6Ssk/29/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:7023200252.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-6Sa/12/2023
- IČS
- 7023200252
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: U.. Z. I., E. XX. E. XXXX, I. K. D., W. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Tomášom Štefkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Alžbetina č. 41, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 13. februára 2023, číslo: 3466-2/ 2023-BA, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 08. októbra 2024, č. k. KE-6Sa/12/2023-72, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
I.
1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 08. októbra 2024, č. k. KE-6Sa/12/2023-72 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 13. februára 2023, číslo: 3466-2/2023-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) zamietla jeho odvolanie a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 28. novembra 2022, číslo 200-054784-CA02/2022.
Predmetným prvostupňovým správnym rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako prvostupňový správny orgán rozhodla, že žalobcovi podľa § 34 ods. 1 a § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) uplynutím dňa 11. decembra 2018 zanikol nárok na
nemocenské. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách článku 1 ods. 4, článku 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len „ústavny zákon č. 227/2002 Z.z.“), § 34 ods. 1,4, § 195 ods. 1,2, § 196 ods. 1,6,7, § 293fec ods. 1,2,5 zákona č. 461/2003 Z.z., a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.
3. Správny súd po preskúmaní veci vyhodnotil postup žalovanej za zákonný. Nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti.
Podporné obdobie, počas ktorého môže žalobca, alebo akákoľvek iná poistená osoba poberať nemocenskú dávku, zaniká 52. týždňom odo dňa uznania za dočasne pracovne neschopnú. V uvedenom prípade žalobca začal dočasnú pracovnú neschopnosť dňa 13. decembra 2017 s tým, že podporné obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti skončilo dňa 11. decembra
2018. Teda v čase vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti a aj v čase skončenia podporného obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. zákon neustanovoval možnosť predĺženia podporného obdobia počas dočasnej pracovnej neschopnosti.
Túto možnosť zaviedol až zákon č. 130/2021 Z.z. s účinnosťou od 01. mája 2021, ktorým sa v § 293fec zaviedla legálna definícia predĺženia podporného obdobia, ktoré uplynulo počas trvania krízovej situácie v dôsledku ochorenia COVID-19. Ďalej uviedol, že zákon č. 461/2003 Z.z. v § 293fec ods. 1 definuje tri podmienky na priznanie predĺženia podporného obdobia počas práceneschopnosti, ktoré však žalobca nesplnil.
K námietke žalobcu, že tento bol v krízovej situácii, konkrétne v humanitárnej kríze spôsobenej absenciou relevantného príjmu, správny súd odkázal na ústavný zákon č. 227/2002 Z.z. a v ňom obsiahnutú legálnu definíciu pojmu „krízová situácia“. K námietke žalobcu, že v dôsledku ochorenia COVID-19 došlo k posunu liečebných procesov vrátane operácií žalobcu a v dôsledku toho trvala pracovná neschopnosť žalobcu aj po skončení krízovej situácie uviedol, že to, či došlo k posunu liečebných procesov žalobcu v dôsledku ochorenia COVID-19, nemalo podstatný vplyv na posudzovanú vec, pretože ukončenie podporného obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti uplynulo pred vyhlásením krízovej situácie pred účinnosťou zákona č. 130/2021 Z.z., a preto ho nebolo možné aplikovať na danú situáciu. 4. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
II.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
7. Uviedol, že posudkový lekár žalovanej sa nad rámec svojich zákonných kompetencií opieral o neexistujúcu podmienku definovania obdobia, kedy sa mohla práceneschopnosť žalobcu ukončiť v rámci podporného obdobia. Posudkový lekár mal posudzovať splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 293fec ods. 1 písm. b/ a c/ zákona č. 461/2003 Z.z., a to, či dočasná pracovná neschopnosť poistenca, v súvislosti s ktorou uplynulo podporné obdobie, trvala alebo trvá z dôvodu sťaženého prístupu k poskytovanej zdravotnej starostlivosti v súvislosti s krízovou situáciou a je predpoklad, že poistenec po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti nebude mať z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou
osobou. Mal za to, že spĺňal všetky tri podmienky pre priznanie predĺženia podporného obdobia. Žalobca bol uznaný za dočasne práceneschopného od 13. februára 2017 do 03. augusta 2023 z dôvodu choroby. Pracovná neschopnosť žalobcu teda trvala 5 rokov a 8 mesiacov, pričom v období od februára 2017 do decembra 2018 žil žalobca výlučne z nemocenských dávok a od januára 2018 až do mája 2022 nemal žiadny relevantný príjem. Situácia žalobcu bola viac ako kritická, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ju nazval humanitárnou krízou, kedy žalobca nedisponoval financiami na pokrytie základných životných
potrieb. Z dôvodu zdravotných problémov a z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nastali u žalobcu aj rodinné problémy (rodina s dvomi študujúcimi deťmi), ktoré vyústili až do rozpadu rodiny žalobcu vrátane rozvodu manželstva. Svoju situáciu ohodnotil ako stav odporujúci ústavným právam fyzickej osoby, najmä ústavnému právu na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa článku 39 ods. 1 a článku 39 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a takisto aj podľa článku 30 Listiny základných práva slobôd.
Sociálnym právam zodpovedajú určité povinnosti štátu voči nositeľom týchto práv, štát by mal poskytovať inštitucionálne garancie týchto práv. V popredí je povinnosť štátu niečo konať, predovšetkým zaistiť nositeľom sociálnych práv v prípade potreby určité plnenia alebo služby. Mal za to, že bol v krízovej situácii, pričom zákon č. 461/2003 Z.z. v ustanovení § 293fec ods. 1 nedefinuje krízovú situáciu a práve stav, do ktorého sa žalobca dostal z dôvodu pozastavenia nemocenských dávok, možno hodnotiť ako krízovú situáciu. Dodal, že práve v dôsledku pandémie COVID došlo k posunu liečebných procesov vrátane operácií u žalobcu, tento bol následne počas pandémie aj hospitalizovaný a operovaný, pričom aj samotná podstata ustanovenia § 293fec spočíva v náprave negatívnych dôsledkov spojených s hmotným zabezpečením pacientov, zapríčinených pandémiou práve v oblasti odkladu a posunutia operácií a liečebných procesov pacientov. Pracovná neschopnosť žalobcu teda trvala z dôvodu sťaženého prístupu k poskytovanej zdravotnej starostlivosti v súvislosti s krízovou situáciou.
8. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie.
III.
9. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním zo 16. januára 2025 stotožniac sa v plnom rozsahu so závermi plynúcimi z rozsudku správneho súdu. Uviedla, že právna úprava § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z. presne špecifikuje obdobie, od kedy bolo možné inštitút predĺženia podporného obdobia aplikovať a obdobie vzniku, trvania a zániku dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu pred vznikom krízovej situácie nie je vymedzené v zákonom stanovenom období. Žalobca sa mylne domnieva, že pri jeho dočasnej pracovnej neschopnosti so zánikom podporného obdobia dňom 11. decembra 2018 možno podporné obdobie predĺžiť. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
IV.
10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním zo 06. februára 2025 poukazujúc na fakt, že pandémia COVID-19 zapríčinila predlžovanie času a nemožnosť žalobcu dostať sa k lekárskym vyšetreniam, došlo k posunu liečebných procesov vrátane operácií žalobcu s tým, že ak by nedošlo k pandémii, žalobca by nemusel byť bez akéhokoľvek príjmu. Práve podstata § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z. spočíva v náprave negatívnych dôsledkov spojených s hmotným zabezpečením pacientov. Zdôraznil zmysel a účel predmetnej právnej úpravy v kontexte na ústavné práva vymedzené v článku 39 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky. 11. Vyjadrenie žalobcu bolo zaslané žalovanej dňa 12. februára 2025 na vedomie.
V.
12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 13.
Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 15. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
16. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 17. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 18.
Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 13. februára 2023, číslo: 3466-2/2023-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla jeho odvolanie a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 28. novembra 2022, číslo 200-054784-CA02/2022. Predmetným prvostupňovým správnym rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako prvostupňový správny orgán rozhodla, že žalobcovi podľa § 34 ods. 1 a § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) uplynutím dňa 11. decembra 2018 zanikol nárok na nemocenské. 19.
Podľa článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. 20. Podľa článku 39 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
21. Podľa článku 39 ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 6 ustanoví zákon. 22. Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
23. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., zamestnancovi vzniká nárok na nemocenské od 11. dňa dočasnej pracovnej neschopnosti. Povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osobe a dobrovoľne nemocensky poistenej osobe vzniká nárok na nemocenské od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti. Nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti (ďalej len "podporné obdobie"), ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 293fec ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., sociálna poisťovňa predĺži podporné obdobie, ktoré uplynulo počas trvania krízovej situácie alebo v období šiestich mesiacov po jej ukončení po účinnosti tohto zákona, najskôr odo dňa nasledujúceho po jeho uplynutí a podporné obdobie, ktoré uplynulo počas krízovej situácie pred účinnosťou tohto zákona, najskôr od účinnosti tohto zákona, na písomnú žiadosť poistenca podanú na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou, ak a/ dočasná pracovná neschopnosť poistenca trvá, b/ dočasná pracovná neschopnosť poistenca, v súvislosti s ktorou uplynulo podporné obdobie, trvala alebo trvá z dôvodu sťaženého prístupu k poskytovanej zdravotnej starostlivosti v súvislosti s krízovou situáciou a c/ je predpoklad, že poistenec po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti nebude mať z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
25. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca bol od 13. decembra 2017 uznaný za dočasne práceneschopného, pričom dočasná pracovná neschopnosť trvala aj v čase vydania napadnutých rozhodnutí, - podporné obdobie žalobcovi skončilo dňa 11. decembra 2018, - žalobca dňa 03. augusta 2022 požiadal o predĺženie podporného obdobia na výplatu nemocenského,
- dňa 19. augusta 2022 prvostupňový správny orgán listom z 19. augusta 2022 žalobcu informoval o nepredĺžení podporného obdobia na výplatu nemocenského [dôvod nepredĺženia podporného obdobia spočíval v nesplnení podmienky plynúcej z § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z., a teda, že u žalobcu uplynulo podporné obdobie pred vyhlásením krízovej situácie],
- voči vybaveniu svojej veci podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zo strany žalovanej vybavená oznámením výsledku prešetrenia sťažnosti z 20. decembra 2022 s tým, že táto bola vyhodnotená ako neopodstatnená; nebol zistený rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi, - prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 28. novembra 2022 rozhodol, že žalobcovi uplynutím dňa 11. decembra 2018 zanikol nárok na nemocenské [v odôvodnení rozhodnutia v prvom rade uviedol, že žalobcovi podporné obdobie zaniklo pred vyhlásením krízovej situácie, pričom vo veci sporné prechodné ustanovenie § 293fec nadobudlo účinnosť až dňa 01. mája 2021 a žalobca nesplnil podmienky plynúce z tohto prechodného ustanovenia], - na odvolanie žalobcu žalovaná ako odvolací právny orgán rozhodnutím z 13. februára 2023 zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 28. novembra
2022.
26. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.
27. Najvyšší správny súd v prvom rade uvádza, že vo veci nebolo sporné, že žalobca bol od 13. decembra 2017 uznaný za dočasne práceneschopného, pričom dočasná pracovná neschopnosť trvala aj v čase vydania napadnutých rozhodnutí (skončila dňa 03. augusta 2023). Rovnako nebolo sporné, že v súlade s vyššie citovaným § 34 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. žalobcovi skončilo podporné obdobie uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t.j. dňa 11. decembra 2018. Podporné obdobie je časový úsek, počas ktorého má poistenec nárok na vyplácanie nemocenského pri dočasnej pracovnej neschopnosti.
V tomto smere je ďalej zásadné uviesť, že žalobca požiadal o predĺženie podporného obdobia na výplatu nemocenského dňa 03. augusta 2022, teda v čase, kedy mu už podporné obdobie skončilo, respektíve už bolo skončené (11. december 2018). V čase skončenia podporného obdobia zákon č. 461/2003 Z.z. nepoznal inštitút predĺženia podporného obdobia; tento bol do zákona č. 461/2003 Z.z. zavedený zákonom č. 130/2021 Z.z. účinným od 01. mája 2021 v súvislosti so šíriacou sa pandémiou COVID-19. Predĺženie podporného obdobia je obsiahnuté v § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z. Ide o prechodné ustanovenie, ktoré obsahuje striktne vymedzené podmienky, až za splnenia ktorých je možné žiadosti vyhovieť a predĺžiť podporné obdobie. Z uvedeného prechodného ustanovenia možno vyčítať základný predpoklad, až pri splnení ktorého možno skúmať splnenie ďalších podmienok. Tento predpoklad vyjadruje základný časový rámec viažuci sa na podporné obdobie; pokiaľ je tento predpoklad splnený, možno ďalej skúmať splnenie ďalších podmienok (a to, či i/ dočasná pracovná neschopnosť poistenca
trvá, ii/ dočasná pracovná neschopnosť poistenca, v súvislosti s ktorou uplynulo podporné obdobie, trvala alebo trvá z dôvodu sťaženého prístupu k poskytovanej zdravotnej starostlivosti v súvislosti s krízovou situáciou a iii/ je predpoklad, že poistenec po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti nebude mať z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou). Tento predpoklad je obsiahnutý v úvodnej časti § 293fec ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a vyplýva z neho, že žalovaná predĺži podporné obdobie, ak i/ toto uplynulo počas trvania krízovej situácie (alebo) ii/ toto uplynulo v období šiestich mesiacov po ukončení krízovej situácie po účinnosti tohto zákona (t.j. po 01. máji 2021), najskôr odo dňa nasledujúceho po jeho uplynutí iii/ (a) podporné obdobie, ktoré uplynulo počas krízovej situácie (od 12. marca 2020) pred účinnosťou tohto zákona (pred 01. májom 2021), najskôr od účinnosti tohto zákona (od 01. mája 2021).
28. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca tieto striktne vymedzené podmienky nesplnil, a teda už nie je ďalej potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok, teda, či i/ dočasná pracovná neschopnosť poistenca trvá, ii/ dočasná pracovná neschopnosť poistenca, v súvislosti s ktorou uplynulo podporné obdobie, trvala alebo trvá z dôvodu sťaženého prístupu k poskytovanej zdravotnej starostlivosti v súvislosti s krízovou situáciou a iii/ je predpoklad, že poistenec po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti nebude mať z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že krízová situácia bola vyhlásená uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111/2020 s účinnosťou od 12. marca 2020 a pokiaľ žalobcovi podporné obdobie skončilo 11. decembra 2018, nemožno ho s odkazom na prechodné ustanovenie § 293fec ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podmienky v ňom uvedené, predĺžiť. Žalobcom uvádzanú námietku, že tento bol v krízovej situácii,
konkrétne v humanitárnej kríze spôsobenej absenciou relevantného príjmu, nemožno považovať za krízovú situáciu, tak ako má na mysli prechodné ustanovenie § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z. Krízová situácia je definovaná v článku 1 ods. 4 Ústavného zákona č. 227/ 2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov tak, že sa pod ňou rozumie obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone na jej riešenie vypovedať vojnu, vyhlásiť vojnový stav alebo výnimočný stav, alebo núdzový stav. Žalobcom uvádzaná humanitárna kríza spôsobená absenciou relevantného príjmu pod tento pojem nespadá.
29. K žalobcom namietanému porušeniu článku 39 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky najvyšší správny súd uvádza, že z hľadiska ústavného možno subsumovať danú problematiku pod kategóriu základných práv a slobôd druhej generácie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené v Piatom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti základným právam a slobodám generácie prvej), a to za účelom zabezpečenia (v kontexte prejednávaneho prípadu) predovšetkým materiálnej stránky
jednotlivca. V porovnaní s prvou generáciou ľudských práv konkrétna podoba a podmienky uplatnenia práv druhej generácie podliehajú podstatne širšej miere uváženia zákonodarcu v závislosti od ekonomickej situácie štátu, či aktuálnej hospodárskej, sociálnej alebo kultúrnej
politiky. Uvedené sa potom zásadne prejavuje v obsahu a v rozsahu týchto práv. Z vyššie citovaného Článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V kontexte s Článkom 39 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1) a tiež, že každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok (ods. 6) Ústava Slovenskej republiky splnomocnila zákonodarcu, aby zákonom (zákonmi) bližšie upravil samotnú realizáciu týchto ústavných práv. Týmito zákonmi
sú najmä Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení, zákon č. 650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení, zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, zákon č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime, zákony upravujúce príspevky (štátu) na podporu starostlivosti a výchovy dieťaťa v (náhradnej) rodine, zákon č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 5/2004 Z.z.
Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený ústavou, ale zákonom, t. j. zákonná právna úprava ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na sociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie. Medzi tieto zákony je nevyhnutné zaradiť aj tu aplikovaný zákon č. 461/2003 Z.z. upravujúci sociálne poistenie (teda aj nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva), ďalej rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania
pohľadávok. Pokiaľ potom zákon č. 461/2003 Z.z. v § 33 a nasl. upravil podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné na vznik nároku na nemocenské vrátane možnosti predĺžiť podporné obdobie za podmienok výlučne plynúcich z § 293fec zákona č. 461/2003 Z.z., potom správnemu orgánu v kontexte na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nezostáva nič iné, než dôsledne trvať na ich bezpodmienečnom dodržiavaní. Odstránenie tvrdosti zákona do úvahy podľa zákona č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (§ 174) do úvahy neprichádza.
30. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu.
Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
VI.
31. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP). 32. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. júna 2025