6Ssk/21/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: U. N., narodená XX. B.H. XXXX, bytom v H. T. H., X. I. Č.. XXX/XX, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností, so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 8, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 14. decembra 2020, Číslo: UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2020/12772/JH, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 14. júna 2021, č.k. 14Sa/18/2021-49, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného zamieta. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

I.

súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného zo 14. decembra 2020, Číslo: UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2020/12772/JH a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske z 11. septembra 2020, Číslo: PE2/APPNKŤZPAPČ/SOC/2020/31146-8, ktorým podľa § 39 ods. 1,2, § 40 ods. 1,13 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z.z.“) nevyhovel žiadosti žalobkyne z 12. augusta 2020 a nepriznal jej peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby - p. Z. I., narodenej XX. S. XXXX. 2.

3. Krajský súd mal preukázané, že žalobkyni nebol priznaný peňažný príspevok na opatrovanie s tým, že úkony opatrovania je potrebné vykonávať osobne, denne a počas celého dňa. Tieto úkony musia byť vykonávané len jednou osobou a nie viacerými osobami. Opatrovateľ musí byť cez deň k dispozícii opatrovanému, a to práve vtedy, keď to potrebuje. Rozsah hodín sa viaže na presne stanovené úkony uvedené v prílohe č. 3 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 448/2008 Z.z.“), ktoré je nutné zabezpečovať osobne a denne, respektíve každodenne a po celý deň. Žalovaný teda uzavrel, že osoba, ktorá je poberateľom príspevku na opatrovanie, musí byť za okolností, ako sú v prejednávanej veci, opatrovanému k dispozícii minimálne 12 hodín denne 365 dní v roku tak, aby bola schopná realizovať účel opatrovania vždy, keď to opatrovaný potrebuje, pričom úkony opatrovania musí vykonávať osobne. Krajský súd v tomto smere

Takéto nároky na opatrovateľa sú v podstate nerealizovateľné až absurdné. Skutočnosť, že zákon stanovuje, že príspevok sa môže poskytnúť len jednej osobe, explicitne nevyjadruje požiadavku na opatrovanie takým spôsobom a v takom časovom rozsahu ako uzavrel žalovaný vo svojom rozhodnutí.

4. Krajský súd tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2017, sp. zn. 9Sžsk/123/2017, podľa ktorého cit.: „ (. . .) starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutú osobu, rešpektujúca jej ľudskú dôstojnosť, individuálne potreby a identitu, sa najlepšie realizuje v domácom prostredí blízkou osobou ako opatrovateľom, voči ktorému má opatrovaná osoba blízky citový vzťah, dôveruje mu a rešpektuje ho.

príslušníkov, v tomto prípade detí žalobcu) snaží zlepšiť finančnú situáciu v rodine tým, že je zamestnaná, avšak za súčasného splnenia podmienky, ktorou je zabezpečenie všetkých potrieb opatrovanej osoby v plnej miere a po celý čas jej neprítomnosti akýmkoľvek dostupným spôsobom.”. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda pripustil aj možnosť, že poberateľ príspevku na opatrovanie bude pracovať na plný úväzok, ak je starostlivosť o opatrovaného zabezpečená napríklad aj inými rodinnými príslušníkmi. Konkrétne uviedol, že cit.: „ (.

jednej osobe. Avšak, v danom prípade by sa tento príspevok poskytoval iba žalobcovi, ktorý sa stará o svoju manželku. Deti mu v tom „iba“ príležitostne pomáhajú.” Dodal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí poukázal aj na to, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku v spojených veciach C-502/01 a C-31/02 konštatoval, že „ (.

potrieb. Po tretie má oprávnený pri použití peňažného príspevku na opatrovanie značnú mieru voľnosti. Peňažný príspevok na opatrovanie môže byť, ako nemecká vláda sama uviedla, použitý oprávnenou osobou na odmenenie rodinného príslušníka alebo osôb zo širšieho okolia, ktoré ho bezodplatne opatrujú. Peňažný príspevok na opatrovanie teda predstavuje finančnú podporu, ktorá umožňuje celkovo zlepšiť životný štandard osoby odkázanej na starostlivosť prostredníctvom vyrovnania dodatočných nákladov, ktoré sú spôsobené jej stavom.“ Rovnako s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2008, sp. zn. 9Sžso/57/2008 uviedol, že celodenná starostlivosť o opatrovanú osobu cit.: „ (.

5. Vzhľadom na tieto dôvody, krajský súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného a vráteniu veci na ďalšie konanie. 6. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 8. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 9. Žalovaný sa so závermi, ku ktorým dospel krajský súd, nestotožnil. Uviedol, že právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov, a teda i peňažného príspevku na opatrovanie upravuje zákon č. 447/2008 Z.z., ktorý priznanie a poskytovanie tohto peňažného príspevku vzhľadom na jeho fakultatívnosť podmieňuje splnením všetkých zákonom stanovených podmienok, ktoré musia byť splnené tak na strane opatrovanej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ako aj osoby vykonávajúcej opatrovanie. V zmysle tohto zákona, účelom opatrovania je zabezpečiť každodenne v rozsahu 8-12 hodín denne, alebo viac ako 12 hodín denne pomoc opatrovanej fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych a

mimoriadnej situácie súvisiacej s COVID-19 dlhšie ako 150 dní, za podmienky, že zabezpečila opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím inou fyzickou osobou alebo sociálnou službou. To znamená, že len v týchto dvoch situáciách môže byť opatrovanie zabezpečované aj inou fyzickou osobou ako opatrovateľom.

Samotné posúdenie podmienky zamestnania je v pôsobnosti príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom každý prípad sa posudzuje individuálne, nakoľko na posúdenie tejto podmienky má okrem zohľadnenia všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa zamestnania (miesto, čas a spôsob výkonu zamestnania), vplyv aj na druh zdravotného postihnutia, denný režim, potreby opatrovanej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a rozsah odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby.

odkázanosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na pomoc inej fyzickej osoby sú: stravovanie a pitný režim, vyprázdňovanie močového mechúra, vyprázdňovanie hrubého čreva, osobná hygiena, celkový kúpeľ, obliekanie, vyzliekanie, zmena polohy, sedenie a státie, pohyb po schodoch, pohyb po rovine, orientácia v prostredí, dodržiavanie liečebného režimu, potreba dohľadu. Ide o úkony potrebné zabezpečovať osobne, denne a počas celého dňa, ktoré majú byť vykonávané opatrovateľom, teda iba jednou fyzickou osobou, nie viacerými fyzickými osobami.

11. O skutočnosti, že opatrovanie má byť zabezpečované výlučne fyzickou osobou, t.j. opatrovateľom, to znamená, že opatrovanie je poskytované a zabezpečované len jednou osobou dokazuje i cielené prijatie novelizácie zákona č. 447/2008 Z.z. zákonom č. 191/2018 Z.z. z 13. júna 2018 s účinnosťou od 01. júla 2018, kde zákonodarca v ustanovení § 40 ods. 1 vložil slovo „osobne“, aby bolo z uvedeného nespochybniteľne a jednoznačne zrejmé, že v zmysle predmetného právneho predpisu sa stará o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím len žiadateľ o peňažný príspevok na opatrovanie - opatrovateľ. Predmetnou novelou sa teda precizuje úprava peňažného príspevku na opatrovanie tým spôsobom, že fyzická osoba vykonávajúca opatrovanie túto činnosť musí vykonávať osobne.

opatrovania. Každý zdravotný stav opatrovaného je iný, čím sa každé posúdenie stáva individuálnym, čo v konečnom dôsledku vyžaduje i individuálny prístup. Opätovne poukázal na samotné posúdenie podmienky zamestnania (zámerom zákonodarcu bolo vykonávať zamestnanie najmä v domácnosti opatrovanej - práca na doma, ekonomicko-účtovná činnosť, prekladateľstvo, telefonický operátor, krajčírske práce, výroba kvetov, administratívna podpora predaja, editorka fotografií a pod., vykonávať toto zamestnanie, v čase, keď fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím nie je potrebné zabezpečiť pomoc pri posudkom stanovených činnostiach, prípadne ak oddychuje a nie je potrebné zabezpečovať opatrovanie), ktoré je vysoko individuálne vzhľadom k druhu zdravotného postihnutia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, v tomto prípade p. Z. I. a jej denným potrebám vzhľadom na rozsah jej odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby. Rozsah opatrovania bol stanovený posudkovým lekárom, ktorý stanovil najvyšší stupeň odkázanosti na opatrovanie s potrebou dohľadu.

12. Stotožnil sa s názorom krajského súdu, že rodinní príslušníci si majú navzájom pomáhať a starať sa v rámci svojich možností jeden o druhého, avšak v predmetnom prípade rodinní príslušníci nahrádzali starostlivosť opatrovateľa - žalobkyne v čase, keď bola v zamestnaní, čo zákon neumožňuje. Zamestnanie opatrovateľa musí byť v súlade s podmienkami zákona, predmetné zamestnanie v zmysle platných právnych predpisov žalobkyne nie je v súlade so zákonom stanovenými podmienkami a potrebami opatrovaného. V zmysle ustanovenia § 40 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z. je možné, aby opatrovanie vykonával i iný rodinný príbuzný alebo iná fyzická osoba, avšak opäť za splnenia zákonom stanovených podmienok.

je opatrovanej fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaná opatrovateľská služba v rozsahu nepresahujúcom 8 hodín mesačne. 13. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Podľa § 199 ods. 1 písm. d/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. 24. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného zo 14. decembra 2020, Číslo: UPS/US1/ SSVOPPKPC2/SOC/2020/12772/JH a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske z 11. septembra 2020, Číslo: PE2/APPNKŤZPAPČ/SOC/2020/31146-8, ktorým podľa § 39 ods. 1,2, § 40 ods. 1,13 zákona č. 447/2008 Z.z. nevyhovel žiadosti žalobkyne z 12. augusta 2020 a nepriznal jej peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby - p. Z. I., narodenej XX. S. XXXX. 25. Zákon č. 447/2008 Z.z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len "preukaz"), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len "parkovací preukaz") a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu. 1) (§ 1 ods. 1) 26. Cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1 je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. (§ 1 ods. 2)

28. Podľa § 39 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z.z., účelom opatrovania je zabezpečiť pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych a vzdelávacích aktivít.

30. Podľa § 40 ods. 5 zákona č. 447/2008 Z.z., peňažný príspevok na opatrovanie možno poskytnúť len jednej fyzickej osobe uvedenej v odsekoch 3 a 4, ktorá opatruje fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.

32. Podľa § 40 ods. 15 zákona č. 447/2008 Z.z., peňažný príspevok na opatrovanie možno poskytnúť aj vtedy, ak si fyzická osoba, ktorá opatruje fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím zvyšuje kvalifikáciu formou štúdia popri zamestnaní, kombinovaného štúdia a štúdia jednotlivých vyučovacích predmetov alebo formou externého štúdia a v čase svojej neprítomnosti z dôvodu zvyšovania kvalifikácie zabezpečí opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím inou fyzickou osobou.

PE2/ APPNKŤZPAPČ/SOC/2020/31146-8 nevyhovel žiadosti žalobkyne o poskytnutie peňažného príspevku na opatrovanie [podklad pre vydanie predmetného rozhodnutia tvoril Komplexný posudok z 27. decembra 2019 vyhotovený na podklade Lekárskeho posudku z 12. novembra 2019 v súvislosti so žiadosťou o priznanie peňažného príspevku na opatrovanie podanou dňa 30. novembra 2019

34. Najvyšší správny súd po preskúmaní súdneho a pripojeného administratívneho spisu žalovaného konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre ustálenie v rozsudku obsiahnutého záveru, preto sa s ním stotožňuje.

36. Najvyšší správny súd v úvode poukazuje na to, že dôvody pre nepriznanie peňažného príspevku na opatrovanie môžu byť dané na strane osoby, ktorá má byť opatrovaná, ako aj na strane osoby, ktorá má opatrovať fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.

V druhom prípade dôvody pre nepriznanie tohto typu peňažného príspevku môžu spočívať aj v osobe, ktorá má opatrovať fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím; jedná sa predovšetkým o osobu definovanú v § 40 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z., podľa ktorého fyzickou osobou na účely poskytovania peňažného príspevku na opatrovanie je manžel, manželka, rodič alebo fyzická osoba, ktorá prevzala dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia súdu, alebo fyzická osoba, ktorú súd ustanovil za opatrovníka fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, dieťa, starý rodič, vnuk, vnučka, súrodenec, nevesta, zať, svokor, svokra, švagor, švagriná, neter, synovec. Za nevestu sa považuje aj ovdovená žena po synovi svokry alebo svokra a za zaťa sa považuje aj ovdovený muž po dcére svokry alebo svokra. Ako dôvod spočívajúci na strane tejto fyzickej osoby možno zaradiť prípad, kedy táto osoba nebude spôsobilá na vykonávanie opatrovania, pre to, že nie je plnoletá, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, nie je fyzicky schopná a psychicky schopná

Konkrétne sa môže jednať o prípad, kedy u tejto fyzickej osoby už v štádiu posudzovania jej žiadosti o priznanie predmetného peňažného príspevku nie sú / nemôžu byť objektívne splnené podmienky na jeho priznanie, keď s ohľadom na jej časové vyťaženie (napríklad v dôsledku výkonu zamestnania na plný pracovný úväzok) nie je naplnený účel opatrovania. Za tohto stavu je potom zákonom aprobovaný taký postup, ktorým príslušný orgán verejnej správy (príslušný úrad práce) žiadosti nevyhovie a peňažný príspevok na opatrovanie neprizná. Rovnako, ak by už v štádiu poberania príslušného peňažného príspevku (t.j. po skoršom vyhovení žiadosti a priznaní peňažného príspevku na opatrovanie) bola zistená táto skutočnosť, príslušný úrad práce rozhodne o odňatí a zastavení výplaty tohto (opakovaného) peňažného príspevku k určenému dátumu a o povinnosti jeho vrátenia.

39. V súvislosti s námietkou žalovaného, že opatrovanie je poskytované a zabezpečované osobne a len jednou osobou, čo dokazuje i cielené prijatie novelizácie zákona č. 447/2008 Z.z. zákonom č. 191/2018 Z.z. z 13. júna 2018 s účinnosťou od 01. júla 2018, keď zákonodarca v ustanovení § 40 ods. 1 vložil slovo „osobne“, aby bolo z uvedeného nespochybniteľne a jednoznačne zrejmé, že v zmysle predmetného právneho predpisu sa stará o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím výlučne žiadateľ o peňažný príspevok na opatrovanie - opatrovateľ, najvyšší správny súd uvádza, že zákon č. 447/2008 Z.z. v § 40 ods. 1 počnúc 01. júlom 2018 na jednej strane zavádza osobný rámec opatrovania fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak i napriek tejto dikcii, na druhej strane, počíta aj s možnosťou, že ak si fyzická osoba, ktorá opatruje fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím zvyšuje kvalifikáciu formou štúdia popri zamestnaní, kombinovaného štúdia a štúdia jednotlivých

Peňažný príspevok na opatrovanie podľa prvej vety sa poskytne, ak fyzická osoba zabezpečí opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím inou fyzickou osobou alebo sociálnou službou, počas dní, za ktoré sa fyzickej osobe poskytuje peňažný príspevok na

40. Takisto zákonodarca nevylučuje možnosť fyzickej osoby vykonávajúcej opatrovanie vykonávať zamestnanie za predpokladu, že jej mesačný príjem z tohto zamestnania nie je vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom (§ 2 písm. a/ zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a súčasne, že vykonávanie zamestnania nie je v rozpore s účelom a rozsahom opatrovania fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (§ 40 ods. 13 zákona č. 447/2008 Z.z.).

41. Najvyšší správny súd mal preukázané, že v tomto konkrétnom prípade žalobkyňa dňa 12. augusta 2020 požiadala o priznanie peňažného príspevku na opatrovanie p. Z. I.. V administratívnom spise žalovaného sa nachádza založená dohoda o pracovnej činnosti z 24. mája 2020 uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou NEW YORK, s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou na dobu určitú (od 25. mája 2020 do 31. decembra 2020) s dohodnutým druhom práce - čašníčka a s dohodnutým rozsahom pracovného času do 10 hodín týždenne, podľa potreby zamestnávateľa.

kognitívnych funkcií, inkontinencia moču 3. stupeň, závažný pokles seba-obslužnosti až straty možnosti autonómnej existencie, stav bol psychiatrom klasifikovaný ako počínajúca demencia s nutnosťou 24 hodinovej starostlivosti a dohľadu; rovnako bolo zistené pokročilé degeneratívne postihnutie pohybového aparátu, chrbtice a pod.

postihnutím. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu, to, či je práca vykonávaná v domácom prostredí, alebo sa jedná o typický výkon práce v pracovnom prostredí na účely rozhodovania o peňažnom príspevku na opatrovanie nie je rozhodujúce; rozhodujúcim je, či výkon konkrétneho zamestnania je v súlade s účelom a rozsahom opatrovania fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, tak ako to predpokladá už vyššie zmieňované ustanovenie § 40 ods. 13 zákona č. 447/2008 Z.z.

Týmto kritériom môže byť aj vzdialenosť od zamestnávateľa, respektíve od miesta výkonu práce (za predpokladu, že sídlo zamestnávateľa a miesto výkonu práce sú rozdielne). Výkon zamestnania v domácom prostredí nie je teda jedinou a výlučnou formou ako vhodne prepojiť zamestnanie s opatrovateľskou činnosťou.

V súvislosti s poukazom žalovaného na to, že zdravotný stav opatrovanej fyzickej osoby si vyžadoval trvalú 24 hodinovú, t.j. nepretržitú starostlivosť, opateru a dohľad zo strany druhej osoby, a teda nie je schopná plne autonómnej existencie za súčasného konštatovania, že starostlivosť o opatrovanú osobu je potrebné zabezpečovať každodenne a počas celého dňa, teda opatrovateľ musí byť k dispozícií opatrovanej osobe vždy, keď to potrebuje, najvyšší správny súd uvádza, že vyžadovanie nepretržitej 24 hodinovej starostlivosti o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím výlučne zo strany opatrovateľa nie je objektívne možné a v ľudských silách. Celodenná starostlivosť o opatrovanú osobu „nemôže znamenať vzdanie sa akéhokoľvek osobného života opatrujúcej osoby a nemôže znamenať ani také časové vymedzenie opatrovania, ktoré presahuje dennú únosnú mieru opatrovateľskej činnosti.

44. Najvyšší správny súd v tomto zmysle uvádza, že podľa článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva

a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 7/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 365; zhodne I. ÚS44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 382). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, respektíve proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04). Ďalej z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že výklad

45. Možno tiež v tejto súvislosti poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 08. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010, podľa ktorého cit.: „ (. . .) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ (v obdobnom zmysle pozri tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 155/2017).

. .) Jednou z funkcí Ústavy, zvláště ústavní úpravy základních práv a svobod, je její "prozařování" celým právním řádem. Smysl Ústavy spočívá nejen v úpravě základních práv a svobod, jakož i institucionálního mechanizmu a procesu utváření legitimních rozhodnutí státu (resp. orgánů veřejné moci), nejen v přímé závaznosti Ústavy a v jejím postavení bezprostředního pramene práva, nýbrž i v nezbytnosti státních orgánů, resp. orgánů veřejné moci, interpretovat a aplikovat právo pohledem ochrany základních práv a svobod.“

47. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že ani samotný zákonodarca z pochopiteľných dôvodov nemôže relevantným spôsobom reagovať na všetky situácie, ktoré vo svojej individuálnej rovine odhaľuje a odkrýva až samotný život.

Podľa názoru najvyššieho správneho súdu krajský súd správne rozhodol, keď správnej žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutie žalovaného zo 14. decembra 2020 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 48.

Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd v súlade s § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, nakoľko žalobkyňa bola v kasačnom konaní plne úspešná.

V Bratislave dňa 12. januára 2023