6Ssk/19/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: H.. V. Č., narodený XX. R. XXXX, bytom v V., Q. Č.. XXXX/X, právne zast.: JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom so sídlom v Bratislave, Sibírska č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 17. decembra 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, o starobný dôchodok, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 13. decembra 2023, č. k. PO-7Sa/2/ 2022-51, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I.

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) žalobcovi zamietol žiadosť o prepočet starobného dôchodku. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., § 21 ods. 1, § 14 ods. 4, § 174 ods. 1 písm. a/ v znení zákona č. 376/1997 Zb., § 174 ods. 2 v znení zákona č. 376/1997 Zb., § 174 ods. 1 písm. a/ v znení zákona č. 355/199 Zb., § 174 ods. 2 v znení zákona č. 355/1999 Zb., § 175, § 175g ods. 2, 3, § 94 ods. 1, 2 a § 119 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. 3. Správny súd mal preukázané, že služobný pomer žalobcu v I. kategórií funkcií bol ukončený dňom 04. júna 1999, pričom jeho služobný pomer nebol ukončený z dôvodu racionalizačných a organizačných opatrení, čo napokon ani sám žalobca netvrdil. Tým žalobca nesplnil podmienku plynúcu z § 171 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023. K námietke žalobcu, že na jeho prípad bola nezákonne aplikovaná právna úprava zákona č. 100/1988 Zb. v znení platnom a účinnom až od 22. decembra 1999, pričom služobný pomer skončil pred týmto dátumom, správny súd uviedol, že nárok na priznanie starobného dôchodku vzniká až splnením všetkých zákonom stanovených podmienok. Vyžaduje sa teda, aby išlo o vzniknutý nárok na starobný dôchodok, t.j., aby podmienka 19 rokov služby v I. kategórií funkcií a súčasne podmienka dovŕšenia veku 56 rokov boli splnené pred 31. decembrom 1999. Z tohto dôvodu aj poukaz žalobcu na § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. vyhodnotil správny súd ako neopodstatnený. Rovnako ako nedôvodnú posúdil námietku žalobcu ohľadom dvojnásobného započítania obdobia od 01. septembra 1981 do 30. septembra 1995, počas ktorého žalobca pracoval ako príslušník Pohraničnej stráže ČSSR, keďže zákon č. 461/2003 Z.z. neumožňuje dvojnásobné hodnotenie obdobia dôchodkového poistenia tak, ako to umožňoval zákon č. 100/1988 Zb. v § 41 ods. 2 pri hodnotení doby zamestnania výkonného letca podľa počtu nalietaných hodín. 4. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 7.

Union Poisťovňa, a.s. od 01. októbra 2000 do 30. júna 2003, dobrovoľne poistený od 01. apríla 2002 do 30. júna 2003, samostatne zárobkovo činná osoba od 01.júla 2003 do 30. apríla 2008, UNION ZP od 01. mája 2008 do 31. októbra 2010). 8. Žalobca tiež žiadal o posúdenie zvýhodneného zápočtu odslúženej doby výkonu funkcií osobitnej povahy a osobitného režimu nebezpečnosti podľa Nariadenia č. 25 čl. 117 MV ČSSR zo 07. decembra 1983. Poukázal tiež na Zbierku nariadení a smerníc MNO ČSSR č. 22 zo 17. júla 1970, hl. II. čl. 3 písm. a/, podľa ktorej obdobie výkonu služobnej doby príslušníkov Pohraničnej stráže ČSSR sa posudzuje dvojnásobne. Namietal, že žalovaná žalobcovi obdobie od 01. septembra 1981 do 30. septembra 1986 (výkon príslušníka pohraničnej stráže) nezapočítala v dvojnásobnej výške. 9. Ďalej namietal postup žalovanej, ktorá argumentovala aj tým, že žalobca slúžil v I. kategórii funkcií iba do 30. septembra 1999, pričom zákon č. 355/1999 Z.z. podmienku vzniku nároku na

V žalobcovom prípade bolo potrebné aplikovať § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/ 1997 Z.z., ktorý ako podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok viazal k obdobiu 31. decembra 1998, ku ktorému žalobca túto podmienku splnil. V tomto smere podporne poukázal aj na § 175g zákona č. 100/1988 Zb. 10. Žalovaná žalobcovi v osobnom liste dôchodkového poistenia nezapočítala a ani nevyznačila reálne odslúžené obdobia v Ozbrojených silách ČSSR v I. kategórii funkcií a všetky odpracované obdobia v civilnom sektore v príslušnej pracovnej kategórii a III. pracovnej kategórii a nevyznačili dosiahnuté ročné hrubé zárobky. Žalovaná porušila § 195, § 196 a § 216 zákona č. 461/2003 Z.z., nevykonala riadne dokazovanie, žalobcu riadne nevypočula, konaním žalovanej došlo k zjavnej diskriminácii žalobcu oproti poberateľom starobných dôchodkov, čo je v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších právnych predpisov.

III.

12. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 02. februára 2024 majúc za to, že správny súd správne zistil skutkový stav veci, náležite vec právne posúdil, pričom nezistil nezákonnosť a nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia zo 17. decembra 2021. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

13. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 06. februára 2024 na vedomie.

V.

b/ až h/, d/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i/ až l/, alebo e/ 60 rokov. 25. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až l/ alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. 26. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

zamietol, - na odvolanie žalobcu generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím z 01. júla 2019, v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie zo 16. apríla 2019, - Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. februára 2020, sp. zn. 6Sa/15/2019 žalobcom podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu z 01. júla 2019 ako nedôvodnú zamietol, - Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. júna 2021, sp. zn. 9Sk/15/2020 žalobcom následne podanú kasačnú sťažnosť zamietol, - žiadosťou z 05. júla 2021 žalobca opätovne požiadal o prepočet starobného dôchodku majúc primárne za to, že žalobca splnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok dovŕšením 56 rokov veku podľa § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb., - prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 09. septembra 2021 príslušnú žiadosť žalobcu

28. Na úvod považuje najvyšší správny súd za potrebné uviesť, že žalobca v tu prejednávanej veci žiadal o prepočet už skôr priznaného starobného dôchodku, pričom v príslušnej (a pomerne neprehľadnej) v poradí druhej žiadosti o prepočet uvádzal tak dosiahnutie veku 55 rokov, čo by mohlo evokovať, že žiada prepočítať starobný dôchodok v súlade s § 14 ods. 4 a § 21 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. a tiež dosiahnutie veku 56 rokov, čo je zase možné oprieť o § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb.

Z podaného odvolania proti uvedenému rozhodnutiu z 09. septembra 2021 je však možné vyčítať, že žalobca žiadal o prepočet starobného dôchodku v kontexte na dovŕšenie dôchodkového veku 56 rokov [cit.: „ (. . .) Nárok na skorší odchod do starobného dôchodku vo veku 56 rokov odvolateľovi vznikol už v roku 2008, lebo už v tej dobe získal viac ako 19 rokov služby v I. kategórií funkcií. Teda mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku vo veku 56 rokov (.

Z tohto dôvodu úlohou najvyššieho správneho súdu bolo potom sa zamerať predovšetkým na splnenie podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb., teda dovŕšením veku 56 rokov.

Uplatňovali sa ako preferencia vtedajších prioritných odvetví, medzi ktoré boli zaradené hlavne baníctvo, hutníctvo a ťažké strojárstvo. Postupne v priebehu rokov bol systém preferovaných pracovných kategórií rozširovaný aj na ďalšie odvetvia národného hospodárstva, pri rešpektovaní zásady, že v preferovaných pracovných kategóriách mohlo byť zaradených najviac 10% pracujúcich v národnom hospodárstve. Zavedením pracovných kategórií v dôchodkovom zabezpečení štát v postavení zamestnávateľa uznával svoju zodpovednosť za výkon prác v zdraviu škodlivom a zdraviu ohrozujúcom prostredí, t.j. za pracovné podmienky, v ktorých zamestnanec pre neho pracoval.

Zároveň bolo umožnené do 31. decembra 1992 vykazovať zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii na účely dôchodkového zabezpečenia, pričom podľa výkladu Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí, v súvislosti s privatizáciou a zmenami vlastníckych vzťahov mohli sa na účely zaraďovania zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií považovať aj tie organizácie, ktoré ku dňu 31. mája 1992 patrili do odboru pôsobnosti príslušného ministerstva, používali jeho rezortný zoznam a po privatizácii aspoň časť akcií bola vo vlastníctve štátu, iného štátneho podniku alebo Fondu národného majetku (bližšie pozri Dôvodovú správu k zákonu č. 355/1999 Z.z.).

2022. Zákonom č. 355/1999 Z.z. sa novelizoval zákon č. 100/1988 Zb., konkrétne sa opäť predĺžilo obdobie vykazovania a hodnotenia výkonu prác zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a výkonu služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999, respektíve až do roku 2023 v príslušných ustanoveniach zákona č. 100/1988 Zb. To sa následne premietlo v odseku 1 § 174 zákona č. 100/1988 Zb., z ktorého vyplynulo, že občan, ktorý vykonával pred 01. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný vek. Zároveň na odsek 1 nadväzovalo ustanovenie § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. bližšie určujúce, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999.

Námietku žalobcu, že jeho nárok na starobný dôchodok sa mal posúdiť podľa zákona č. 100/1988 Zb., avšak v znení zákona č. 376/1997 Z.z., teda v znení účinnom ku dňu skončenia výkonu služby, t.j. k 30. septembru 1999, a nie podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z. (znenie účinné k 31. decembru 1999, pozn. súdu), najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. bolo od roku 1993 viackrát novelizované, pričom nadobudlo účinnosť až 01. januára 2000 na základe zákona č. 355/1999 Z.z.

uviesť, že žalobca dosiahol vek 56 rokov dňa XX. R. XXXX. Preto pri posudzovaní žalovaná vychádzala z poslednej platnej právnej úpravy v zákone č. 100/1988 Zb. a nie z právnej úpravy, ktorú požadoval žalobca. V súvislosti s posudzovaním nároku na starobný dôchodok je rozhodujúca právna úprava platná v čase, keď vznikol nárok na dôchodkovú dávku a nie deň, kedy bola ukončená niektorá z činností žiadateľa o starobný dôchodok.

. .) Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnej aplikácie zákona č. 100/1988 Zb. na jeho skutkový stav (tzv. retroaktivita zákona) z dôvodu, že sťažovateľ skončil služobný pomer v roku 1994, pričom zákon č. 100/1988 Zb. platný v čase skončenia služobného pomeru ustanovoval v § 174 ods. 2 podmienku pre vznik nároku na skorší dôchodkový vek, okrem podmienok uvedených v odseku 1, aj trvanie služby v I. kategórii funkcií k 31. decembru 1993, ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade išlo o splnenie len jednej z viacerých podmienok, ktorá nezaložila sťažovateľovi vznik nároku na starobný dôchodok. Nárok na priznanie starobného dôchodku žiadateľovi vzniká až splnením všetkých zákonom ustanovených objektívnych podmienok, pričom vznik takéhoto nároku sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu objektívnych podmienok, t. z. v danom prípade podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý v § 274 priznáva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie do 31. decembra

Rovnako nebolo možné postup Sociálnej poisťovne považovať za diskriminačný, keďže podmienka trvania služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií k 31.decembru 1999 platí pre všetkých poistencov. Teda so sťažovateľom sa nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o starobný dôchodok, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“ V prerokúvanej veci je zrejmé, že žalobca v čase skončenia svojho služobného pomeru k 30. septembru 1999 mal iba 46 rokov, pričom podľa § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom v danom čase (teda do 21. decembra 1999) nárok na starobný dôchodok mohol vzniknúť len občanovi, ktorý bol zamestnaný aspoň 25 rokov a dosiahol vek aspoň 56 rokov. Žalobca podmienku plynúcu z § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. a spočívajúcu v získaní aspoň 19 rokov služby v I. kategórii funkcií splnil, avšak v danom čase vek 56 rokov nedosiahol, v dôsledku čoho mu nevznikol nárok na starobný dôchodok. 32.

Podľa odseku 2, ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa odseku 3, ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo právoplatne skončené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, na žiadosť občana sa o nároku na dôchodok a o jeho výške rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z týchto ustanovení je zrejmé, že všetky nároky na dôchodok, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo do 21. decembra 1999 a pri ktorých je podstatné zaradenie zamestnania (funkcie) do kategórie, sa podriaďujú režimu novej právnej úpravy, takže sa o nich má rozhodovať podľa úpravy účinnej od 22. decembra 1999 (§ 175g ods. 1).

Podľa vyššie citovaných ustanovení § 21, § 174 ods. 1 (ale aj § 135) zákona č. 100/1988 Zb. nárok na starobný dôchodok nevznikal len získaním určitého počtu rokov v zamestnaní určitej kategórie, ale až okamihom dosiahnutia určitého veku (a získania 25 rokov zamestnania

S ohľadom na to, že o nároku žalobcu nebolo k 22. decembru 1999 právoplatne rozhodnuté, vzťahoval sa naňho § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., na základe ktorého sa všetky nároky mali posudzovať podľa právnych predpisov účinných od 22. decembra 1999. To znamená, že nárok žalobcu sa musel posudzovať len podľa § 174 ods. 2 účinného od tohto dátumu (t.j. v znení zákona č. 355/1999 Z.z.), na základe ktorého bolo možné odsek 1 aplikovať len za predpokladu, že zamestnanie (funkcia) trvali k 31. decembru 1999.

decembri 2003. 33. V súvislosti s namietanou otázkou dokazovania, najvyšší správny súd uvádza, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 SSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno- právne a procesno-právne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich

dospel. Odhliadnuc od toho, možno len dodať, že skutočnosť, že žalobcov služobný pomer netrval k 31. decembru 1999, ale iba do 30. septembra 1999, nebola sporná; sám žalobca túto skutočnosť potvrdil, a to opakovane. Nadväzne na to, potom žalovaná bola povinná sa s týmto (nesporným) faktom vo svetle relevantnej právnej úpravy (§ 174 zákona č. 100/1988