6Ssk/33/2022

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne: Y. N., nar. XX. G. XXXX, U. XXXX/XX, G., právny nástupca pôvodného žalobcu: C. N., zomr. XX. U. XXXX, naposledy bytom U. XXXX/XX, G., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, číslo GR ZVJS-d-11701/14-2020 zo dňa 25. mája 2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 27Sa/ 22/2020-137 z 3. januára 2022 takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 3. januára 2022, č. k. 27Sa/22/ 2020-137 postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 59 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa [pôvodný žalobca: C. N., zomr. XX. U. XXXX, naposledy bytom U. XXXX/XX, G. (ďalej len „pôvodný žalobca“)] domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvar sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej stráže) z 25. mája 2020, Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým tento s odkazom na ustanovenie § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) a ustanovenie § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zastavil správne konanie začaté na základe žiadosti pôvodného žalobcu o priznanie výsluhového príspevku zo dňa 12. februára 2020 z dôvodu, že v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 2. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca aj napriek uzneseniu krajského súdu č. k. 27Sa/22/2020-129 zo dňa 15. októbra 2021 a vykonaného poučenia, zotrval na tom, že žaloba smeruje proti žalovanému (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), avšak žalobca žiada preskúmať zákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu (Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže). Žalobca napriek výzve a poučeniu o odmietnutí žaloby nepostupoval v zmysle poučenia (zotrval na tom, že žiada, aby krajský súd preskúmal prvostupňové rozhodnutie avšak za žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) a teda neodstránil rozpor medzi označením žalovaného a označením preskúmavaného rozhodnutia, čo podľa krajského súdu predstavuje nedostatok žaloby tak zásadného charakteru, ktorý bránil krajskému súdu vo veci konať a rozhodnúť a primäl ho žalobu odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP v spojení s § 59 ods. 3 SSP. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti uzneseniu krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Dôvod kasačnej sťažnosti žalobkyňa v jej úvode vymedzila slovami: „Nesprávnym procesným postupom správneho súdu (bez verejného konania) mi nebolo umožnené využiť moje procesné práva (právo konania za mojej účasti, právo na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom), čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Moja správna žaloba bola nezákonne odmietnutá.“. 4. V ďalšom žalobkyňa namietala, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že žalobu odmietol „bez nariadenia verejného konania“ v čom žalobkyňa videla rozpor s ustanovením § 5 ods. 6 SSP, § 109 ods. 1 SSP ako aj Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konkrétne žalobkyňa v kasačnej sťažnosti uviedla, že „Tým, že v danej veci správny súd rozhodol bez nariadenia verejného konania došlo aj k porušeniu práva na spravodlivé verejné súdne konanie. ... Tým, že sa nekonalo verejné pojednávanie došlo k tomu, že ja ako účastníčka konania (žalobca) nebola som súdom riadne vypočutá a nemohla som sa vyjadriť k vykonaným dôkazom (?????), čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 ústavy. A z tohto dôvodu je toto napadnuté

uznesenie

nezákonné!!!!“. 5. Po stručnej interpretácii ustanovenia čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy dospela žalobkyňa k záveru, že odmietnutím jej žaloby, ktorou sa domáhala svojho základného práva „ ... došlo aj k porušeniu článku 46 ods. 2 Ústavy SR.“. 6. Následne žalobkyňa, vychádzajúc z jej interpretácie ustanovení § 147 ods. 1 písm. a) SSP, § 55 ods. 2 SSP a § 61 ods. 1 písm. a) SSP uviedla „Na základe týchto dôkazov a zákonných skutočností navrhujem kasačnému súdu uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 3.1.2022 sp. zn. 27Sa/22/2020 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie !!!“. 7. V závere kasačnej sťažnosti žalobkyňa ešte v stručnosti zhrnula podstatu namietaných skutočností, keď uviedla, že „I napriek tomu, že v zaslaných výzvach súdu mi nebolo právne zdôvodnené, a ani v napadnutom uznesení, že v zmysle ktorého ustanovenia zákona č. 162/ 2015 mal súd v danej veci prejednať „zákonnosť“ odvolacieho rozhodnutia ministerky spravodlivosti (a nie ako je to uvedené v napadnutom uznesení, že rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR), tak súd mal pokračovať v konaní v danej veci nakoľko ako som už viackrát uviedla (aj v správnej žalobe) že v danej veci sa domáha nárokovej dávky !!!! a v konaní o tejto nárokovej dávky sa musí pokračovať, tak ako to je uvedené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR (NEMÔŽE SA ODMIETNUŤ) !!!“.

9. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný (§ 11 písm. h) SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 10. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP sa na účely tohto zákona rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. 11. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 12. Podľa § 7 písm. a) SSP, správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená. 13. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 14. Podľa § 202 ods. 1 písm. b) SSP, v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie žalovaného. 15. Podľa § 202 ods. 1 písm. d) SSP, v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť deň vydania rozhodnutia a deň jeho doručenia alebo iného oznámenia žalobcovi. 16. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 17. Podľa § 180 ods. 1 prvá veta SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. 18. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. 19. Najvyšší správny súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že žalobou z 3. augusta

(ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Keďže pôvodný žalobca dňa 21. novembra 2020 zomrel, krajský súd ďalej vo veci konal so žalobkyňou, ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu.

novembra 2021 uviedla „Aj na základe týchto zákonných dôkazov trvám na tom, že: Správna žaloba zo dňa 3.8.2020 nemala žiadnu právnu vadu; Na základe podanej správnej žaloby zo dňa 3.8.2020 má súd v zmysle ust. § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona ako aj v zmysle ust. § 199 písm. h) zákona č. 162/2015 preskúmať zákonnosť rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 25.5.2020 a nie zákonnosť rozhodnutia o odvolaní zo dňa 13.7.2020; V podanej správnej žalobe zo dňa 3.8.2020 za žalovaného je vecne správne a právne označené Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle ust. § 180 ods. 1 zákona č. 162/2015. Pokiaľ súd i napriek týmto zákonným prekážkam a bez právneho podkladu !

20. Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu je vecne správne. 21. Správne súdnictvo je založené na zásade subsidiarity súdneho prieskumu, čo znamená, že súdna ochrana nastupuje až v okamihu, keď sa účastník správneho konania nemôže domôcť svojich práv v rámci správneho konania uplatnením prípustných riadnych opravných prostriedkov. Za vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov v rámci správneho konania treba považovať až rozhodnutie o nich v rámci druhostupňového konania na príslušnom správnom orgáne, pričom až proti takémuto rozhodnutiu je možné podať správnu žalobu podľa príslušných ustanovení SSP, t. j. v tomto prípade možnosť podania správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému odvolacím správnym orgánom o podanom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, ak vydané rozhodnutie žalobkyňa nepovažovala za zákonné.

Na tomto mieste teda možno uzatvoriť, že správne súdy preskúmavajú až konečné rozhodnutie správnych orgánov - bez ohľadu na ich formu, pričom inými rozhodnutiami, respektíve postupmi správnych orgánov sa zaoberajú až v rámci preskúmania napadnutého konečného rozhodnutia. Správny súd teda v zásade preskúmava akýkoľvek akt správneho orgánu, po ktorého vydaní už nemôže nasledovať ďalšie konanie a ktorého vydanie môže ukrátiť na právach žalobcu, respektíve ktoré sa týka základných práv a slobôd žalobcu. V danej súvislosti treba poukázať na ústavnoprávne korene daného princípu, keď síce podstatou správneho súdnictva je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca pred svojvôľou štátu a jeho výkonnej moci zverenej správnym orgánom, avšak tiež správny súd nesmie extenzívne poňatou preskúmavacou činnosťou zasahovať do právomoci moci výkonnej. Cieľom takejto úpravy je predísť situácií, kedy by súdy vstupovali do potenciálne neskončených správnych konaní preskúmaním procesných rozhodnutí, čoho dôsledkom by mohlo byť až narušenie trojdelenia moci.

Z predmetného podania je zrejmé, že žalobkyňa obsahu a podstate poučenia krajského súdu porozumela, avšak s právnym názorom krajského súdu nesúhlasila, resp. ho považovala za nesprávny (žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že „Pokiaľ súd i napriek týmto zákonným prekážkam a bez právneho podkladu !

24. Najvyšší správny súd uvádza, že spätosť konkrétneho orgánu verejnej správy s rozhodnutím, ktorého prieskumu sa môže žalobca v rámci konania o správnej žalobe domáhať vyplýva primárne z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) SSP obsahujúceho legálnu definíciu pojmu „rozhodnutie“ („Na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka“). Rovnako tak táto spätosť vyplýva z ustanovenia § 180 ods. 1 SSP prvá veta, ktoré vymedzuje všeobecnú pasívnu procesnú legitimáciu („Žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba.“) ako aj z ustanovenia § 191 ods. 1 SSP upravujúceho možnosť správneho súdu zrušiť rozhodnutie orgánu verejnej správy („Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej

Pasívne procesne legitimovaným subjektom je teda vo všeobecnosti ten orgán verejnej správy, ktorý správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vydal. Z pohľadu inštančnosti (teda odhliadnuc od možnosti danej ustanovením § 191 ods. 3 písm. b) SSP) zákonodarca ustanovením § 191 ods. 3 písm. a) SSP pripustil (za podmienok tam stanovených) taktiež možnosť zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré inštančne predchádzalo správnou žalobou napadnutému rozhodnutiu. Vyššie uvedené ustanovenia Správneho súdneho poriadku (ktoré zohľadňujú inštančnosť administratívneho konania a v ktorých je vyjadrená zásada subsidiarity súdneho prieskumu) však vylučujú možnosť izolovaného prieskumu a následného (potenciálneho) zrušenia iba rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa bez simultánneho prieskumu a zrušenia rozhodnutia na neho nadväzujúceho rozhodnutia správneho orgánu vyššieho stupňa. Zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy vyššieho stupňa je explicitne (§ 191 ods. 3 SSP) vyjadrenou prerekvizitou možného prieskumu a zrušenia rozhodnutia nižšej inštancie.

Krajský súd žalobkyňu osobitne poučil jednak o tom, že označenie žalovaného musí korešpondovať s označením napadnutého rozhodnutia ako aj o tom, že (s prihliadnutím na skutkový stav) je prieskum zákonnosti prípustný vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní.

podania súdom zistenie skutočnej a jasne artikulovanej vôle žalobcu vo vzťahu k základnej otázke, teda k otázke prieskumu ktorého rozhodnutia a ktorého orgánu verejnej správy sa žalobca (fyzická osoba) správnou žalobou v sociálnych veciach domáha. Nad rámec uvedeného najvyšší správny súd uvádza, že by bolo excesom, keby následne správny súd proti explicitne vyjadrenej vôli žalobkyne (ktorá prieskum a zrušenie druhostupňového rozhodnutia výslovne vylučovala a domáhala sa prieskumu a zrušenia výlučne prvostupňového rozhodnutia) podrobil súdnemu prieskumu druhostupňové rozhodnutie a vo veci by meritórne

28. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523467'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s § 167 ods. 1 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523167'&ucin- k-dni='30.12.9999'>) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 30. marca 2022