6Ssk/19/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: E.. O. D., nar. XX. M. XXXX, bytom B. O. XX/XXX-XXX, C. F. R., právne zastúpenej Mgr. Jozefom Gáplovským, advokátom so sídlom Centrum II 88, Dubnica nad Váhom, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 38939-3/2017-BA zo dňa 11. augusta 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28Sa/1/2021-30 zo dňa 29. apríla 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010.

3. Krajský súd skutkové okolnosti ako aj právnu argumentáciu žalobkyne a žalovanej, z ktorých vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, opísal v bodoch 1 až 19 kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku. Za najpodstatnejšie skutkové okolnosti (z pohľadu ich posúdenia, ktoré viedlo k rozhodnutiu) považoval najmä nasledovné: (i) žalobkyňa je držiteľom licencie L1A/TN/0623/06 od 16. marca 2006 do 10. mája 2016 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe; (ii) prvostupňový správny orgán prijal dňa 26. februára 2010 registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom žalobkyňa uviedla ako dátum zániku poistenia 28. február 2010, avšak neuviedla pobočke všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie, či jej ako samostatne zárobkovo činnej osobe v tento deň skutočne zaniklo povinné nemocenské poistenie; (iii) podľa údajov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky žalobkyňa dosiahla za rok 2008 príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.133.392,-Sk a za rok 2009 v sume 34.580,42 Eur [t. j. v oboch rokoch príjmy

zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010; (vi) žalobkyňa prvostupňové rozhodnutie napadla odvolaním, o ktorom rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v

formu. Písomnú formu nemajú rozhodnutia, ktorými organizačná zložka žalovanej rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch. V takýchto prípadoch príslušná organizačná zložka rozhodnutie o zániku povinných poistení len vyznačí v spise, resp. vo svojich elektronických databázach. Taktiež citujúc ustanovenia § 172 ods. 5, § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 a § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. žalobkyňa namietala, že z výroku napadnutého ani prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu správne orgány rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokoch ich rozhodnutí, v ktorých chýba akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis. Z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva ani vysvetlenie, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia

prvého stupňa. 5. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v súlade so zákonom. Svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil argumentáciou o charaktere tzv. licencie L1A, a to vo svetle rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 uzatvárajúc, že predmetné rozhodnutie je pre súdy záväzné.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

14. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním zo dňa 28. júla 2021. 15. Uviedla, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nevzniesla také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Naopak zdôraznila, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí podrobne objasnila skutkový, ako aj právny dôvod, na základe ktorého rozhodla, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010. Dodala, že žalovaná ku každej námietke žalobkyne, obsiahnutej v žalobe, zaujala stanovisko, ktorého sa naďalej v plnom rozsahu pridržiava. Zotrvala na právnom názore, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnením na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu, ktorá zakladá fyzickej osobe podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 status samostatne zárobkovo činnej osoby.

V zmysle ustanovenia § 4 cit. zákona poskytovateľom zdravotnej starostlivosti je nielen fyzická osoba alebo právnická osoba, ale na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj fyzická osoba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského oprávnenia vydaného podľa osobitného predpisu.

18. Vzhľadom na námietky žalobkyne uviedla, že výkon činnosti na základe licencie typu L1A nie je podmienený vydaním povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, resp. povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti príslušným orgánom.

V závere vyjadrenia uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu vyjadrenými v napadnutom rozsudku a navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. 20. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14. augusta 2021 na vedomie.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010 alebo až dňa 31. decembra 2010.

Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

23. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký senát v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej aj „rozsudok sp. zn. 1Vs/3/2019"). Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.

25. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou L1C.

Pojem „povolenie", uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).

26. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

27. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely

právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax.

komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

28. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.", uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je

29. Veľký senát v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO") na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.". V tejto súvislosti považoval veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/ 2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná samostatne zárobkovo činná osoba uvedená

činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/. 31. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

32. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm. b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .

33. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania") nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a" zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť", nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018).

Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu" a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia).

Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

v sume 1.133.392,- Sk a za rok 2009 príjmy v sume 34.580,42 Eur [t. j. v oboch rokoch príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma - za rok 2008 (106.827,- Sk) a za rok 2009 (3.834,94 Eur)]. Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby, nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

39. Najvyšší správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalobkyne týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napríklad v náleze sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 378/2019) tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti

V tomto smere najvyšší správny súd podrobil prieskumu rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že tento atribúty preskúmateľnosti spĺňa. Z napadnutého rozsudku je zrejmý stručný priebeh administratívneho konania, zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie pre danú vec zásadných faktov, zhrnutie argumentov žalobkyne a vyjadrenia žalovanej a tiež posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov.

40. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom podľa ustanovenia § 461 SSP zamietol.