6Ssk/19/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: V.. R.. N. W., narodený X. V. XXXX, bytom W. R., M. XX, právne zastúpený: JUDr. Alena Zadáková, advokátka so sídlom Košice, Kováčska 32, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. 02. 2018, č. 23706-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sa/17/2018-131 zo dňa 27. 09. 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Krajský súd zastával názor, že súdny exekútor počas prerušenia výkonu svojej funkcie nemôže sám vykonávať činnosť, pretože túto za neho vykonáva ustanovený zástupca. Prerušenie výkonu funkcie súdneho exekútora v zmysle § 15a ods. 4 Exekučného poriadku zodpovedá pozastaveniu výkonu činnosti SZČO osoby v zmysle § 26 ods. 2 zákona č. 461/ 2003 Z. z., ktoré má priamo zo zákona za následok prerušenie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom prerušenia výkonu funkcie súdneho

3. Vo vzťahu k námietke žalobcu v správnej žalobe, že na základe Dohody o fakturovaní podielovej odmeny, odmeny za úkony a nárokov na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času zo dňa 08. 09. 2015 uzavretej so zastupujúcim exekútorom nebol žalobca bez príjmu, ale počas prerušenia výkonu funkcie súdneho exekútora mal nárok na podiely na trovách, ktoré mu uhrádzal jeho zástupca, ako aj to, že podľa interných predpisov Slovenskej komory exekútorov príjem z výkonu funkcie zástupcu súdneho exekútora je adresovaný zastupovanému exekútorovi, resp. jeho úradu, krajský súd uviedol, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú, pretože za rozhodujúcu skutočnosť pre vznik prerušenia povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v zmysle argumentácie uvedenej vyššie, je potrebné považovať samotné prerušenie výkonu funkcie exekútora, ktoré zodpovedá pozastaveniu výkonu činnosti v zmysle § 26 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Príjem súdneho exekútora počas prerušenia výkonu jeho funkcie pre prerušenie povinného nemocenského poistenia a povinného

Prerušením povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobca nestratil právne postavenie zamestnávateľa a dokonca ani právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., iba z dôvodu pozastavenia výkonu činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby bolo prerušené jeho povinné poistenie.

Aj keď počas prerušenia výkonu funkcie exekútora žalobcovi plynuli príjmy z výkonu exekučnej činnosti prostredníctvom jeho zástupcu, pobočka žalovanej a žalovaná správne vyhodnotili, že uvedená skutočnosť nie je rozhodujúcou pre prerušenie povinného poistenia, pretože takouto rozhodujúcou skutočnosťou je pozastavenie výkonu činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorému zodpovedá prerušenie výkonu funkcie exekútora podľa § 15a ods. 4 Exekučného poriadku.

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené stanoviská preto nemajú žiaden vplyv na posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. 7. Vzhľadom na tieto podstatné skutočnosti, po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, krajský súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnené žalobné dôvody nie sú opodstatnené.

zamietol.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca podaním zo dňa 01. 12. 2021 č. AK: 124/96/18 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi ako účastníkovi konania, aby riadne uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

Poukázal, že krajský súd mohol v prejednávanom prípade uplatniť tzv. sudcovskú tvorbu práva, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. nemôže obsiahnuť všetky situácie, ktoré môžu nastať, pričom pre rozhodovanie Sociálnej poisťovne je charakteristické tzv. tunelové videnie, kedy na rôzne prípady žalovaná aplikuje „drakonicky“ len ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z., bez znalosti, resp. odvahy púšťať sa do výkladu iných relevantných zákonov. 10. Ďalej poukázal, že zánik účasti na dôchodkovom zabezpečení a nemocenskom poistení je pri výkone funkcie súdneho exekútora spojený so zánikom oprávnenia na prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti. Čo sa považuje za zánik oprávnenia na prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti, je však možné vykladať len podľa predpisov upravujúcich výkon tejto činnosti. V posudzovanej veci je to Exekučný poriadok. Žalovaná tak nepochopila postavenie exekútora a jeho vzťah k exekútorskému úradu. Existencia exekútorského úradu a jeho každodenná činnosť je totiž podmienená existenciou a činnosťou exekútora, ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na vykonávanie núteného

11. Ak iný exekútor zastupuje exekútora, ktorý dočasne nemôže vykonávať funkciu exekútora, pričom exekútorovi počas tejto doby zostávajú zachované všetky pracovnoprávne vzťahy vo vzťahu k jeho zamestnancom. „tento významný záver je významný aj preto, že ak by exekútor po dobu jeho pozastavenia činnosti nebol SZČO a nemal by oprávnenie na výkon takejto činnosti, zamestnávanie osôb na výkon exekučnej činnosti, na ktorú by nemal oprávnenie by znamenalo nedovolenú činnosť, ktorá by bránila trvaniu pracovného pomeru

12. Podľa názoru žalobcu, krajský súd sa nedostatočne zaoberal žalobným návrhom, pretože nevychádzal zo zákonných ustanovení Exekučného poriadku, v nadväznosti na inštitút prerušenia výkonu exekučnej činnosti exekútora, pričom sa priklonil k nesprávnym tvrdeniam žalovanej, že len žalovaná má právo autoritatívne posúdiť problematiku inštitútu prerušenia výkonu exekučnej činnosti, a to na základe svojich úvah, resp. dôkazov, ktoré uzná iba

ktorým je § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, ďalej sa nevysporiadali s inštitútom vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 21 ods. 1 alebo 2 zákona č. 461/2003 Z. z., v nadväznosti na § 138 ods. 2 alebo 3 zákona č. 461/2003 Z. z.(vymeriavací základ pre povinné platenia poistenia je zo zákona naviazaný na podanie daňového priznania dane z príjmov samostatne zárobkovo činnej osoby, na podklade ktorého žalovaná určí povinnosť platiť odvod poistného). 14. Žalobca má za to, že odo dňa prerušenia došlo iba k prerušeniu výkonu funkcie exekútora, ale nedošlo k zániku výkonu exekučnej činnosti, t. j. výkonu exekúcie exekútorského úradu zamestnancami exekútora a nie zamestnancami zástupcu exekútora, teda za plnej činnosti exekútorského úradu (ako napr. v prípade dovolenky alebo nemoci súdneho exekútora), keď zástupca exekútora podpisuje iba tie listiny, ktoré nemôže podpisovať zamestnanec alebo koncipient exekútorského úradu. Prerušenie výkonu funkcie exekútora má dopad iba na

15. Obdobne žalobca poukazuje na skutočnosť, že prerušením výkonu funkcie exekútora nedochádza k účinkom podľa § 26 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože prerušením výkonu funkcie nedošlo v žiadnom prípade k splneniu zákonnej podmienky pozastavenie prevádzkovania alebo pozastavenia výkonu činnosti, resp. pozastaveniu činnosti. Žalovaná a rovnako aj krajský súd svojím nesprávnym a nezákonným konaním obchádza skutočnosť, že súdny exekútor dosahuje príjmy aj po prerušení výkonu funkcie exekútora, čo má za následok platenie poisteného žalovanou za samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá jednoznačne a preukázateľne v tomto období poberá príjmy.

III. Vyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti žalovaného

18. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu uviedla, že žalobca v nej neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

osoby. Pričom z § 26 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom má pozastavené prevádzkovanie živnosti, pozastavený výkon činnosti alebo pozastavenú činnosť, a v období, v ktorom je vo väzbe alebo vo výkone

19. Rovnako nebolo sporným, že žalobca mal v období odo dňa 08. 09. 2015 do 26. 02. 2017 prerušený výkon funkcie exekútora, pričom kým zastupovanie trvá, nemôže zastupovaný exekútor vykonávať exekučnú činnosť, je teda zrejmé, že zastupovaný exekútor (žalobca) nemôže počas prerušenia výkonu svojej funkcie sám vykonávať činnosť, exekučnú činnosť za neho vykonáva zástupca. Ak teda dôjde k pozastaveniu výkonu činnosti (samostatne zárobkovo činná osoba dočasne stratí oprávnenie osobne vykonávať činnosť), nastáva prerušenie jej povinného poistenia. Žalobca sa zároveň nesprávne domnieva, že žalovaná považovala prerušenie výkonu funkcie exekútora za zánik jeho oprávnenia na vykonávanie činnosti (žalovaná to netvrdila), prerušením povinného poistenia nenastáva zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti, ale vznikom prerušenia povinného poistenia, ktorý sa posudzuje rovnako ako zánik povinného poistenia, nastávajú rovnaké následky ako pri zániku povinného poistenia (t. j. povinná osoba nie je ďalej povinná platiť a odvádzať poistné).

Na podporu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/1/2018, v ktorom bolo vyslovené, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku povinného poistenia v sporných prípadoch zákon výslovne zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne.

Tieto veci nemožno zamieňať. Rovnako zákon č. 461/2003 Z. z. upravuje tieto dve poistenia osobitnými ustanoveniami. 22. Z dôvodov vyššie uvedených, navrhla kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť žalobcu

IV. Konanie pred kasačným súdom

25. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len „exekučná činnosť“). 26. Podľa § 4 Exekučného poriadku, činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej, publicistickej a športovej činnosti.

29. Podľa § 15 ods. 5 Exekučného poriadku, počas prerušenia výkonu funkcie exekútora zastupuje exekútora zástupca podľa § 17. 30. Podľa § 17 ods. 1 Exekučného poriadku, po vymenovaní do funkcie exekútora komora určí exekútorovi na jeho návrh zástupcu pre prípad choroby, dovolenky alebo z iných vážnych dôvodov, pre ktoré exekútor nemôže vykonávať svoju funkciu viac ako 30 dní.

31. Podľa § 17 ods. 4 Exekučného poriadku, kým zastupovanie trvá, nemôže zastupovaný exekútor vykonávať exekučnú činnosť. Zástupca exekútora zodpovedá za škodu podľa § 31. 32. Podľa § 17 ods. 5 Exekučného poriadku, zástupca exekútora disponuje s osobitným bankovým účtom exekútora, ktorého zastupuje, ak zastupovanie trvá viac ako 30 dní.

35. Podľa § 26 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., vznik prerušenia povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa odsekov 1 až 4 sa posudzuje rovnako ako zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti a skončenie prerušenia týchto poistení sa posudzuje rovnako ako vznik týchto poistení.

37. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané nasledovné skutočnosti. Žalobcovi vzniklo dňa 08. 09. 2015 prerušenie povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby na základe rozhodnutia pobočky žalovanej zo dňa 24. 05. 2017. Pobočka žalovanej toto rozhodnutie odôvodnila tým, že preverovaním poistného pomeru žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby zistila, že žalobca mal prerušený výkon funkcie exekútora odo dňa 08. 09. 2015. Žalobca v rámci ústneho pojednávania na pobočke žalovanej argumentoval, že na prerušenie výkonu funkcie exekútora sa inštitút prerušenia povinného poistenia nevzťahuje. Žalovaná o odvolaní žalobcu rozhodla napadnutým rozhodnutím zo dňa 27. 02. 2018, pričom uvedené odôvodnila tým, že mala preukázané, že žalobca mal prerušený výkon funkcie exekútora, a zároveň predmetom konania nebolo posudzovanie účastníka konania ako zamestnávateľa, ktorý prostredníctvom exekútorského úradu zamestnáva zamestnancov. Preto je bezpredmetné, že účastník konania,

39. V prejednávanom prípade nebolo sporným, že žalobca prerušil na základe svojej vlastnej žiadosti (závažné rodinné alebo zdravotné okolnosti) výkon funkcie súdneho exekútora na obdobie od 08. 09. 2015 do 26. 02. 2017, ktorému predchádzalo schválenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

V prípade prerušenia výkonu funkcie súdneho exekútora ex lege ide o situáciu, ak sa exekútor ujal výkonu funkcie, ktorá je zlučiteľná s funkciou exekútora a nejde o funkciu poslanca obecného zastupiteľstva a poslanca zastupiteľstva vyššieho územného celku (§ 15a ods. 1 Exekučného poriadku). Opačná situácia je v prípade prerušenia výkonu funkcie súdneho exekútora na základe vlastnej podanej žiadosti súdnym exekútorom (prípad žalobcu) upravenej v § 15a ods. 4 Exekučného poriadku. Minister spravodlivosti môže vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o prerušenie výkonu funkcie súdneho exekútora z vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Prerušenie výkonu funkcie exekútora nemôže v tomto prípade trvať viac ako päť rokov, uplynutím piatich rokov prerušenie výkonu funkcie exekútora zaniká a exekútor sa opätovne ujíma svojej funkcie. Druhým inštitútom je pozastavenie výkonu funkcie exekútora v zmysle § 222 Exekučného poriadku, pričom tento inštitút sa uplatňuje v dôsledku trestného stíhania za úmyselný trestný čin, trestný čin súvisiaci s činnosťou podľa exekučného poriadku, v prípade

40. Z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že po vymenovaní do funkcie exekútora Slovenská komora exekútorov (ďalej len „Komora“) určí exekútorovi na jeho návrh zástupcu pre prípad choroby, dovolenky alebo z iných závažných dôvodov, pre ktoré exekútor nemôže vykonávať svoju funkciu viac ako 30 dní (§ 17 ods. 1 Exekučného poriadku). Komora určí exekútorovi zástupcu aj vtedy, ak ho sám nenavrhol do jedného mesiaca od vymenovania do funkcie exekútora, ako aj v prípade pozastavenia výkonu funkcie exekútora.

ktorého zastupuje, ak zastupovanie trvá viac ako 30 dní (§ 17 ods. 5 Exekučného poriadku). V súvislosti so zastupovaním exekútora zástupcom je potrebné doplniť, že v takýchto prípadoch v rozhodnutí o určení súdneho exekútora ako zástupcu sa stanoví aj výška podielu zástupcu na odmene zastupovaného exekútora. Zastupovanému exekútorovi nepatrí odmena v prípade prerušenia výkonu funkcie exekútora z dôvodu výkonu verejnej funkcie alebo v prípade pozastavenia výkonu funkcie exekútora. V ostatných prípadoch, ako je aj prípad žalobcu, sa odmena súdneho exekútora (po odrátaní podielu zástupcu exekútora) použije na financovanie chodu exekučného úradu. Z podkladov, ktoré žalobca predložil krajskému súdu vyplynulo, že zástupcovi v dôsledku zastupovania žalobcu patrila odmena - 10 % podiel na odmene za zastupovanie, 60 % podiel na odmene za zastupovanie a 100 % podiel na hotových výdavkoch za jednotlivé mesiace zastupovania (žalobcom predložené vyúčtovania za jednotlivé mesiace zastupovania zástupcom žalobcu, pozn. súdu). Zvyšok odmeny bol použitý na chod exekútorského úradu žalobcu. Z uvedeného tak nemožno konštatovať, že odmena, ktorá bola

41. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné v prvom rade nahliadať na úmysel zákonodarcu, ktorý mal byť sledovaný predmetnou právnou úpravou - prerušenia výkonu funkcie súdneho exekútora, prípadne pozastavením výkonu funkcie súdneho exekútora. Úmyslom zákonodarcu bolo, že pri uplatňovaní oboch inštitútov platí zákonný predpoklad, aby v dotknutom období súdny exekútor nevykonával exekučnú činnosť. Uvedené je tak výlučne upravené v Exekučnom poriadku - poukaz na § 17ods. 4 a § 222 ods. 6 Exekučného poriadku.

Zároveň najvyššiemu správnemu súdu neuniklo pozornosti, že sám žalobca si v predložených podaniach zamieňa tieto dva inštitúty - keď na jednom mieste používa prerušenie výkonu funkcie a na inom zase pozastavenie výkonu funkcie exekútora, pričom z kontextu prejednávaného prípadu je zrejmé, že by malo ísť o prerušenie výkonu funkcie exekútora.

Aj v prípade advokátov, pozastavením výkonu advokácie, advokát nie je oprávnený poskytovať právne služby (§ 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 586/2003 Z. z.). Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „Z § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii predpisov vyplýva, že od okamihu pozastavenia výkonu advokácie advokát už nie je oprávnený poskytovať právne služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, aj keď je naďalej zapísaný v zozname advokátov. Skutočnosť, že advokát od okamihu prerušenia výkonu advokácie nie je oprávnený poskytovať právne služby, na účely zákona o sociálnom poistení za následok, že od tohto okamihu nemožno advokáta považovať za SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov“.

43. Žalobca tiež opieral svoju argumentáciu o písomné stanovisko ministerstva spravodlivosti, ktoré inicioval svojou žiadosťou. Predmetom stanoviska bol výklad jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vo vzťahu k inštitútu prerušenia výkonu funkcie súdneho exekútora. V tejto súvislosti najvyšší správny súd si dovoľuje poukázať na rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 29. 05. 2013 sp. zn. 7Sžso/14/2015 publikované ako R 54/2015, ktorého predmetom bola právna záväznosť stanoviska ústredného orgánu štátnej správy. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že „Stanovisko Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR je interným normatívnym aktom orgánu verejnej správy, ktorý nemôže založiť vznik právnej povinnosti pre sociálne odkázanú osobu. Obsah stanoviska nebol publikovaný v Zbierke zákonov a nezakladá preto sociálne odkázanej osobe práva a povinnosti a jeho dodržiavanie od nej nemožno vynucovať a vyvodzovať z jej konania protiprávnosť“. Najvyšší správny súd na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje z dôvodu, že ani v žalobcovom prípade nemožno odvodzovať jeho právo s poukazom na neformálne stanovisko ministerstva spravodlivosti. Zároveň najvyšší správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že v zmysle § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vykonáva sociálne poistenie Sociálna poisťovňa, ktorej bola táto právomoc zverená priamo zo zákona. Námietky žalobcu v súvislosti s poukázaním na stanovisko ministerstva spravodlivosti sú tak nedôvodné. 44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, najvyšší správny súd sťažnosť žalobcu za dôvodnú nepovažoval, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, vzhľadom na to, že žalobca v konaní nemal úspech (§ 167 SSP) a žalovanej ich náhrada v zásade neprináleží (§ 168 SSP). 46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.