6Ssk/16/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 27. novembra 2023, č. k. BA-4Sa/35/2018-94, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 33517-2/2018-BA z 15. februára 2018, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 19276-16/ 2017BAM zo 07. novembra 2017 a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na nové konanie. Žalovaná napadnutým rozhodnutím z 15. februára 2018 podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 461/ 2003 Z.z.“) odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava 19276-16/2017BAM zo 07. novembra 2017, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015, keď sa pri nakladaní debničiek s mäsom pošmykol, a aby zamedzil pádu, zachytil sa o zábradlie.

3. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu bolo rozhodnutie žalovanej (označené v bode 1), ktoré odôvodnila tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a podaním určovacej žaloby na civilný súd neosvedčil, že úraz, ktorý utrpel, je pracovný. Žalovaná uvedené argumentovala, že úraz môže určiť za pracovný iba zamestnávateľ, pričom v prípade sporu o tejto otázke rozhoduje civilný súd na podklade určovacej žaloby podanej zamestnancom. Sama preto nemohla rozhodnúť, či je úraz žalobcu pracovným. Kľúčovým teda pre správny súd bolo zodpovedanie otázky, či Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava mala povinnosť sama rozhodnúť alebo posúdiť v rámci predbežnej otázky, či úraz žalobcu zo 17. decembra 2015 bolo možné považovať za úraz pracovný a na základe ustálenia tejto skutočnosti následne rozhodnúť o nároku na úrazovú dávku.

5. Správnemu súdu z konania žalovanej vyplývalo, že v zmysle uvedeného ustanovenia § 198 zákona č. 461/2003 Z.z. nepostupovala. Na jednej strane sa podľa správneho súdu žalovaná snažila navodiť dojem, že vykonala rozsiahle šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci, t. j., či úraz žalobcu možno považovať za pracovný, na druhej strane sa v skutočnosti obmedzila iba na snahy skontaktovať zamestnávateľa, či jej vie na predbežnú otázku poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Dopytovanie zamestnávateľa má byť podľa správneho súdu určite jedným z prvých krokov, ktoré môžu predbežnú otázku ustáliť, prípadne poskytnúť aspoň potrebné indície k jej vyriešeniu. Pokiaľ je však zamestnávateľ nekontaktný, Sociálna poisťovňa nemôže rezignovať, byť viazaná zásadou materiálnej pravdy a povinnosťou zistiť skutočný stav (§ 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), je povinná podniknúť ďalšie kroky, ktoré by prispeli k objasneniu povahy úrazu, napríklad práve prostredníctvom vykonania dôkazov, ktoré ponúkol sám žalobca. Rovnako by mala podľa názoru správneho súdu Sociálna

súčasného zohľadnenia dôkazov predložených účastníkom administratívneho konania v takom rozsahu, aby mohla o predbežnej otázke spoľahlivo a dôveryhodne rozhodnúť. 6. S ohľadom na uvedené, ako aj na ďalšie skutočnosti uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu dospel tento k záveru, že rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 písm. c) SSP týkajúceho sa povinnosti Sociálnej poisťovne zaoberať sa predbežnými otázkami, ktoré sa vyskytnú v priebehu administratívneho konania. Keďže Sociálna poisťovňa k riešeniu predbežnej otázky pristupovala nesprávne, v domnienke, že nie je povinná sa ňou zaoberať, sa tento nesprávny postup odrazil aj v nedostatočne zistenom skutkovom stave, ktorý však tvorí až sekundárny dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia

Pri riešení predbežnej otázky podľa názoru správneho súdu má vychádzať nielen zo šetrenia zameraného na zamestnávateľa, ale má objektívne zhodnotiť všetky podklady a vykonať dôkazy, ktoré môžu prispieť ku jej komplexnému posúdeniu a poskytnutiu jednoznačnej odpovede o povahe sporného úrazu. Pokiaľ bude žalovaná vychádzať aj zo skutočnosti, že od zamestnávateľa nebolo možné zistiť relevantné informácie pre jeho nekontaktnosť, má náležite odôvodniť, ako sa toto zistenie (teda neplnenie si zákonných povinností zamestnávateľom, na ktoré žalobca nemá dosah, a to aj napriek prísľubu zamestnávateľa, že dopytované doklady doloží) odrazilo v spôsobe rozhodnutia o nároku žalobcu.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti

zákona) a až po splnení podmienok ustanovených zákonom (§ 17 ods. 1 zákona). 12. Žalovaná ďalej uvádza, že na účely rozhodovania o úrazových dávkach je nevyhnutné rozlišovať, či medzi zamestnávateľom a zamestnancom je zhoda ohľadne charakteru úrazu, alebo či sú ich stanoviská rozdielne. Preto za týmto účelom Sociálna poisťovňa prostredníctvom pobočky kontaktovala všetky dostupné inštitúcie, ktoré mohli so zamestnávateľom konať v súvislosti s jeho povinnosťami zamestnávateľa, príp. podnikateľského subjektu. Ani súčinnosť týchto inštitúcií však nepriniesla nové informácie, či zamestnávateľ ako nositeľ úrazového poistenia, úraz zo dňa 17. decembra 2015 považuje za pracovný alebo nie. Bezvýsledne skončila aj komunikácia so zástupcami, resp. zamestnancami zamestnávateľa. Za týchto okolností žalovaná považuje otázku povahy úrazu žalobcu síce stále za predbežnú, avšak spornú, pričom žalovaná predmetnú otázku nie je oprávnená rozhodnúť s konečnou platnosťou v dávkovom konaní, nakoľko dôsledky takéhoto úsudku by mohli

V takom prípade, by zamestnanec a zamestnávateľ boli vystavení situácii, že by sa zamestnanec určovacou žalobou musel domáhať určenia úrazu za pracovný voči svojmu zamestnávateľovi aj napriek tomu, že spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom o povahe úrazu reálne vôbec neexistuje. 14.

Na podporu svojho tvrdenia v kasačnej sťažnosti citovala rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2016 zo dňa 27. septembra 2017 a sp. zn. 9Sžsk/99/ 2019 zo dňa 24. marca 2021. 16. Ďalej v kasačnej sťažnosti poukázala na to, že celý rozsudok správneho súdu odzrkadľuje znenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 87/2014-43 zo dňa 10. septembra 2014, pričom rozhodnutia Sociálnej poisťovne v danej veci boli na všetkých stupňoch súdnej moci potvrdené, resp. žaloba zamietnutá. Až na základe nedôstojnej intervencie zo strany účastníkov daného konania bola vec predložená Ústavnému súdu

III. Posúdenie veci kasačným súdom

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, s prihliadnutím aj na dôvody podľa § 195 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej?správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na?správnom súde. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 26. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci je rozsudok správneho súdu, ktorý postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. e) a § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č. 33517-2/2018-BA z 15. februára 2018, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 19276-16/2017BAM zo 7. novembra 2017 a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na nové konanie. Žalovaná ako odvolací orgán v zmysle ustanovenia § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. vo veci odvolania zo dňa 21. decembra 2017, ktoré podal žalobca proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 19276-16/2017BAM zo 7. novembra 2017 vo veci nepriznania nároku na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015, zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava.

28. Právne posúdenie relevantné pre rozhodnutie danej veci bolo predmetom rozhodovania Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) vo veci vedenej pod sp. zn. 19SVs/3/2024 týkajúcej sa rozhodovania právnej veci vedenej pod sp. zn. 7Ssk/69/2022 na tunajšom súde. Senát 7S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „senát 7S“) predložil v súlade s § 22 ods. 1 písm. a/ SSP a § 466 ods. 5 písm. a/ SSP na prejednanie a rozhodnutie kasačnú sťažnosť veľkému senátu týkajúcu sa posúdenia otázky, či môže žalovaná ako predbežnú otázku posudzovať charakter úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. bez účasti zamestnávateľa a aby veľký senát podľa § 466 ods. 5 písm. a/ SSP rozhodol o kasačnej sťažnosti, ktorej hlavnú námietku tvorí práve uvedená právna otázka. Nakoľko sa jednalo o obdobnú právnu vec s právnou problematikou totožnou ako je vec žalobcu, najvyšší správny súd v predmetnom konaní uznesením z 30. septembra 2024 podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP prerušil konanie o kasačnej sťažnosti žalovanej do

k. BA-4Sa/35/2018-94. 30. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré a) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi, b) fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami.

32. Podľa § 16 prvá veta zákona č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, v služobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie podľa osobitných predpisov.

34. Podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania.

37. Podľa § 172 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. predmetom dávkového konania je rozhodovanie o dávkach. 38. Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

40. Podľa vyššie spomínaného ust. § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. patrí nárok na náhradu poškodenému, ktorý sa podľa § 83 cit. zák. rozumie zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ak (okrem iného) utrpel pracovný úraz. V prerokovanej veci Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, ako prvostupňový orgán verejnej správy, rozhodovala o žiadosti žalobcu o náhrade za bolesť, pričom rozhodla, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015. Uvedené potvrdila žalovaná, keď zamietla odvolanie žalobcu proti spomínanému rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy.

41. Veľký senát sa odpoveďou na nastolenú právnu otázku zaoberal vo veci opísanej v bode 28 tohto rozhodnutia, kde v úvode svojho rozhodnutia opísal rozdielnosť judikatórnej praxe (v bodoch 10-14 odôvodnenia).Vychádzajúc z uvedeného, veľký senát (ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho správneho súdu podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný) v?predmetnej veci v?podstatnom dôvodil, že ,, okolnosť, že úraz sa považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, sama osebe neznamená, že by sa musel považovať za pracovný úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože toto ustanovenie pri vymedzení pojmu pracovný úraz neodkazuje na pojem pracovného úrazu podľa Zákonníka práce. Podľa § 14 Zákonníka práce spory z pracovnoprávnych vzťahov síce rozhodujú súdy, to však znamená, že súd môže rozhodovať len o tom, či sa úraz považuje za pracovný na účely pracovnoprávnych predpisov.

sociálnom poistení. Samozrejme, definície v § 8 tohto zákona a v § 195 Zákonníka práce sú si vecne podobné, pretože charakteristiku pracovného úrazu viažu na podobné znaky (náhle poškodenie zdravia vonkajšími vplyvmi pri plnení určitých úloh alebo v priamej súvislosti s nimi); toto prekrývanie nemusí však byť vždy úplne presné (porov. v tomto smere už poukazy na odlišnosti u Týc, J. Náhrada škody pri pracovních úrazech a nemocech z povolání.

42. Na námietku žalovanej ohľadne vplyvu jej posudzovania charakteru úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. bez účasti zamestnávateľa na samotný pracovnoprávny vzťah k zamestnancovi, veľký senát dáva odpoveď: ,, Pretože definícia pracovného úrazu v zmysle § 195 Zákonníka práce neodkazuje na § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., musí potom konzekventne platiť, že ani rozhodnutie organizačnej zložky žalovanej, ktorým posúdila úraz ako pracovný na účel úrazovej dávky, nie je rozhodnutím o predbežnej otázke v zmysle § 194 Civilného sporového poriadku na účely pracovnoprávnych sporov (porov. v tomto smere už rozsudok Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. 5 Cz 10/75, judikát R 26/1976).

43. Zo záverov rozhodnutia veľkého senátu teda jednoznačne vyplýva, že otázka, či určitý úraz možno považovať za pracovný úraz na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z.z., je otázkou samotného uvádzaného zákona, takže posudzovať ju patrí žalovanej. Za účelom posúdenia, či úraz je skutočne pracovným úrazom, musí žalovaná v súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z.z. presne a úplne zistiť skutočný stav veci, na čo musí obstarať potrebné podklady na rozhodnutie (okrem dôkazov aj čestné vyhlásenia, vyjadrenia alebo návrhy účastníkov konania), pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania a hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý osobitne a všetky vo vzájomnej súvislosti.

Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva, že by pre posúdenie úrazu ako pracovného úrazu malo byť rozhodujúce práve vyhlásenie zamestnávateľa. Ustanovenie § 261 ods. 1 písm. h) cit. zák. ukladá zamestnávateľovi oznámiť žalovanej pracovný úraz, no nevyplýva z neho, že by toto oznámenie malo byť pre žalovanú záväzné, a ako uvádza veľký senát, už vonkoncom z neho nemožno vyvodiť, že by neurobenie takéhoto oznámenia malo predstavovať pre žalovanú záväzný prejav o tom, že k žiadnemu pracovnému úrazu nedošlo.

Naopak, zamestnávateľ musí preukázať zákonné podmienky takejto liberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v Zákonníku práce a zákon č. 461/2003 Z. z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať súdu v zmysle § 14 Zákonníka práce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Potom možno súhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej judikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015), že organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť do postavenia zamestnávateľa a namiesto neho uplatniť jeho liberačné právo. Samozrejme, je aj v jej záujme upovedomiť zamestnávateľa o tom, že jeho zamestnanec uplatňuje nárok na úrazové dávky, a vytvoriť zamestnávateľovi priestor, aby prejavil, že sa chce svojej zodpovednosti zbaviť, a aby uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sú splnené liberačné dôvody v zmysle § 196 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ organizačná zložka žalovanej ním tvrdené okolnosti následným

45. Najvyšší správny súd, viazaný záväzným právnym názorom veľkého senátu (§ 466 ods. 3 SSP), aplikoval jeho závery na prejednávanú vec, pričom dospel k?záveru, že právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom je správne a súladné so zákonom.

47. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.