6Ssk/31/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: L.. G. S., nar. X. M. XXXX, bydliskom: B. Č.. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpenej: Mgr. Zdenko Seneši, advokát a konateľ Advokátskej kancelárie ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47238232, Dobšinského č. 12, 811 05 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30807484, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z 18. mája 2017, č. 23993-2/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2022, č. k. 8Sa/2/2022-37, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta. Návrh žalobkyne na prerušenie kasačného konania zamieta. Účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

pobočky. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania a kasačného konania nepriznal s poukazom na to, že jej takýto nárok v zásade neprináleží a žalobkyňa v konaní

3. Krajský súd po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom a po opätovnom preskúmaní veci vydal napadnutý rozsudok a žalobu zamietol. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") z 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021, rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR") z 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019, ako i právny názor najvyššieho správneho súdu vyslovený v rozsudku z 30. marca 2022, sp. zn. 7Sžsk/48/2018, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a postup i rozhodnutie žalovanej sú v súlade so zákonom.

z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Krajský súd ďalej konštatoval, že v danej veci nie je podstatné, akým titulom statusu žalobkyne podľa § 5 zákona č. 461/ 2003 Z. z. táto svoj príjem dosiahla. Žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. a zároveň bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistovala žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Napokon uzavrel, že tvrdenie žalobkyne, že licenciu L1A nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania, a odobril správnosť záverov žalovanej.

4. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa (ďalej aj „sťažovateľka") dňa 21. decembra 2022 kasačnú sťažnosť, ktorou sa prostredníctvom právneho zástupcu domáhala prerušenia konania o kasačnej sťažnosti a podania podnetu predsedovi najvyššieho správneho súdu na zaujatie stanoviska pléna tohto súdu v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.") k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach Veľkého senátu správneho kolégia NS SR, ktoré bude následne pre členov pléna záväzné; alternatívne sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie a

Vychádzajúc z ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. mala sťažovateľka za to, že okamihom straty statusu samostatnej zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO") jej zároveň zaniká povinnosť hradiť sociálne poistenie. Ak totiž fyzická osoba vykonáva podnikateľskú činnosť na základe vydaného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti a dosahuje príjem, možno považovať za oprávnené, logické a spravodlivé, aby takáto fyzická osoba prispievala do sociálneho systému štátu platením sociálneho poistenia. Ak následne ukončí výkon podnikateľskej činnosti zrušením oprávnenia na jej výkon, stráca tým aktívnu účasť na sociálnom systéme štátu vrátane povinnosti platiť sociálne poistenie. Sťažovateľka zvýraznila, že ku dňu 31. augusta 2008 vykonala všetky kroky a prejavila všetku možnú vôľu ukončiť svoj status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzickej osoby - podnikateľa. Sťažovateľka

V tejto súvislosti sťažovateľka nepovažovala za opodstatnený ani argument, že správny orgán nedisponoval dostatkom informácií, čo nemôže byť na ťarchu účastníka. 6. Sťažovateľka v rámci svojich námietok ďalej argumentovala arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou vydaných administratívnych rozhodnutí, v ktorých podľa jej názoru absentuje vysvetlenie zrozumiteľného dôvodu pre ich vydanie. Sťažovateľka dosiaľ nedostala odpovede na svoje otázky, preto sú dané rozhodnutia zároveň nezákonné. Žalobkyni boli odňaté tiež práva v súvislosti s možnosťou konať pred správnym orgánom, ktorý bez jej priamej účasti vydal prvostupňové administratívne rozhodnutie, ktorým došlo k autoritatívnemu zásahu do jej právneho postavenia. Štandardizáciou takéhoto postupu by došlo k vzniku tzv. kabinetného administratívneho rozhodovania, pri ktorom by účastník nebol ani potrebný, a rozhodnutia by boli len ex post oznamované. Takýto postup je nezákonný a porušujúci ústavné práva sťažovateľky.

Princíp právnej istoty v demokratickej spoločnosti musí mať prednosť pred subjektívnym hodnotením toho, ktoré rozhodnutie je správne či nesprávne, a revidovanie judikatúry NS SR musí prebiehať podľa určitých pravidiel. V opačnom prípade možno hovoriť o postupe, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, zasahujúceho do princípu právnej istoty ako základného atribútu právneho štátu. Úlohou najvyššieho správneho súdu ako vrcholného súdneho orgánu je zabezpečovať v správnom súdnictve jednotu a zákonnosť rozhodovania.

8. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti, ktorá jej bola doručená dňa 29. decembra 2022, vyjadrila podaním doručeným správnemu súdu 16. januára 2023, v ktorom navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. V rámci podaného vyjadrenia uviedla, že kasačná sťažnosť neobsahuje také námietky ani dôvody, ktoré by boli právne relevantné a odôvodňovali by zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Pridržala sa svojich vyjadrení v konaní pred správnym súdom a trvala na tom, že žalobkyni povinné poistenie nezaniklo dňa 31. augusta 2008, ale až 30. júna 2010.

Rozhodujúca je len skutočnosť, že tento príjem bol dosiahnutý, nie je podstatné, na základe akého oprávnenia ho dotknutá osoba získala. Zákon č. 461/2003 Z. z. nehovorí o príjme dosiahnutom z konkrétneho podnikania alebo konkrétnej činnosti, ale len o príjme ako celku dosiahnutého z právneho postavenia SZČO. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na závery Veľkého senátu v rozhodnutí z 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019, a uzavrela, že vzhľadom na to, že príjem žalobkyne bol v rozhodujúcom období vyšší ako je hranica stanovená zákonom, bola v spornom období povinne poistenou osobou. Žalobkyni síce ku dňu 31. augusta 2008 zaniklo povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, avšak postavenie povinne poistenej osoby jej nezaniklo pre existenciu licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

11. K existencii dvoch rozhodnutí Veľkého senátu NS SR žalovaná argumentovala poukazom na rozsudok NS SR z 21. apríla 2021, sp. zn. 7Sžsk/67/2020, a rozsudok najvyššieho správneho súdu z 30. marca 2022, sp. zn. 1Sžsk/37/2017, s tým, že vydaním nového rozhodnutia Veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v jeho skoršom rozhodnutí v takom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v skoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri názore vyjadrenom v neskoršom rozhodnutí. Žalovaná vo svojom vyjadrení rázne odmietla argument sťažovateľky, že neskoršie rozhodnutie Veľkého senátu vnieslo do veci právnu neistotu, pretože žalobkyňa o svojich povinnostiach vedela, okrem toho bola zo strany Slovenskej lekárskej komory viackrát informovaná, že licencia L1A zakladá jej držiteľovi na účely sociálneho poistenia právne postavenie SZČO. Napokon zdôraznila, že neskoršie rozhodnutie Veľkého senátu prešlo i testom ústavnosti (uznesenie ústavného súdu z 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021).

IV.

13. Najvyšší správny súd, na ktorý podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. prešiel od 1. augusta výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná jeho právomoc, rozhodujúc v senáte podľa § 438 ods. 2 SSP, ako súd konajúci o kasačnej sťažnosti [§ 11 písm. h) SSP] po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 443 ods. 1 SSP), na zákonom určenom mieste (§ 444 ods. 1 SSP), proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP), a je prípustná, resp. jej prípustnosť nie je vylúčená (§ 439 SSP), po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti (§ 453 SSP), bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť podľa § 461 SSP.

V.

15. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 16. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

19. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP spočívajúci v rozhodnutí krajského súdu založenom na nesprávnom právnom posúdení veci (za súčasného porušenia zákona) je jedným z najčastejších dôvodov tohto opravného prostriedku. Jeho opodstatnenosť je daná v prípadoch, ak kasačný súd dospeje k záveru, že na prejednávanú vec mal byť aplikovaný iný právny predpis, než aký aplikoval krajský súd, alebo ak bol síce aplikovaný správny právny predpis, ale krajský súd ho nesprávne vyložil. Nesprávne právne posúdenie pritom môže spočívať v právnych predpisoch tak hmotného, ako aj procesného práva.

24. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že: - Prešovský samosprávny kraj dňa 21. júla 2008 vydal rozhodnutie č. 3578/2008/OZ-HAL, ktorým vyhovel žiadosti žalobkyne o zrušenie rozhodnutia povolenia na prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia - ambulancie v odbore gynekológia a pôrodníctvo a rozhodnutie o povolení poskytovania zdravotnej starostlivosti v konkrétnom neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore gynekológia a pôrodníctvo zrušil ku dňu 31.

XX XXX XXX, - Dňa 15. novembra 2016 Rada Slovenskej lekárskej komory vydala Upozornenie k licencii na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A). 25. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky a konaní im predchádzajúcich, pri aplikácii zákonnej úpravy relevantných právnych predpisov dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný

26. Aplikujúc relevantné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý okrem iného upravuje i vznik a zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, je možné konštatovať, že žalobkyňa v spornom období spĺňala podmienky pre status SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., pretože mala oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z."), upravujúci podmienky pre výkon zdravotníckeho povolania na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z.]. Touto licenciou (L1A) žalobkyňa disponovala odo dňa jej vydania, ku ktorému došlo 22. mája 2006 pod číslom L1A/ PO/0961/06, až do dňa jej zániku 28. novembra 2016. Tieto skutočnosti žalobkyňa v konaní nespochybňovala.

tomto dátume, nepovažovala za relevantnú. S takýmto záverom sa však nemožno stotožniť. Žalobkyňa opomenula, že licencia L1A bola v čase údajného zániku poistenia dňa stále aktívna, a bola zrušená až v roku 2016, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu.

Je v podstate na konkrétnom subjekte, ktorú z činností sa rozhodne vykonávať, vždy ju však vykonáva v rámci určitého povolania, v prípade žalobkyne to bolo povolanie lekár. Je teda možné uzavrieť, že ak žalobkyňa disponovala licenciou L1A a dosahovala príjem z výkonu povolania lekár v zákonom stanovenej výške, resp. vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, bez ohľadu na to, v akej forme a akým spôsobom dosahovala tento príjem vo svojom povolaní, povinné nemocenské a dôchodkové poistenie jej zaniknúť nemohlo, pretože naďalej spĺňala zákonné podmienky pre jeho trvanie. V tejto súvislosti preto neobstojí ani námietka, že žalobkyňa reálne nevykonávala činnosť spadajúcu pod licenciu L1A a priamo z tejto príjmy nedosahovala.

30. NS SR k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1, § 3 ods. 4, § 4, § 10 ods. 1, ods. 2, § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval:

32. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. 33.

34. Pojem „povolenie", uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).

35. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

37. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č.

ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska

578/2004 Z. z. 38. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

39. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Uviedol, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/ 2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona

40. NS SR ďalej konštatoval, že status SZČO na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia. Zdôraznil, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

43. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .

44. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: - podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania") nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo - podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a" zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo - odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety

v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne.

47. Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej

z podnikania. Rozhodujúce pre posúdenie trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia bolo, že v príslušnom období žalobkyňa dosiahla zdaniteľné príjmy v kvalifikovanej výške, a licencia, ktorá jej bola udelená na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A v povolaní lekár, bola aj v tomto období v platnosti. Žalobkyni preto nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie dňom 31. augusta 2008, ale až dňa 30. júna 2010 po tom, ako za zdaňovacie obdobie roka 2009 už príjmy z podnikateľskej činnosti nevykazovala.

O otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania, urobil právne závery Veľký senát NS SR rozsudkom z 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a ktorý je podkladom pre ustálenie rozhodovacej praxe v totožných otázkach. Ak teda žalovaná či správny súd formulovali svoje rozhodnutia so zreteľom naň, nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty v danej veci.

50. Vo vzťahu k námietke, že žalobkyňa mala po podaní odhlášky z povinného poistenia za to, že vec je definitívne vybavená, je treba uviesť, že táto skutočnosť musí byť pripočítaná na ťarchu sťažovateľky, pretože v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. povinnosť preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a zánik povinného poistenia prináleží

51. Kasačný súd uzatvára, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej postupoval v súlade s procesnými pravidlami Správneho súdneho poriadku, súdny prieskum vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/ 2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

Skutočnosť, že s produkovanými závermi nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. V tejto súvislosti nemožno považovať za relevantnú ani námietku porušenia práv sťažovateľky v administratívnom konaní, keďže právo vyjadriť sa k veci (resp. možnosť uplatňovať ďalšie svoje procesné práva) mala účastníčka možnosť realizovať v odvolacom (administratívnom konaní) o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky, čo aj využila, a následne v konaní pred správnym súdom a kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov porušené. Je treba podotknúť, že zákon č. 461/2003 Z. z. neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi k zabezpečeným podkladom, prípadne navrhnúť ich doplnenie, a takáto povinnosť by ani nemala praktický význam, pretože všetky skutkovo a právne relevantné otázky sú predmetom opravného konania. Okrem toho žalobkyňa nesporne disponovala informáciou, že licencia L1A jej nebola zrušená a zostala v platnosti, čo ju oprávňovalo na možnosť jej využívania, a takisto si bola vedomá údajov, ktoré sa nachádzali v daňovom priznaní,

52. S ohľadom na uvedené kasačný súd nezistil naplnenie uplatnených kasačných dôvodov podľa § 440 ods. 1 SSP, preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP rozsudkom podľa § 457 ods. 1 SSP zamietnuť.