6Ssk/26/2022

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd" alebo „krajský súd") rozsudkom z 5. novembra 2021, č. k. 28Sa/5/2021-70 (ďalej aj „napadnutý rozsudok"), podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP") zamietol žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy, ktorou sa žalobca domáhal, aby správny súd vyslovil porušenie jeho práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu žalovaného zásahu (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.") vo veci podania označeného ako „Žiadosť o udelenie služobného voľna" zo dňa 25. januára 2021 s tým, že konanie žalovaného v predmetnej veci bolo nezákonné; a

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd vo vzťahu ku skúmaniu zákonnosti postupu žalovaného konštatoval, že žalovaný bol oprávnený vykonať namietané úkony, a to vyznačiť v evidencii dochádzky na pracovisko neprítomnosť príslušníka finančnej správy a tiež dôvod tejto neprítomnosti, ktoré vyznačenie sa uskutočňuje podľa podkladov, ktoré predkladá príslušník finančnej správy. Keďže žalobca nedisponoval súhlasom nadriadeného s čerpaním služobného voľna s nárokom na služobný plat, pretože jeho žiadosť v tejto veci bola žalovaným zamietnutá rozhodnutím z 26. januára 2021, vyznačenie dôvodu neprítomnosti v službe podľa okolností prípadu, je postupom, na ktorý bol žalovaný oprávnený. Neplatí totiž premisa, že žalovaný môže udeliť služobné voľno len na základe žiadosti. Takýto postup je možný

Postup žalovaného mal oporu v zákone a nemohlo ísť o nezákonný zásah. 3. Krajský súd ďalej konštatoval, že žalovaný bol taktiež oprávnený nevyplatiť žalobcovi služobný plat, ak nedošlo k výkonu štátnej služby. Príslušníkovi finančnej správy patrí v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. služobný plat pri súčasnej existencii povinnosti vykonávať službu v pracovnom čase, ktorý je v stanovenom rozsahu určený. Vypočítať služobný plat potom patrí do kompetencie žalovaného podľa podkladov o výkone štátnej služby v danom období a patrí tam aj riešenie sporov o výšku platu, keďže ide o spor vo veciach služobného

Táto otázka je predmetom iného konania na krajskom súde. 4. S ohľadom na uvedené krajský súd uzavrel, že ani jeden z namietaných úkonov žalovaného nenesie prvky nezákonnosti a jeho postup bol realizovaný v súlade so zákonom č. 35/2019 Z. z., žaloba je teda po vecnej stránke nedôvodná. Dodal, že žalobe nebolo možné vyhovieť i z dôvodu, že správny súd nemôže rozhodnúť mimo žalobný návrh a na základe žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom nemôže vydať rozhodnutie o tom, že boli porušené žalobcove základné práva tak, ako to požadoval. Správny súd môže len uložiť zákaz pokračovať v inom zásahu alebo uložiť obnovenie stavu pred zásahom, čo však nežiadal. Obnovenia predchádzajúceho stavu sa navyše domáhať ani nemohol, pretože žiaden predchádzajúci stav vo veci neexistoval (v dochádzke nebol zaevidovaný stav, ktorého sa žalobca dožaduje). Takisto žiadosť o uloženie povinnosti doplatiť služobný plat nie je návrhom na obnovenie pôvodného stavu, ale nastolenie nového stavu podľa požiadavky žalobcu. Žalobcov návrh na vydanie rozhodnutia preto presahuje oprávnenia súdu v § 262 SSP.

konania. Neposkytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat nie je po vecnej stránke úkonom faktickým, a teda nie je iným zásahom do práv a povinností žalobcu, pretože ide o vec služobného pomeru. Ďalšie námietky žalobcu (neumožnenie pracovať z domu a iné) boli podľa krajského súdu rovnako mimo predmet súdneho prieskumu.

II.

8. Sťažovateľ sa domnieval, že správny súd nedal, z dôvodu omylu v predmete konania, odpoveď ani na základnú otázku, na základe akého právneho titulu vykonal žalovaný zrážky z jeho platu, resp. nevyplatil služobný plat za obdobie od 27. januára 2021 do 29. januára 2021, pričom takéto svojvoľné konanie žalovaného legalizoval. Absolútny omyl v predmete konania zo strany správneho súdu, rovnako jeho snahu odkázať sťažovateľa vo všetkých právne významných otázkach na konanie vo veciach služobného pomeru a vyhnúť sa tak rozhodnutiu vo veci samej, považoval sťažovateľ za odklon od rozhodovacej praxe súdov a porušenie práva na súdnu ochranu. V ďalšom zhrnul skutkový stav a doterajší priebeh konania a argumentoval, že konanie žalovaného, ktorým v rozpore s § 181 a § 182 v spojení s § 303 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. bez právneho dôvodu a právneho titulu nevyplatil riadne priznaný služobný plat, spĺňa všetky pojmové znaky iného zásahu orgánu verejnej správy, keďže má faktickú povahu, protiprávny charakter, bol vykonaný žalovaným pri plnení úloh v

Vysvetlil, že predmetom sporu nebolo vedenie evidencie dochádzky žalovaným, ani zápisy do nej, ale preskúmanie úkonov žalovaného, na základe ktorých mu nebol riadne vyplatený služobný plat, predovšetkým z hľadiska, či takéto úkony a zásah nevybočili z medzí zákona.

Do 31. januára 2021 teda nebol administratívny proces vo veci žiadosti riadne ukončený a neexistoval právny dôvod na posúdenie neprítomnosti sťažovateľa ako služobného voľna bez nároku na služobný plat. Ak žalovaný nevybavil sťažovateľovi žiadosť o služobné voľno v relevantnom čase zákonným postupom uvedeným v § 278 a nasl. zákona č. 35/2019 Z. z., t. j. negatívnym písomným rozhodnutím s riadnym odôvodnením, ani písomným rozhodnutím nariadením čerpania iného druhu služobného voľna, nemožno súhlasiť s právnym posúdením uvedených skutočností zo strany správneho súdu, ktorý konštatoval, že ide o zákonný postup žalovaného.

V tejto súvislosti sťažovateľ dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR") sp. zn. 8Sžo/21/2013, podľa ktorého služobný úrad vo veciach služobného pomeru vykonáva štátnu moc, a preto môže konať iba to, čo mu zákon stanovuje a odchýlka od zákonom stanoveného spôsobu konania je porušením zákona.

12. Žalovaný ďalej vysvetlil, že nikdy nespochybňoval právomoc žalovaného vyplatiť služobný plat len za skutočný výkon štátnej služby, avšak správnemu súdu zrejme uniklo, že zákon č. 35/2019 Z. z. obsahuje aj ustanovenia, kde je žalovaný povinný poskytnúť služobný plat aj v prípade, keď osoba štátnu službu osobne nevykonáva. Sťažovateľ riadne ospravedlnil svoju neprítomnosť vo výkone štátnej služby v označených dňoch, nemožno teda bez právneho dôvodu posúdiť osobnú neprítomnosť sťažovateľa ako neprítomnosť bez nároku na služobný

práv a právom chránených záujmov. 13. V ďalšom bode kasačnej sťažnosti žalobca vyjadril názor, že správny súd absolútne nesprávne posúdil samotný predmet konania, najmä skutočnosť, či otázka zákonnosti administratívneho konania, ktoré malo predchádzať samotnému zásahu do práv sťažovateľa (nevyplatenie služobného platu), je práve tou právnou skutočnosťou, o ktorej má správny súd rozhodovať.

Absolútny omyl v predmete konania zo strany správneho súdu nemôže ísť potom na ťarchu sťažovateľa a nemôže viesť k záveru, že konanie žalovaného je plne v súlade so zákonom.

náhrady škody. Správny súd nesprávne právne posúdil a aplikoval ustanovenie § 245 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z., kde je uvedená zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone štátnej služby alebo v priamej súvislosti s ním. K uplatneniu nároku na náhradu škody je potrebné, aby oprávnený orgán konštatoval porušenie práv a nezákonnosť konania

predpokladaným spôsobom. Až takéto právoplatné a vykonateľné administratívne rozhodnutie môže byť právnym titulom na to, aby žalovaný mohol jeho žiadosť zamietnuť a legitímne pristúpiť k výkonu rozhodnutia formou zrážok. 16.

18. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP žalovaný nepovažoval za naplnený, pretože sťažovateľ podľa neho neoznačil rozhodovaciu prax kasačného súdu, od ktorej sa mal krajský súd odkloniť. Označil len jedno rozhodnutie NS SR, ktoré však nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Doplnil, že sťažovateľom deklarovaný názor NS SR sa týka iného druhu žaloby v inom konaní, v skutkovo a právne neporovnateľných právnych veciach, preto ani z tohto dôvodu podľa neho nemožno považovať podanie kasačnej sťažnosti za dôvodné. Vo vzťahu ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP mal žalovaný takisto za to, že nebol naplnený a vec bola správne právne posúdená. K námietkam sťažovateľa sa vyjadril s poukazom na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pričom nie je významné, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. K podstate zásahovej žaloby argumentoval, že je subsidiárnym prostriedkom ochrany voči iným druhom žalôb v správnom súdnictve a plní

19. K ďalším argumentom žalobcu žalovaný uviedol, že štátne orgány vo veciach služobného pomeru nevychádzajú z premís, ale môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ak by v tomto konaní krajský súd rozhodoval aj o zákonnosti konania žalovaného, zasiahol by tak do ďalšieho konania a rozhodovania orgánu verejnej správy. 20. Vyjadrenie žalovaného bolo dňa 29. januára 2022 doručené žalobcovi.

22. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 28. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP spočívajúci v rozhodnutí krajského súdu založenom na nesprávnom právnom posúdení veci (za súčasného porušenia zákona) je jedným z najčastejších dôvodov tohto opravného prostriedku.

29. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho správneho súdu, resp. pôvodne NS SR, ktorá krajským súdom nebola rešpektovaná alebo ak krajský súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal súd najvyššej inštancie v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného

30. Predmetom tohto kasačného konania je posúdenie správnosti záveru krajského súdu o tom, že postup žalovaného, ktorým po podaní žiadosti žalobcu o udelenie služobného voľna dňa 25. januára 2021 vyznačil v dochádzkovom systéme služobného úradu jeho neprítomnosť v dňoch 27. januára 2021 až 29. januára 2021 ako služobné voľno bez nároku na služobný plat a súčasne mu za tieto dni služobný plat nevyplatil, bol v súlade so zákonom a nejde o iný (nezákonný) zásah podľa § 252 SSP.

32. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

Súčasne takýmto zásahom môže byť len aktívne konanie konkrétneho orgánu, nie jeho opomenutie alebo nečinnosť. Pokiaľ ide o rozdielnosti, v prvom prípade ide o faktický postup orgánu verejnej správy, ktorý má na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia čisto faktickú povahu, čo znamená, že v súvislosti s ním nedošlo k žiadnemu formalizovanému administratívnemu konaniu, a tento postup je výsledkom okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na

35. Z obsahu spisového materiálu vrátane administratívneho spisu mal najvyšší správny súd za preukázané, že žalobca dňa 25. januára 2021 podal na B. T. žiadosť o udelenie služobného voľna datovanú rovnakým dňom (ďalej len „žiadosť"), v ktorej o služobné voľno požiadal podľa § 153 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. spolu s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 rovnakého zákona, a to na nevyhnutne potrebný čas od 27. januára 2021 do 29. januára 2021 vrátane, z dôvodu prekážok všeobecného záujmu podľa § 154 ods. 4 písm. d), písm. e) rovnakého zákona. V žiadosti okrem iného uviedol, že nemá žiadne klinické príznaky ochorenia COVID-19, nebol v úzkom kontakte s pozitívnou osobou.

36. Prezident finančnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky dňa 26. januára 2021 vydal rozhodnutie č. 36618/2021, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 153 v spojení s § 154 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalobca neuviedol žiadnu informáciu, ani nedoložil žiaden doklad vydaný niektorým z príslušných orgánov podľa zákona č. 355/

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 11. februára 2021 (opakovane dňa 16. februára 2021) odvolanie, ktorému nebolo vyhovené (rozhodnutie žalovaného z 22. marca 2021, č. 118836/2021, ktorým potvrdil rozhodnutie z 26. januára 2021, č. 36618/2021). Druhostupňové rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené 15. apríla 2021, ktorým dňom sa stalo právoplatným. 37. Žalobca sa žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. SSP domáhal určenia, že jeho práva vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a zákona č. 35/2019 Z. z. boli konaním žalovaného vo veci jeho žiadosti porušené a konanie žalovaného je nezákonné. Zároveň sa domáhal

Nezákonnosť postupu dotknutého orgánu vyvodzoval z toho, že tento mu bez právneho dôvodu vyznačil v dochádzke čerpanie služobného voľna bez nároku na služobný plat a služobný plat za dotknuté dni následne nevyplatil, teda neoprávnene z neho vykonal zrážky.

39. S argumentáciou krajského súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku sa najvyšší správny súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ňu odkazuje, pričom ju považuje za dostatočnú, presvedčivú a dávajúcu odpoveď na všetky nastolené právne otázky. Argumenty sťažovateľa, že došlo k omylu v predmete konania, považuje za neopodstatnené, takisto jeho ďalšie výhrady k odôvodneniu daného rozhodnutia. Najvyšší správny súd má v súlade s názorom krajského súdu za to, že zásah, ktorý je predmetom tohto konania, nemožno označiť za taký, ktorý by spĺňal podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, pretože namietaný postup dotknutého orgánu verejnej správy nemá charakter faktického postupu namiereného proti žalobcovi a nejde ani o druhý typ zásahu spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu.

41. Vyznačenie údajov v dochádzkovom systéme žalovaným [vystupujúcim v pozícii služobného úradu príslušníkov finančnej správy podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 35/2019 Z. z.] na podklade dostupných informácií, v rámci plnenia zákonných povinností služobného úradu, nie je úkonom, ktorý by smeroval primárne proti žalobcovi a nemožno ho považovať za faktický a nezákonný zásah do jeho práv len preto, že s ním žalobca nesúhlasí, čo je vzhľadom na jeho obsah pochopiteľné. Postup žalovaného pri vyznačovaní dochádzky v sporných dňoch sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže podkladom preň boli nielen informácie poskytnuté žalobcom, ale i vydané rozhodnutie v tejto otázke, hoci neprávoplatné. Žalovaný ako služobný úrad realizujúci práva a povinnosti vo vzťahu k príslušníkom finančnej správy a iným osobám, voči ktorým vystupuje ako zamestnávateľ, je povinný viesť dochádzkový systém tak, aby bolo možné kontrolovať dodržiavanie povinností podľa zákona č. 35/2019 Z. z., najmä povinnosť vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, a účelne využívať čas služby a dodržiavať

konania, ani žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy vo všeobecnosti. Vyznačenie dochádzky žalobcu zo strany žalovaného v sporných dňoch nadväzovalo na informácie o neprítomnosti žalobcu na pracovisku a na vydané rozhodnutie, v ktorom bolo vyslovené, že žalobca nepreukázal existenciu uloženého opatrenia proti prenosným chorobám, ktoré by mu bránilo vo výkone štátnej služby, a preto mu nebolo možné poskytnúť služobné voľno podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. Skutočnosť, či rozhodnutie bolo v čase vyznačenia dochádzky právoplatné, resp. doručené, alebo nie, nehrá v súvislosti so súdnym prieskumom v danej veci žiadnu úlohu. Je na ťarchu žalobcu, ak napriek skutočnosti, že nedisponoval právoplatným rozhodnutím služobného úradu, čerpal služobné voľno, na ktoré nemal nárok automaticky, ale až po splnení zákonných podmienok (§ 153 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z.).

zákonom. Najvyšší správny súd dodáva, že v tejto súvislosti nebolo aplikované ustanovenie § 182 zákona č. 35/2019 Z. z. o zrážkach zo služobného príjmu tak, ako to uvádza sťažovateľ, ale išlo o jeho krátenie na základe reálne odpracovaného času služby, ktorú je žalobca povinný vykonávať osobne, riadne a včas [§ 119 ods. 2 písm. b) zákona č. 35/2019 Z. z.], a v

43. Najvyšší správny súd je toho názoru, že čiastkové námietky a argumenty žalobcu, ktoré sú predmetom správnej žaloby a tiež kasačnej sťažnosti, majú svoj základ v nespokojnosti s rozhodnutím žalovaného z 26. januára 2021, č. 36618/2021, ktoré nie je predmetom súdneho prieskumu v danej veci. V tejto súvislosti dáva do pozornosti, že žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej moci je subsidiárnym inštitútom pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a primárne na ochranu dotknutých práv slúžia dostupné opravné prostriedky proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy, ktoré v tomto prípade žalobca

zákonom. Súdne konanie je zárukou, že súd rozhodnutím vo veci vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním. 45. V predmetnej veci najvyšší správny súd zastáva názor, že vyznačenie údajov do dochádzkového systému žalovaného a nevyplatenie časti služobného platu v prípade žalobcu, ktoré (neformalizované) úkony žalovaného mali svoj podklad v neprítomnosti žalobcu na pracovisku a v skutočnosti, že žalobca pre čerpanie služobného voľna s náhradou platu nesplnil podmienky (o čom bolo právoplatne rozhodnuté žalovaným), nie je iným, nezákonným zásahom do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Namietanými úkonmi žalovaný realizoval len svoje povinnosti služobného úradu v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. a súvisiacich predpisov a konal v plnom súlade s nimi (bez ohľadu na to, v akej forme bol úkon urobený, pretože na jeho obsahu by sa nič nezmenilo ani v prípade, ak by bolo čerpanie služobného voľna bez nároku na služobný plat nariadené písomne tak, ako to uvádzal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti). Pokiaľ ide o rozsudok NS SR z 20. marca 2014, sp. zn. 8Sžo/

Otázka udelenia služobného voľna bez nároku na služobný plat nespadá ani pod predmet konania podľa § 278 písm. d) bod 16. zákona č. 35/2019 Z. z. tak, ako tvrdil žalobca (a v tomto smere sa názor kasačného súdu rozchádza s názorom krajského súdu). Pokiaľ ide o nevyplatenie časti služobného platu, nemožno ho stotožňovať s inštitútom zrážok zo služobného príjmu podľa § 182 a § 303 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorý má iné dôvody a

46. Konaním žalovaného nevznikol protiprávny stav, ktorý by bolo potrebné odstraňovať, ale len stav, ktorý nevyhovuje žalobcovi. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dodáva, že skutočnosť, že nejde o iný zásah do práv žalobcu, ale o výkon povinností služobného úradu, dokumentuje aj obtiažnosť pri formulovaní petitu žaloby, keďže v tomto prípade by nebolo možné ani jednoznačne určiť, kde má tvrdený zásah a jeho následky svoj počiatok a koniec, a v súvislosti s aplikáciou § 262 ods. 1 SSP by nebolo možné uložiť povinnosť obnoviť pôvodný stav, pretože v dochádzke nebol pôvodne zaevidovaný stav, ktorý žalobca požaduje, ako správne argumentoval krajský súd. V súvislosti s § 262 ods. 2 SSP žalobca nevysvetlil, prečo nebolo možné počas trvania ním tvrdeného zásahu podať žalobu, pretože v jej podaní mu objektívne nič nebránilo. Kasačný súd sa domnieva, že možnosť domáhať sa súdnej ochrany v podobe žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy žalobca využil účelovo až po tom, ako sa oboznámil s obsahom rozhodnutia žalovaného, ktorým nebolo vyhovené jeho

Podstatou jeho argumentov bol poukaz na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (rozhodujúci argument), ktoré podľa jeho názoru neboli rešpektované, čo však kasačný súd hodnotí ako subjektívny a nepodložený názor žalobcu. Najvyšší správny súd má za to, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými právne významnými otázkami a dal presvedčivú odpoveď na otázku, prečo rozhodol spôsobom, ktorým rozhodol. Ani tento kasačný dôvod preto nie je možné považovať za naplnený.

V.

51. O náhrade trov kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalovaný síce mal vo veci úspech, kasačný súd však nezistil žiadne výnimočné dôvody na to, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal, a žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal, náhradu trov konania priznať nemohol.

VI.

52. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 [§ 139 ods. 4 (veta prvá) SSP v spojení s § 463 SSP].

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. marca 2023