6Ssk/36/2021

1. Uznesením podľa § 99 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), ktoré bolo napadnuté kasačnou sťažnosťou, Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) zastavil konanie vedené pod sp. zn. 7Sa/112/2018. Dôvodom pre zastavenie konania bola skutočnosť, že žalobca podaním zo dňa 1. júla 2021 vzal žalobu v celom rozsahu späť.

zo dňa 5. januára 2021“ (ďalej len „pokyn GP“). Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v ďalšom spochybňoval pokyn GP tvrdiac, že tento je rozporný s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy, ustanovením § 6 ods. 9 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). 4.

Neskoršie rozhodnutie Veľkého senátu NS SR neruší predchádzajúce, obe rozhodnutia existujú popri sebe.“. Sťažovateľ následne uzavrel, že: „ . . . je zrejmé, že akokoľvek bude chcieť ktorýkoľvek trojčlenný senát správneho kolégia NS SR vo veci rozhodnúť, bude sa musieť odchýliť od niektorého rozhodnutia Veľkého senátu NS SR. Z tohto dôvodu možno považovať späťvzatie protestu za predčasné a nesprávne, porušujúce právo sťažovateľa na riadne rozhodnutie vo veci.“. 5.

. .“ a žiadal, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 6. Žalovaný, ktorý sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 10. septembra 2021, uviedol, že kasačná sťažnosť de facto smeruje voči dôvodom, pre ktoré žalobca zobral žalobu späť, čo však podľa názoru žalovaného nie je relevantným dôvodom kasačnej sťažnosti. Žalovaný teda žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný k sťažovateľom tvrdenému porušeniu práva na súdnu ochranu uviedol, že: „Porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu je každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom a ktoré môže mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces. V danom prípade však nemožno hovoriť o porušení práva na súdnu ochranu zo strany súdu vzhľadom na to, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom .

. . . . . Sťažovateľ v hore uvedenej lehote správnu žalobu nepodal . . . . . . K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces (a práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré by však mohol konštatovať iba Ústavný súd Slovenskej republiky), žalobca s poukazom na uvedené uvádza, že sťažovateľ sám nevyužil svoje práva zákonom ustanoveným postupom.“. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej nezákonnosti pokynu GP žalobca uviedol, že pokyn GP nie je pokynom v individuálnej veci, ale ide o usmernenie so všeobecnými účinkami na zjednotenie postupu podriadených prokuratúr v druhovo a predmetovo určených veciach, ktoré je „generálna prokuratúra oprávnená/povinná vydávať“. S odkazom na ustanovenie § 99 písm. a) SSP, v presvedčení, že správny súd je povinný obligatórne zastaviť konanie, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol, teda žalobca žiadal kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

zamietnuť. 9. Z obsahu spisu správneho súdu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 1. júla 2021 označeným ako „Krajská prokuratúra Bratislava c/a Sociálna poisťovňa ústredie, za účasti H.. H. P. - o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 43157-2/2017-BA z 10.8.2017 - späťvzatie všeobecnej správnej žaloby (trojmo)“ zobral žalobu v celom rozsahu späť a konanie navrhol zastaviť. Žalobca späťvzatie žaloby odôvodnil tým, že v rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1Vs 3/2019 z 24. novembra 2020 došlo k odchýleniu od záverov veľkého senátu vo veci sp. zn. Vs 1/2019 a k inému právnemu posúdeniu otázky vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekárov ako samostatne zárobkovo činných osôb na základe licencie L1A. Žalobca vo svojom podaní, odôvodňujúc späťvzatie žaloby, taktiež uviedol, že „Napriek tomu, že právny názor žalobcu na danú problematiku zostal nezmenený

Ak je žaloba vzatá späť sčasti, správny súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne správny súd v rozhodnutí vo veci samej. 11. Podľa § 99 písm. a) SSP správny súd konanie uznesením zastaví, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol.

13. Kasačnou sťažnosťou napadnutým uznesením správny súd zastavil konanie podľa § 99 písm. a) SSP z dôvodu, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť podľa § 63 SSP, a to skôr, ako súd vo veci rozhodol. Najvyšší správny súd zastáva názor, že za daných skutkových okolností (kedy je nesporné, že žalobca žalobu v celom rozsahu späťvzal) je celkom zrejmá nedôvodnosť kasačnej sťažnosti založenej na kasačnom dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP obsahovo vymedzuje daný kasačný dôvod, pričom jednou z podmienok (predpokladov aplikácie tohto ustanovenia) je, že procesný postup správneho súdu musí byť nesprávny. Pokiaľ správny súd procesne postupoval správne (a teda po doručení späťvzatia žaloby podľa § 63 SSP konanie uznesením podľa § 99 písm. a/ SSP zastavil), nemohla byť daná podmienka pojmovo vymedzujúca tento kasačný dôvod splnená. Zároveň ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP k skôr artikulovanej podmienke (nesprávnosť procesného postupu správneho súdu) pripája ďalšiu - existenciu

Rovnako ustanovenie § 63 SSP v spojení s ustanovením § 99 písm. a) SSP nekladú osobitné požiadavky na kvalitu odôvodnenia návrhu (podania), ktorým žalobca berie žalobu späť. Z uvedeného vyplýva, že uznesením o zastavení konania podľa § 99 písm. a) SSP k znemožneniu uskutočnenia procesných práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, keďže zákon (SSP) ingerenciu ďalšieho účastníka v konaní pre prípad postupu podľa § 99 písm. a) SSP nepredpokladá a relevantné procesné práva mu v danom kontexte nepriznáva. Na záver stručnej interpretácie sťažovateľom uvedeného dôvodu kasačnej sťažnosti ešte najvyšší správny súd uvádza, že ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP obsahuje (okrem podmienky existencie nesprávneho procesného postupu správneho súdu a následne dôsledkov takéhoto postupu spočívajúcich v znemožnení realizácie procesných práv účastníka) aj požiadavku na intenzitu dopadov porušenia procesných práv účastníka.

14. K namietanému postupu správneho súdu najvyšší správny súd nad rámec vyššie uvedeného ďalej uvádza, že je povinnosťou správneho súdu dispozičný prejav vôle žalobcu (späťvzatie žaloby) rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračovať v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené tak, ako to predpokladá § 99 písm. a) SSP. Správny súd o zastavení konania rozhoduje uznesením, pričom tento postup má obligatórny

15. Ostatne, interpretácie ustanovení § 63 SSP a § 99 písm. a) SSP tak, ako je uvedená v bodoch 13 a 14 vyššie, si bol zrejme sťažovateľ vedomý, keď v kasačnej sťažnosti uviedol, že: „ . . . sťažovateľ touto kasačnou sťažnosťou nenamieta všeobecnú zákonnú povinnosť príslušného súdu zastaviť súdne konanie v prípade, ak dôjde k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu.“. Svoju úvahu však doplnil o rozmer „materiálnej zákonnosti respektíve ochrany základných práv a slobôd“, keď dospel k záveru, že zastavenie konania (podľa sťažovateľa na základe direktívneho a nezákonného pokynu GP) „malo v podstate za následok zmarenie súdnej a inej právnej ochrany sťažovateľa, ako práva vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy

argumentáciu fakticky obmedzil len na konštatovanie, že z dôvodu zastavenia konania došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti sa sťažovateľ dotkol taktiež jedného z (sťažovateľom bližšie nešpecifikovaných) uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorým mal ústavný súd odmietnuť sťažnosť v obdobnej veci (vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením o späťvzatí protestu prokurátora) a podrobil ho kritike tvrdiac, že je arbitrárne a nepreskúmateľné. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 161/2021 z 20. apríla 2021, ktoré sa týka obsahovo/skutkovo podobnej veci, ako je vec prejednávaná a teda ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka (fyzická osoba zastúpená identickým právnym zástupcom ako sťažovateľ v tomto konaní) namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy späťvzatím protestu prokurátora. Ústavný súd svoje

Na druhej strane ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je doménou správneho súdnictva. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu je výlučné dispozičné oprávnenie prokurátora vo vzťahu k žalobe/konaniu (a teda možnosť jej späťvzatia podľa § 63 SSP bez potreby zohľadňovania individuálnych záujmov ďalších účastníkov) odrazom ústavným súdom opísaného rozmeru netrestného dozoru prokuratúry. Uvedené umocňuje skutočnosť, že sťažovateľ mal k dispozícii dostupný prostriedok ochrany (správna žaloba smerujúca proti rozhodnutiu žalovaného), ktorého využitie záviselo plne na jeho konaní, resp. nekonaní.

17. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 467 ods. 1 v spojení s ustanovením § 170 písm. c) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. 18. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4