6Ssk/24/2023
ECLI:SK:NSSSR:2023:3022200092.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 28Sa/1/2022
- IČS
- 3022200092
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: E. V., narodená XX.XX.XXXX, bytom M. XXb, V.-V., P. E., zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, so sídlom Kuzmányho 18, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38098-2/2019-BA zo dňa 28.03.2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 28Sa/1/2022-15 zo dňa 29. septembra 2022, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Trenčíne, rozsudkom č.k. 28Sa/1/2022-15 zo dňa 29. septembra 2022 zrušil rozhodnutie žalovanej č. 38098-2/2019-BA zo dňa 28.03.2019 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 38677-8/2018-PB zo dňa 13.12.2018, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka v Považskej Bystrici rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne ako zamestnankyne zamestnávateľa Complex HM, s.r.o., Dvory 581, 020 01 Púchov dňa 7. januára 2013 podľa slovenskej legislatívy. 2.
Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách príslušných článkov Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), § 120 ods. 1 a ods. 4, § 178 a § 210 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „ zákon č. 461/2003 Z. z.“) a v režime stanovenom Správnym súdnym poriadkom riadiac sa právnym názorom vysloveným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/26/2011 zo dňa 23. februára 2022 rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
3. Zrušenie preskúmavaného rozhodnutia krajský súd odôvodnil tým, že na posúdenie, či u žalobkyni dochádzalo k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch je výlučne príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením.
Iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je aj to, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov. Na vylúčenie vzniku takýchto situácií boli prijaté základné a vykonávacie nariadenie. Postup určovania uplatniteľnej legislatívy stanovuje článok 16 v spojení s rozhodnutím č. A 1. Z čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby.
V danej veci nebolo sporné, že žalobkyňa mala bydlisko v Poľskej republike a na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu bola preto príslušná poľská inštitúcia ZUS. Krajský súd zdôraznil, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo alebo stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc v otázke sociálneho poistenia konkrétneho poistenca vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku.
4. Krajský súd dal do pozornosti záver vyplývajúci z uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
5. Vo vzťahu k žalobkyni bolo určené, že podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Takéto určenie založilo právomoc poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS na konanie voči nej a súčasne takéto určenie uplatniteľných právnych predpisov vo vzťahu k nej vylučuje, aby podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky, a teda, aby podliehala právomoci
Sociálnej poisťovne. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžsk/120/2019 z 25. novembra 2020 krajský súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP) rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
6. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a § 175 ods. 1 SSP tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na plnú náhradu trov konania.
II.
7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).
9. Žalovaná nesúhlasila s právnym záverom krajského súdu a tvrdila, že bola oprávnená vydať rozhodnutie v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. a koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Uviedla, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, pobočka v Bielsku-Bialej v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zaslala Sociálnej poisťovni oznámenie č. 020000/70-UBS-OM-W-1071 z 3. novembra 2017, ktorým na základe analýzy zhromaždených podkladov určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia podlieha v období od 8. januára 2013 do 31. decembra 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym.
10. Vzhľadom na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, čím bolo nepochybné, že zamestnanec od 8. januára 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky bolo potrebné odstrániť následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Pobočka Sociálnej poisťovne preto za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydala v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení rozhodnutie o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Týmto rozhodnutím len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi zaniklo dňa 7. januára 2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka dala do pozornosti skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané pre obdobie, v ktorom žalobkyňa podliehala právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Nerozhodovala tak o období, v ktorom ZUS určila poľskú uplatniteľnú legislatívu, ale o období, v ktorom podliehala právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Uznala, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia už bolo v súlade s koordinačnými nariadeniami Európskej únie rozhodnuté o tom, že zamestnankyňa od 8. januára 2013 podlieha právnym predpisom Poľskej republiky, avšak rozhodnutie žalovanej sa týkalo obdobia, keď zamestnankyňa podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky, t.j. obdobia pred uvedeným dátumom. Sociálna poisťovňa súhlasila s určením poľskej uplatniteľnej legislatívy, námietky proti nemu nepodala. V uvedenom prípade preto jednoznačne nemohlo dôjsť k určeniu uplatniteľnej legislatívy dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
11. Sťažovateľka pre úplnosť poukázala na judikatúru krajských súdov, ktoré v skutkovo obdobných konaniach rozhodli v prospech Sociálnej poisťovne, napr. rozsudky: Krajského súdu v Prešove č.k. 8Sa/2/2018-100 z 29. januára 2019 a č.k. 2Sa/22/2019-68 zo dňa 30. januára 2020, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 26Sa/15/2020 z 19. augusta 2020 a sp. zn. 26Sa/ 17/2020 z 9. septembra 2020 a Krajského súdu v Trnave č.k. 20Sa/15/2019-30 z 19. júna 2020 a č.k. 20Sa/100/2020 zo 14. októbra 2020.
12. Sťažovateľka nesúhlasila s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobkyni. 13. Navrhla rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne navrhla rozsudok krajského súdu zrušiť a konanie zastaviť.
III.
14. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.
IV.
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 45 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti žalovanej nemožno vyhovieť.
16. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 17. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch. 19. Správny súdny poriadok v § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátená rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Iný subjekt (okrem prípadov uvedených v § 178 ods. 2 a 3 SSP) nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. 20. Žalobu podľa § 178 a nasl. SSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím alebo opatrením ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym právam žalobcu. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť preto súčasne
aktívne legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie. Nedostatok hmotnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. 21. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným radom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
22. Podľa § 466 ods. 3 veta prvá SSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. 23. V podanej kasačnej sťažnosti žalovaná opätovne otvorila otázku posudzovania zákonnosti postupu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia, konkrétne o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnankyne E. V. prvostupňovým správnym orgánom dňa 13. decembra 2018 po tom, ako poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS ako príslušná inštitúcia v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov určila, že E. V. podlieha odo dňa 8. januára 2013 do 31. decembra 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Poľská inštitúcia sociálneho poistenia túto písomnosť zo 16.11.2017 zaslala Sociálnej poisťovni, t.j. ešte pred tým, ako rozhodol prvostupňový správny orgán dňa 13.
decembra 2018. Žalovaná opätovne spochybnila záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs1/2018. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.
V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa mala (v rozhodnom čase) bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu bola príslušná poľská inštitúcia ZUS. Najvyšší správny súd však túto otázku definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, ktorá vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia pre rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve, za vyriešenú. Z uvedeného dôvodu tak najvyšší správny súd toto odôvodnenie dáva do pozornosti žalovanej a v celom rozsahu naňho poukazuje.
24. Nedôvodné preto boli námietky žalovanej týkajúce sa dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. h/ SSP, keďže podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný.
25. Sťažovateľka v časti dôvodov kasačnej sťažnosti potvrdila, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia už bolo rozhodnuté v súlade s koordinačnými nariadeniami Európskej únie o tom, že zamestnanec/žalobkyňa od 8. januára 2013 do 31. decembra 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky a toto určenie poľskej legislatívy sa stalo konečným. Napriek tomu, že Sociálna poisťovňa nemala právomoc v otázke sociálneho poistenia žalobkyne konať a rozhodovať, v kasačnej sťažnosti namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) krajským súdom.
26. Ako to už najvyšší správny súd v skoršom rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/26/2021 konštatoval, že: „ . . .nebolo sporné, že žalobkyňou je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonávala minimálne v období do 07.01.2013 činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike.
Na žalobkyňu sa priamo vzťahuje nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúci všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu č. 13 ods. 3 základného nariadenia a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je.
Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých členských štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prihla základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 13 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy“.
27. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že poľská inštitúcia sociálneho poistenia písomnosťou zo 16.11.2017 zaslala žalobkyni a Sociálnej poisťovni oznámenie, z ktorého (okrem iného) vyplýva, že žalobkyni boli určené poľské právne predpisy ako uplatniteľné pre obdobie od 08.01.2013. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym.
28. Nebolo preto sporné, že žalobkyňou je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom Complex, HM s.r.o v Slovenskej republike. Prvostupňové rozhodnutie v spojení s preskúmavaným rozhodnutím vychádza z preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobkyni 1/ došlo zo strany ZUS v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016). Dvojmesačná lehota na vznesenie prípadných námietok proti určeniu uplatniteľnej legislatívy stanovená v článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia márne uplynula dňa 16.01.2018, čím sa predmetné určenie stalo definitívnym. Z uvedeného bolo tak
zrejmé, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 38677-8/2018-PB zo dňa 13.12.2018 nebolo vydané predčasne, pretože bolo vydané až po definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy. Správne orgány, rovnako ako súdy, musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016).
29. Kasačný súd (v zhode s názorom krajského súdu) tak považoval určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačných nariadení za relevantné. Stotožnil sa preto s konštatovaním krajského súdu, že po určení poľskej legislatívy za uplatniteľnú (od 7. januára 2013), slovenské orgány verejnej správy (žalovaná a ani jej pobočka) už konať nemohli, na čom nič nemení ani skutočnosť, že obsahom rozhodnutia pobočky žalovanej z 13. decembra 2018 bolo len faktické deklarovanie, že poistný vzťah žalobkyne v Slovenskej republike zanikol dňa 7. januára 2013, ktorá skutočnosť bola samotným účastníkom konania aj známa.
30. Kasačný súd zdôrazňuje, že nakoľko na určenie poľskej legislatívy stalo konečným (medzi príslušnými inštitúciami určenými koordinačným nariadením), Sociálna poisťovňa nemá právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už najvyšší správny súd vyššie uviedol, práve predchádzajúce mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov boli dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.
31. K rovnakým záverom najvyšší správny súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie, ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciou legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Keďže došlo k právoplatnému určeniu legislatívy Poľskej republiky (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia), iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobkyne.
32. Podľa názoru kasačného súdu bola žalovaná v danom prípade povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo veci konať. Rovnaký právny názor vyslovil najvyšší správny súd dňa 15. decembra 2021 v bode 37 rozhodnutia sp. zn. 9Sžsk/11/2020.
33. K rozhodnutiam krajských súdov uvádzaných žalovanou kasačný súd poznamenáva, že právny názor krajských súdov nie sú pre rozhodovanie najvyššieho správneho súdu záväzné. 34. V ďalšom konaní bude žalovaná postupovať v naznačenom smere.
35. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal. 36. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. decembra 2023