6Ssk/2/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: B. Z., narodená XX. F. XXXX, bytom B. XXX/XX, Z. I. Z., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 16274-4/2023-BA zo dňa 27. apríla 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Sas/4/2023-99 zo dňa 21. augusta 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 16274-4/2023-BA zo dňa 27. apríla 2023 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 685/2023-TO-DvN zo dňa 1. februára 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán, s

2. Prvostupňový správny orgán v podstatnom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že (i) dňa 11. novembra 2022 zaradil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie; (ii) žalobca si dňa 2. novembra 2022 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti; (iii) podkladom na vydanie prvostupňového rozhodnutia boli

3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na skutočnosť, že žalobca v období posledných

na celkové zhodnotenie všetkých zabezpečených dôkazov, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu, z informačného systému žalovaného, z údajov poskytnutých žalobcom, z údajov vo vyhlásení; (iii) ďalej dôvodil, že celková dĺžka pobytu v Holandsku - 4 roky (predtým tiež dlhodobo v Spojenom kráľovstve), stabilná pracovná situácia v jednom dlhodobom zamestnaní v Holandsku, nulová história poistenia na Slovenku, prítomnosť blízkej osoby v Holandsku a tiež daňová povinnosť podľa holandských právnych predpisov, boli dôvodne vyhodnotené intenzívnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku; (iv) pracovnú situáciu žalobcu v Holandsku hodnotil žalovaný ako stabilizovanú; žalobca je slobodný, bezdetný, v Holandsku sa zdržiaval so svojou sestrou, k rodičom na Slovensko sa vracal na dovolenkový pobyt dvakrát ročne, rodinné väzby teda mal žalobca aj na Slovensku aj v Holandsku, pričom však žalobca nevlastní nehnuteľnosť na bývanie v zahraničí, na území Holandska býval v podnájme, spoločne so svojou sestrou, preto bytovú situáciu žalovaný považoval za stabilizovanú v meste Tilburg.

Spornou skutočnosťou zásadného významu, na základe ktorej žalovaný správny orgán nepriznal žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti, je posúdenie zachovania centra záujmov žalobkyne počas jej posledného zamestnania v Holandsku a záver, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Holandska nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia“ (bod 30 napadnutého rozsudku). 6. Vec následne vyhodnotil správny súd tak, že uviedol „Podľa správneho súdu žalovaná sa v dostatočnou rozsahu zaoberala pre vec podstatnými otázkami, a to: (i) charakter, sezónnosť a stálosť zamestnania vykonávaného žalobkyňou v Holandsku; (ii), dĺžkou a spôsobom skončenia pracovnoprávneho vzťahu; (iii) miestom pobytu žalobkyne v Holandsku; (iv) frekvenciou a dôvodmi návratov/návštev žalobkyne a jej rodiny v Slovenskej republiky; (v) nadobudnutím a užívaním nehnuteľnosti v Slovenskej republike, ktoré správne viedli správne orgány k záveru, že žalobkyňa mala centrum svojich záujmov počas výkonu poslednej pracovnej činnosti v Holandsku, a teda sa na ňu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia, a teda nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.“ (bod 32 napadnutého rozsudku). 7. Správny súd napadnutý rozsudok ďalej v podstatnom odôvodnil tým, že (i) skutočnosť, že posledný mesiac žalobca pracoval z rodičovského domu v Bánovciach nad Bebravou považoval za novo vznesenú argumentáciu o prenesení centra záujmov žalobcu po dlhoročnom pracovnom pôsobení na území Holandska naspäť na územie Slovenskej republiky; (ii) uvedenú argumentáciu vyhodnotil tak, že táto nemá relevanciu spochybniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Správny súd dôvodil, že nie je treťou inštanciou v administratívnom konaní; (iii) uviedol, že ani samotné faktické bývanie na území Slovenska posledný mesiac pracovnej činnosti nemôže založiť kritérium bydliska vo vzťahu k poslednej činnosti žalobcu ako zamestnanca na území Holandska, ktorá činnosť trvala 4 roky - od 1. novembra 2018 do 31. októbra 2022; (iv) správny súd vyhodnotil námietku, že by napadnuté rozhodnutie nemalo oporu v administratívnom spise pre chýbajúcu dokumentáciu o pracovnej histórii žalobcu ako príliš všeobecnú námietku, pričom zámenu so sestrou žalobcu správny súd nezistil. 8. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nepatrí náhrada trov konania v zmysle § 167 ods. 1 SSP a contrario. Vo vzťahu k žalovanému správny súd (aplikujúc ustanovenie § 168 SSP) nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať od žalobcu, aby mu uhradil vzniknuté trovy v súvislosti s týmto súdnym konaním.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 8. októbra 2024, pričom dôvod kasačnej sťažnosti uviedol v jej úvode slovami: „Sťažnostným dôvodom je nesprávne právne posúdenie veci, ktorého sa správny súd podľa môjho názoru dopustil v bode 34 rozsudku.“. Žalobca zdôraznil, že svoje bydlisko presunul z Holandska na Slovensko od 1. októbra 2022. 10. Žalobca v kasačnej sťažnosti ďalej žiadal, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor s nasledovnou predbežnou otázkou: „Ak sa zamestnankyňa pracujúca pre zamestnávateľa so sídlom v jednom členskom štáte presídlila z tohto členského štátu do druhého členského štátu, s cieľom hľadať si prácu v tomto druhom členskom štáte, pričom z tohto druhého členského štátu na návrh zamestnávateľa ešte mesiac pracovala formou home-office, má táto zamestnankyňa, po tom čo sa stala nezamestnanou, postavenie nezamestnanej osoby v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) koordinačného nariadenia v tomto druhom členskom štáte?“. 11. Následne žalobca v kasačnej sťažnosti predostrel svoju argumentáciu k tvrdeniu správneho súdu o tom, že jeho argument o prenesení bydliska z Holandska na Slovensko bol v konaní pred správnym súdom argumentom novým (bod 33 napadnutého rozsudku). Uviedol, že až po neúspešnom odvolaní pochopil, že na účely aplikácie spomínaného čl. 65 ods. 5 písm. a) koordinačného nariadenia by malo stačiť presunúť svoje bydlisko na Slovensko ešte počas práce pre holandského zamestnávateľa a na toto sa následne sústredil v správnej žalobe. Žalobca zdôraznil, že interpretácia správneho súdu je popretím možnosti premiestniť bydlisko. Na záver kasačnej sťažnosti žalobca poukázal na skutočnosť, že zo slovenského home-office pracoval dobromyseľne a nesledoval tým obchádzanie článku 65 ods. 5 písm. a) koordinačného nariadenia. 12. Žalobca žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. 13. Kasačná sťažnosť žalobcu bola žalovanému doručená dňa 7. novembra 2024. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 19. novembra 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku; (ii) v celom rozsahu zotrváva na predchádzajúcej argumentácii; (iii) uviedol že „ ... bydlisko nezahŕňa len aspekt fyzickej prítomnosti na Slovensku v danom okamihu a nasledujúci mesiac pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti. Tiež nie je možné negovať dlhodobú predchádzajúcu zárobkovú činnosť vykonávanú v Holandsku, kde žalobkyňa žila a bývala s blízkou osobou ...“; (iv) ďalej zdôraznil, že „Aj z pohľadu elementárnej spravodlivosti žalobkyňa nemôže úspešne požadovať dávku v nezamestnanosti zo slovenského poistného systému, do ktorého pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti nikdy neprispievala.“; (v) uviedol, že bydlisko v zmysle koordinačných nariadení Európskej únie je komplexný pojem, ktorý vystihuje celkovú životnú situáciu osoby v danom období. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu s odkazom na ustanovenie § 461 SSP zamietol. 14. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 25. novembra 2024 na vedomie.

19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto

21. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto

24. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 25.

26. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 27. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

30. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

32. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 33.

34. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

36. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu pracovnej činnosti v Holandsku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

38. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Holandsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe

Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 39. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v tomto rozsudku a ktoré boli zároveň v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj správneho súdu, že centrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v

40. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné skutočnosti ustálené správnymi orgánmi v správnom konaní, ktoré boli ostatne sumarizované a vyhodnotené správnym súdom v bodoch 32 až 34 napadnutého rozsudku. Kasačný súd sa s takýmto vyhodnotením bez ďalšieho stotožňuje. Nad uvedený rámec poukazuje na fakt, že jedným z kľúčových argumentov žalobcu, ktorý mal svedčiť tomu, že si žalobca zachoval bydlisko v Slovenskej republike, bolo jeho tvrdenie o tom, že svoje bydlisko presunul z Holandska na Slovensko už od 1. októbra 2022, kedy pre holandského zamestnávateľa pracoval zo slovenského home-office. V tejto súvislosti kasačný súd (aj s odkazom na skutočnosti uvádzané v bode 38 vyššie) zdôrazňuje, že kritériá na určenie centra záujmov [osobitne (i) dĺžku obdobia zdržiavania sa na území Holandska; (ii) dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku; (iii) dĺžku trvania pracovnej zmluvy; (iv) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike; (v) bytovú situáciu a stabilitu tejto situácie, ako aj (vi) miesto, kde dochádza/lo k zdaňovaniu príjmov žalobcu] je nutné

bodu vyššie; viď. č. l. 22 súdneho spisu]; (iv) žalobca počas svojho pobytu v Holandsku žil v prenajatom dome spolu so svojou sestrou, pričom nájomný vzťah žalobca ukončil jednostranne s tým, že predmetný dom (ktorý vo výpovedi označil za „lovely home“) vyprace do 1. októbra 2022 (viď. č. l. 33 súdneho spisu); (v) žalobca na Slovensku nema/l ani deti, ani manžela, tam žijúcich rodičov navštevoval počas posudzovaného obdobia dvakrát ročne.

42. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd nevzhliadol dôvod spochybňovať závery správneho súdu, ktorými tento vyhodnotil všetky vyššie zmienené faktory komplexne. 43. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný vo vzťahu k úmyslu žalobcu mať centrum svojho záujmu na Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo?sa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko, nie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o?dávku, odhliadnuc od marginálnej doby tvrdeného výkonu home-office z domu rodičov žalobcu), v ktorom prevažnú časť strávil žalobca v Holandsku.

45. Záverom najvyšší správny súd konštatuje, že správny súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.

46. Kasačný súd sa taktiež zaoberal návrhom žalobcu, aby sa obrátil na Súdny dvor s predbežnou otázkou: „Ak sa zamestnankyňa pracujúca pre zamestnávateľa so sídlom v jednom členskom štáte presídlila z tohto členského štátu do druhého členského štátu, s cieľom hľadať si prácu v tomto druhom členskom štáte, pričom z tohto druhého členského štátu na návrh zamestnávateľa ešte mesiac pracovala formou home-office, má táto zamestnankyňa, po tom čo sa stala nezamestnanou, postavenie nezamestnanej osoby v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) koordinačného nariadenia v tomto druhom členskom štáte?“. Najvyšší správny súd vyhodnotil požiadavku žalobcu, aby prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) ako nedôvodnú. Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, t. j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba vyriešiť.

47. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

49. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.