6Ssk/21/2025

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 5. novembra 2024, č. k. 14Sa/1/2024-179 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 v spojení s § 199 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 63676-24/2016-TT zo dňa 13. apríla 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

2. Správny súd v prejednávanej veci rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý bol v poradí tretím rozhodnutím správneho (resp. krajského) súdu. Napadnutému rozsudku predchádzal nasledovný priebeh súdneho konania: (i) Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 20Sa/31/2016-56 zo dňa 15. decembra 2017 (ďalej len „prvý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; (ii) Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 27. júna 2022, sp. zn. 9Sžsk/107/2018 zrušil prvý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie; (iii) krajský súd v poradí druhým rozsudkom zo dňa 12. augusta 2022, č. k. 20Sa/24/2022-110 (ďalej len „druhý rozsudok“) postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; (iv) najvyšší správny súd následne rozsudkom zo

3. Podstatné skutkové okolnosti, z ktorých krajský súd a následne správny súd vychádzali odôvodňujúc svoje rozsudky (prvý rozsudok, druhý rozsudok, napadnutý rozsudok) možno zhrnúť nasledovne: (i) prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009; (ii) prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe rozhodnutia č. TA/2005/1676 vydaného Trnavským samosprávnym krajom dňa 6. júna 2005, ktoré oprávnenie bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2007/2213 zrušené ku dňu 31. mája 2007; (iii) žalobca v tejto súvislosti podal dňa 30. mája 2007 registračný list fyzickej osoby - odhlášku z

správny orgán teda uzavrel, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo dňa 30. júna 2009 (a nie 31. mája 2007); (vii) proti prvostupňovému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, o odvolaní rozhodol žalovaný preskúmavaným (druhostupňovým) rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.

4. Po zrušení druhého rozsudku najvyšším správnym súdom správny súd vec opätovne prejednal a na pojednávaní konanom dňa 5. novembra 2024 vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorý odôvodnil tak, ako je uvedené nižšie. Vychádzal pritom zo záväzného právneho názoru obsiahnutého v rozsudkoch najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Sžsk/107/2018 zo dňa 27. júna 2022 a sp. zn. 6Ssk/21/2023-144 zo dňa 31. októbra 2023.

Napriek tomu, že žalobca podal odhlášku z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba ku dňu 31.05.2007, aj naďalej bol držiteľom aktívnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, o čom správny orgán prvého stupňa v čase podania odhlášky nemal vedomosť, a preto vo veci žalobcu následne, keď sa o tejto skutočnosti dozvedel iným spôsobom, rozhodoval ako o spornom prípade. Žalobca totiž túto skutočnosť žalovanej neoznámil napriek tomu, že mu z § 227 ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia.“ (bod 41 napadnutého rozsudku); (ii) „Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu vyplýva, že nebol preukázaný žiaden dôvod, aby povinné poistenie žalobcu zaniklo ku dňu 31.05.2007, naopak vyplýva z neho, že žalobca spĺňal zákonné podmienky pre jeho trvanie (status samostatne zárobkovo činnej osoby, registrácia podľa osobitného predpisu a existencia relevantného príjmu v rozhodnom

Výklad a aplikácia právnych predpisov v tomto prípade prihliada aj na účel a zmysel dotknutých právnych predpisov. Správny súd zdôrazňuje, že právne závery týkajúce sa vyššie uvedených (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021, bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné a nie je možné ho považovať za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov“. (bod 44 napadnutého rozsudku).

Správny súd preto správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol. 6. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167, § 168 a 467 ods. 3 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, keďže správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradil žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.

7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 19. februára 2024, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). 8. Žalobca odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenil do niekoľkých častí. V prvej časti sa zameral na splnenie dvoch kumulatívnych kvalifikačných podmienok potrebných pre vznik povinnosti hradiť sociálne poistenie. Zároveň zdôraznil, že urobil všetky kroky a prejavil všetku možnú vôľu ukončiť status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba - podnikateľ dňom 31. mája 2007 (ďalej jednotlivé podniknuté kroky vymenoval). V súvislosti s uvedeným mal za to, že jeho vec už bola definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 9 rokov neskôr bolo vydané rozhodnutie pobočky žalovaného, že jeho sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 31. mája 2007, čím došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty. 9. V druhej časti žalobca namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia pre nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a preskúmavané rozhodnutie zo strany správneho orgánu vôbec vydané. Následne kládol subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu žalovaného alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovaného alebo „iné“. Argumentoval tiež tým, že doposiaľ nedostal odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jeho sociálneho poistenia ako SZČO. 10. V tretej časti žalobca namietal postup žalovaného spočívajúci v tom, že mu ako účastníkovi konania bolo odňaté postupom žalovaného pred vydaním rozhodnutia právo konať pred správnym orgánom a rozhodnutie bolo vydané bez jeho priamej účasti na administratívnom konaní. Týmto postupom malo dôjsť zo strany žalovaného k autoritatívnemu zásahu do jeho právneho postavenia. Následne namietal, že štandardizáciou takéhoto postupu by podľa jeho názoru došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post. 11. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobca v ďalšej časti kasačnej sťažnosti spochybnil záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu ku skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. 12. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobca žiadal, aby najvyšší správny súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

14. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016, ktorým žalovaný prvostupňové rozhodnutie pobočky žalovaného potvrdil. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 63676-24/2016-TT zo dňa 13. apríla 2016 rozhodol o tom, že žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo 30. júna 2009.

Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobcu v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/ 1/2019 a 1Vs/3/2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021. 19. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádal záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne

najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov z iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (pozri bližšie IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím

právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

21. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).

227 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaný sa o držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nedozvedel od žalobcu, ale až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Následne po preskúmaní skutkového stavu, pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla o sociálnom poistení žalobcu ako o spornom prípade.

Zároveň žalobca ako účastník konania dostal možnosť sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolať, čo aj využil. Cez prizmu týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na nedostatky, ktoré žalobca vytýkal žalovanému. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ozrejmil podstatné skutočnosti a vyjadril sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil námietky žalobcu ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za plne súladné so zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.

25. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 26. marca 2025