6Ssk/34/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:5020200477.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 24Sa/38/2020
- IČS
- 5020200477
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: D.. Ľ. A., nar. XX. P. XXXX, trvale bytom: O. XX, XXX XX Ž., zastúpeným: JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, so sídlom: Sibírska 4, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom: Kutuzovova 8, 831 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SEĽUZ-502-2/2018-OdSP zo dňa 3. augusta 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 24Sa/38/2020-82 zo dňa 24. augusta 2022, ECLI:SK:KSZA:2022:5020200477.1, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Napadnutý rozsudok
1. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 24Sa/38/2020-82 zo dňa 24. augusta 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č.: SEĽUZ-502-2/2018-OdSP zo dňa 3. augusta 2018. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 SSP, žalobcovi a ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Úlohou krajského súdu bolo v zmysle právneho názoru vysloveného skorším rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7Sžsk/98/2019 zo dňa 25. novembra 2020, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sa/ 30/2018-113 zo dňa 27. júna 2019 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, opätovne sa zaoberať skutočnosťami vyplývajúcimi z administratívneho spisu, ako aj súdneho spisu, z pohľadu skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
3. Krajský súd v bodoch 34 - 41 napadnutého rozsudku ustálil predmet konania, ktorým bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného - Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Sekcia ľudských zdrojov, ktorý ako vecne príslušný druhostupňový orgán rozhodnutím zo dňa 3. augusta 2018 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
- Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava (ďalej aj len „VÚSZ“) č. VÚSZ-65101323473908/2018 zo dňa 11. júna 2018 potvrdil. V odôvodnení žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca žiadosťou zo dňa 23. mája 2016 požiadal o priznanie výsluhového
dôchodku. Podľa výkazu dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórii) žalobca od 29. augusta 1977 do 28. augusta 1979 vykonával základnú vojenskú službu, od 29. augusta 1979 do 31. augusta 1981 ďalšiu službu (vo vojenskej škole) a od 1. septembra 1981 do 30. septembra 1992 bol v služobnom pomere. Spolu mu bola započítaná doba vojenskej služby v trvaní 15 rokov, 1 mesiac a 3 dni. Zo služobného pomeru bol prepustený na vlastnú žiadosť.
Pri skončení služobného pomeru nespĺňal podmienky na priznanie starobného dôchodku podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého sa pre vznik nároku na starobný dôchodok okrem iného požadoval výkon vojenskej služby v trvaní najmenej 20 rokov a vek najmenej 55 rokov. Preto mu bolo rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Praha z 27. októbra 1992 podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb. priznaný výsluhový príspevok v sume 3.115,- Kčs mesačne po dobu dvoch rokov odo dňa priznania. Žalobca požiadal o priznanie
výsluhového dôchodku. Výsluhové dôchodky boli upravené najskôr až v zákone č. 114/1998 Z. z. a následne v zákone č. 328/2002 Z. z. Aby sa uvedené predpisy mohli na žalobcu vzťahovať, muselo by dôjsť ku skončeniu služobného pomeru žalobcu až po nadobudnutí ich
účinnosti. Ak by aj žalobca preukázal, že požadovaná doba vojenskej služby, prípadne jej časť by sa mala započítať zvýhodnene, mohlo by to mať význam len vo vzťahu posúdenia správnosti započítania doby služby pri priznaní výsluhového príspevku podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb. Žalobca sa domáhal priznania výsluhového dôchodku, pretože sa domnieva, že doba vojenskej služby vo VÚ 6020 by mu mala byť započítaná zvýhodnene. V čase trvania služobného pomeru žalobcu problematiku zvýhodneného zápočtu upravovali nasledovné interné predpisy: rozkaz ministra národnej obrany ČSSR č. 1 zo 4. januára 1976 smernica pre zvýhodnený zápočet služobnej doby, ktorá je prílohou č. 1 nariadenia náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády č. 4 z 5. marca 1985 smernica pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v pôsobnosti federálneho ministerstva národnej obrany, ktorá je prílohou č. 2 k rozkazu ministra národnej obrady ČSSR č. 17 z 23.
septembra 1988. Podľa každej z týchto interných noriem zvýhodnené započítanie služobnej doby povoľoval vo svojom rozkaze nadriadený na návrh odborného náčelníka, zapisoval do evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej služobnej doby vojaka z povolania.
Takýto záznam však nie je súčasťou spisovej dokumentácie žalobcu. Ďalej z týchto interných predpisov vyplynulo, že zvýhodnený zápočet služobnej doby vojaka z povolania sa vzťahoval na výkon funkcií, pri ktorých vojak z povolania bezprostredne pracoval s nebezpečnými látkami.
V predmetnom období žalobca vykonával výlučne veliteľské funkcie, a preto žalovaný mal za to, že podmienka bezprostrednosti práce s nebezpečnými látkami v trvaní viac ako 50 % jeho celkového pracovného času splnená nebola, keďže manipuláciu s rádioaktívnym izotopom mohol vykonávať len dozimetrista. Žalovaný mal za to, že žalobca nevykonával funkcie, ktoré by zakladali nárok na zvýhodnený zápočet služobnej doby, keďže v spisovej dokumentácii, na základe ktorej rozhodoval VÚSZ Praha pri vymeraní výsluhového príspevku v roku 1992, sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by nasvedčoval tomu, že žalobca v období od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989 vykonával funkcie, ktoré zahŕňali bezprostrednú prácu s nebezpečnými latkami (napr. evidenčný list zvýhodnene započítanej služobnej doby, rozkaz jeho nariadeného, ktorým by povolil zvýhodnený zápočet) a tieto skutočnosti nie sú zaznamenané ani v žalobcovom Výkaze dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení pre zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie, ktorý bol
priebežne spracovávaný od roku 1985 do skončenia služobného pomeru. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že pre posúdenie vzniku nároku na výsluhový dôchodok žalobcu je skutočnosť, či existuje príčinná súvislosť medzi uskladnením rádioaktívnych žiaričov a poškodením jeho zdravia, irelevantná. Žalovaný síce vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí č. SEĽUZ-24-64-2/2017-OdSP zo dňa 30.10.2017 uložil VÚSZ, aby sa vyjadril aj k tejto otázke, avšak len z dôvodu potreby komplexného zistenia skutkového stavu.
Povinnosťou správnych orgánov je totiž vysporiadať sa aj so skutočnosťami, na ktoré účastník konania poukazuje, aj keď pre rozhodovanie v danej veci nemajú žiaden vplyv. Záverom žalovaný zhrnul, že žalobca nesplnil a nespĺňal by ani v prípade zvýhodneného zápočtu požadovanej doby podmienky pre vznik nároku na výsluhový dôchodok, či už podľa zákona č. 114/1998 Z. z. alebo podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Krajský súd zistil, že v administratívnom spise žalovaného č.: 234739/BA, zväzok 1 je založený: dávkový list, obsahom ktorého sú výkazy dôb a kategórie funkcií (pracovných kategórií rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, pre zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie vyhotovené Vojenským útvarom 6020 Bělá pod Bezdězem, spracované dňa 30. apríla 1986. Žalobca s obsahom výkazu súhlasil, čo vlastnoručným podpisom potvrdil dňa 4. mája 1986. Krajský súd sa tiež oboznámil so žalobcom predloženými, notársky overenými čestnými prehláseniami priloženými k žalobe.
V čestnom vyhlásení zo dňa 03.07.2018 X.. V..V.. D. B. E., nar. XX.XX.XXXX v bode A/ čestne vyhlasuje, že žalobca v dobe od 29.08.1977 do 30.09.1992 vykonával vojenskú činnú službu v zamestnaní I. a II. kategórie funkcií 15 rokov a jeden mesiac a dva dni. Obdobie od 01.11.1989 do 30.09.1992 bola II. kategória funkcií v dĺžke 2 rokov a 335 dní, rozdiel 12 rokov a 66 dní bola I. kategória funkcií a zvýhodnený dvojnásobný zápočet za celú službu u VÚ 6020 Bělá pod Bezdězem/práca s kobaltovým rádioaktívnym žiaričom 8 rokov a 60 dní. V bode B/ X.. V..V..
D. B. E. čestne vyhlasuje, že žalobca vykonával prácu a bezprostrednú manipuláciu rádioaktívnymi látkami (kobaltovým žiaričom) počas služobnej činnosti vo funkciách u VÚ 6020 v Bělé pod Bezdězem vo výške 100 % služobného času, a to bez žiadnych ochranných pracovných pomôcok. Žalobca pracoval s uvedeným žiaričom denne po celú dobu, ako je uvedené a je presvedčený, že to muselo zanechať na jeho zdravotnom stave negatívne následky. V čestnom vyhlásení zo dňa 30.07.2018 A.. V..V.. D.. J. X., nar. XX.XX.XXXX v bode A/ čestne vyhlasuje, že žalobca v dobe od 29.08.1977 do 30.09.1992 vykonával vojenskú činnú službu v zamestnaní I. a II. kategórie funkcií 15 rokov, jeden mesiac a dva dni. Obdobie od 01.11.1989 do 30.09.1992 bola II. kategória funkcií v dĺžke 2 rokov a 335 dní, rozdiel 12 rokov a 66 dní bola I. kategória funkcií a zvýhodnený dvojnásobný zápočet za celú službu u VÚ 6020 Bělá pod Bezdězem/práca s kobaltovým rádioaktívnym žiaričom 8 rokov a 60 dní. V bode B/ A.. V..V.. D..
J. X. čestne vyhlasuje, že žalobca vykonával prácu a bezprostrednú manipuláciu rádioaktívnymi látkami (kobaltovým žiaričom) počas služobnej činnosti vo funkciách u VÚ 6020 v Bělé pod Bezdězem vo výške 100 % služobného času, a to bez žiadnych ochranných pracovných pomôcok. Dňa 30.10.1989 prebral po žalobcovi aj celú pracovnú činnosť s kobaltovým žiaričom C60. V priebehu roku 1990 sa kobaltové žiariče C60 v tichosti zlikvidovali pre škodlivé účinky na zdraví.
Krajský súd sa oboznámil aj s Lekárskym posudkom zo dňa 24.08.2016 (č. l. 48 spisu) na účely § 11 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, z ktorého zistil, že žalobca je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím na podklade diagnóz:
A - chronická LIS s radikulopatiou L5/S1, Cervikobrachiálny sy C5-6-7 pri hermii disku, Artériová hypertenzia WHO 1. B - porucha chrbtice ťažkého stupňa podľa prílohy č. 3 zákona č. 447/ 2008 Z. z.- XII.A. bod 1 písm. c) 40-50 %, poruchy krvného tlaku podľa prílohy č. 3 zákona č. 447/2008 Z. z.-VIII.A. bod 8 písm. a) 10 %. Miera funkčnej poruchy v percentách: 50 %. Z lekárskeho posudku vyplývalo vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí. Ďalej podľa Odborného posudku o invalidite zo dňa 20.05.2015 (č. l. 49-50 spisu) žalobca je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z., so stanovenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %, s dátumom vzniku invalidity 20.05.2015, invalidita v dôsledku choroby.
Rozhodujúce zdravotné postihnutie bolo 40 %, degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových platničkách, s trvalým ťažkým postihnutím funkcie a často recidivujúcimi, dlhotrvajúcimi prejavmi dráždenia nervov a svalov, Kapitola XV, oddiel E, položka 3.c (40-50 %), iné zdravotné postihnutia: - hypertenzia I - ľahké orgánové zmeny, Kapitola IX, oddiel A, položka 10.a (10 %).
Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 11. júla 2016 bol žalobcovi podľa § 73, § 112 ods. 4 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zvýšený invalidný dôchodok od 8. marca 2016 na 385,40 Eur mesačne. Žalobca predložil fotokópiu diplomu o ukončení štúdia a získaní vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore ekonomika armády - zabezpečenie PHM - udelení titul Ing. Vysokou vojenskou školou tylového a technického zapečenia hrdinnú ČSSR Jana Švermu zo dňa 2. júla 1981 (č. l. 54 spisu).
4. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal najmä v intenciách § 26 ods. 1 a § 47 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z., § 38 ods. 1 a § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. a v režime stanovenom SSP, pričom v poradí druhým rozhodnutím opakovane dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej
žaloby. 5. Z priebehu administratívneho konania krajský súd dospel k záveru, že: jednoznačné ustálenie povahy podania žalobcu - žiadosti zo dňa 23. mája 2016, ktorá bola Vojenskému útvaru sociálneho zabezpečenia doručená dňa 24. mája 2016, možno určiť v spojení s opätovnou žiadosťou žalobcu zo dňa 25. novembra 2016, ktorou žalobca požiadal o priznanie výsluhového dôchodku a zvýhodnené započítanie obdobia vojenskej služby od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989.
6. Za rozhodujúcu okolnosť považoval vyhodnotenie vyššie uvedenej žiadosti žalobcu v časti o zvýhodnené započítanie obdobia od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989 žalovaným ako predbežnej otázky ohľadom personálnej záležitosti vojaka vo vzťahu k rozhodovaniu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia (VÚSZ) o dávke výsluhového dôchodku.
Postup prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného vyhodnotil za zákonný, keď vo výroku rozhodnutia rozhodli o nároku žalobcu na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v spojení s § 137 ods. 3 cit. zákona.
Nemožno preto priznať úspech námietke žalobcu, že výrok napadnutého rozhodnutia „neobsahuje prameň práva“, konkrétne ustanovenie právneho predpisu. Žalovaný, resp. VÚSZ správne postupoval, keď sa vo výroku rozhodnutia obmedzil iba na rozhodnutie vo veci samej - o výsluhovom dôchodku s odkazom na zákonné ustanovenia a otázku dvojnásobného započítania meritórne neprejednal vo výroku rozhodnutia, ale jej posúdenie je súčasťou odôvodnenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí jasne a presvedčivo s odkazom na historické interné vojenské predpisy (ktoré sú súčasťou súdneho spisu sp. zn. 25Sa/30/2018, a to č. l. 48 až 55 a ktorých obsah považoval správny súd za nesporný s poukazom na ich oboznámenie žalobcom počas správneho súdneho konania - doručenka č. l. 66) zdôvodnil, z akého dôvodu nie je oprávnenou osobou na rozhodovanie o zvýhodnenom započítaní obdobia vojenskej služby od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989, avšak v záujme vysporiadania sa s otázkou hmotnoprávnych nárokov žalobcu posudzoval aj túto otázku - žiadosť.
Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný z trojice možností, ako postupovať pri riešení predbežnej otázky, sa rozhodol, že si urobí o predbežnej otázke úsudok sám. Správny súd posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v zmysle § 27 ods. 3 SSP správny súd neposudzuje účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, a preto, ak zo zákonom dovolenej palety riešení žalovaný zvolil urobenie si vlastného úsudku pred výzvou žalobcovi, aby si taký návrh sám podal príslušnému orgánu, nie je možné iba z tohto dôvodu posudzovať napadnuté rozhodnutie
ako nezákonné. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný mal za to, že už neexistuje príslušný orgán na posudzovanie tejto otázky žiadosti o dvojnásobný zápočet (listina pod poradovým číslom 64), a preto v tomto kontexte možno považovať postup žalovaného za legitímny, keďže prípadné dlhšie trvanie vojenskej služby by malo vplyv na výsluhové dávky, a teda žalovaný bol povinný sa s touto žiadosťou vysporiadať. Správny súd bol však tohto názoru, že rozsah dokazovania v prípade urobenia si úsudku o predbežnej otázke nemôže byť automaticky rovnaký ako rozsah dokazovania vykonávaný správnym orgánom príslušným na rozhodnutie a je potrebné zohľadniť aj povahu veci, čoho sa vlastne žalobca domáhal - otázka odborného vojenského charakteru a časový odstup, s akým by mal nepríslušný orgán posudzovať nastolenú otázku - 35 rokov spätne.
7. V tejto súvislosti správny súd zdôraznil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal z názoru, že rozhodnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že v osobnej zložke žalobcu, v materiáloch žalovaného, sa nenachádza žiaden doklad (napr. evidenčný list zvýhodnene započítanej služobnej doby, rozkaz jeho nadriadeného, ktorým by povolil zvýhodnený zápočet) a tieto skutočnosti nie sú zaznamenané ani v žalobcovom Výkaze dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení pre zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie, ktorý bol priebežne spracovávaný od roku 1985 do skončenia služobného pomeru, a teda listinné dôkazy neodôvodnili záver, že by žalobca v období od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989 vykonával funkcie, ktoré by zahŕňali bezprostrednú prácu s
nebezpečnými látkami. 8. V zhode so žalovaným dospel k záveru, že zo žiadneho listinného dôkazu v administratívnom spise, s ktorým sa správny súd v zmysle záväzného právneho názoru najvyššieho súdu podrobne oboznámil, nevyplýva, že by žalobca mal povolený zvýhodnený zápočet doby služby v tom čase oprávnenou osobou - náčelníkom príslušnej správy.
Správny súd bol toho názoru, že ak žalovaný sa rozhodol spätne posudzovať žiadosť žalobcu o zvýhodnený zápočet doby služby ako otázku predbežnú, napriek tomu, že nie je osobou oprávnenou na takéto rozhodovanie, postupoval správne, ak túto žiadosť posudzoval podľa
posledného platného interného predpisu platného v čase skončenia služobného pomeru žalobcu, a to podľa rozkazu ministra národnej obrany ČSSR č. 17/1988 z 23. septembra 1988. 9. Krajský súd sa oboznámil s rozkazom ministra národnej obrany ČSSR č. 17/1988 z 23. septembra 1988 ako celku, ktorého prílohu je Smernica pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v obore pôsobnosti federálneho ministerstva národnej obrany (č. l. 54-55 pripojeného spisu sp. zn. 25Sa/30/2018), obsahujúca katalóg prác, resp. funkcií, ktoré sa považujú za výkon funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti a účelom tohto katalógu prác (vychádzajúc z úvodných článkov) bolo, aby sa doba výkonu týchto služieb vojakom z povolania na účely dôchodkového zabezpečenia počítala dvojnásobne pre nárok, ako aj
výšku dôchodku. Podľa článku 7 časti C tejto smernice (pozn. súdu preložené do slovenčiny) povolený zvýhodnený zápočet služobnej doby pre nárok a výmeru dôchodkov zapisujú do evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej služobnej doby vojaka z povolania (ďalej len evidenčný list) kádrové (evidenčné) orgány útvaru, ktorého veliteľ (náčelník) povoľuje zvýhodnený zápočet. Vzor evidenčného listu je uvedený v prílohe 2A. Pri premiestnení vojaka z povolania k inému útvaru alebo pri jeho vyslaní k dlhodobému internému štúdiu (na dobu dlhšiu ako 1 rok), pri skončení služobného pomeru alebo pri ustanovení do inej funkcie alebo poverení inými úlohami, pri ktorých nie je splnená podmienka pre zvýhodnený zápočet služobnej doby, zašle príslušný orgán, u ktorého je evidenčný list uložený, po doplnení údajov o zvýhodnenom zápočte služobnej doby, evidenčný list k uloženiu do kádrového spisu č. 1 vojaka z povolania (ukladá sa v časti Doplnkový materiál). Po každom zázname o zvýhodnenom zápočte služobnej doby do evidenčného listu zabezpečí orgán vykonávajúci
záznam, aby správnosť záznamu overil svojím podpisom vojak z povolania, ktorého sa týka zvýhodnený zápočet. Podľa Prílohy č. 2 Rozkazu ministra národnej obrany ČSSR č. 17/1988 z 23. septembra 1988, Smernice pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v obore pôsobnosti federálneho ministerstva národnej obrany, článku 10 časti C tejto smernice „Pro zvýhodněný zápočet dob (s výjimkou dob uvedených v čl. 8 a 9) před 1. říjnem 1988 platí předpisy, za jejichž účinnosti byla vykonávána služba, která se započítávala zvýhodněně. O zápočtu těchto dob rozhoduje náčelník příslušné správy FMNO pokud o něm nebylo již rozhodnuto.
Také v těchto případech platí ustanovení čl. 5.“ Z uvedených článkov interného predpisu vyplýva, že o zvýhodnenom zápočte (štandardne) rozhodoval veliteľ (náčelník) útvaru a v prípade žiadosti o zvýhodnený zápočet dôb spred 01.10.1988 náčelník príslušnej správy (samostatného oddelenia) federálneho ministerstva národnej obrany, pričom náčelník by tieto doby, ak by o zvýhodnený zápočet požiadal žalobca najneskôr v čase skončenia pomeru, posudzoval podľa právnych predpisov, za účinnosti ktorých bola vykonávaná služba, teda pokiaľ ide o žalobcu aj podľa predpisov - rozkazu ministra národnej obrany ČSSR č. 1/1976 zo 4. januára 1976 a smernice pre zvýhodnený zápočet, ktorá je prílohou nariadenia NGŠ č. 4/1985, a to vzhľadom na žalobcom vymedzenú dobu medzi rokmi 1981-1989. Tak ako poukázal žalovaný v napadnutom rozhodnutí na interné predpisy (strana 4 napadnutého rozhodnutia) a ako zistil aj správny súd, povolený zvýhodnený zápočet služobnej doby sa zapisoval do evidenčného listu zvýhodnene započítateľnej služobnej doby vojaka z povolania. Takýto záznam však v
prípade žalobcu nie je súčasťou spisovej dokumentácie. Vložky k záznamom o služobných príjmoch žalobcu za roky 1981 do októbra 1989 a ani do októbra 1992, kedy bol služobný pomer vojaka z povolania ukončený na žiadosť žalobcu, nemohli byť dostatočným podkladom pre dvojnásobné zápočty dôb v čsl. ozbrojených silách, keďže neobsahovali takýto záznam.
10. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nemohol byť oboznámený s týmito internými predpismi, pretože mohli podliehať stupňu utajenia. Z rozkazu ministra národnej obrany ČSSR č. 17/1988 z 23. septembra 1988 vyplýva, že sa jedná o opatrenie k „provedení zákona č. 100/1988 Sb. o sociálním zabezpečení“.
Z dnešného pohľadu samozrejme dostupnosť týchto vnútorných predpisov je sťažená, ale v tej dobe, kedy žalobca vykonával službu, boli tieto predpisy sociálnym štandardom pre vojakov, že o nich žalobca nevedel, musí správny súd pripísať v neprospech žalobcu. Rovnako správny súd nemohol priznať úspech námietke, že podpis žalobcu na Výkaze dôb pri ukončení služobného pomeru je bez právnej relevancie. Práve na tomto výkaze žalobca podpisoval jednotlivé doby (druhy služby), žalobca tento výkaz videl minimálne v roku 1986 a 1992 (podpisy žalobcu), na tomto tlačive je výrazné pole „Zvýhodnené započítateľné doby“, ako aj pole „Nesúhlasím a žiadam o zápočet týchto dôb a kategórií“. Podstatou žalobcových tvrdení je to, že napriek tomu, že vykonával službu vo vedúcej pozícii ako veliteľ roty, dôstojník štábu, náčelník operačnej skupiny, ktorú žalovaný nespochybnil, každý deň bol vystavený rádioaktívnemu žiariču. Žalovaný za účelom urobenia si úsudku o skutočnej činnosti žalobcu zisťoval, či podľa interných vojenských predpisov mohol žalobca vykonávať bezprostrednú činnosť s kobaltovým žiaričom.
Z vyjadrenia VÚHE vyplýva, že túto činnosť mohol vykonávať len dozimetrista, s príslušnými ochrannými pomôckami, pričom žalobca zastával veliteľské funkcie. Z dokladu o dosiahnutom vzdelaní, a to diplomu Vysokej vojenskej školy tylového a technického zabezpečenia hrdinu ČSSR Jána Švermu v Žiline, bolo zistené, že žalobca ukončil štúdium vykonaním štátnej záverečnej skúšky a získal vysokoškolské vzdelanie v študijnom odbore ekonomika armády - zabezpečenie PHM, a priznáva sa mu titul Ing.
Ak žalobca mal vykonávať práce s kobaltovým žiaričom, ako tvrdil, tak nebola preukázaná ním dosiahnutá kvalifikácia oprávňujúca ho na manipuláciu s rádioaktívnymi materiálmi. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval, že práca s kobaltovým žiaričom bola považovaná za prácu výnimočného charakteru a tieto zariadenia boli kontrolované a strážené, hrozil mu vysoký trest pri strate, tak uvedené vyjadrenie nepriamo podporuje aj odborné vyjadrenie VÚHE o tom, že prácu s týmto rádioaktívnym izotopom mohli vykonávať už aj v tom čase len odborne spôsobilé osoby. Žalovaný mal preukázané, že obsluha rádioaktívnych žiaričov, ich oprava alebo manipulovanie s nimi nie sú ani uvedené v prílohe č. 1 Rozkazu ministra národnej obrany ČSSR č. 1/1976 zo 4. januára 1976, ktorá ustanovuje okruh funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti, pri ktorých sa doba ich výkonu započítava zvýhodneným spôsobom.
Ani z dôchodkového spisu nemal žalovaný preukázané, že by žalobcom vykonávané funkcie boli funkcie osobitnej povahy alebo osobitného stupňa nebezpečnosti. To, že žalobca nevedel o vnútorných interných predpisoch, nevedel o škodlivosti žiaričov, z pohľadu zákonnosti nemá vplyv na napadnuté rozhodnutie, môže sa premietať táto okolnosť do odstránenia tvrdosti zákona iba v režime správnej úvahy. Žalobca na podporu tvrdení, že skutočne pracoval s rádioaktívnym materiálom, predložil čestné vyhlásenia, ktoré, ako zdôraznil najvyšší súd v rozhodnutí zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 7Sžsk/98/2019 (odsek 43.), je možné pripustiť až na základe správnej úvahy správneho orgánu. Najvyšší súd taktiež v tomto rozhodnutí (odsek 40. a 46.) uviedol, že po oboznámení sa s obsahom listín a vyjadrení svedkov zistil nesúlad v tvrdeniach žalobcu a listinách založených v spisoch, ktorý spočíva v pôsobení žalobcu u vojenského útvaru 6020, kde mal pracovať s rádioaktívnym žiaričom. Podľa vložky k záznamu o služobných príjmoch u vojenského útvaru 6020 bol žalobca až od roku 1983, pričom
zvýhodnený zápočet žiada aj za obdobie rokov 1981 a 1982, kedy záznam o jeho služobnom príjme vyhotovila Vysoká vojenská škola v Žiline. Uvedené zistenia najvyššieho súdu mal preukázané aj správny súd z obsahu administratívneho spisu (u VÚ Bělá pod Bezdězem žalobca má záznam od roku 1983). Žalobca tvrdenú dobu služby 8 rokov a 2 mesiace (60 dní), kedy mal vykonávať prácu s kobaltovým žiaričom, preukazoval čestnými vyhláseniami D..
J. X. a D.. B. E.. Oboznámením sa s obsahom týchto čestných prehlásení správny súd zistil, že tieto celú uvedenú dobu nepreukazujú. Pán D.. B. E. nastúpil ako náčelník štábu k vojenskému útvaru 6020 Běla pod Bezdězem až v roku 1985, čo vyplýva z písomného ,,svedectva“ menovaného zo dňa 09.12.2016 (listina založená pod poradovým číslom 17 v adm. spise). D.. J. X. preberal funkciu po žalobcovi a celú pracovnú činnosť s kobaltovým žiaričom C 60 k 31.10.1989, čo vyplýva z písomného ,,svedectva“ menovaného zo dňa 12.12.2016 (listina založená pod poradovým číslom 16 v adm. spise). Žalobcom označení svedkovia v čestných prehláseniach síce potvrdili, že žalobca mal osobne pridelený rádioaktívny žiarič, avšak bezprostrednú manipuláciu s kobaltovým žiaričom počas služobnej činnosti žalobcu u VÚ 6020 v Bělej pod Bezdědem preukázať nemohli, nakoľko so žalobcom v období jeho služby u VÚ 6020 súčasne nepôsobili. Uvedené čestné vyhlásenia podľa správneho súdu tak nie sú dostatočným podkladom pre záver, že si žalovaný urobil vecne nesprávny úsudok o
skutočnej činnosti žalobcu a že jeho žiadosť o dvojnásobné započítanie nesprávne vyhodnotil, a teda rozhodol aj vecne nesprávne o výsluhovom dôchodku. 11. K otázke posúdenia, či žalobca pracoval s kobaltovým žiaričom, či bol tento kobaltový žiarič nebezpečný a či je možné s odstupom troch dekád spätne vôbec započítať vojenskú službu dvojnásobne, správny súd poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak žalobca v žalobe tvrdil, že po zmene režimu došlo tajne k likvidácii kobaltových žiaričov, tak uvedené svedčí o tom, že vyhodnotenie obdobia vojenskej služby ako zvýhodnenej z dôvodu vykonávania funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti, predstavuje odbornú otázku vojenského charakteru, ktorú žalovaný nie je oprávnený zodpovedať, a teda ju mohol vyhodnocovať len ako otázku predbežnú podľa § 40 Správneho poriadku, k čomu z jeho strany došlo.
12. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný za účelom urobenia si úsudku v personálnej veci žalobcu, jeho žiadosti o započítanie dvojnásobnej doby vojenskej služby, vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré má oporu v administratívnom spise. Pre úplnosť poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ani v prípade zvýhodneného započítania požadovanej doby by žalobca nemohol splniť podmienky zakotvené zákonom č. 114/1998 Z. z. a zákonom č. 328/2002 Z. z. pre priznanie výsluhového dôchodku, mohlo by byť uvažované iba o zmene výsluhového príspevku podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. Žalobca toto právne významné tvrdenie nijako v správnej žalobe nespochybnil.
13. Podľa krajského súdu, pokiaľ žalobca žiadosťou zo dňa 23. mája 2016 žiadal o priznanie výsluhového dôchodku, v čase skončenia jeho služobného pomeru k 30.09.1992, výsluhový dôchodok neupravoval žiaden právny predpis. Priznanie výsluhového dôchodku vojakom z povolania upravoval až zákon č. 114/1998 Z. z., účinný od 01.05.1998 a neskôr zákon č. 328/2002 Z. z. s účinnosťou od 01.07.2002, aby sa však uvedené právne predpisy mohli vzťahovať na žalobcu, musel by jeho služobný pomer vojaka z povolania skončiť počas ich účinnosti, resp. v zmysle ich prechodných ustanovení (rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 26.05.2021, sp. zn. 7Sžsk/125/2019, odsek 35.) Vzhľadom na to, že žalobca skončil služobný pomer 30.09.1992, teda pred nadobudnutím účinnosti uvedených právnych predpisov upravujúcich výsluhový dôchodok vojakov z povolania, žalobca nesplnil podmienky na nárok na výsluhový dôchodok vojaka z povolania. Žalobca ani netvrdil, ani nepreukázal, že by aj prípadne započítanie dvojnásobnej doby viedlo k získaniu podmienky 25 rokov trvania
služobného pomeru podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., keďže žalobca získal 15 rokov a 1 mesiac služby, s prípadným dvojnásobným započítaním 8 rokov a 2 mesiacov služby, by žalobca získal iba 23 rokov a tri mesiace služby. Tu je potrebné poznamenať, že napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., pričom aplikácia uvedeného ustanovenia podľa správneho súdu bola správna.
Ak by aj žalobca preukázal, že získal 23 rokov a tri mesiace služby, teda viac ako 15 rokov, žalobca stále nepreukázal, že by pri skončení služobného pomeru splnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, pričom týmito doterajšími predpismi zákon č. 328/2002 Z. z. rozumie zákon č. 114/1998 Z. z., takže pre priznanie výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z. z. by žalobca musel preukázať, (okrem toho, že jeho služobný pomer trval viac ako 15 rokov), že splnil podmienky nároku na priznanie výsluhového dôchodku podľa zákona č. 114/1998 Z. z., resp. v zmysle jeho prechodných ustanovení, k čomu nedošlo, a teda aplikácia ust. § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. žalovaným a prvostupňovým správnym orgánom nebola spochybnená.
Pokiaľ správny orgán prvého stupňa v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že žalobca nesplnil zákonné podmienky právnych predpisov upravujúce výsluhový dôchodok vojakov z povolania, a žalovaný v rozhodnutí napadnutom žalobou takýto právny záver potvrdil, správny súd konštatuje, že žalovaný správny orgán v konaní o žiadosti žalobcu na priznanie výsluhového dôchodku postupoval a rozhodol správne a v súlade so zákonom.
14. Nad rámec žalobných bodov sa krajský súd vyjadril aj k ďalším, pre vec podstatným, skutočnostiam. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pre posúdenie vzniku nároku na výsluhový dôchodok žalobcu je skutočnosť, či existuje príčinná súvislosť medzi uskladnením rádioaktívnych žiaričov a poškodením jeho zdravia, irelevantná. Uvedené tvrdenie vyhodnotil správny súd ako vecne správne. Žalobca jednoznačne prejavil vôľu požiadať o výsluhový dôchodok, a nie ako správne poznamenal žalovaný, o invalidný výsluhový dôchodok.
Z uvedeného dôvodu sa krajský súd zaoberal prieskumom zákonnosti úvah žalovaného o zisťovaní získanej doby služby, pretože akékoľvek poškodenie zdravia počas výkonu služby podľa správneho súdu nie je relevantné pre priznanie dávky výsluhového dôchodku, ale invalidného výsluhového dôchodku. Vzhľadom na žiadosť žalobcu, ktorou požadoval priznať výsluhový dôchodok, preto ani správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, prípadne odborným lekárskym vyjadrením za účelom zistenia poškodenia zdravia žalobcu. Ako vyplýva aj z odborného lekárskeho posudku lekára sociálneho poistenia zo dňa 20.05.2015 (č. l. 49-51 spisu) vyhotoveného za účelom posudzovania invalidity pre priznanie invalidného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia, žalobca má rozhodujúce zdravotné postihnutie degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových platničkách, s trvalým ťažkým postihnutím funkcie a často recidivujúcimi, dlhotrvajúcimi prejavmi dráždenia nervov a svalov, Kapitola XV, oddiel E,
položka 3.c (40-50 %), iné zdravotné postihnutia: - hypertenzia I- ľahké orgánové zmeny, Kapitola IX, oddiel A, položka 10.a (10 %), pričom v časti ,,Posudok“ popise žalobcu, sa neuvádza práca žalobcu (účastník konania) s rádioaktívnymi materiálmi, ani zdravotné komplikácie ako jej následok.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov
15. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 16. Namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 pís. g/ SSP). Kasačnú sťažnosť odôvodnil v prvom rade tým, že nemá vedomosť o procesnom úkone krajského súdu, ktorým mal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného vo februári 2019.
K posúdeniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného poukázal na nepresný popis práce s rádioaktívnymi kobaltovými žiaričmi. Konkrétne uviedol, že osobitná funkcia „dozimetristu“ u VÚ v Bělej pod Bezdědom neexistovala, napriek tomu ju žalovaný uvádza. Sťažovateľ mal rádioaktívne kobaltové žiariče na starosti už od roku 1981 v drevenej skrini vo svojej kancelárii a manipuloval s nimi bez ochranných prostriedkov na základe rozkazu veliteľa, čo sa má nachádzať aj v jeho kádrových materiáloch, napriek tomu sa nikde neuvádza zaradenie do preferovanej I. kategórie funkcií, alebo zaradenie do funkcie zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti. Zoznam preferovaných funkcií, ktorých doba výkonu vojenskej služby bola zvýhodnene započítavaná pre účely dôchodkového zabezpečenia, spracovávalo výhradne Ministerstvo národnej obrany ČSSR. O výkone takejto funkcie sa mal vykonávať u Vojenského útvaru 6020 v Bělej pod Bezdědom písomný záznam do Evidencie listu zvýhodnene započítateľnej služobnej doby vojaka z povolania po celú dobu jej vykonávania. Po ukončení služobného pomeru bol spracovaný Zápočet doby služby pre účely
dôchodkového zabezpečenia, ktorý však neodkazoval na Rozkaz MNO ČSSR, ktorý by činnosť so škodlivým rádioaktívnym materiálom zadefinoval. MO SR zatajilo túto okolnosť pred krajským súdom a túto kľúčovú informáciu nedostal ani sťažovateľ. To, že kádrový orgán MO SR dal sťažovateľovi niečo až dodatočne podpisovať po odchode z armády, ešte neznamená, že túto nebezpečnú a zdraviu škodlivú službu sťažovateľ konkrétne od 01.09.1981 nevykonal.
Tým poukazoval na to, že funkcii zvláštnej povahy a zvláštneho stupňa nebezpečnosti MO SR nevenovalo náležitú pozornosť. Krajskému súdu vytýkal, že od MO SR nežiadal predloženie popisu služobnej činnosti sťažovateľa pri výkone funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti u VÚ 6020 v Bělej pod Bezdědom, čím krajský súd vykonal nedostatočné dokazovanie.
17. Krajskému súdu ďalej vytýkal, že nekládol dodatočný dôraz na kľúčový univerzálny listinný dôkaz - Vyjadrenie MO SR z 24.10.2019, z obsahu ktorého vyplýva priznanie a zároveň zlyhanie MO SR, že u VÚ 6020 v Bělej pod Bezdědom panoval chaos.
Preto krajský súd nesprávne vyhodnotil postup prvostupňového aj odvolacieho správneho orgánu. Pokiaľ z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vykonával funkciu zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti, tak poukázal na kádrový rozkaz MNO ČSSR. Ústavný súd ČR vo svojej judikatúre už mnohokrát konštatoval, že netoleruje orgánom verejnej moci formalistický prístup k aplikácii práva, ktorý používa sotisfikované odôvodnenie k presadeniu zjavnej nespravodlivosti (nález ÚS ČR zo 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96).
Sťažovateľ naďalej tvrdí, že „Výkaz dôb“ videl až v roku 1986 a 1992 a tvrdí, že túto listinu podpisoval dodatočne po vykonaní inkriminovanej činnosti a nebolo preukázané, že by listinu podpísal pred termínom 01.09.1981, teda pred dňom, kedy začal manipulovať s rádioaktívnymi žiaričmi. K bodu 71 rozsudku poukázal na rozkaz MNO ČSSR č. 17/1988 z 23.09.1988, s ktorým sa krajský súd oboznámil a ktorého prílohou je Smernica pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v obore pôsobnosti FMNO ČSSR obsahujúca katalóg prác, resp. funkcií, ktoré sa považujú za výkon funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti.
Pre neznalosť sudcov a MO SR, rádioaktívne žiariče sa bežne prepravovali spoločne s vojakmi základnej služby a dokonca medzi cestujúcou verejnosťou verejnou dopravou počas 8 rokov neboli žiadne námietky nadriadených veliteľov. Zvýhodnený dvojnásobný zápočet pri práci a skladovaní rádioaktívnych kobaltových žiaričov evidenčný dôstojník sťažovateľovi nenapísal z dôvodu, že ďalší rozkaz MNO ČSFR č. 17/1988 zo dňa 23.09.1988 nebol k VÚ 6020 v Bělej pod Bezdědom doručený a sťažovateľ rovnako nevedel o existencii ani tohto rozkazu MNO ČSFR. Z interného predpisu vyplýva, že o zvýhodnenom zápočte rozhodoval veliteľ vojenského úradu 6020 v dennom rozkaze veliteľa a v prípade žiadosti o zvýhodnený zápočet dôb spred 01.10.1988 náčelník príslušnej správy. Sťažovateľ žiada dvojnásobné zarátanie rokov k výsluhovému dôchodku od MO SR z dôvodu prác so zdraviu škodlivými rádioaktívnymi žiaričmi, ktorých výkon prevyšuje základnú normu § 62 písm. n/ zákona č.
355/2007 Z. z. a § 4 ods. 2 vyhlášky č. 534/2007 Z. z. Sťažovateľ reálne vykonával službu s 36 ks rádioaktívnymi žiaričmi v ČSĽA v dobe od 01.09.1981 do 31.10.1989. Táto doba bola svojvoľne a arbitrárne nehodnotená ako výkon funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti, ktorá tvorila viac ako 50 % pracovných činností denne.
V uvedenej súvislosti poukázal na ustanovenie § 33 ods. 9 zákona č. 76/1959 Zb. a zdôraznil, že v zmysle Rozkazu Ministra národnej obrany ČSSR č. 1/1976, ktorým boli realizované ustanovenia § 120 zák. č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení mala byť táto preferovaná doba pre účely dôchodkového zabezpečenia započítaná dvojnásobne. Neskôr ho nahradil rozkaz MNO ČSSR č. 17/1988. 18.
Sťažovateľ na podporu tvrdení, že pracoval s rádioaktívnym materiálom predložil dve čestné vyhlásenia (D.. J. X. a D.. B. E.), ktoré krajský súd vyhodnotil nesprávne. Pri hrubej evidenčnej chybe pôsobnosti u VÚ 6020 v Bělej pod Bezdědom, kde preukázateľne slúžil od 01.09.1981, je vysvetlený dôvod, prečo nebol v spise riadne zadokumentovaný dvojnásobný zápočet rokov. Diplom s priznaním vysokoškolského titulu „Ing“ v júli 1981 dokazuje úspešné ukončenie vysokej školy a po vyčerpaní dovolenky v auguste 1981 bol kádrovým rozkazom MNO ČSSR prevelený k VÚ 6020 v Bělej pod Bezdědom k výkonu služby od 01.09.1981.
Ak by žalovaný v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní preukázal úprimnú snahu pomôcť sťažovateľovi pri zisťovaní okolností na priznanie dvojnásobného zápočtu pri práci s rádioaktívnymi žiaričmi, mal osloviť Vojenský archív v Prahe, aby zistil skutočnosť o týchto žiaričoch, mohol sa dosiahnuť relevantný výsledok a pravda, kde rádioaktívne kobaltové žiariče skončili. 19.
S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľ záverom poukázal na to, že získal 23 rokov a tri mesiace, teda viac ako 15 rokov. Bol prepustený podľa zákona č. 235/1992 Zb. ku dňu 30.09.1992 a ak má s dvojnásobným zápočtom odpracovaných rokov viac ako 23 rokov, musel mu vzniknúť nárok na iný výsluhový príspevok a nie iba dva roky, ako mu bol priznaný. Domnieva sa, že krajský súd neposudzoval aktuálne znenia zákona č. 328/2002 Z. z. Krajský súd na nariadenom pojednávaní podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP nevyčerpávajúcim spôsobom preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného, nevykonal riadne dokazovanie a uspokojil sa s nedostatočnými dôkazmi o škodlivosti rádioaktívneho žiarenia kobaltového žiariča C60. Preto tvrdí, že nebol riadne zistený skutkový stav a právne závery zo zisteného skutkového stavu krajský súd a zhodne aj žalovaný vyvodili nesprávne. Mnohé otázky sťažovateľa zostali nezodpovedané, univerzálne listinné dôkazy o službe s 36 ks rádioaktívnymi kobaltovými žiaričmi C60 dnes zjavne už nikoho nezaujímajú, ostali nekomentované a nepovšimnuté, naďalej zakonzervované.
Takto správne konanie na Slovensku nesmie fungovať. 20. Sťažovateľ navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vec vráti krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Uplatnil si náhradu trov konania, ktoré písomne vyčíslil v celkovej sume 1.215,70 eur.
21. Kasačná sťažnosť bola žalovanému doručená na vedomie dňa 07.10.2023. 22. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na rozsudok najvyššieho súdu č. k. 7Sžsk/98/2019-195 zo dňa 25.11.2020, ktorým zrušil skorší rozsudok krajského súdu č. k. 25Sa/30/2018-113 z 27.06.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom. Krajský súd na nariadenom pojednávaní podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, písomným vyjadrením žalobcu, obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, vyjadrením účastníkov konania na pojednávaní a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju rozsudkom sp. zn. 24Sa/38/2020 z 24.08.2022 zamietol. Konkrétne poukázal na body 82, 83 a 85 odôvodnenia rozsudku a uviedol, že hoci žalobca v kasačnej sťažnosti primárne deklaruje, že zo strany krajského súdu išlo z právneho hľadiska o nesprávne posúdenie veci a rozhodnutie
nevychádza zo skutočného stavu veci, bez akéhokoľvek bližšieho právne relevantného popisu, len s následným opätovným poukazovaním na skutočnosti, ktoré žalobca pomenovával prostredníctvom žaloby, či jeho ostatných písomných a ústnych pojednávaní, ako dôvod podanej kasačnej sťažnosti označil len § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. 23. Žalovaný vo vyjadrení citoval ustanovenia § 439 ods. 3 písm. a), § 440 ods. 1 a ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, § 453 ods. 1 a ods. 2, ako aj § 459 písm. e) a § 461 SSP. Poukázal na inštitút kasačnej sťažnosti a zastával preto názor, že podanie kasačnej sťažnosti by malo byť koncipované na konkrétnom právnom tvrdení sťažovateľa o porušení zákona. Kasačná sťažnosť je preto nejasná a nezrozumiteľná, a to až do takej miery, že podľa názoru žalovaného zakladá dôvod na jej odmietnutie. V súvislosti s týmto názorom poukázal na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžsk/5/2017 zo dňa 20. februára 2018 a zdôraznil, že sťažovateľ, zastúpený advokátom, namiesto toho, aby konkretizoval sťažnostné
body, rozsiahlo opakovane opisuje svoj subjektívny pohľad na vec. Z uvedených dôvodov navrhol kasačnú sťažnosť odmietnuť, alternatívne ju podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. 24. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa
22.11.2022. 25. Sťažovateľ vo vyjadrení z 23.11.2022 opätovne zdôraznil, že v konaní pred všeobecným správnym súdom nebol náležite zistený skutkový stav. Poukázal na zlú vizitku slovenského správneho konania, keď reálnymi faktami z obdobia od 01.09.1981 do 30.10.1989 (výkon služby sťažovateľa) sa pod rôznymi zámienkami a výhovorkami MO SR odmieta zaoberať. Nie je možné naďalej tolerovať, aby sám štát profitoval z nedokonalosti právnej úpravy v neprospech jednotlivca.
26. Vyjadrenie sťažovateľa bolo doručené žalobcovi dňa 20.12.2022.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech. 28. Správny súdny poriadok upravuje právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve a konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve (§ 1 SSP). 29. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 31. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
33. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 34. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
35. Predmetom konania na kasačnom súde bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá správna žaloba v sociálnej veci, ktorou žalobca žiadal preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č.: SEĽUZ-502-2/2018-OdSP zo dňa 3. augusta 2018. Predmetom správneho konania vedeného na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia bola žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku na základe dvojnásobného započítania doby vojenskej služby od roku 1981 do 31.10.1988 vo VÚ 6020 Bělá pod Bezdězem.
36. Najvyšší správny súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho, ako aj primárne pripojeného spisu správneho orgánu dospel k záveru, že správne orgány postupovali správne, keď žiadosť žalobcu z 23. mája 2016 (doplnenú dňa 22. júna 2016 a výzvou z 1. augusta 2016) o dvojnásobné započítanie obdobia výkonu funkcie vojenskej služby špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva od 1. septembra 1981 do 30. júna 1989.
37. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií alebo dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.
38. Podľa § 81 ods. 3 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z. z. dávky výsluhového zabezpečenia priznáva, zvyšuje, znižuje, vypláca, zastavuje a odníma profesionálnemu vojakovi a pozostalým po dňom Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
39. Podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, sa dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 alebo 40 tohto zákona neprizná.
40. Podľa § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií. 41.
Podľa § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. policajt alebo profesionálny vojak, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1. májom 2013.
42. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci.
Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd
v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).
43. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 194 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach a vo veciach správneho trestania správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver. 44.
Kasačný súd, zhodne ako krajský súd mal z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci za preukázané, že žiadateľ o dávku bol dňom 30.09.1992 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 26 ods. 1 písm. f/ zákona č. 76/1959 Zb.
Služobný pomer žalobcu trval 15 rokov a 38 dní. Po skončení služobného pomeru bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok od 01.10.1992 do 30.09.1994, t.j. po dobu dvoch rokov od prepustenia zo služobného pomeru. Pri priznaní výsluhového príspevku mu nebola žiadna zvýhodnená doba služby započítaná. Ku dňu skončenia služobného pomeru vojaka z povolania žalobca nedosiahol vek aspoň 55 rokov (narodil sa XX.XX.XXXX a vek 55 rokov dosiahol XX.XX.XXXX, vek 57 rokov dosiahol dňa XX.XX.XXXX). Služobný pomer žalobcu sa skončil pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov, ktorý upravoval podmienky pre vznik nároku na výsluhový dôchodok. Od 01.07.2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žiadosťou z
23. mája 2016 požiadal o priznanie výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z. z; výsluhový dôchodok žiadal priznať od 23. júla 2015. Dňa XX.XX.XXXX žiadateľ dovŕšil vek 59 rokov. Žiadosťou o výsluhový dôchodok žiadal o zvýhodnený zápočet obdobia výkonu služby vojaka z povolania v období od 1. septembra 1981 do 31. októbra 1989 (od 01.01.1982 do januára 1989 poberal príplatok vo výške 150 Kčs za sťažené podmienky). Zvýhodnene žiadal započítať celú dobu výkonu vojenskej služby vo VÚ 6020 v trvaní od 01.09.1981 do 31.10.1989, t.j. 8 rokov a 2 mesiace. Žalobca vo svojich podaniach tvrdil, že vykonával službu v trvaní 15 rokov a 36 dní.
45. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorý v rozpore s požiadavkou a predstavou sťažovateľa napriek rozsiahlym námietkam žiadosť o výsluhový dôchodok zamietol. Kasačný súd k prvej sťažnostnej námietke uvádza, že žalobcovi bol po skončení služobného pomeru síce priznaný výsluhový príspevok podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb. po dobu dvoch rokov, avšak tento výsluhový príspevok nemožno považovať za dávku výsluhového zabezpečenia na účely ustanovenia § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. Vyplýva to priamo z ustanovenia § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., v ktorých výsluhový príspevok uvedený nie je.
Za dávku výsluhového zabezpečenia na účely § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. možno považovať len výsluhový príspevok priznaný podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 79/1959 Zb., ktorý sa v zmysle § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z. z., resp. § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový príspevok.
46. Sťažovateľ požiadal o výsluhový dôchodok počas účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. Podmienky nároku na výsluhový dôchodok sú upravené v § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2002. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že ani v prípade, ak by zákon č. 328/2002 Z. z. sa na žalobcu vzťahoval, tak ten by podmienky na priznanie výsluhového dôchodku nesplnil, a to ani v prípade, ak by sa mu celá doba služby vo VÚ 6020 započítala dvojnásobne z dôvodu, že by nesplnil hmotnoprávnu podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona, lebo jeho služobný pomer netrval najmenej 25 rokov. Ďalej podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienku priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, sa dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 alebo 40 neprizná. Pri skončení služobného pomeru žalobcu výsluhové zabezpečenie vojakov ešte nebolo právne upravené.
Pri skončení služobného pomeru (30. septembra 1992) bolo v Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. upravené sociálne zabezpečenie vojakov. Pri skončení služobného pomeru žalobca preukázateľne nesplnil podmienky priznania starobného dôchodku podľa Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. z dôvodu, že nedosiahol vek aspoň 55 rokov. Výsluhové zabezpečenie vojakov bolo prvýkrát upravené v zákone č. 114/1998 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 1998.
Z dôvodu, že zo služobného pomeru vojaka z povolania bol prepustený 30. septembra 1992, tento zákon sa na neho nevzťahuje. Pri skončení služobného pomeru podmienky priznania starobného dôchodku nesplnil z dôvodu, že nedosiahol vek 55 rokov. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti právne zdôvodnenie rozhodnutia o nepriznaní výsluhového dôchodku nenamietal.
47. Rozsiahle dôvody kasačnej sťažnosti sa podrobne týkali práce s rádioaktívnymi kobaltovými žiaričmi vo VÚ 6020, ktoré, ako uvádza, mal na starosti od roku 1981 „v drevenej skrini v kancelárii“. Sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti potvrdil, že zoznam preferovaných funkcií, ktorých doba výkonu vojenskej služby bola zvýhodnene započítaná pre účely dôchodkového zabezpečenia spracovávalo výhradne Ministerstvo národnej obrany ČSSR.
K tejto sťažnostnej námietke správne orgány vykonali dokazovanie, ktoré v odôvodnení rozhodnutí podrobne odôvodnili. Kasačný súd poukazuje na Smernicu pre zvýhodnený zápočet služobnej doby pri bezprostrednej práci s nebezpečnými výbušninami, chemickými, otravnými a rádioaktívnymi látkami.
. . v Čs. ľudovej armáde, ktoré sú prílohou Nariadenia náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády, 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 4. Táto smernica nadobudla platnosť 1. apríla 1985. Zvýhodnený zápočet povoľoval určený nadriadený na základe návrhu odborného náčelníka. Zvýhodnená doba služby vojakov z povolania bola uvedená na tlačive „výkaz dôb a kategórií funkcií, do ktorého sa zapisuje z evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej doby vojaka z povolania.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázateľne zistené, že žalobca vo VÚ 6020 nevykonával bezprostrednú prácu s rádioaktívnymi látkami viac ako 50 % pracovného času, lebo vykonával veliteľské funkcie. Výkaz dôb a kategórií bol spracovaný príslušným orgánom a bol schválený veliteľom útvaru. Kasačný súd poznamenáva, že vo veciach dávkových je relevantným podkladom, z ktorého žalované správne orgány vychádzajú (a v rámci súdneho prieskumu aj následne správny súd), dávkový spis.
48. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
49. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP). Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému trovy kasačného konania nevznikli.
50. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 22. februára 2024