6Ssk/33/2025

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 19. novembra 2024, č. k. NR-23Sa/74/2022-283 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 v spojení s § 199 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobkyne, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutí žalovanej č. 48887-2/2016-BA zo dňa 3. októbra 2016 a č. 48889-2/2016-BA zo dňa 3. októbra 2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutia“).

a prvostupňové správne rozhodnutie I potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím I prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2009.

Vzhľadom na uvedené žalobkyňa aj po 30. septembri 2009, kedy podala Registračný list fyzickej osoby - odhlášku s dátumom zániku poistenia 30. september 2009, spĺňala podmienky pre vznik a trvanie povinného sociálneho poistenia. Keďže odhláška z povinného sociálneho poistenia bola

rozhodnutie II potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím II prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2011 (druhostupňové rozhodnutie I a druhostupňové rozhodnutie II ďalej spolu aj ako „druhostupňové rozhodnutia“ alebo aj ako „preskúmavané rozhodnutia“). Druhostupňové rozhodnutie II žalovaná odôvodnila tým, že podľa údajov z Finančného riaditeľstva SR príjem žalobkyne z podnikania vykonávaného na základe iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov bol za rok 2010 vo výške 0,00 EUR, t. j. nižší ako zákonom stanovená suma pre rok 2010 (3.948,72 EUR) s poukázaním na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 a § 138 ods. 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase.

1Vs 3/2019 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne správny súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 5. Podstatné skutkové okolnosti, z ktorých krajský súd a následne správny súd vychádzali odôvodňujúc svoje rozsudky (prvý rozsudok a napadnutý rozsudok) možno zhrnúť nasledovne: (i) Slovenská lekárska komora dňa 8. novembra 2005 vydala žalobkyni licenciu č. L1A/NR/ 0620/05 (právoplatné dňa 28. novembra 2005) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odboroch klinická imunológia a alergiológia; (ii) prvostupňovým rozhodnutím I prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe

zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie I Sociálnej poisťovne, pobočka Levice. Druhostupňové rozhodnutie I odôvodnila tak, ako je uvedené v bode 2 vyššie; (vi) o odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu II rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím II č. 48889-2/2016-BA zo dňa 3. októbra 2016 tak, že odvolanie zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie II Sociálnej poisťovne, pobočka Levice. Druhostupňové rozhodnutie II odôvodnila tak, ako je uvedené v bode 3 vyššie; (vii) doplňujúc uvedené v bodoch 2 a 3 vyššie, žalovaná v obidvoch preskúmavaných rozhodnutiach zároveň uviedla, že hoci žalobkyňa podala Registračný list fyzickej osoby - odhlášku s dátumom zániku poistenia 30. septembra 2009, ako samostatne zárobkovo činná osoba splnila aj v období od 1. októbra 2009 podmienky pre vznik a trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

6. Po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom, správny súd vec opätovne prejednal a na pojednávaní konanom dňa 19. novembra 2024 vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorý odôvodnil tak, ako je uvedené nižšie. Vychádzal pritom zo záväzného právneho názoru obsiahnutého v rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Sžsk/55/2018 zo dňa 24. augusta

v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).“ (bod

K zániku povinného sociálneho poistenia v prípade žalobkyne došlo tým, že jej príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti bol v rozhodnom období (v roku 2010) nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Rozhodujúcim pre posúdenie otázky vzniku povinného poistenia žalobkyne bolo, že v príslušnom období dosiahla príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti v kvalifikovanej výške a mala oprávnenie na prevádzkovanie činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení - licencia L1A bola aj v tomto období stále aktívna, preto správne orgány oboch stupňov správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení rozhodli o nezániku povinného poistenia žalobkyne k 30.09.2009. ).“ (bod 46 napadnutého rozsudku); (iii) Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania ani nevedie k takému následku, že by dňom, od ktorého nedochádza k faktickému nevyužívaniu licencie L1A, zaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.“ (bod 48 napadnutého

V ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase je vyjadrený princíp, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. získava touto licenciou oprávnenie na podnikanie (u uvedenom zákonnom ustanovení je uvedené, že ide o osobu, ktorá „má“ oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, nie „vykonáva činnosť“ na základe tohto oprávnenia).“ (bod 50 napadnutého rozsudku); (v) K námietke žalobkyne ohľadom vydania preskúmavaných rozhodnutí až po takmer siedmich rokoch od podania odhlášky k povinnému sociálnemu poisteniu, správny súd uviedol, že .

Slovenskou lekárskou komorou na základe ustanovenia § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ktorého znenie sa v čase medzi podaním odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalobkyňou a vydaním napadnutých rozhodnutí zásadne nezmenilo. Následne po preskúmaní skutkového stavu, pobočka žalovanej rozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade. (bod 53 napadnutého rozsudku); (vi) „....poukazujúc aj na viazanosť súdu názorom vysloveným kasačným súdom v zrušujúcom rozhodnutí, správny súd uvádza, že prvostupňové rozhodnutia I a II sú síce stručné, avšak v spojení s napadnutými rozhodnutiami I a II možno konštatovať, že žalobkyni boli ozrejmené dôvody, na základe ktorých jej povinné poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo dňa 30.09.2009 (držba licencie a existencia relevantného príjmu v rozhodnom období), ale zaniklo dňa 30.06.2011 (z dôvodu absencie dosiahnutia relevantnej výšky príjmu v rozhodnom období). Napriek tomu, že žalobkyňa podala odhlášku z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba ku dňu 30.09.2009, aj naďalej bola držiteľkou aktívnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, o čom správny orgán prvého stupňa v čase podania odhlášky nemal vedomosť, a preto vo veci žalobkyne následne, keď sa o tejto skutočnosti dozvedel iným spôsobom, rozhodoval ako o spornom prípade..“ (bod 54 napadnutého rozsudku); (vii) „Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu vyplýva, že nebol preukázaný žiaden dôvod, aby povinné poistenie žalobkyne zaniklo ku dňu 30.09.2009, naopak vyplýva z neho, že žalobkyňa spĺňala zákonné podmienky pre jeho trvanie (status samostatne zárobkovo činnej osoby a existencia relevantného príjmu v rozhodnom období) aj po tomto dátume, a to až do 30.06.2011. Žalovaná tak v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom o sociálnom poistení keď ustálila, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné poistenie dňa 30.09.2009, ale zaniklo až 30.06.2011.“ (bod 56 napadnutého rozsudku).Vychádzajúc z uvedeného dospel správny súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov boli riadne odôvodnené, žalobkyňa ako účastníčka konania dostala odpoveď na všetky zásadné otázky, pričom preskúmavané rozhodnutia ani prvostupňové rozhodnutia nemožno hodnotiť ako arbitrárne či nepreskúmateľné, a preto nezákonné. Správny súd preto správnu žalobu žalobkyne ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol. 8. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167, § 168 a 467 ods. 3 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v konaní nemala úspech náhradu trov konania nepriznal a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná náhradu trov konania nepriznal, keďže správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobkyne, aby nahradila žalovanej dôvodne vynaložené trovy konania.

9. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 14. januára 2025, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označila ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a (ii) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci).

skutkové a právne závery orgánov Sociálnej poisťovne ich naplneniu v prejednávanej veci nasvedčujú a či môže byť formálna a materiálna stránka oprávnenia naplnená len samotnou „držbou“ oprávnenia (licencie L1A); a (iii) či zmena zákona, spočívajúca v zrušení ohlasovacej povinnosti poistenca a jej nahradenie oznamovacou povinnosťou poisťovne s účinnosťou od 1. januára 2015 oprávňovala žalovanú k využitiu § 178 ods. 1 písm. a), bod prvý zákona o sociálnom poistení na spätné určenie odhlášky poistenej z povinného poistenia k 30. septembru 2009 ako sporného prípadu, naviac bez určenia dôvodu, v čom spočívala „nesprávnosť“ odhlášky z povinného poistenia podanej 30. septembru 2009.

Správny súd podľa názoru žalobkyne nereaguje vo svojom rozhodnutí ani na jej podstatné argumenty uvedené v jej súhrnom vyjadrení zo dňa 19. novembra 2024 spomenutom v bode 10 vyššie, najmä na (i) okolnosti, zistenia a podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti zo strany žalobkyne, (ii) procesné postupy Sociálnej poisťovne, (iii) právnu povahu licencie L1A a jej vplyv na vznik poistenia, (iv) obsah a právne účinky dohody medzi žalovanou a Slovenskou lekárskou komorou z roku 2015. 12. Žalobkyňa ďalej namietala, že napadnuté rozhodnutie správneho súdu ani preskúmavané rozhodnutia žalovanej neobsahujú žiadne skutkové zistenia o tom, že by žalobkyňa po 30. septembri 2009 vykonávala samostatnú zdravotnícku prax na základe licencie L1A.

13. V ďalšom žalobkyňa poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/ 2021 a absenciu zjednocujúceho stanoviska k rozdielnym rozhodnutiam Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019, ktorá sa prejavuje v rozdielnych záveroch súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít rozhodujúcich v obdobných veciach.

15. V súvislosti s porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní, je žalobkyňa presvedčená, že správny súd bez primeraného právneho základu a bez predchádzajúcej výzvy či komunikácie so žalobkyňou nevyhodnotil, že rozhodnutia žalovanej boli vydané po takmer siedmich rokoch od zániku poistenia žalobkyne. 16. Žalobkyňa napokon opakovane na viacerých miestach vo svojej kasačnej sťažnosti namietala, že rozhodnutie správneho súdu nereflektuje zásadné skutkové a právne námietky žalobkyne, uvedené v konaní a doplnené v súhrnnom vyjadrení žalobkyne, ani sa vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadalo s právnymi otázkami významnými pre posúdenie tu prejednávanej veci.

Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania. 18. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 14. februára 2025 vyjadrila žalovaná. Žalovaná zotrvala na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne postupovala v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. V súvislosti s argumentáciou žalobkyne poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho správneho súdu v obdobných veciach. Záverom navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

24. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 25.

26. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 27. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 28.

30. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu č. k. NR-23Sa/ 74/2022-283 zo dňa 19. novembra 2024, ktorým súd postupom podľa § 190 v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej č. 48887-2/2016-BA zo dňa 3. októbra 2016 a č. 48889-2/2016-BA zo dňa 3. októbra 2016, ktorými žalovaná prvostupňové rozhodnutia pobočky žalovanej v Leviciach č. 22097-1/2016-LV zo dňa 3. júna 2016 a č. 22098-1/2016/LV zo dňa 7. júna 2016 potvrdila a odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla. Prvostupňový správny orgán uvedenými prvostupňovými rozhodnutiami rozhodol o tom, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2009, ale zaniklo dňa 30. júna 2011.

32. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v?znení účinnom v rozhodnom období, povinne nemocensky poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.

povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

uvedenej v § 5 písm. c). 36. Podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. v?znení účinnom v rozhodnom období, zdravotnícke povolanie sa vykonáva na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10).

masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa?vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/). 38. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v?znení účinnom v rozhodnom období, samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je?poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný?poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.

Z?týchto dôvodov ich najvyšší správny súd už v?ďalších konkrétnostiach neopakuje, súčasne týmto na ne poukazuje a v stručnosti dopĺňa nasledujúce. 40. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej, má za preukázané, že - pobočka žalovanej prvostupňovým rozhodnutím I a prvostupňovým rozhodnutím II rozhodla, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a?povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2009, ale?zaniklo dňa 30. júna 2011 [keďže aj po 30. septembri 2009 bola naďalej držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a?zároveň príjem z?podnikania a?z?inej samostatne zárobkovej činnosti za rok 2008 bol vyšší ako zákonom stanovená hranica a?až?v?roku 2010 bol tento príjem nižší ako zákonom stanovená hranica];

povolenie zrušil; - žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodla o?podanom odvolaní žalobkyne preskúmavaným rozhodnutím I a II tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila obe prvostupňové rozhodnutia pobočky; - proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobkyňa bránila podaním správnej žaloby na?krajskom súde, ktorý rozsudkom č. k. 23Sa/132/2016-76, zo dňa 25. septembra 2017, zrušil druhostupňové rozhodnutie I a II žalovanej a?vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie [krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil z?dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP -?nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov]; - žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o?ktorej rozhodol najvyšší správny súd rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/55/2018, zo dňa 24. augusta 2022, tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 23Sa/132/2016-76, zo dňa 25. septembra 2017 zrušil a?vec mu vrátil na?ďalšie konanie [pokiaľ Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že

2021]; - následne správny súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu ako nedôvodnú vychádzajúc z?právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v?rozsudku sp. zn. 9Sžsk/55/ 2018, zo dňa 24. augusta 2022, ktorým bol viazaný.

správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019), nevynímajúc pri tom aj závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2021. Práve rozsudok Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozhodnutie 1Vs/ 3/2019“) sa zaoberal otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/ 2021-22 zo dňa 30. novembra 2021 odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 a zároveň sa dostatočným spôsobom vyjadril aj k problematike opätovného posúdenia právnej otázky, o ktorej veľký senát už vyjadril skôr názor v rozhodnutí pod sp. zn. 1Vs/1/2019 (ako je uvedené v bodoch 45 až 48).

Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí.

L1A. 43. Z uvedených dôvodov veľký senát najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/ 3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona

V nadväznosti na námietku žalobkyne ohľadom jej reálnej nemožnosti vzniku, ako aj trvania odvodovej povinnosti po 30. septembri 2009 ako SZČO z titulu držby licencie L1A, kasačný súd poukazuje opätovne na závery rozhodnutia 1Vs/3/2019, v ktorých veľký senát najvyššieho súdu v odpovedi na druhú otázku, teda „či povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je posudzovať príjmy poistenca - lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A“ prijal túto odpoveď: „Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia

2003 Z.z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov) ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010.“

bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobcom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).

konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v príslušnej časti kasačnej sťažnosti žalobcu za nedôvodné.“ 47. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že v danej veci bol porušený princíp právnej? istoty z?dôvodu rozdielneho výkladu zákonov v?rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu (1Vs/1/2019 a?1Vs/3/2019), je potrebné v?tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s §?5 ods. 1 SSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O?otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania, urobil právne závery veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom 1Vs/3/2019, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a?ktorý je podkladom pre ustálenie rozhodovacej praxe v?totožných otázkach.

48. Kasačný súd v?danej súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Atanasovski proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, č. 36815/03, zo dňa 14. januára 2010, v?rámci ktorého ESĽP vyslovil, že?vývoj judikatúry sám osebe nie je v?rozpore s?riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a?vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia.

49. Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré žalobkyňa upozornila (doba, ktorá uplynula od podania odhlášky; nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané; odňatie práv účastníka konania) najvyšší správny súd konštatuje, že prvostupňové rozhodnutia pobočky žalovanej sú síce pomerne stručné, avšak obsahujú všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmujú dôvod, na základe ktorého žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2009 (držba licencie a príjem v rozhodnom období). Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom zákon ukladá žalovanej rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobkyne.

Po preskúmaní skutkového stavu pobočka Sociálnej poisťovne následne s odstupom rozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade. Pre úplnosť najvyšší správny súd pripúšťa, že?namietaná doba sedem rokov je veľmi dlhý časový úsek a mechanizmus poskytovania informácií, ktoré slúžia ako podklad pre rozhodnutia Sociálnej poisťovne, by mal umožňovať promptnejšiu reakciu na vzniknutú situáciu. Treba však dodať, že zákon nelimituje konanie Sociálnej poisťovne lehotou, ktorá by jej bránila rozhodnutie v?danej otázke vydať, ak sú spätne zistené skutočnosti, ktoré boli pre posúdenie okolností trvania povinného poistenia rozhodujúce, preto ani v?tomto?smere nemožno považovať rozhodnutie za nezákonné (por. aj rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/143/2022).

Rozhodnutia žalovanej teda môžu byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok. V predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. V?tejto súvislosti nemožno považovať za relevantnú ani námietku porušenia práv žalobkyne v?administratívnom konaní, keďže právo vyjadriť sa k?veci (resp. možnosť uplatňovať ďalšie svoje procesné práva) mala účastníčka možnosť realizovať v?odvolacom (administratívnom konaní) o?opravnom prostriedku proti rozhodnutiam pobočky, čo aj využila, a?následne v?konaní pred správnym súdom a?kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov porušené. Žalobkyňa naviac nesporne disponovala informáciou, že licencia L1A jej?nebola zrušená a?zostala v?platnosti, čo ju oprávňovalo na možnosť jej využívania, a?takisto si bola vedomá údajov, ktoré sa nachádzali v?daňovom priznaní, čo boli dva základné

V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil námietky žalobkyne ako nedôvodné a napadnuté preskúmavané rozhodnutia žalovanej považuje za plne súladné so zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu preskúmavaných rozhodnutí predchádzal.

Samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa nestotožnila s právnym názorom žalovanej a správneho súdu, nie je dôvodom na zrušenie, resp. zmenu rozsudku správneho súdu. V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na to, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.?6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru Ústavného súdu SR základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo?svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 08. ?marca?2017). 52.

53. Záverom preto najvyšší správny súd konštatuje, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neidentifikoval dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a?relevantných právnych záverov obsiahnutých v?odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu. Tieto závery, spoločne so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, totiž vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku správneho súdu. Preto sa s?ním najvyšší správny súd v?celom rozsahu stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne.

55. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 30. apríla 2025