6Ssk/19/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: U.. C. W., narodený XX. L. XXXX, bytom v L., X. L. č. XXX/XX, právne zast.: JUDr. Evou Mišíkovou, advokátkou a konateľkou JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Partizánska č. 2, IČO: 50469738, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 29. apríla 2020, číslo SPOU-PO-PK-41/2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave zo 16. októbra 2024, č. k. BA-1S/154/2020-80, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

Konanie žalobcu spočívalo v tom, že dňa 05. apríla 2019 v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech predložil na zaúčtovanie do pokladne odboru účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nepravú (informatívnu) faktúru bez čísla a bez príjmového pokladničného dokladu vo výške 2.064,60 eur (z toho 2004,60 eur za ubytovanie), ktorú mu na požiadanie vydala pracovníčka hotela, pričom mala len informatívny charakter. Uvedené predložil ako doklad o zaplatení za samostatné ubytovanie svojej osoby v hoteli A. J. Y. P., D. D. počas zahraničnej služobnej cesty konanej v dňoch 03. marca 2019 do 08. marca 2019.

2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách § 189 ods. 1 písm. c/, § 192 ods. 1 písm. e/, § 194 ods. 1,3, § 238 ods. 1, § 241 ods. 1, § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. a v režime stanovenom Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

ubytovanie. Poukázal na to, že v administratívnom spise sa nachádza správa zo zahraničnej služobnej cesty z 25. marca 2019, ktorou U.. I.. M. B. predložil a spracoval vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty v dňoch 03. marca 2019 do 09. marca 2019, pričom táto správa bola podaná v mene oboch osôb, teda za žalobcu a U.. B.. Žalovaný tak do rozhodnutia zapracoval dátum 05. apríla 2019, teda dátum, v ktorom bolo vyúčtovanie schválené, pričom však správa bola vypracovaná k 25. marcu 2019. Navyše sám žalobca v podanej správnej žalobe konštatoval pravosť správy o pracovnej ceste. Ďalej uviedol, že správne orgány sa dostatočným spôsobom zaoberali, na podklade čoho boli faktúry považované za informatívne. K námietke žalobcu, že na žiadnej faktúre sa nenachádzal jeho podpis, správny súd poukázal na to, že doklady v mene žalobcu odovzdával kolega U.. B. s tým, že absencia podpisu žiadnym spôsobom nespôsobila nezákonnosť konania a podpis možno považovať za formálnu skutočnosť. K namietanému sfalšovaniu podpisu žalobcu súd uviedol, že o tejto skutočnosti žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Žalovaný nepochybil, ak požiadal o dôkazy aj

Záver žalovaného o spáchaní vytýkaného skutku žalobcom tak, ako bol uvedené v napadnutých rozhodnutiach vyhodnotil správny súd za dôvodný a s poukazom na to za rovnako dôvodný aj záver o naplnení predpokladov na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., v dôsledku čoho by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. K na pojednávaní predloženému odbornému stanovisku ohľadom nemožnosti prečítať QR kód, ktorý bol súčasťou faktúry č. 8786, správny súd uviedol, že z jeho obsahu nie je zrejmý záver o tom, že sa žalobca nedopustil konania tak, ako to bolo vyhodnotené v napadnutých rozhodnutiach; zo stanoviska bolo možné vyvodiť len nemožnosť prečítania QR kódu, bez akejkoľvek relevancie ku konaniu žalobcu.

II.

8. Konkrétne namietal, že recepčná v hoteli mu odovzdala iba jednu jedinú faktúru, a to tú, ktorá bola z jeho strany (prostredníctvom kolegu) predložená služobnému úradu na zaúčtovanie vo vzťahu k spotrebovaným finančným prostriedkom poskytnutým služobným úradom na služobnú cestu. S kolegom (U.. B.) za ubytovanie platili samostatne, pričom recepčná po vyslovení požiadavky na úhradu za ubytovanie bez ďalšieho vystavila faktúru, ktorú následne predložil na zaúčtovanie. V tomto smere namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktorý vyústil do záveru, že žalobca vedome, s podvodným úmyslom smerujúcim k vlastnému protiprávnemu obohateniu sa na úkor služobného úradu predkladal tomuto úradu na vyúčtovanie služobnej cesty nepravú faktúru znejúcu na vyššiu sumu ako bola v skutočnosti za ubytovanie zaplatená. Takéto skutkové závery neboli vykonaným dokazovaním potvrdené. Na pojednávaní žalobca doložil odborné vyjadrenie z 12. apríla 2023, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že prečítaním QR kódu uvedeného na „pravej“ faktúre č. 8786 bolo zistené, že táto „pravá“ faktúra číslo 8786 vznikla až v čase, keď žalobca s kolegom

Správny súd ako nesprávny vyhodnotil záver, že z odborného stanoviska vyplývala len nemožnosť prečítania QR kódu, bez akejkoľvek relevancie ku konaniu žalobcu. Žalobca ďalej uvádzal, že pri úhrade platby za ubytovanie si nevšimol žiadnu z náležitostí jemu predloženej faktúry, a teda ani žiadnu z prípadných nepresností a nesprávností uvedených na faktúre, pretože faktúru nekontroloval, prevzal ju od recepčnej, zaplatil sumu, na ktorú znela a následne bez ďalšej kontroly jej obsahu predložil faktúru (prostredníctvom kolegu) na zaúčtovanie.

Vyjadril presvedčenie, že trestného činu podvodu sa dopustila práve recepčná. Takto uvedenú verziu skutkového deja považoval žalobca za najpravdepodobnejšiu v závislosti od nesporne preukázaného okamihu vzniku faktúry číslo 8786. Dodal, že ak by aj recepčnou predloženú faktúru kontroloval, len ťažko by si všimol nejakú zrejmú nesprávnosť, pretože faktúra znejúca na jeho meno obsahovala číslo izby XXX, na ktorej boli skutočne s kolegom ubytovaní. Rovnako žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením správneho súdu, že mal dostatočný časový priestor k odstráneniu / napraveniu tejto nepozornosti, keď žalobca nemal vedomosť o existencii faktúry číslo 8786, až dokým sa neoboznámil s obsahom administratívneho spisu.

III.

10. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 13. januára 2025 stotožniac sa so závermi, ku ktorým dospel správny súd. Navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

11. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 03. februára 2025 na vedomie.

V.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 13. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 15. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

rozsudku. 17. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu službu profesionálnych vojakov a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenou a skončením služobného pomeru profesionálnych vojakov s tým, že na právne vzťahy profesionálnych vojakov pri výkone štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, ak to ustanovuje tento zákon (§ 1 ods. 1,2).

20. Podľa § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

23. Podľa § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. 24. Podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

(. . .) 26. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

rozsudku, - listom z 28. novembra 2019 riaditeľ upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru a zároveň mu uložil lehotu na vyjadrenie, - žalobca v liste z 05. decembra 2019 vyjadril bez bližšieho zdôvodnenia nesúhlas so začatím

B.) vi/ faktúra z 08. marca 2019 vystavená príslušným hotelom na meno žalobcu a znejúca na sumu 2.064,60 eur vii/ faktúra z 08. marca 2019 vystavená príslušným hotelom na meno žalobcu a znejúca na sumu 2.169,40 eur viii/ e-mailová komunikácia s vedením hotela ohľadom pobytu žalobcu - dňa 17. decembra 2019 bol spracovaný návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, - Odborový zväz polície v Slovenskej republike listom z 18. decembra 2019 vyjadril súhlas s návrhom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, - podľa úradných záznamov spísaných dňa 19. decembra 2019 sa žalobca odmietol oboznámiť so spisovým materiálom a podpísať oboznámenie sa so spisom; kópia služobného spisu mu

januára 2020. 28. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov uvádzaných správnym súdom vo veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Je výlučne prejavom vôle nadriadeného. Návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie konanie nadriadenému s personálnou pôsobnosťou, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru (nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 83/2020 o personálnej pôsobnosti). Návrh na prepustenie musí vychádzať z dostatočných podkladov o tom, že policajt porušil služobnú prísahu alebo povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, spracovateľ návrhu je povinný tieto dôkazy aktívne a iniciatívne vopred zadovážiť, a to aj s ohľadom na plynutie prekluzívnych lehôt.

Wolters Kluwer SR s. r. o., 2018, 239 s., ISBN 978-80-8168-981-9). Konanie o prepustení policajta sa považuje za samostatné konanie upravené zákonom č. 73/ 1998 Z.z., ktoré je nezávislé od iných druhov konaní (napríklad od trestného konania podľa ustanovení Trestného poriadku). Zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, respektíve služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Konanie vo veci prepustenia policajta podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prebieha nezávisle od trestného konania. Administratívne - personálne konanie o prepustenie zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustenie zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní

30. V tu prejednávanej veci sa mal žalobca dopustiť konania zakladajúceho dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru a spočívajúceho v tom, že dňa 05. apríla 2019 v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech predložil na zaúčtovanie do pokladne odboru účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nepravú (informatívnu) faktúru bez čísla a bez príjmového pokladničného dokladu vo výške 2.064,60 eur (z toho 2004,60 eur za ubytovanie), ktorú mu na požiadanie vydala pracovníčka hotela, pričom mala len informatívny charakter. Uvedené predložil ako doklad o zaplatení za samostatné ubytovanie svojej osoby v hoteli A. J. Y. P., D. D. počas zahraničnej služobnej cesty konanej v dňoch 03. marca 2019 do 08. marca 2019. V skutočnosti bol žalobca ubytovaný na jednej izbe číslo XXX spoločne s kolegom M.. I.. M. B., čo obaja zatajili. Za toto ubytovanie im hotel riadne vydal jednotnú faktúru pod číslom 8786 na sumu 2.013,60 eur, teda každý 1.006,80 eur, ktorú na mieste v hotovosti zaplatili. Pravú faktúru pod číslom 8786 za spoločné ubytovanie žalobca na zúčtovanie nepredložil, zatajil ju a namiesto nej predložil nepravú

Za týmto účelom bola žalobcovi schválená záloha vo výške 3.000 eur, ktorú skutočnosť potvrdzuje v administratívnom spise založená fotokópia príslušného pokladničného dokladu z 01. marca 2019 a evidovaného pod číslom 39083.

Z vyúčtovania zahraničnej cesty z 27. marca 2019 založeného v administratívnom spise žalobca ako skutočné výdavky označil (okrem iného) ubytovanie v sume 2.064,60 eur s tým, že spolu s ďalšími výdavkami (napríklad pohonné hmoty) boli skutočné výdavky stanovené vo výške 2.488,47 eur. Rozdiel oproti prijatej zálohe vo výške 3.000 eur potom činil 511,53 eur; táto suma bola vrátená, ktorú skutočnosť zase potvrdzuje v administratívnom spise založená fotokópia príslušného pokladničného dokladu z 05. apríla 2019 a evidovaného pod číslom 39797. Obdobne postupoval U.. B., ktorému rovnako hotel dňa 08. marca 2019 vystavil faktúru („Ihre Rechnung“) na sumu 2.004,60 eur. Z príslušnej faktúry bolo zrejmé, že bola vystavená na meno U.. B., na izbu číslo XXX (teda v inej izbe než žalobca), pričom z faktúry je tiež zrejmé, že bola vystavená na jednu osobu, ktorú skutočnosť tiež potvrdzuje určená platba za miestnu daň („Ortstaxe“) pre jednu osobu. Z vyúčtovania zahraničnej cesty z 27. marca 2019 založeného v administratívnom spise U.. B. ako skutočné výdavky označil (okrem

Na druhej strane však mal prvostupňový správny orgán v štádiu zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie jasne preukázané, že tak žalobca, ako aj U.. B. boli ubytovaní spoločne v jednej dvojposteľovej izbe číslo XXX. Táto skutočnosť bola zistená z e-mailovej komunikácie z mesiaca júl 2019, ktorá prebehla medzi Úradom policajného pridelenca na Veľvyslanectve Slovenskej republiky vo Viedni (U.. L.. L. E.) a vedením hotela, v ktorom bol žalobca ubytovaný spolu s U.. B..

Išlo o ubytovanie v dvojposteľovej izbe. V prílohe vidíte účet s QR kódom. Obaja páni požiadali dámy na recepcii o vystavenie dvoch informačných účtov - jeden na meno R.. C. W. a druhý na meno B.. Nevieme z akého dôvodu. Bola vyplatená suma 2.169,40 Eur v hotovosti (viď účet 8786).“ Na doplňujúcu otázku policajného pridelenca, či menované osoby boli ubytované v jednej izbe, majiteľ hotela uviedol, že cit.: „ (.

2019 pre dve osoby, teda žalobcu a U.. B.. Z tejto faktúry tiež vyplývalo, že uvedená suma vo výške 2.169,40 eur bola zaplatená v hotovosti, ktorú skutočnosť potvrdil aj majiteľ hotela v už vyššie spomenutej e-mailovej komunikácii s Úradom policajného pridelenca.

32. Pokiaľ žalobca v kasačnej sťažnosti aj s odkazom na odborné vyjadrenie p. U. B. z 12. apríla 2023 uvádzal, že faktúra číslo 8786 prečítaním QR kódu bola vystavená o 23:01:40 dňa 08. marca 2019, teda niekoľko hodín po jeho odchode z hotela, najvyšší správny súd uvádza, že zásadné pre tu prejednávanú vec a vyvodenie personálnej zodpovednosti voči žalobcovi bolo, že tento si dal vystaviť faktúru na sumu 2.064,60 eur, táto faktúra bola vystavená výlučne na jednu osobu (osobu žalobcu) a žalobca túto sumu (spolu s ďalšími výdavkami) v zmysle vyúčtovania zahraničnej cesty zahrnul do skutočných výdavkov, pričom žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že by uvedenú sumu za ubytovanie v ním deklarovanej výške 2.064,60 eur vôbec zaplatil. Rovnakým spôsobom konal U.. B.. Samotné vedenie hotela, v ktorom boli obe osoby ubytované, potvrdilo, že suma za ubytovanie v danom hotely pre dve osoby od 03. marca do 08. marca 2019 činila 2.169,40 eur s tým, že táto suma bola dňa 08. marca 2019 zaplatená v hotovosti. Nad rámec uvedeného a v kontexte na odborné vyjadrenie a jeho podstatnej časti [cit.: „ (.

jedna z aplikácií nebola schopná vyčítať akékoľvek dáta z predloženého QR kódu. Požiadal som o pomoc obchodného partnera z Rakúskej republiky, aby uvedený QR kód skúsil prečítať aplikáciami používanými v Rakúsku. Tento pokus dopadol s rovnakým výsledkom. Žiadne použiteľné dáta neboli zistené.“. Zároveň autor odborného vyjadrenia uviedol že „S použitím nástroja fotoaparát na telefóne iPhone 13 Pro sa zobrazil link pre vyhľadávanie, ktorý zobrazil

Rovnako tak „nedešifroval“ ostatné časti obsahu QR kódu, ktorý v textovej forme opísal nasledovne: „_R1-AT2_1_8786_2019-03-08T23:01:40_155,80_1995,60_0,00_18,00_0,00_vlmPUrf/ ytaYB1gRa0Tp2w==_01452FF06501221D7708C5F958_IBSnfjono5s=_XE3+nrAx2MRvUHNeoMaCO9ZV JyDtHepYZ80tD5ithHh+j+dlHwNIFcrX1cXRhxtO+T0D/GB/yw==“.

33. V závere najvyšší správny súd uzatvára, že správny súd primerane rozumným a v okolnostiach veci (dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva) postačujúcim spôsobom objasnil prejednávanú vec, správne objasnil predmet sporu, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil. V tomto smere žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (v spojení s personálnym rozkazom zo 07. januára 2020) súčasne odkazujúce na relevantné závery plynúce z dostatočne vykonaného dokazovania možno považovať za týchto okolností za spĺňajúce základné zákonné kritériá kladené na odôvodnenie správneho rozhodnutia. Z napadnutých rozhodnutí je tiež zrejmé, aké konkrétne povinnosti žalobca porušil aj s odkazom na ustanovenia konkrétnych právnych predpisov, z ktorých tieto povinnosti vyplývajú. Žalovaný sa rovnako zaoberal výkladom neurčitých právnych pojmov individualizujúc ich v kontexte na tu prejednávanú vec, a teda riadne vymedzil, z akého

34. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 35. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 27. augusta 2025