6Ssk/28/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: A. S., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. XX/X, R., Z. X., právne zastúpený: JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, so sídlom Kuzmányho 18, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti: REPRUF, s.r.o., sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47237236, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48798-2/2019-BA zo dňa 03.06.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č.k. 26Sa/13/2020-77 zo dňa 11.11.2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Zamietnutie správnej žaloby v sociálnej veci krajský súd odôvodnil tým, že sa stotožnil s názorom žalovanej, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do registra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým formálne ukončiť registráciu žalobcu v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky.

4. Žalovaná tak nevydala rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. To znamená, že pokiaľ bolo u Sociálnej poisťovni začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu platí poľská legislatíva (avšak nie na napadnutým rozhodnutím), potom bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie. Bolo preukázané, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.02.2012. Pokiaľ pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom bolo potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov.

5. Krajský súd mal za to, že nebolo potrebné ani možné v napadnutom rozhodnutí vyhodnocovať jednotlivé výsledky kontrol u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci zo dní 26.02.2013 a 08.03.2013 s dopadom na skutkové okolnosti o reálnom výkone práce zamestnancov, a teda aj žalobcu. Podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia výsledky

7. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP a žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanej a k ďalšiemu účastníkovi konania nezistil dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania priznať.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 9. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§440 ods. 1 písm. g/ SSP). 10. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že Sociálna poisťovňa prekročila právomoc vydať preskúmavané rozhodnutie. Poukázala na čl. 2 ods. 1, čl. 11, čl. 13 základného nariadenia, ako aj na čl. 16 ods. 1,2 a 4 vykonávacieho nariadenia, z ktorých okrem iného vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V predmetnej veci nebolo sporné, že žalobca mal bydlisko v Poľsku a preto na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadení. 11. V ďalších dôvodoch kasačnej sťažnosti poukázal na komunikáciu medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou. Podľa názoru sťažovateľa musí byť existencia takejto dohody žalovaným správnym orgánom preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Touto skutočnosťou sa krajský súd nezaoberal, čím vec nesprávne právne posúdil. Podporiac uvedenú argumentáciu poukázal na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. 12. Navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania a kasačného konania v rozsahu 100 %.

V.

26. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto ručenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 28. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne ako definitívne ručené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

30. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúce sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

32. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, a by požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

34. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti. 35. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

38. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je c/ nemocenské poistenie alebo poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, d/ dôchodkové poistenie, a to 1/ starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, 2/ invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia, e/ úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu a choroby z povolania, f/ garančné postenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojenie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa osobitného predpisu a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, e/ poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v

40. V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa priamo vzťahuje základné nariadenie a jeho vykonávacie nariadenie. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 248 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

42. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je.

otázke, či je alebo nie je žalobca osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. 43. Na základe horeuvedených skutočností kasačný súd konštatuje, že žalovaná nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy. 44. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade k určeniu uplatniteľnej legislatívy žalobcu došlo zo strany príslušnej poľskej inštitúcie ZUS v zmysle článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia. To znamená, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo dohodou podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia.

Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 46. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP.