6Ssk/30/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:4018200308.3
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/43/2022
- IČS
- 4018200308
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: G.. Š. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.. U. Č.. XX, M., právne zast. Mgr. Zdenko Seneši, advokát a konateľ Advokátskej kancelárie ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského č. 12, Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30807484, so sídlom: Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 25354-4/2018-BA, zo dňa 05.03.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/43/ 2022-128, zo dňa 22.08.2022, ECLI:SK:KSNR:2022:4018200308.1, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pre krajským súdom
1. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) v poradí druhým rozsudkom zo dňa 22.08.2022, č. k. 23Sa/43/2022-128 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zamietol správnu žalobu v sociálnej veci, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 05.03.2018, č. 25354-4/ 2018-BA (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že vypustila text „§ 152a zákona v znení neskorších predpisov“, a v ostatnom potvrdila rozhodnutie prvostupňového orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Levice (ďalej aj „pobočka“), zo dňa 25.07.2017, č. 700-1311030517-GC04/17, ktorým bolo žalobkyni podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 8 v
spojení s § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“) predpísané poistné v celkovej sume 1.444,43 eur za obdobie január 2007 až december 2008. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal s poukazom na to, že jej žiadne nevznikli.
2. V poradí prvým rozsudkom zo dňa 27.08.2018, č. k. 23Sa/33/2018-53, krajský súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 3 písm. a) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie a rozhodnutie pobočky a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, pričom žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Tento rozsudok krajského súdu bol na základe kasačnej sťažnosti žalovanej podľa § 462 ods. 1 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) zo dňa 27.04.2022, sp. zn. 7Sžsk/17/2019 (ďalej aj „skorší rozsudok“), a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie.
3. Krajský súd po opätovnom preskúmaní veci vydal napadnutý rozsudok a žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. zákona č. 461/2003 Z. z. s tým, že otázku, či licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) bez ďalšieho zakladá pre jej držiteľa na účely sociálneho poistenia postavenie SZČO, bola vyriešená rozhodnutím Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 20.11.2020, sp. zn. 1Vs/3/2019. Správny súd poukázal i na rozhodnutia pobočky vydané v predmetnej veci dňa 06.06.2016, č. 22247-1/2016-LV a č. 22245-1/2016-LV, ktorými vyslovila, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie (ďalej aj „povinné poistenie“) dňa 31.12.2006 a že povinné poistenie zaniklo dňa 30.06.2009, a zdôraznil, že rozhodnutie vo veci zániku povinného poistenia nebolo predmetom daného
konania. Správny súd vysvetlil, že na toto rozhodnutie prihliadal a vychádzal z neho, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa porušila svoju odvodovú povinnosť, preto predpísanie poistného bolo dôvodné. Zvýraznil, že samotná výška predpísaného poistného nebola žalobkyňou spochybňovaná a v tejto veci nebola podaná ani správna žaloba, žalobkyňa sa teda pripravila o možnosť preskúmania tohto rozhodnutia súdom. Krajský súd v danej súvislosti vyhodnotil ako nedôvodnú námietku o porušení zásady podľa § 3 ods. 2 SSP s poukazom na to, že zákon č. 461/2003 Z. z. v ust. § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní na konanie vo veciach sociálneho poistenia, pričom podľa § 185 ods. 4 tohto zákona je konanie začínajúce na podnet organizačnej zložky poisťovne začaté odo dňa vykonania prvého úkonu voči účastníkovi, a takýmto úkonom môže byť v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe aj doručenie rozhodnutia o predpísaní poistného, charakter ktorého podľa krajského súdu neposkytuje logické dôvody pre zotrvanie na požiadavke súčinnosti s účastníkmi konania pred vydaním rozhodnutia.
Správny súd uzavrel, že v postupe administratívnych orgánov nezistil žiadne pochybenia, ktoré by zakladali niektorý z dôvodov na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 SSP, preto s ohľadom na uvedené dôvody i na právne záväzný názor kasačného súdu žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
II. Kasačná sťažnosť
4. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhala, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že krajský súd rozhodol nesprávne a nezákonne na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f), písm. g) SSP].
5. V rámci odôvodnenia kasačných dôvodov žalobkyňa namietala: A/ posúdenie prejudiciálnej otázky; B/ posúdenie statusu SZČO v súvislosti s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe; C/ premlčanie práva predpísať poistné; D/ porušenie procesných práv žalobkyne ako účastníka administratívneho konania; E/ arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pobočky o zániku poistenia.
6. V rámci bodu A/ žalobkyňa krajskému súdu vytkla konštatovanie viazanosti rozhodnutiami Sociálnej poisťovne o zániku povinného poistenia žalobkyne a v tejto časti napadnutý rozsudok označila za protiústavný, v rozpore s princípom legality, s právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Vyjadrila názor, že ak aj rozhodnutia o zániku povinného poistenia nie sú predmetom daného konania, ešte to nemôže znamenať, že túto otázku nemôže krajský súd posúdiť ako prejudiciálnu aj iným spôsobom, keďže v ustanovení § 131 SSP medzi taxatívne vymenovanými rozhodnutiami, ktorými je správny súd viazaný, absentuje rozhodnutie o zmene zániku sociálneho poistenia.
7. V rámci bodu B/ žalobkyňa vyjadrila názor, že len formálne držanie licencie L1A bez jej skutočného využitia za účelom získania príjmu nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby po zániku oprávnenia (na ktoré bola jej účasť ako SZČO na sociálnom poistení pôvodne viazaná) mala pokračujúcu účasť na tomto poistení.
Výklad ust. zákona č. 461/2003 Z. z., založený na pretrhnutí väzby oprávnenia na výkon SZČO a príjmu z toho plynúceho, je podľa jej názoru v rozpore s princípmi, na ktorých je tento zákon budovaný, a ktorý definuje príjem ako príjem z konkrétneho podnikania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktorého výkonom ku generovaniu príjmu aj skutočne došlo. Uvedené nemôže byť podľa žalobkyne prekonané ani argumentáciou o celostnom posúdení príjmov. Žalobkyňa konštatovala, že ak licencia L1A sama osebe nenapĺňa pojmové znaky oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti, keďže na ňu nikdy nedosahovala žiaden príjem, nemožno ju považovať za subjekt, ktorý je oprávnený na prevádzkovanie činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., a teda jej účasť na povinnom sociálnom poistení ako SZČO v rozhodnom období zánikom oprávnenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bez pochýb zanikla.
8. V rámci bodu C/ žalobkyňa citovala viaceré rozhodnutia NS SR (7Sžso/28/2016, 9Sžsk/ 84/2019, 9Sžsk/33/2020), ktorými dôvodila, že ak Sociálna poisťovňa musí predpísať penále v lehote stanovenej zákonom právoplatne a nestačí, aby v tejto lehote bolo vydané iba neprávoplatné rozhodnutie, musí takýmto spôsobom postupovať aj pri predpísaní sociálneho
poistenia. Podľa názoru žalobkyne preto poistné jej predpísané za obdobie od januára 2007 do marca 2008 bolo predpísané až po uplynutí premlčacej doby, ktorá nebola prerušená jej spočívaním. Podľa žalobkyne pritom nie je rozhodujúce, či bola v rámci administratívneho konania podaná námietka premlčania, pretože v tomto prípade ide o faktickú preklúziu, na ktorú musí administratívny orgán prihliadať z úradnej povinnosti v priebehu celého konania.
9. V rámci bodu D/ žalobkyňa vytkla, že pobočka závažne porušila jej práva ako účastníka konania, keď jej úplne odňala možnosť konať pred správnym orgánom tým, že svoje rozhodnutie vydala bez jej priamej účasti, pričom týmto rozhodnutím došlo k autoritatívnemu zásahu do jej právneho postavenia. Vzhľadom na závažnosť tohto pochybenia je podľa názoru žalobkyne zaťažené vadou celé konanie. Postup, ktorým dochádza k tzv. kabinetnému administratívnemu rozhodovaniu, je podľa nej nezákonný, porušujúci jej ústavné a medzinárodné práva. V tejto otázke poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sžsk/100/2018.
10. V rámci bodu E/ žalobkyňa namietala, že vydané rozhodnutia sú arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože v nich chýba vysvetlenie zrozumiteľného dôvodu, prečo boli zo strany správneho orgánu vlastne vydané. Dala do pozornosti, že od podania odhlášky zo sociálneho poistenia po vydanie prvostupňového rozhodnutia [pozn. kasačného súdu: daná kasačná námietka vzhľadom na kontext jej bližšieho vymedzenia smeruje voči rozhodnutiu pobočky o zániku povinného poistenia žalobkyne] prešlo viac ako desať rokov, pričom jej nebolo vysvetlené, či išlo o vlastnú iniciatívu Sociálnej poisťovne alebo o povinnosť takéto rozhodnutie vydať.
III. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti
11. Žalovaná vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobkyne navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 12. Podľa jej názoru žalobkyňa neuviedla také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali jeho zmenu či zrušenie. Zdôraznila, že vo veci predpísania poistného postupovala v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., konala len v jeho medziach a neprekročila svoje právomoci. K statusu SZČO na účely sociálneho poistenia uviedla, že pre vznik a trvanie povinného poistenia je smerodajné postavenie fyzickej osoby ako SZČO a dosahovaný príjem, ktorého výška presahuje zákonom ustanovenú hranicu, čo žalobkyňa splnila. S poukazom na 1Vs/3/2019 žalovaná uzavrela, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Vo vzťahu k rozhodnutiam o zániku poistenia sa žalovaná bránila argumentáciou založenou na znení § 132 ods. 2 SSP, na základe ktorého bolo povinnosťou krajského súdu na vydané rozhodnutia prihliadať pri rozhodovaní o veci, a mala za to, že žalobkyňa v tomto smere doslova nabádala správny súd k tomu, aby porušil zákon a neakceptoval právne účinky vydaných rozhodnutí. K ďalším námietkam dodala, že žalobkyňa si nesplnila svoju zákonom stanovenú odvodovú povinnosť, preto bola pobočka povinná poistné predpísať, pričom dôvody pre takýto postup boli ozrejmené jednak v rozhodnutí pobočky, jednak v preskúmavanom rozhodnutí, čo bolo podľa nej postačujúce. 13. Pokiaľ ide o premlčanie, žalovaná zopakovala právnu teóriu pojednávajúcu o rozdieloch medzi týmito dvoma inštitútmi a vyvodila, že v danom prípade zákonodarca nemal v úmysle zaviesť v zákone prekluzívny inštitút. Zároveň vyjadrila názor, že samotné premlčanie sa neviaže ku dňu právoplatnosti rozhodnutia, pretože pojem „predpísať poistné“ podľa nej implikuje výlučne povinnosť vydať rozhodnutie, nie vydať rozhodnutie, ktoré je právoplatné. Navyše žalobkyňa prvýkrát vzniesla námietku premlčania až v správnej žalobe a neuplatnila ju v administratívnom konaní, preto na ňu nebolo možné prihliadať.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
14. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorý postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 05.03.2018, č. 25354-4/2018-BA. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že vypustila text „§ 152a zákona v znení neskorších predpisov“, a v ostatnom potvrdila správnosť rozhodnutia pobočky, ktorým bolo žalobkyni ako SZČO predpísané poistné v celkovej sume 1.444,43 eur za obdobie január 2007 až december 2008.
16. Kasačný súd má z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej za preukázané, že uvedeným rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ktorými žalobkyni predpísala dlžné poistné za obdobie január 2007 až december 2008, predchádzali rozhodnutia Sociálnej poisťovni o nezániku a zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne.
Sociálna poisťovňa, pobočka Levice, rozhodnutím zo dňa 06.06.2016, č. 22245-1/2016-LV, rozhodla tak, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2006. Žalobkyňa toto rozhodnutie napadla odvolaním, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 18.05.2017, č. 24219-4/2017-BA, tak, že odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a napadnuté rozhodnutie pobočky potvrdila.
Toto rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 06.06.2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 26.05.2017. Ďalej má kasačný súd z obsahu spisu za preukázané, že rozhodnutím zo dňa 06.06.2016, č. 222247-1/2016-LV, pobočka rozhodla, že žalobkyni ako SZČO zaniklo povinné poistenie dňa 30.06.2009. Žalobkyňa proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie nepodala, a preto márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť dňa 08.07.2016.
17. V podanej kasačnej sťažnosti žalobkyňa nesúhlasila s právnym názorom formulovaným v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, keď implicitne konštatoval viazanosť skôr vydanými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne o zániku povinného poistenia žalobkyne ako SZČO v rámci prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia o predpísaní dlžného poistného. Kasačný súd sa v ďalšom konaní preto zameral na posúdenie opodstatnenosti námietky žalobkyne o možnosti prejudiciálneho posúdenia otázky zániku povinného poistenia žalobkyne ako SZČO krajským súdom (kasačný dôvod označený pod písm. A/ a ďalšie súvisiace dôvody).
18. Vo vzťahu k?posudzovaniu predbežných otázok kasačný súd upriamuje pozornosť na ustanovenie § 132 SSP, ktoré rieši prejudiciálne otázky v užšom slova zmysle. Na tieto otázky sa nevzťahuje absolútna prekážka nedostatku právomoci správneho súdu (ako je to pri ustanovení § 131 SSP), ale iba prekážka relatívna, to znamená, že hoci nepatria do právomoci správneho súdu, tento je oprávnený si o nich vytvoriť vlastný, prejudiciálny záver bez toho, aby o nich rozhodoval. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy, a?to: ak je prejudiciálna otázka dosiaľ nevyriešená, teda kompetentný orgán o?nej ešte nevydal rozhodnutie, správny súd ju môže posúdiť sám, nemôže však o?nej (meritórne) rozhodnúť (§ 132 ods. 1 SSP), alebo kompetentný orgán už v?tejto otázke rozhodol, vtedy správny súd na takéto rozhodnutie prihliadne a?vysporiada sa s ním v?odôvodnení rozhodnutia (§ 132 ods. 2 SSP).
V?oboch uvedených prípadoch správny súd musí rešpektovať, že o?nastolenej otázke mu neprináleží meritórne rozhodovať, preto treba k?jej predbežnému posudzovaniu pristupovať s?náležitou opatrnosťou, obzvlášť v?nerozhodnutých veciach. Ak už o?otázke bolo príslušným orgánom rozhodnuté, túto skutočnosť je správny súd povinný brať do úvahy, a?hoci nie je vylúčené, že otázku posúdi inak, nepôjde o?svojvoľný postup. V?tejto súvislosti treba dať do popredia význam zásady právnej istoty a?rovnosti, ktoré sú limitou takéhoto (výnimočného) postupu správneho súdu, pretože platí požiadavka, aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach v zásade rovnako. Je teda žiaduce (a procesný predpis to expressis verbis vyžaduje), aby správny súd primárne vychádzal z rozhodnutí orgánov, ktoré sú na riešenie určitých otázok priamo určené, a?aby ku korekcii ich záverov prikročil len v odôvodnených prípadoch, v?rámci uplatnenia postupu ultima ratio (krajný, posledný prostriedok nápravy) (porov. Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.
Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 688 - 693) 19. Je teda možné rezumovať, že otázka zániku sociálneho poistenia žalobkyne bola s?konečnou platnosťou vyriešená v?samostatnom konaní, ktorého výsledkom bolo právoplatné a?vykonateľné rozhodnutie, vytvárajúce vo vzťahu k?posudzovanej otázke prekážku res iudicata, a?nebolo napadnuté správnou žalobou, preto bol správny súd podľa § 132 ods. 2 SSP povinný na takéto rozhodnutie prihliadať a?vychádzať z?neho.
Zároveň túto otázku nebolo potrebné riešiť ako predbežnú a?posúdiť ju inak, pretože pre takýto postup neexistoval relevantný dôvod. Dikcia § 132 ods. 2 SSP primárne predpokladá viazanosť správneho súdu rozhodnutiami kompetentných orgánov o?otázkach, o?ktorých im prislúcha rozhodovať, a?zaväzuje správny súd ich rešpektovať. Situácie, kedy by sa správny súd mohol pri ich predbežnom riešení odchýliť od vysloveného názoru takéhoto orgánu, sú výnimočné a?pripúšťa ich len extenzívny výklad ustanovenia § 132 ods. 2 SSP.
Rešpektovanie právoplatných rozhodnutí nielen súdov, ale i?verejnoprávnych inštitúcií, medzi ktoré patrí aj Sociálna poisťovňa, a?minimalizácia zásahov do nich rovnako prispieva k?napĺňaniu princípu právnej istoty v?právnom štáte.
20. Napokon kasačný súd považuje za potrebné doplniť, že správny súd nemohol na danú vec aplikovať ani ustanovenie § 27 ods. 1 SSP, pretože rozhodnutie Sociálnej poisťovne o?zániku sociálneho poistenia vo vzťahu k?žalobkyni bolo možné samostatne preskúmať súdom a túto možnosť žalobca nevyužil. Nemožnosť preskúmania rozhodnutia správnym súdom je totiž základnou podmienkou aplikácie daného ustanovenia, ktoré umožňuje na návrh žalobkyne posúdiť i?zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy, z?ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, ak bolo preň záväzné.
21. Zhrnúc vyššie uvedené, pokiaľ príslušný správny orgán rozhodol v danej veci o zániku povinného poistenia žalobkyne, správny súd sa nemôže od neho odchýliť, keďže je pre neho toto právoplatné rozhodnutie záväzné (porov. rozsudok najvyššieho správneho súdu zo dňa 21.09.2022, sp. zn. 7Ssk/35/2021). Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o kasačnú námietku označenú pod písm. B/, keďže nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne o zániku poistenia bolo konečným spôsobom rozhodnuté o statuse žalobkyne ako SZČO na účely sociálneho poistenia, a preto otázka jej statusu nemôže byť opätovne posudzovaná v následnom konaní o predpísaní dlžného poistného (porov. rozsudok najvyššieho správneho súdu zo dňa 27.04.2022, sp. zn. 7Sžsk/34/2019, ktorý sa týka tých istých účastníkov ako v prejednávanej veci). Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd pri rozhodovaní o zamietnutí správnej žaloby na túto skutočnosť prihliadal.
V rámci konania súdneho prieskumu zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej bol správny súd viazaný rozsahom predmetu, o ktorom žalovaná rozhodla preskúmavaným rozhodnutím (č. 25354-4/2018-BA, zo dňa 05.03.2018). Z uvedeného dôvodu považuje najvyšší správny súd aj ďalšiu kasačnú námietku (označenú pod písm. E/) vzťahujúcu sa ku konaniu o zániku povinného poistenia žalobcu za právne irelevantnú.
22. Napokon iba nad rámec kasačného konania opätovne uvádza (porov. skorší rozsudok najvyššieho správneho súdu), že otázkou statusu lekára ako SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A, sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký senát NS SR v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020. Záver, že žalobkyni trvalo povinné poistenie aj po 31.12.2006 bol dôsledkom toho, že žalobkyňa bola aj po tomto dni držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).
Veľký senát NS SR v rozsudku 1Vs/3/2019 k?povahe tejto licencie vyslovil právny názor, že ju ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za SZČO. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem SZČO a nie
je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Označené rozhodnutie veľkého senátu nahradilo aj skoršie rozhodnutie sp. zn. 1Vs/1/2019, v?ktorom bol vyslovený opačný názor. Bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR, Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právne závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Je potrebné v tejto súvislosti opakovane zdôrazniť, že pre senáty najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu.
23. Pokiaľ ide o námietku porušenia práv žalobkyne v administratívnom konaní (kasačná námietka pod písm. D/), ani táto podľa názoru kasačného súdu nemôže obstáť. Žalobkyňa mala za to, že v danej veci musia platiť ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE.
24. Rezolúcia (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom (schválená Výborom ministrov dňa 28. septembra 1977 na 275. zasadnutí zástupcov ministrov) vyjadruje minimálny štandard práv účastníkov správneho konania, a to pri akýchkoľvek individuálnych opatreniach alebo rozhodnutiach prijatých pri výkone verejnej moci, ktoré priamo ovplyvňujú práva, slobody alebo záujmy týchto osôb. Jedná sa o tieto zásady; právo byť vypočutý, prístup k informáciám, pomoc a zastupovanie, odôvodnenie a uvedenie opravných prostriedkov.
Táto rezolúcia slúži na podporu všeobecných princípov obsiahnutých vo vnútroštátnej právnej úprave. Je však potrebné zdôrazniť, že rezolúcia výnimočne pripúšťa modifikáciu procesných práv osoby, napr. v určitých špecifických oblastiach verejnej správy, ale aj to iba za predpokladu dosiahnutia najvyššieho možného stupňa spravodlivosti. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na verejnoprávny charakter konaní podľa zák. č. 461/2003 Z. z., ktoré majú vlastnú procesnú úpravu s vylúčením všeobecného predpisu o správnom konaní. Zák. č. 461/2003 Z. z. umožňuje začať Sociálnej poisťovni konanie na podnet organizačnej zložky, ktoré je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi konania.
Zák. č. 461/2003 Z. z. bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým úkonom bolo aj doručenie rozhodnutia. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní vychádzala iba z údajov zistených od iných osôb ako je účastník konania, pokiaľ rozsah získaných údajov postačoval na závery vyslovené v jej rozhodnutí, podľa názoru kasačného súdu nemožno považovať za porušenie práva účastníka konania. Zák. č. 461/2003 Z. z. neustanovuje povinnosť Sociálnej poisťovni upovedomiť účastníka o začatí správneho konania, ako to ukladá zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov. Taktiež zák. č. 461/2003 Z. z. neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k podkladom, prípadne navrhnúť doplnenie (rovnaký právny názor prijal aj NS SR v uznesení sp. zn. 7Sžso/ 20/2010, zo dňa 24.02.2011). Tento princíp sa uplatní aj v konaní o predpísaní poistného, resp. penále. Účastník konania, ktorému bolo začatie konania oznámené až v momente doručenia prvostupňového rozhodnutia, je oprávnený vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a to v rámci odvolacieho konania, ktoré tvorí s prvostupňovým konaním jeden celok. Prvostupňový správny orgán má možnosť oboznámiť sa s námietkami a tieto vyhodnotiť a v prípade dôvodnosti sám o odvolaní rozhodnúť podľa § 217 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ tak prvostupňový orgán neurobí, postúpi odvolanie na rozhodnutie druhostupňovému orgánu, ktorý je povinný sa s námietkami účastníka riadne vysporiadať (porov. rozsudok najvyššieho správneho súdu zo dňa 21.09.2022, sp. zn. 7Ssk/35/ 2021). 25.
Zo skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že v konaní o predpísaní dlžného poistného mala žalobkyňa priestor na to, aby uplatnila svoje procesné práva účastníka konania, čo aj využila, preto kasačný súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že v danom konaní nedošlo k popretiu jej procesných práv.
26. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd v ďalšom zameral pozornosť otázke, ktorá ostala medzi účastníkmi konania v?posudzovanej veci spornou, a?to otázke premlčania práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z.
27. V priebehu konania najvyšší správny súd konanie o kasačnej sťažnosti uznesením zo dňa 31.01.2024, sp. zn. 6Ssk/30/2023, prerušil do rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho správneho súdu v konaní vedenom na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 1SVs/5/2022 ohľadom právnej veci sp. zn. 9Sžsk/83/2020. Následne rozhodol o pokračovaní konania, a to uznesením sp. zn. 6Ssk/30/2023, zo dňa 31.01.2024, a viazaný záväzným právnym názorom veľkého senátu (§ 466 ods. 3 SSP), na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti aplikoval závery vyplývajúce z rozsudku veľkého senátu 1SVs/5/2002, zo dňa 27.09.2023.
28. V uvedenom rozsudku sa veľký senát najvyššieho správneho súdu zaoberal okrem iného otázkou, či na premlčanie práva predpísať poistné má Sociálna poisťovňa prihliadať bez vznesenej námietky premlčania. Bolo v ňom vyslovené, že „.
. .Podľa názoru veľkého senátu kasačného súdu je však správnejší starší právny názor a úpravu premlčania v súkromnom práve (vrátane odchýlok tejto úpravy, ktorá sa vzťahujú na rôzne skupiny subjektov, ako napr. spotrebitelia) nemožno bez ďalšieho aplikovať vo verejnoprávnych vzťahoch. Premlčanie totiž nie je inštitútom typickým len pre občianske (resp. širšie súkromné) právo, z ktorého by bol prenesený do verejného práva (porov. v tomto zmysle ešte rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Cz 119/58, judikát R 82/1958). Okrem toho pojem a účinky premlčania sú odlišne upravené aj v rôznych ustanoveniach právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávne vzťahy.
. . . . . Ustanovenie § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. samo výslovne nehovorí, že na premlčanie možno prihliadať len na námietku dlžníka, alebo že by jeho účinky nastávali až tým, že sa ho dlžník dovolá. Zároveň však podľa § 144 ods. 1 cit. zák. žalovaná predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné vždy, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo v nesprávnej sume. Citované ustanovenie teda nenormuje, že by Sociálna poisťovňa nemala predpísať poistné len preto, že uplynula premlčacia doba podľa § 147, ako to ustanovuje napríklad citovaný § 87 ods. 1 Trestného zákona. To isté platí aj podľa
citovaného § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k predpísaniu penále. Poistné a penále, ktoré mala príslušná fyzická osoba alebo právnická osoba odviesť, je podľa § 148 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 pohľadávkou Sociálnej poisťovne a nakladanie s nimi je upravené v § 149 až 151 cit. zák. Podľa § 151 ods. 4 však takáto pohľadávka zaniká okrem iného odpísaním podľa odseku 2 uvedeného paragrafu.
Jeden z prípadov, kedy žalovaná odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť, upravuje § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák., v zmysle ktorého tak žalovaná urobí na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka. Práve citované ustanovenie tak dostatočne jednoznačne normuje, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na poistnom alebo penále môže zaniknúť až potom, čo dlžník urobí voči nej prejav, z ktorého vyplynie jeho vôľa namietnuť premlčanie. Až na základe takejto námietky sa žalovaná môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo alebo nie; až potom, čo sa na základe takejto námietky rozhodnutím právoplatne uznalo, že tieto podmienky sa naplnili, môže postupom podľa § 151 ods. 3 zákona č. 461/ 2003 Z. z. dôjsť k odpísaniu a tým zániku takejto pohľadávky. Ani ustanovenie § 150 ani § 151 cit. zák. však neviažu odpísanie (a tým ani zánik) pohľadávky na samotnú skutočnosť, že uplynula premlčacia doba podľa § 147 ods. 1 cit. zák. Tým citované ustanovenia kontrastujú
s ustanovením § 151 ods. 2 písm. g) tohto zákona, podľa ktorého sa pohľadávka odpíše (a tým zanikne) už na základe samotného uplynutia lehoty, v ktorej možno vykonať rozhodnutie, ktorým bola pohľadávka predpísaná, a ktorú ustanovuje § 148 ods. 2 cit. zák. Ustanovenie § 151 ods. 2 g) sa pritom už podľa svojho znenia celkom zreteľne vzťahuje len na pohľadávku, ktorá už bola právoplatne predpísaná rozhodnutím, a tak neprichádza do úvahy jeho použitie v konaní o jej predpísanie.
. . . . . . Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka.
. . . . . . Podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“ poistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1 cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej, ktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto poistného. Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v rozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie tohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit. zák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným (rozhodnutie teda môže byť aj predbežne vykonateľné). Ustanovenia § 147 ods. 3 a § 149 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. potom takisto rozlišujú medzi rozhodnutím o „predpísaní“ poistného a právoplatnosťou tohto rozhodnutia.
Z uvedenej úpravy možno usudzovať, že poistné nie je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto rozhodnutia voči povinnej osobe (v podobnom zmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 84/2019). Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného.
29. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku 1SVs/5/2022 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého „. . .Premlčanie práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne. Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo
podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté. Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019.
Ich použiteľnosť však nevyplýva len z tohto odkazu, ale umocňuje ju okolnosť, že aj penále je podľa § 149 ods. 1 cit. zák. pohľadávkou Sociálnej poisťovne, a tak aj naň sa priamo vzťahuje citované ustanovenie § 151 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona.“
30. Vychádzajúc z cit. právneho posúdenia veľkého senátu, otázka, či postačuje, aby v premlčacej lehote na predpísanie poistného bolo vydané rozhodnutie o predpísaní poistného alebo je potrebné, aby toto rozhodnutie v tejto lehote nadobudlo aj právoplatnosť, je?vyriešená jednoznačne v prospech vydania rozhodnutia o predpísaní poistného. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie pobočky, ktoré nebolo zrušené a ani odvolacie rozhodnutie sa tejto časti prvostupňového rozhodnutia nijako nedotklo, bolo vydané dňa 25.07.2017 a týkalo sa aj poistného za obdobie január 2007 až jún 2007. Dlžné poistné za mesiac jún 2007, ktorý bol posledným mesiacom tohto obdobia, sa stalo splatným dňom 09.07.2007. Desaťročná premlčacia doba vo vzťahu k?poistnému za obdobie január až jún 2007 tak uplynula najneskôr 09.07.2017, a?tak bolo rozhodnutie pobočky o?jeho predpísaní vydané až po jej uplynutí. Žalobkyňa ako osoba, ktorá bola povinná odviesť poistné, však pred vydaním tohto rozhodnutia nenamietla toto premlčanie a námietku premlčania nevzniesla
ani po tom, čo jej bolo doručené, napríklad v odvolaní (urobila tak prvýkrát až v správnej žalobe vo vzťahu k poistnému za obdobie január 2007 až júl 2007, s tým, že na premlčanie mala pobočka nazerať ex offo). Vychádzajúc z?uvedeného právneho názoru žalovaná nebola povinná zaoberať sa otázkou uplynutia premlčacej doby a?tak jej rozhodnutie nemôže byť nezákonné len preto, že na jej uplynutie neprihliadala.
31. Vzhľadom na uvedené kasačný súd námietky žalobkyne uvedené v?kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keďže tieto námietky nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z?uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 461 kasačnú sťažnosť
zamietol. 32. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že?účastníkom konania nepriznal nárok na náhradu trov tohto konania. Žalovanej ako úspešnej účastníčke ich nepriznal z dôvodu, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1?SSP v?spojení s § 168 SSP) a žalobcovi z?dôvodu, že v tomto konaní nemal úspech, a preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods. 1 SSP v?spojení s § 167 ods. 1 SSP).
33. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 22. februára 2024