6Ssk/152/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: S.. S. H., adresa trvalého pobytu: I.N. XXXX/X, XXX XX Y., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom: Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom: Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 43038-3/2017-BA, zo dňa 08.12.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 47Sa/19/2022-138, zo dňa 09.02.2023, ECLI:SK:KSTT:2023:2 018200010.2, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Napadnutý rozsudok

Predmetným rozhodnutím pobočka žalovanej rozhodla tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“), nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2005, ale zaniklo dňa 30.06.2007.

2. Po zrušení skoršieho, v poradí prvého rozsudku č. k. 47Sa/1/2018-74, zo dňa 25.10.2018, kasačným súdom, krajský súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

4. Berúc do úvahy uvedené, medzi stranami nesporné skutočnosti, správny súd pri posúdení právnej otázky účinkov držby licencie L1A lekárom na jeho status SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z. účinný do 31.12.2010“), pre účely rozhodnutia o zániku, resp. nezániku povinného poistenia, aplikoval právny názor ustálený v ostatnom rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1Vs/3/2019, zo dňa 24.11.2020, z ktorého vychádzal aj najvyšší správny súd vo svojom skoršom rozsudku.

Vzhľadom k tomu, že uvedená skutočnosť nie je pre právne posúdenie podmienok zániku, resp. nezániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne v postavení SZČO podstatná ani právne významná, zotrvávanie na uvedených požiadavkách súdom postráda účel nimi sledovaný a v kontexte zisteného skutkového stavu, ktorý v priebehu preskúmavaného administratívneho konania ani v priebehu súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalobkyňa nespochybňovala, a v kontexte konštatovanej správnosti rozhodnutia vo veci samej (v podstate aj najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku) by zotrvanie na požiadavke doplnenia dokazovania naznačeným smerom bolo neopodstatnené a taktiež by pre žalobkyňu neprivodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.“ Uzavrel, že žalovaná za daných okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej, nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov žalobkyne, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

. . za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj [jej] práva na zákonného sudcu. . .“ najvyšší správny súd konanie prerušil a „. . .podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu

z podnikateľskej činnosti generovala príjem, ktorý presahoval zákonom stanovenú minimálnu hranicu. Žalobkyňa bola teda povinná platiť sociálne poistenie ako fyzická osoba - podnikateľ do 31.12.2005. Ku dňu 31.12.2005 vykonala všetky kroky a prejavila všetku možnú vôľu ukončiť svoj status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba dňom

V postupe pobočky žalovanej, ktorý bol aprobovaný druhostupňovým rozhodnutím, žalobkyňa preto vzhliadla (i) porušenie princípu právnej istoty, práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. 9. Žalobkyňa svoju kasačnú sťažnosť v ďalšom odôvodnila (ii) arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou druhostupňového rozhodnutia a rozhodnutia pobočky žalovanej pre absenciu dôvodov ich vydania (iii) porušením procesných práv, keď jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobkyne ako účastníka administratívneho konania vydal prvostupňové rozhodnutie a (iv) porušením princípu právnej istoty, práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv z dôvodu rozdielneho výkladu zákonov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu - 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019.

11. Uviedla, že ústavný súd sám pripúšťa, že zmena judikatúry veľkého senátu najvyššieho súdu v skutkovo a právne rovnakej veci, bez akejkoľvek zmeny objektívnych dôvodov, je z hľadiska zachovania právnej istoty, ako jedného zo základných princípov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR určite nežiadúca. Zároveň však takéto judikatúrne zmeny pripúšťa ako tzv. „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie. Prípadné eliminovanie neustálych zmien v rozhodovacej činnosti veľkého senátu najvyššieho súdu, ako strážcu zachovania princípu právnej istoty, má byť eliminované mechanizmom prijímania stanoviska v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 757/2004 Z. z.“). Žalobkyňa ďalej poznamenala, že „poistka omylu“ nemôže slúžiť ako legitímny nástroj na zmenu judikatórnej praxe veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu. Len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového)

12. V rámci vnútroštátneho právneho poriadku neexistuje ani žiadny inštitút, na základe ktorého by mohla žalobkyňa, resp. iný adresát právnych noriem, sám iniciovať začatie konania za účelom odstránenia právnej neistoty, ktorá bola (je) založená protichodnou rozhodovacou činnosťou veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu v rovnakých skutkových a právnych veciach, a tým odstrániť nečinnosť oprávnených osôb v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 3 písm. b) zák. č. 757/2004 Z. z., súčasne zabezpečujúc jednotnosť rozhodovacej praxe najvyššej všeobecnej súdnej inštancie v rámci vnútroštátneho súdneho systému. Žalobkyňa nenamieta, že judikatúra súdov sa v čase prirodzene vyvíja a rozvíja, čo so sebou nesie aj následné revidovanie staršej judikatúry judikatúrou novšou. Na druhej strane, dynamický vývoj judikatúry sa prirodzene dostáva do konfliktu s princípom právnej istoty ako základnej esencie právneho štátu. Z tohto pohľadu preto zmeny judikatúry za situácie nezmeneného právneho predpisu by sa mali odohrávať len a výlučne z principiálnych, resp.

V ďalšom sa stotožnila s právnymi závermi vyjadrenými v napadnutom rozsudku, v ktorom krajský súd rozhodol v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným v rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Sžsk/28/2019, zo dňa 15.07.2022.

14. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal?kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v?sociálnych veciach. 19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila správnosť rozhodnutia pobočky, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2005, ale zaniklo dňa 30.06.2007. 21.

žalobkyne napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie pobočky; - proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobkyňa bránila podaním správnej žaloby na krajskom súde, ktorý rozsudkom č. k. 47Sa/1/2018-44, zo dňa 25.10.2018, zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie [krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP - nesprávne právne posúdenie veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia]; - žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd skorším rozsudkom tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 47Sa/ 1/2018-44, zo dňa 25.10.2018, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [pokiaľ Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako SZČO zaniklo povinné

viazaný. 22. V úvodnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu SZČO v súvislosti so zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 30.06.2007. Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne ako SZČO v zmysle § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2010 považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na jeho skorší rozsudok sp. zn. 7Sžsk/28/2019, zo dňa 15.07.2022, v ktorom sa uvedenej otázke vyčerpávajúco venoval, a na ktorej spornosť dal odpoveď, pozri bod 58 skoršieho rozsudku, cit. : „napriek skutočnosti, že v danom prípade žalobkyňa ukončila podnikanie u ohlasovanej živnosti dňom 31.12.2005, mala na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 31.12.2005, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia L1A) aj po 31.12.2005. Tak, ako to z vykonaného dokazovania vyplynulo, o zrušení licencie L1A/

23. V ďalšom najvyšší správny súd neprisvedčil ani námietke porušenia princípu právnej istoty postupom pobočky žalovanej, aprobovaným napadnutým rozhodnutím, keď žalobkyňa na základe konania prvostupňového orgánu očakávala, že jej vec je vyriešená definitívnym

podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s uvedeným dátumom zániku poistenia ku dňu 31.12.2005, aj naďalej bola držiteľkou licencie L1A, o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila napriek tomu, že jej z § 227 ods. 2 písm. a) zák. č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2010 vyplývala povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho

24. Pre úplnosť najvyšší správny súd pripúšťa, že? namietaná doba dvanásť rokov je veľmi dlhý časový úsek a mechanizmus poskytovania informácií, ktoré slúžia ako podklad pre rozhodnutia Sociálnej poisťovne, by mal umožňovať promptnejšiu reakciu na vzniknutú

25. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutí správnych orgánov, žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že táto nebola žalobkyňou uplatnená v konaní pred krajským súdom. Zastávala názor, že kasačná sťažnosť preto nie je v zmysle § 439 ods. 3 písm. b) SSP v danej časti prípustná. Najvyšší správny súd v danej súvislosti pripomína, že konanie, v ktorom správny súd správnu žalobu posudzuje neformálne (osobitne konanie v sociálnych veciach, ak je žalobcom fyzická osoba, čo je aj prípad prejednávanej veci), predstavuje výnimku z ustanovenia § 439 ods. 3 písm. b) SSP. K samotnej námietke uvádza, že rozhodnutie pobočky je síce stručné, ale obsahuje však všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmuje dôvod, na základe ktorého žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2005, ale dňa 30.06.2007 (držba licencie L1A, príjem v roku 2005 nad zákonom stanovenú minimálnu hranicu a v roku 2006 v sume 0,- Sk).

26. Vzhľadom aj na vyššie uvedené, najvyšší správny súd poukazuje na všeobecne známu skutočnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni (por. aj rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/20/2023, zo dňa 30.08.2023).

mala účastníčka možnosť realizovať v?odvolacom (administratívnom konaní) o?opravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky, čo aj využila, a?následne v?konaní pred správnym súdom a?kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov porušené. Žalobkyňa naviac nesporne disponovala informáciou, že licencia L1A jej nebola zrušená a?zostala v?platnosti, čo ju oprávňovalo na možnosť jej využívania, a?takisto si bola vedomá údajov, ktoré sa nachádzali v?daňovom priznaní, čo boli dva základné momenty pre rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Skutočnosť, že pred rozhodnutím pobočky nemala možnosť sa vyjadriť, nie je spôsobilá mať materiálny vplyv na jej práva, obzvlášť ak vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zapríčinila tým, že tomuto orgánu poskytla zavádzajúce informácie čo do dátumu zániku povinného poistenia.

O? otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania, urobil právne závery veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom 1Vs/3/2019, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a?ktorý je podkladom pre ustálenie rozhodovacej praxe v?totožných otázkach. Ak teda žalovaná či správny súd formulovali svoje rozhodnutia so zreteľom naň, nemohlo dôjsť k?porušeniu princípu právnej istoty v?danej

28. Žalobkyňa v?závere kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v?zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v?spojení s?čl. 6 ods. 1 .

29. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto kasačnú sťažnosť postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

31. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.