6Ssk/150/2023

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo dňa 24. mája 2023, č. k. 22Sa/16/2023-121 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol správnu žalobu žalobcu zo dňa 19. júna 2019, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvar sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej spolupráce z 25. marca 2019, číslo: GR ZVJS-d-11817/14-2019 (ďalej len „GR ZVJS“ a „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým tento s odkazom na ustanovenie § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) v spojení s § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zastavil správne konanie začaté na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 25. januára 2019 z dôvodu, že v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 2. Napadnuté uznesenie bolo vydané po vrátení veci krajskému súdu rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) zo dňa 29. marca 2023, sp. zn. 6Ssk/55/2021 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“). Súc viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku, krajský súd v napadnutom uznesení ustálil predmet prieskumu, cit.: „[...] žalobca sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 25. 03. 2019 č. GR ZVJS-d-11817/14-2019, ktorým bolo konanie o priznanie starobného dôchodku zastavené, t.j. prvostupňového správneho rozhodnutia.“ Krajský súd konštatoval, že aj po opakovanom poučení táto vada správnej žaloby nebola odstránená a žalobca zotrval na preskúmaní prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. V ďalšom sa krajský súd odvolával na zásadu subsidiarity súdneho prieskumu, ktorý nastupuje až po vyčerpaní prípustných riadnych opravných prostriedkov, pričom až voči rozhodnutiu o riadnom opravnom prostriedku možno podať správnu žalobu. V tomto kontexte krajský súd odkázal tiež na závery v uzneseniach najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/65/2023 zo dňa 20. apríla 2023 a sp. zn. 6Ssk/40/2022 zo dňa 3. apríla 2023. 3. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 171 ods. 1 SSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, aj keď žalobca zavinil odmietnutie žaloby pre jej neprípustnosť, žalovanému však nevznikli žiadne preukázateľné trovy konania.

4. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 5. Konkrétne v kasačnej sťažnosti namietal nesprávny procesný postup správneho súdu, ktorý rozhodol o jeho žalobe bez verejného konania a neumožnil tak žalobcovi využiť jeho procesné práva, konal bez účasti žalobcu a neumožnil mu vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Správna žaloba, ktorou sa domáhal práva na starobný dôchodok, na ktorý mu vznikol právny nárok dňom 25. apríla 2001 podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) (a tento nárok mu nebol odňatý žiadnym právoplatným rozhodnutím súdu), preto bola správna žaloba v sociálnej veci nezákonne odmietnutá. Opätovne žalobca zdôraznil, že sa domáha preskúmania prvostupňového rozhodnutia, nie druhostupňového rozhodnutia. 6. V ďalšom žalobca namietal, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že žalobu odmietol „bez nariadenia pojednávania“, v čom žalobca videl rozpor s ustanovením § 5 ods. 6 SSP, § 109 SSP, ako aj rozpor s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konkrétne žalobca v kasačnej sťažnosti uviedol, že „Tým, že v danej veci správny súd rozhodol bez nariadenia verejného konania došlo aj k porušeniu práva na spravodlivé verejné súdne konanie. [...] Tým, že sa nekonalo verejné pojednávanie došlo k tomu, že ja ako účastník konania (žalobca) nebol som súdom riadne vypočutý a nemohol som sa vyjadriť k vykonaným dôkazom (?????), čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 ústavy. A z tohto dôvodu je toto napadnuté uznesenie nezákonné!!!!“ Následne žalobca stručne interpretoval ustanovenia čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a dospel k záveru, že odmietnutím jeho žaloby, ktorou sa domáhal svojho základného práva, došlo aj k porušeniu čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 7. V súvislosti s právnym nárokom na starobný dôchodok žalobca poukázal na § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. a zdôraznil, že od 1. júla 2002 je oprávnená priznávať starobný dôchodok, na ktorý vznikol zákonný nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb. príslušníkom ZVJS, jedine Sociálna poisťovňa. Právomoc priznávať starobné dôchodky príslušníkom ZVJS bola GR ZVJS zo zákona daná (§ 142 zákona č. 100/1988 Zb.) len do 30. júna 2002. Z uvedeného dôvodu musia aj súdy vo svojej rozhodovacej činnosti tieto ustanovenia rešpektovať. 8. Žalobca záverom navrhol napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne napadnuté uznesenie zmeniť tak, že sa zruší prvostupňové rozhodnutie pre nerešpektovanie § 143a zákona č. 328/2002 Z. z.

10. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

12. Podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená.

Ak osobitný právny predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie. 15. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, avšak z obsahu žaloby vyplýva, že požaduje preskúmanie prvostupňového rozhodnutia. Ak teda žiadal preskúmanie rozhodnutia žalovaného, mal jeho rozhodnutie predložiť. Taktiež uviedol, že prvostupňové rozhodnutie nie je možné preskúmať súdom samostatne. Tiež ho poučil o odmietnutí žaloby, ak požadovaná súčinnosť nebude poskytnutá a vady žaloby, pre ktoré by nebolo možné ďalej konať, nebudú odstránené [druhostupňové rozhodnutie žalobca doplnil, trval však na preskúmaní prvostupňového rozhodnutia]. Krajský súd uznesením zo dňa 10. septembra 2019, č. k. 23Sa/ 53/2019 žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP v spojení s § 59 ods. 3 SSP odmietol. Toto uznesenie bolo žalobcom napadnuté kasačnou sťažnosťou, o ktorej najvyšší správny súd rozhodol dňa 26. februára 2020 uznesením sp. zn. 7Sžsk/124/2019 tak, že uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom rozhodol krajský súd bez nariadenia pojednávania (žiadny z účastníkov konania o jeho nariadenie nežiadal) rozsudkom zo dňa 12.

bode 2. 17. Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je vecne správne. 18. Najvyšší správny súd pre potvrdenie správnosti postupu krajského súdu v tomto smere zdôrazňuje, že konanie v správnom súdnictve je prostriedkom ultima ratio, a teda ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov právnych vzťahov súdom nastupuje až po zlyhaní všetkých zákonných prostriedkov nápravy v rámci správneho konania.

Z obsahu súdneho spisu ako aj z kasačnej sťažnosti vyplýva, že žalobca, napriek opakovanému jasnému a zrozumiteľnému poučeniu krajského súdu, vo svojich podaniach (vrátane samotnej správnej žaloby a kasačnej sťažnosti) opakovane trval na preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, pričom však za žalovaného označoval Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z predmetných vyjadrení je zrejmé, že žalobca poučeniam krajského súdu porozumel, avšak nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu, respektíve ho nepovažoval za správny. Napriek istej formulačnej zmätočnosti žalobca vcelku jasne a zrozumiteľne prejavil svoju vôľu, aby krajský súd preskúmal výlučne prvostupňové rozhodnutie, a to bez toho, aby súdnemu prieskumu podrobil druhostupňové rozhodnutie.

V neposlednom rade nevyhnutná spätosť medzi žalovaným a správnou žalobou napadnutým rozhodnutím vyplýva z katalógu náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 SSP), resp. náležitostí správnej žaloby v sociálnych veciach (§ 202 ods. 1 SSP), ktorého súčasťou je aj požiadavka, aby správna žaloba obsahovala žalobný návrh (teda špecifikáciu toho, čoho sa žalobca správnou žalobou domáha). Pasívne procesne legitimovaným subjektom je teda vo všeobecnosti ten orgán verejnej správy, ktorý správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vydal. Z pohľadu inštančnosti [teda odhliadnuc od možnosti danej ustanovením § 191 ods. 3 písm. b) SSP] zákonodarca ustanovením § 191 ods. 3 písm. a) SSP pripustil (za podmienok tam stanovených) taktiež možnosť zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré inštančne predchádzalo správnou žalobou napadnutému rozhodnutiu.

21. Krajský súd správne vyhodnotil podanie (žalobu) žalobcu ako správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP. Vzhľadom na charakter žaloby najvyšší správny súd preskúmal kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj cez optiku aplikácie ustanovenia § 202 ods. 2 SSP (imperatív neformálnosti posudzovania podania žalobcu). Usúdil, že krajský súd postupoval správne, keď žalobcu najskôr vyzval na odstránenie zistených nedostatkov podania, pričom ho nabádal na postup ako žalobu zmeniť, vrátane poučenia o možných následkoch, ak ju nezmení. Žalobca napriek uvedenému opakovane trval na prieskume prvostupňového rozhodnutia (izolovane), preto po vrátení veci krajskému súdu najvyšším správnym súdom zrušujúcim rozsudkom a po ustálení súdneho prieskumu, krajský súd nemal inú možnosť ako žalobu odmietnuť.

Vo svetle vyššie uvedeného je istým limitom neformálneho posudzovania podania súdom zistenie skutočnej a jasne artikulovanej vôle žalobcu vo vzťahu k základnej otázke, teda k otázke prieskumu ktorého rozhodnutia a ktorého orgánu verejnej správy sa žalobca (fyzická osoba) správnou žalobou v sociálnych veciach domáha. Nad rámec uvedeného najvyšší správny súd uvádza, že by bolo excesom, keby následne správny súd proti explicitne vyjadrenej vôli žalobcu (ktorý prieskum a zrušenie druhostupňového rozhodnutia výslovne vylučoval a domáhal sa prieskumu a zrušenia výlučne prvostupňového rozhodnutia) podrobil súdnemu prieskumu druhostupňové rozhodnutie a vo veci by meritórne rozhodol. 22. Ďalšie námietky žalobcu sa týkali tvrdeného porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu nenariadenia pojednávania, konania bez jeho prítomnosti a neumožneniu vyjadrovať sa k dôkazom. Krajský súd v tomto smere tiež nepochybil, keď vo veci nenariadil pojednávanie, nakoľko vydal rozhodnutie výlučne procesného charakteru.

To znamená, že pri odmietnutí žaloby v zásade nedochádza k jej vecnému preskúmaniu, pretože dôvody odmietnutia sú jednoznačne vymedzené a majú procesnoprávny charakter. Na základe uvedeného najvyšší správny súd vyhodnotil aj tieto námietky žalobcu ako neopodstatnené.

24. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 31. januára 2024