6Ssk/35/2021

Z. z. priznal žalobkyni predčasný starobný dôchodok v sume 743,20 eur mesačne. Zároveň krajský súd zamietol procesný návrh žalobkyne na prerušenie konania. 2. Krajský súd v predmetnej veci rozhodoval kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom už druhýkrát, keď prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4Sa/80/2017-41 z 22. mája 2019 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“ alebo „prvý rozsudok“).

. . nevykonal ústavne konformný výklad právnej normy, respektíve nevysvetlil, z akého dôvodu považuje právnu normu za ústavne súladnú . . .“ a krajský súd zaviazal, aby sa vecou dôsledne zaoberal, vyjadril sa k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na prejednávanú vec, posúdil zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutím a postupom prvostupňového správneho orgánu, vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil.

zároveň správny súd nezistil žiadnu takú vadu výpočtu, ktorá by mala za následok nesúlad výpočtu s platnou právnou úpravou, ktorá tento výpočet upravuje. 4. Krajský súd (po tom, ako opäť vymedzil a v stručnosti opísal podstatu námietok žalobkyne týkajúcich sa nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúcich v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky - rozpor s dobrými mravmi; rozpor s princípom právnej istoty; rozpor s princípom zásluhovosti; rozpor s princípom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe; rozpor s princípom rovnakého zaobchádzania ako aj námietka diskriminácie na základe veku a vzdelania) sa následne v bodoch 58 až 82 podrobnejšie zaoberal skutočnosťami, ktorými žalobkyňa odôvodnila svoju správnu žalobu. V podstatnom uviedol resp. dôvodil nasledovne: (i) odkazujúc na čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 320/ 06 zo 6. decembra 2006 vyhodnotil žalobkyňou namietané porušenie princípu právnej istoty

z. vychádzajúc z premisy, že vo všeobecnosti nemožno tvrdiť, že hmotné zabezpečenie v starobe musí byť založené na princípe zásluhovosti hoci súčasná právna úprava starobného (aj predčasného) dôchodku z tohto princípu čiastočne vychádza; (iv) námietku spočívajúcu v rozpore s princípom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú, primárne vychádzajúc z porovnania žalobkyni priznaného predčasného starobného dôchodku jednak s priemerným starobným dôchodkom, jednak s výškou tzv. životného minima; (v) tvrdenie žalobkyne o diskriminačnej povahe aplikovanej právnej úpravy krajský súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodné v podstatnom konštatujúc, že „Vek ani vzdelanie nemajú žiadny právne relevantný vplyv na výšku starobného dôchodku, keďže toto nie sú kritéria, ktoré by vstupovali do výpočtu starobného dôchodku - jediné relevantné kritériá pre tento výpočet sú doba sociálneho poistenia a príjem dosiahnutý v jednotlivých obdobiach.“; (vi) k argumentácii žalobkyne týkajúcej sa porovnania jej priznanému predčasnému starobnému dôchodku so štyrmi predloženými informatívnymi výpočtami dôchodkov krajský súd zdôraznil, že žalobkyňa „opomenula, že výpočty sa vzťahovali na starobný dôchodok, nie na predčasný starobný dôchodok“, čo malo robiť predmetnú komparáciu skreslenou resp. bez relevantnej výpovednej hodnoty. 5. V závere rozsudku ešte krajský súd odôvodnil, prečo s odkazom na ustanovenie § 100 ods. 1 písm. b) SSP konanie neprerušil a ústavnému súdu nepodal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. O náhrade trov konania rozhodol správny súd s odkazom na ustanovenie § 168 SSP tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej voči žalobkyni nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nej spravodlivo požadovať.

6. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, odkazujúc v jej úvodnej časti na ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Žalobkyňa svoju kasačnú sťažnosť v podstatnom odôvodnila nasledovnými skutočnosťami: (i) namietala, že pre účely posúdenia diskriminácie žalobkyne krajský súd nevykonal navrhovaný dôkaz, a to fiktívne výpočty dôchodku podľa predchádzajúcich právnych úprav zákona č. 461/2003 Z. z.; (ii) dôvodila, že rozdiel vo výške dôchodkov (fiktívnych dôchodkov a predčasného starobného dôchodku priznaného žalobkyni) mohol naznačiť, či je tento rozdiel primeraný a odôvodnený; (iii) namietala, že krajský súd ňou vznesenú námietku rozporu s princípom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyhodnotil len na základe komparácie s priemernou výškou starobného dôchodku pričom tvrdila, že vykonanie navrhovaného dôkazu (výpočet fiktívnych dôchodkov) by viedlo k získaniu informácií relevantných pre korektné posúdenie tejto námietky; (iv) vo vzťahu k vyhodnoteniu námietky rozporu s princípom právnej istoty skonštatovala, že krajský súd vychádzal z prezumpcie ústavnosti platných právnych predpisov hoci „ ... ústavnosť predpisu nebola ani len predložená Ústavnému súdu SR na konanie ...“. 7. V závere kasačnej sťažnosti žalobkyňa žiadala, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nakoniec navrhla, aby „V prípade, že sa kasačný súd nestotožní s nevyhnutnosťou zrušenia napadnutého rozhodnutia ... ... sám postupoval podľa § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku, konanie prerušil a na základe čl. 144 ods. 2 Ústavy SR sám inicioval konanie pred Ústavným súdom SR ...“. 8. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním zo dňa 26. augusta 2021, v ktorom v stručnosti zhrnula, že (i) dôvody uvádzané v kasačnej sťažnosti nepovažuje za opodstatnené; (ii) súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a na jeho základe vec náležite právne posúdil; (iii) žalovaná pri posudzovaní nároku žalobkyne na predčasný starobný dôchodok postupovala v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi, a preto (iv) navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 9. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni dňa 14. septembra 2021 na vedomie.

10. Najvyšší súd správny Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný [§ 11 písm. h) SSP] preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

12. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania druhostupňového rozhodnutia (rozhodnutie č. 565827 7086 0 z 11. augusta 2017), ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie (rozhodnutie č. 565827 7086 0 z 23. marca 2017). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán priznal žalobkyni predčasný starobný dôchodok v sume 743,20 eur mesačne. Zároveň krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol procesný návrh žalobkyne na prerušenie konania.

Tomuto rozhodnutiu (resp. skôr systému dôchodkového zabezpečenia; ako vyplynie z ďalšieho textu) žalobkyňa vyčíta rozpor s (i) dobrými mravmi; (ii) princípom zásluhovosti; (iii) princípom rovnakého zaobchádzania (diskriminácia na základe veku a vzdelania) resp. s princípom právnej istoty. Z konštatovania v predchádzajúcej vete je zrejmé, že žalobkyňa skôr ako ne/zákonnosť druhostupňového rozhodnutia (teda jeho rozpor s aplikovanými právnymi predpismi) namieta protiústavnosť týchto aplikovaných predpisov (resp. aj právnych predpisov, ktoré už nie sú účinné), z ktorých „námatkovo“ zmieňuje ustanovenie § 63 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobkyňa v skutočnosti nenamietala, že by výpočet predčasného starobného dôchodku vo výške 743,20 eur mesačne (v zmysle prvostupňového rozhodnutia) bol rozporný s ustanovením § 67 ods. 1, § 82, § 293dg a § 293dr zákona č. 461/2003 Z. z. Namietala však, že aplikácia uvedených noriem (resp. prierezovo noriem tvoriacich systém sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k jej priznanému predčasnému starobnému dôchodku, vrátane zmieneného ustanovenia § 63 zákona č. 461/2003 Z. z.) predstavuje rozpor s ústavou.

súd aj v napadnutom rozsudku (bod 55), keď o. i. uzavrel, že „ . . . správny súd nezistil žiadnu takú vadu výpočtu predčasného starobného dôchodku zo strany žalovaného, ktorá by mala za následok nesúlad výpočtu s platnou právnou úpravou, ktorá tento výpočet upravuje.“.

20. Vo vzťahu k námietke žalobkyne poukazujúcej na nevykonanie dôkazu, ktorý mal spočívať vo výpočte tzv. fiktívnych dôchodkov, ktoré by žalobkyňa dosiahla keby v jej „veku a zárobkami mohla požiadať o predčasný starobný dôchodok v rokoch 1990 až 2015“ najvyšší správny súd konštatuje, že takýto dôkaz by nebol spôsobilý spochybniť záver o súlade výpočtu predčasného starobného dôchodku žalobkyne s platnou právnou úpravou tak, ako je táto zákonnosť konštatovaná v predchádzajúcom bode. Uvedený dôkaz mal potenciál smerovať k podpore úvah žalobkyne o neústavnosti aplikovaných právnych noriem, ktorým úvahám je venovaný priestor nižšie, nie však spochybniť záver o správnosti výpočtu predčasného starobného dôchodku žalobkyne. Túto skutočnosť ostatne potvrdzuje aj konštatovanie žalobkyne v kasačnej sťažnosti (str. 2 druhý odsek kasačnej sťažnosti), že „Pre účely posúdenia diskriminácie sťažovateľky Krajský súd nevykonal navrhovaný dôkaz, a to fiktívne výpočty dôchodku podľa predchádzajúcich právnych úprav zákona č. 461/2003 Z. z. a vykonaním

21. Najvyšší správny súd následne preskúmal napadnutý rozsudok optikou naplnenia imperatívu vyplývajúceho z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7Sk/33/2019 z 5. februára 2020. V tomto rozsudku najvyšší súd poukázal na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu zo 7. júla 2009, sp. zn. II. ÚS 269/09, podľa ktorého ,, (.

práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s daným podnetom jednou z uvedených možností, tak z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. Z podstaty ústavy ako priamo aplikovateľného práva v kontexte mechanizmu konkrétnej kontroly ústavnosti aplikovanej normy, z povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia a zo zohľadnenia relevantnej štrasburskej a komparatívnej judikatúry vyplýva, že úplná ignorácia argumentu protiústavnosti aplikovanej normy, ktorý bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, znamená porušenie práva na súdnu ochranu.“.

Najvyšší správny súd dospel k záveru, že krajský súd (v bodoch 45 až 82 napadnutého rozsudku) vykonal/poskytol ústavne konformný výklad aplikovanej normy vysvetliac pritom, prečo danú normu (resp. normy) považuje za ústavne súladnú resp. prečo sa nestotožňuje s tvrdením o ich neústavnosti tak, ako ho prezentovala žalobkyňa vo svojej správnej žalobe. Najvyšší správny súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Tieto závery, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, totiž vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku krajského súdu. Preto sa s ním najvyšší správny súd v podstatnom stotožňuje, považujúc jednak (i) právne posúdenie veci krajským súdom ako aj (ii) vysporiadanie sa s príkazom daným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7Sk/33/2019 aj formou odkazu na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 269/09 za správne a úplné.

100 ods. 1 písm. b) SSP v intenciách naznačených ústavným súdom v uznesení citovanom vyššie (potreba vysvetliť, prečo konajúci súd považuje normu za súladnú) sa musí adaptovať. Adaptácia musí reflektovať rozsah námietky, čiže konajúci súd má primárne posudzovať nie súladnosť normy (keďže táto v podstate v návrhu ani riadne identifikovaná nebola nehovoriac o absencii úvah o podstate nesúladnosti, keď všetky úvahy viedli skôr k opisu nespravodlivosti následkov aplikácie systému v priebehu rokov) alebo korektnosť námietok o protiústavnosti

24. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, najvyšší správny súd sa stotožnil so skutočnosťami, ktorými krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, a to vrátane jeho záveru nepostupovať podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP.

25. Nad rámec dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode (resp. v bodoch 45-82 napadnutého rozsudku, s ktorou argumentáciou sa najvyšší správny súd stotožnil) najvyšší správny súd k tvrdeniam žalobkyne obsiahnutým v kasačnej sťažnosti, ktoré sa týkali protiústavnosti aplikovaných právnych predpisov uvádza nižšie niekoľko úvah podporujúcich správnosť záverov krajského súdu. Úvodom je nutné zdôrazniť fakt, že žalobkyňa neartikulovala konkrétny rozpor konkrétnej právnej normy s konkrétnou normou vyššej právnej sily, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako základ pre podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Žalobkyňou označené ustanovenie § 63 ods. 3 zákona č. 461/ 2003 Z. z. stanovuje, že priemerný osobný mzdový bod (ďalej taktiež „POMB“) v hodnote nižšej ako 1,25 sa započítava v celej výške a z hodnoty POMP od 1,25 do 3 sa započítava jeho príslušná časť [určená v percentách podľa § 63 ods. 3 písm. a) až f) pre roky 2013 až 2018 a nasledujúce]. Ustanovenie prvej vety § 63 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. stanovuje,

Z opisu zákonnej úpravy uvedeného v predchádzajúcich dvoch vetách je zrejmá vzdialenosť úvah a tvrdení žalobkyne od konkrétnej právnej normy resp. ich nesúvis s platnou právnou úpravou, ktorú správny orgán aplikoval. Žalobkyňa totiž v podstatnom artikulovala svoje výhrady skôr k skrivodlivosti (v zásade celkovo komplexného) systému dôchodkového zabezpečenia, ktorá skrivodlivosť mala spočívať v rozpore tohto systému s (i) dobrými mravmi; (ii) princípom zásluhovosti; (iii) princípom rovnakého zaobchádzania (diskriminácia na základe veku a vzdelania); (iv) s princípom právnej istoty a (v) princípom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Uvedená skrivodlivosť (bez ohľadu na terminologickú správnosť, ako bola táto žalobkyňou vyjadrená) mala viesť k tomu, že správnym orgánom vypočítaný predčasný starobný dôchodok bol nižší, ako by bol býval, keby systém sociálneho zabezpečenia (v minulosti ako aj jeho platná právna úprava) tvrdenou vadou protiústavnosti netrpel.

. .“ (str. 2 tretí odsek kasačnej sťažnosti)] najvyšší správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu (pozri napr. uzneseniu ústavného súdu PL. ÚS 18/02 z 13. mája 2004), v zmysle ktorej ústavný súd nepreskúmava (nemá oprávnenie) súlad neplatného všeobecne záväzného právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily a to v princípe preto, lebo inštitút abstraktnej kontroly ústavnosti slúži primárne na zabezpečenie toho, aby v právnom poriadku neexistoval všeobecne záväzný právny predpis rozporný s

27. V súvislosti s tvrdeným rozporom aplikovanej legislatívy s princípom na primerané hmotné zabezpečenie (zrejme dôvodiac porušenie práva žalobkyne na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy) najvyšší správny súd poukazuje napríklad na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2008 z 30. júna 2010, v ktorom tento o. i. judikoval nasledovné „Čo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy, je potrebné uviesť, že ústavodárca v čl. 39 ods. 3 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol v súlade s ústavou.

Krajský súd teda nepochybil (a najvyšší správny súd sa s jeho súvisiacou argumentáciou stotožnil), keď námietku žalobkyne spočívajúcu v tvrdenom rozpore s princípom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyhodnotil ako nedôvodnú vychádzajúc pritom (i) jednak zo správnosti výpočtu predčasného starobného dôchodku žalobkyne (v zmysle jeho súladu s aplikovanou platnou právnou úpravou, ktorý súlad ostatne ani nebol žalobkyňou namietaný) (ii) jednak v komparácii výšky priznaného predčasného starobného dôchodku žalobkyne s výškou životného minima.

28. V neposlednom rade, v súvislosti s tvrdeným diskriminačným charakterom aplikovanej legislatívy, sa najvyšší správny súd stotožnil so záverom krajského súdu zhutneným v bode 73 napadnutého rozsudku slovami: „Vek ani vzdelanie nemajú žiadny právne relevantný vplyv na výšku starobného dôchodku, keďže toto nie sú kritériá, ktoré by vstupovali do výpočtu starobného dôchodku - jediné relevantné kritériá pre tento výpočet sú doba sociálneho poistenia a príjem dosiahnutý v jednotlivých obdobiach.“. Uvedený záver vnímal najvyšší správny súd aj v kontexte s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 2. apríla 2020, v ktorom tento o. i. judikoval, že „O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov v okolnostiach posudzovanej veci z dôvodu veku zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii.“. Najvyšší správny súd v kasačnej sťažnosti (a ani v správnej žalobe) neidentifikoval v podstatnom takú argumentáciu žalobkyne, ktorá by smerovala k záveru, že s ňou bolo zaobchádzané nepriaznivejšie ako s inou osobou nachádzajúcou sa v rovnakej alebo

Nezostáva než uzavrieť, že úvahová dimenzia žalobkyne vyjadrená v kasačnej sťažnosti je z tohto uhla pohľadu značne zjednodušujúca až „jednorozmerná“ a to najmä s prihliadnutím na fakt, že ambíciou jej podania [najmä návrhu, aby súd postupoval podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP] má byť korekcia komplexného systému.

Z týchto dôvodov [teda z dôvodov podrobne opísaných vyššie, ktoré sú zároveň dôvodmi, prečo sa najvyšší správny súd rozhodol nepostupovať podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP] potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

31. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.