6Ssk/20/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcov: 1/ U. E., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. X. X/ XX, J., R. N. a 2/ Complex HM, s.r.o., so sídlom Dvory 581, 020 01 Púchov, IČO: 45517991, obaja právne zastúpení: JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom Kuzmányho 18, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 28Sa/16/2019-74 zo dňa 16.12.2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 28Sa/16/2019-74 zo dňa 16.12.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

od 01.12.2012 podľa slovenskej legislatívy. Správny orgán I. stupňa dôvodil tým, že na základe výsledkov kontroly u žalobcu 2/ - zamestnávateľa (ktorá bola vykonaná dňa 08.03.2013) nebolo preukázané, že žalobkyňa 1/ U. E. reálne vykonáva činnosť ako zamestnankyňa na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom

Z odôvodnenia tiež vyplýva, že Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, oddzial v Chorzowie, ako príslušná inštitúcia v zmysle článku 16(2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určila, že pani U. E. podlieha odo dňa 01.02.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, nakoľko od 16.02.1998 vykonávala činnosť ako SZČO na území Poľska a na základe oznámenia Sociálnej poisťovne, ústredie, nedochádzalo reálne k výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky.

2. Zrušenie preskúmavaného rozhodnutia krajský súd odôvodnil tým, že na zamestnanca 1/ sa priamo vzťahuje základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

4. Krajský súd vyhodnotil správnu žalobu za dôvodnú. Zo skutkových okolností zistil, že žalobca 1/ podlieha od 01.02.2012 v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Poľskej republiky. K definitívnemu ručeniu došlo predtým , ako vo veci správne orgány rozhodovali, pričom aj vedomosť o tejto právnej skutočnosti nadobudli správne orgány ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia. 5.

6. Správny súd v bode 52 rozsudku poukázal na uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018, v ktorom bol prijatý záver, ktorým zjednotil judikatúru v tejto oblasti. Uviedol, že „definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“.

Európskej únie. Pokiaľ tak správne orgány rozhodovali o nevzniku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, v čase svojho rozhodovania už nemali právomoc rozhodovať o uvedenej skutočnosti, keďže vtedy už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že žalobca 1/ podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Poľskej republiky.

9. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a úspešným žalobcom priznal právo na plnú náhradu trov konania.

10. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 11. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). 12. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa 2/ v žalobe nepreukázala, akým spôsobom napadnuté rozhodnutie zasahuje do jej subjektívnych práv, žalobkyňa 2/ preto nebola aktívne legitimovaná na podanie žaloby. V uvedenej súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. US 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011. Krajský súd sa tak nedostatočne vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobkyne 2/. Súčasne dala do pozornosti aj skutočnosť, že krajský súd vo svojom odôvodnení uvádza výlučne vzťah k žalobcovi 1/ ako zamestnancovi zamestnávateľa 2/ a nikde neuvádza, na akých právach bol ukrátený žalobca 2/ ako zamestnávateľ vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. 13. Sociálna poisťovňa, ktorá vedie register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri. V prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne údaje, je povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym. Vzhľadom na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, čo bolo nepochybné, že zamestnanec od 01.02.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bolo potrebné odstrániť následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. 14. Povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, ako aj odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia z registra poistencov, a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je v zmysle § 231 a § 232 zákona o sociálnom poistení základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca 2/ prihlásil zamestnanca 1/ do registra poistencov od 01.02.2012 (do 31.12.2013) podaním Registračného listu FO - prihlášky. Následným definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia však bolo nepochybné, že zamestnanec 1/ v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. S poukazom na skutočnosť, že bola podaná prihláška zamestnanca do registra poistencov, považuje žalovaná, v záujme právnej istoty zamestnanca, vydanie rozhodnutia za dôvodné. Podľa názoru žalovanej je vydanie rozhodnutia o nevzniku poistenia najmä v záujme samotného zamestnanca 1/. 15. Ohľadom svojho oprávnenia rozhodovať o vzniku povinného poistenia argumentovala pre ňu priaznivou judikatúrou krajských súdov v Trnave, Prešove a v Žiline. 16. Žalovaná taktiež namietala priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi. 17. Navrhla rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne navrhla rozsudok krajského súdu zrušiť a konanie zastaviť.

27. Správny súdny poriadok v § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátená rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Iný subjekt (okrem prípadov uvedených v § 178 ods. 2 a 3 SSP) nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. 28. Žalobu podľa § 178 a nasl. SSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím alebo opatrením ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym právam žalobcu. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť preto súčasne

30. Aktívna legitimácia na podanie žaloby je jednou z podmienok konania a je potrebné ju skúmať. Krajský súd však tejto otázke nevenoval dostatočnú pozornosť, nakoľko opomenul vyhodnotiť, či žalobca 2/ je osobou oprávnenou domáhať sa ochrany práv svojho zamestnanca, aj keď to žalovaná nenamietala. Ide pritom o takú procesnú podmienku, nedostatok ktorej nie je odstrániteľný a procesne má za následok zamietnutie žaloby.

I keď aktívna legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Nepreukázanie aktívnej legitimácie má za následok rozhodnutie správneho súdu o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e)

33. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 z 29.09.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie), toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

36. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

38. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia.

40. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

41. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne ako definitívne ručené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 42.

43. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúce sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. 44.

45. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

47. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti. 48. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

51. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je c/ nemocenské poistenie alebo poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, d/ dôchodkové poistenie, a to 1/ starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, 2/ invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia, e/ úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu a choroby z povolania f/ garančné postenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojenie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa osobitného predpisu a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, e/ poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v

53. V konaní nebolo sporné, že žalobcom 1/ je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu 1/ sa priamo vzťahuje základné nariadenie a jeho vykonávacie nariadenie. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 248 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

55. Otázka, či žalobca 1/ spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je.

otázke, či je alebo nie je žalobca 1 / osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. 56. Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej nie je jednoznačne preukázaná existencia definitívneho určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Administratívny spis obsahuje len list poľskej inštitúcie sociálneho poistenia z 3. novembra 2017 adresovaný žalovanej, podľa obsahu ktorého určenie poľskej legislatívy nie je definitívne, ale len predbežné, a právoplatnosť určenia poľskej legislatívy závisí od reakcie Sociálnej poisťovne. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS.

Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu posúdiť správnu žalobu vo vzťahu ku každému žalobcovi zvlášť s ohľadom na rôzne pravidlá konania pre žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby a právnickej osoby, vysporiada sa s aktívnou legitimáciou žalobcu 2/ a vo veci znovu rozhodne. Krajský súd je viazaný právnym názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí (§ 469 SSP).

V Bratislave dňa 23. februára 2022