6Ssk/154/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: Q.. U. S., narodená X. Q. XXXX, bytom v G. Q., S. S.K. X, právne zast. Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dobšinského 12, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 13. júla 2017, Číslo: 22232-2/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. júna 2022, č. k. 23Sa/34/2022-144, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne na prerušenie konania zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

2. Krajský súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia po zrušení rozsudku kasačným súdom bez pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 3. Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia Nitrianskeho samosprávneho kraja, ktorým jej bolo zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore pediatria a dorastové lekárstvo dňom 28. 02. 2014 bola naďalej držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v odbore pediatria a dorastové lekárstvo na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory zo dňa 07. 09. 2005 č. L1A/NR/0458/05 a za predchádzajúce rozhodné obdobie vykazovala príjem a jej registrácia na daňovom úrade bola ukončená dňa 14. 04. 2014, nezaniklo jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. 02. 2014, ale jej zaniklo 14. 04. 2014, keďže v intenciách právneho názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1Vs/3/2019) v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR (č. k. IV. ÚS 610/2021-22) žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie SZČO v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003“), pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. musela by existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia. 4. Záverom krajský súd konštatoval, že podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú presne stanovené v zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý nepozná ustanovenie upravujúce zmiernenie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek u jednotlivých poistencov. Z toho dôvodu námietka žalobkyne, že postup žalovanej v danej veci bol nespravodlivý, je právne irelevantná. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj prijatý názor Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku 7Sžsk/122/2018 (pravdepodobne krajský súd myslel 9Sžsk/55/2020, pozn. súdu) zo dňa 27. 04. 2022, ktorým je krajský súd viazaný, preto dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej ako i postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, je v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. Krajský súd tak vychádzajúc zo záverov najvyššieho správneho súdu, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nezistil v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovanej či v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia. Z uvedených dôvodov tak zamietol žalobu v zmysle § 190 SSP ako nedôvodnú.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 26. septembra 2022. Kasačnú sťažnosť podala z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia, a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces krajským súdom.

iný dôvod sociálneho poistenia spočívajúci len v tom, že žalobkyňa bola formálnym držiteľom licencie L1A, bez toho, aby na ňu dosahovala príjem. 8. Druhá časť kasačnej sťažnosti žalobkyne sa venovala princípu právnej istoty a porušenia práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva, v rámci čoho poukázala na vznik a zánik sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobkyňa ku dňu 28. 02. 2014 vykonala všetky kroky, a prejavila všetku možnú vôľu ukončiť svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická

Zmeny judikatúry za situácie nezmeneného právneho predpisu by sa mali odohrávať len z principiálnych dôvodov, najmä preto, že sa zmenili právne predpisy súvisiace s právnym predpisom vykladaným, resp. došlo ku zmene právnych názorov súdov.

určite nežiadúca. Zároveň však takéto judikatúrne zmeny pripúšťa ako tzv. „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie prípadné eliminovanie neustálych zmien v rozhodovacej činnosti veľkého senátu najvyššieho súdu, ako strážcu zachovania princípu právnej istoty, má byť eliminované mechanizmom prijímania stanoviska v zmysle § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pričom žalobkyňa poznamenala, že poistka omylu nemôže slúžiť ako legitímny nástroj na zmenu judikatórnej praxe veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu. Len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu veľkého senátu najvyššieho súdu, nemôže sama o sebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovo a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych resp. objektívnych okolností. V opačnom prípade, by mohol veľký senát najvyššieho súdu, ako garant zjednocovania rozdielnej rozhodovacej súdnej praxe, v rovnakých respektíve obdobných skutkových a právnych veciach, generovať neustále nové

Na druhej strane dynamický vývoj judikatúry, sa prirodzene dostáva do konfliktu s princípom právnej istoty, ako základnej esencie právneho štátu. Z tohto pohľadu preto zmeny judikatúry za situácie nezmeneného právneho predpisu by sa mali odohrávať len a výlučne z principiálnych, resp. objektívnych dôvodov. 12. Úlohou najvyššieho správneho súdu, ako vrcholného súdneho orgánu, je tak, ako to bolo v prípade správneho kolégia najvyššieho súdu, zabezpečovať v správnom súdnictve, jednotu a zákonnosť rozhodovania.

14. Navrhla, aby najvyšší správny súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

21. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 22. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 23.

24. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 13. júla 2017, Číslo: 22232-2/ 2017-BA, ktorým žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 15. júna 2016, Číslo: 10706-8/2016-NR, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2014, ale 14. apríla 2014 ako samostatne zárobkovo činnej osobe.

stanovená hranica]; - proti uvedenému rozhodnutiu pobočky žalovanej podala žalobkyňa odvolanie namietajúc, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo zrušením povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore pediatria dňa 28. 02. 2014; - žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodla o podanom odvolaní žalobkyne rozhodnutím zo dňa 13. júla 2017, Číslo: 22232-2/2017-BA tak, že odvolanie zamietla a v celom rozsahu potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej zo dňa 15. júna 2016; - proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobkyňa bránila podaním správnej žaloby - súdne konanie vedené na Krajskom súde v Nitre - rozsudkom zo dňa 30. apríla 2018, č. k. 23Sa/120/2017-73 bolo zrušené rozhodnutie žalovanej zo dňa 13. júla 2017 a vec jej vrátená na ďalšie konanie [krajský súd videl pochybenie zo strany správnych orgánov v tom, že sa nezaoberali podstatnou námietkou vyslovenou žalobkyňou týkajúcou sa podania registračného listu fyzickej osoby

Správny orgán sa podľa názoru krajského súdu mal zaoberať existenciou žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby a posudzovať jej príjmy po roku 2012, teda na základe akého výkonu práce tento príjem dosiahla, aby bolo možné posúdiť správne otázku výkladu § 5 písm. c/) zákona č. 461/2003 Z. z.]; - žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd rozsudkom zo dňa 27. apríla 2022, sp. zn. 9Sžsk/55/2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. apríla 2018, č. k. 23Sa/120/2017-73 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/ 2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňom zrušenia registrácie pre daň z príjmov fyzických osôb a daň z príjmov zo závislej činnosti ku dňu 14. 04. 2014.

26. V podanej kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti so zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 14. 04. 2014, pričom tiež spochybňovala záväznosť rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019.

27. Nedôvodné sú tak preto aj námietky žalobkyne týkajúce sa neexistencie zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, keďže ako už bolo skonštatované v skoršom rozhodnutí najvyššieho správneho súdu: „Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v

príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/ 2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

2019. V uvedenom uznesení bolo skonštatované, že: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť.

súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmenil bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia).

29. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

30. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

. .“) prerušil konanie a „. . . podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov . . .“. Odvolávala sa pritom na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný. 32. Záverom najvyšší správny súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Atanaslovski proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14.01.2010, podľa ktorého vývoj judikatúry sám o sebe nie je v rozpore s výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia.

34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanej ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 29. júna 2023