6Ssk/153/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: A.. X. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX G., právne zastúpený: JUDr. Pavol Gráčik, advokát, so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, IČO: 51721554, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č. p.: SPOU-PO-PK-48/2020 zo dňa 29.04.2020, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6S/156/ 2020-54 z 23. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

II. Konanie na krajskom súde

5. Podstata žalobných námietok žalobcu spočívala v argumentácii, že personálny rozkaz č. 53 mu nebol doručený, preto ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť, jeho služobný pomer tak neskončil týmto spôsobom, a preto nebolo na mieste vydať rozhodnutie o nepriznaní odchodného. Žalobca uviedol, že pri preberaní personálneho rozkazu č. 53, uloženého u poštového doručovateľa, sa riadil nesprávnym oznámením poštového doručovateľa o 18-dňovej odbernej lehote. Keď si zásielku prišiel prevziať na 13. deň odbernej lehoty, na pošte mu oznámili (aj písomne potvrdili na druhú stranu žltého lístka), že zásielka bola na 4. deň po uložení poslaná späť prvostupňovému orgánu verejnej správy. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/2018, v zmysle ktorého nesprávny postup poštového podniku pri realizácii doručenia zásielky do vlastných rúk nemôže ísť na ťarchu účastníka konania a nemôže zakladať zákonnú fikciu doručenia rozhodnutia vo veci samej do vlastných rúk, pričom podľa ústavného súdu je právne irelevantné, či uvedenie adresáta do omylu zavinil poštový podnik alebo orgán verejnej správy.

pre takýto postup. 7. Správny súd mal z predložených dôkazov za preukázané, že personálny rozkaz č. 53 bol žalobcovi doručovaný prostredníctvom pošty doporučene do vlastných rúk, pričom poštový doručovateľ sa neúspešne dňa 20.11.2019 pokúsil doručiť personálny rozkaz žalobcovi na adresu jeho trvalého pobytu - Z. XX, XXX XX G. a toho istého dňa aj na adresu jeho prechodného pobytu - A.Á_ XXX, J.. Z oboch doručeniek týchto zásielok vyplýva, že poštový doručovateľ v oboch prípadoch opakoval ich doručovanie dňa 21.11.2019 - neúspešne a v tento deň zásielky uložil na príslušnej pošte. Na oboch doručenkách bola uvedená dĺžka úložnej doby 4 dni, po uplynutí ktorej boli zásielky vrátené odosielateľovi (žalovanému). Žalobcom predložené úložné lístky vyhotovené poštovým doručovateľom uvádzali v oboch prípadoch uvedenie úložnej (odbernej) doby zásielok 18 dní. Žalobca sa na príslušné pošty za účelom prevzatia doručovaných zásielok dostavil dňa 04.12.2019, t. j. na 13. deň od ich uloženia,

V takom prípade je vždy potrebné uprednostniť osobné prevzatie poštou doručovaného personálneho rozkazu, pred možnosťou jeho doručenia uložením na pošte. 9. Znemožnenie osobného prevzatia tejto zásielky adresátom (žalobca) nie je možné dať na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal reálnu možnosť si uloženú zásielku - personálny rozkaz č. 53 osobne prevziať počas celej úložnej doby uvedenej v oznámení o uložení zásielky, riadiac sa poštovým doručovateľom nesprávne uvedenou úložnou lehotou. Taktiež nie je možné potom považovať takto doručovanú zásielku za riadne doručenú na tretí deň jej uloženia v zmysle § 266 ods. 4 zákona č. 73/1988 Z. z., tak ako to považoval žalovaný.

11. Pre prijatie uvedeného záveru, krajský súd vychádzal z Nálezu ÚS SR II. ÚS 148/2018, na ktorý vo svojej žalobnej argumentácii poukázal aj žalobca. 12. Podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou žalovaného predmetné námietky žalobcu ohľadom doručovania z hľadiska zákonnosti tohto personálneho rozkazu skúmať aj v konaní o priznanie odchodného, pretože práve doručenie predmetného personálneho rozkazu č. 53 pred uplynutím výpovednej lehoty v zmysle personálneho rozkazu č. 175, zakladalo právny dôvod nevyplatenia odchodného žalobcovi na základe jeho žiadosti.

Druhá vec je skutočnosť, či si žalobca personálny rozkaz č. 53 doposiaľ neprevzal účelovo, napriek tomu, že jeho existencia je mu dostatočne dlhú dobu známa. 13. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP ako nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať a vydať nové rozhodnutie, ktorého odôvodnenie bude poskytovať logické zdôvodnenie v ňom prijatého záveru.

III. Konanie na kasačnom súde

15. Podstata argumentácie sťažovateľa spočívala v tom, že v predmetnom konaní sa nerozhodovalo a neposudzovali sa podmienky skončenia služobného pomeru žalobcu, ktorý bol výsledkom samostatne vedeného konania vo veci skončenia služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. V tejto veci sa posudzovali podmienky vzniku nároku na dávku výsluhového zabezpečenia odchodné v samostatnom konaní vedenom podľa zákona č. 328/ 2002 Z. z.

17. Sťažovateľ ďalej poukázal na zákonné ustanovenia zákona č. 328/2002 Z. z., ktoré podporujú jeho záver, že konanie vo veciach služobného pomeru a konanie vo veci posudzovania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia sú dve samostatné oblasti, v ktorých príslušné útvary a nadriadený, uskutočňujú samostatné, na sebe nezávislé administratívne

18. Z personálnych rozkazov č. 53 a č. 175 mal sťažovateľ za jednoznačne preukázané, že prepustenie žalobcu zo služobného pomeru dňom 23.11.2019 jednoznačne predchádza dňu jeho uvoľnenia dňom 30.11.2019, čím personálny rozkaz č. 53 nadobudol právny účinok skôr, ako mohol nadobudnúť účinnosť personálny rozkaz č. 175, ktorým bol žalobca uvoľnený zo služobného pomeru. Žalobcovi tak nárok na odchodné podľa § 33 ods. 1 písm. a) s poukázaním na § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. nevznikol. Sťažovateľ zároveň poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej personálny rozkaz o uvoľnení policajta zo služobného pomeru k určitému dátumu nečinil právne relevantnú prekážku postupu príslušného nadriadeného k ukončeniu služobného pomeru prepustením podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. (sp. zn. 6Sž 3/01, 7Sž 17/03, 6Sž 205/01).

20. Sťažovateľ ďalej poukázal na spôsob doručovania personálneho rozkazu č. 53, pri doručovaní ktorého príslušný orgán zvolil lehotu uloženia zásielky na dobu 4 dni. Ďalej poukázal na možné obštrukcie žalobcu pri doručovaní personálneho rozkazu, pretože ten mal vedomosť o tom, aká písomnosť sa mu má doručovať a porušil povinnosť podľa § 48 ods. 3 písm. w) zákona č. 73/1998 Z. z. zdržiavať sa na adrese v Slovenskej republike uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť. Žalobca však opakovane nebol dva dni po sebe zastihnutý ani na jednej ním uvedených adries. Sťažovateľ má za to, že je potrebné vziať na zreteľ aj správanie žalobcu v zmysle zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku nešpecifikoval, vo vzťahu k akému zákonnému ustanoveniu malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Sťažovateľ ako správny orgán konajúci vo veciach výsluhového zabezpečenia však neaplikoval § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., na základe čoho sa ani nemohol dopustiť nesprávneho právneho posúdenia veci.

Na základe uvedeného kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 22. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol v súlade so záverom krajského súdu, že podstatnou skutočnosťou je aj pre rozhodovanie žalovaného v tejto veci, že žalobcovi doteraz nebol riadne doručený personálny rozkaz č. 53, teda služobný pomer mu neskončil týmto spôsobom, a z toho dôvodu nebolo ani na mieste vydať rozhodnutie o nepriznaní odchodného žalobcovi. Žalovaný nijakým spôsobom nevzal do úvahy, že žalobca doteraz nemohol podať opravný prostriedok proti personálnemu rozkazu, ktorý nebol doručený. Žalovaný vychádza z nesprávneho predpokladu, že personálny rozkaz č. 53 mohol nadobudnúť právny účinok. Žalovaný nesprávne nahliada na vec v zmysle oddelenia postupu v konaní o skončení služobného pomeru a v konaní o posudzovaní splnenia podmienok vzniku nároku na dávku výsluhového zabezpečenia odchodné. Rozhodnutie o nepriznaní odchodného je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keďže jediný personálny rozkaz, ktorý

Na základe vyššie uvedených dôvodov žalobca kasačnému súdu navrhol, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému.

25. Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým. 26. Podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. 27. Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., odchodné podľa § 33 zákona nepatrí policajtovi, ktorého služobný pomer skončil prepustením z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 28. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

VI. Právny názor kasačného súdu

30. Spornou v predmetnom prípade bola otázka spôsobu skončenia služobného pomeru žalobcu s ohľadom na skutočnosť, že personálny rozkaz č. 53, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, mu doposiaľ nebol riadne doručený.

32. V tejto súvislosti sa kasačný súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý poukázal na nález ÚS SR II. ÚS 148/2018. V zmysle uvedeného nálezu „nesprávny postup poštového podniku pri realizácii doručenia zásielky do vlastných rúk nemôže ísť na ťarchu účastníka konania a nemôže zakladať zákonnú fikciu doručenia rozhodnutia vo veci samej do vlastných rúk“, (bod 49 nálezu).

Na uvedený personálny rozkaz tak nie je možné hľadieť ako na právoplatný, pretože v teórii práva platí, že ak nebolo rozhodnutie oznámené niektorému zo známych účastníkov, nemôže nadobudnúť právoplatnosť. Uvedené znamená, že personálny rozkaz č. 53 nevyvolal zamýšľané právne účinky, ako nesprávne posúdil sťažovateľ.

34. Bez právneho významu je podľa kasačného súdu argumentácia, že sťažovateľ nie je orgán, ktorý mohol pochybiť v konaní vo veciach služobného pomeru príslušníka PZ, pretože ten koná len vo veciach výsluhového zabezpečenia policajtov. Sťažovateľ bol oboznámený s argumentáciou žalobcu, napriek tomu potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní odchodného bez toho, aby sa s jeho argumentáciou v napadnutom rozhodnutí vysporiadal a nesprávne vyvodil právny záver o aplikácii fikcii doručenia.

36. Kasačnému súdu sa preto javí ako správny taký postup sťažovateľa, ktorý by konanie vo veci žiadosti o priznanie odchodného prerušil postupom podľa § 29 Správneho poriadku, pretože mal vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Tým je začaté konanie o

V uvedenom konaní je príslušný správny orgán povinný opäť vykonať doručenie personálneho rozkazu č. 53. Kasačný súd pre doplnenie uvádza, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR je aj právo na riadne doručenie rozhodnutia.