6Ssk/39/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Y.. Z. Q., narodený XX. H. XXXX, bytom Q.Q. XX/XX, XXX XX Q., právne zast. Advokátskou kanceláriou Borgulová & Péteriová s.r.o., so sídlom Farská 4, 949 01 Nitra, IČO: 46104020 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 24062-3/2018-BA zo dňa 31. januára 2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43Sa/12/2022-157 zo dňa 12. septembra 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. septembra 2022, č. k. 43Sa/12/2022-157, zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

2. Po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 137 ods. 4 SSP a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel opätovne k záveru o dôvodnosti žaloby a vydal napadnutý

rozsudok.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd konštatoval, že je v zmysle § 469 SSP viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu ako súdu kasačného, a to v otázke charakteru licencie L1A ako majúcej vplyv na právne postavenie SZČO; v otázke splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu žalobcu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti v relevantnom čase; a v otázke, či neoznámením začatia nedávkového konania žalobcovi správny orgán pochybil a porušil práva účastníka. V nadväznosti na to uviedol, že najvyšší správny súd nezaujal výslovné stanovisko k nedostatku rozhodnutia správneho orgánu, ktorý konštatoval v zrušenom rozsudku zo dňa 18. marca 2019. Tento nedostatok má spočívať v nepredvídateľnosti vyplývajúcej zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí takmer 11 rokov od doby, kedy žalobca oznámil žalovanej zánik poistenia k 30. júnu 2006. Krajský súd dôvodil tým, že najvyšší správny súd sa vyjadroval v zrušujúcom rozsudku iba k neoznámeniu začatia nedávkového konania, ktoré nepovažoval za porušenie, a princíp predvídateľnosti rozhodnutia v tomto prípade nepovažoval za porušený, resp. túto okolnosť nepovažoval za významnú z hľadiska zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Za nedostatky odôvodnenia v tomto smere krajský súd označil arbitrárnosť rozhodnutia, formálnosť tvrdení žalovanej, ktoré nemajú oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia pobočky žalovanej nezohľadňujúcom požiadavku zákona na zrozumiteľné vysvetlenie súvislosti medzi citovanými predpismi a jednotlivými skutočnosťami. Za ďalší nedostatok odôvodnenia považoval absenciu zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia (vzhľadom na časový odstup medzi prvostupňovým rozhodnutím a odhláškou z poistenia ako aj na predvídateľnosť ďalšieho postupu poisťovne), pričom ďalej kládol otázky subjektívneho charakteru. Záverom krajský súd uviedol, cit.: „Nakoľko kasačný súd nespochybnil správnosť záveru o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a ku zmene skutkového či právneho stavu, ktorá by mohla ovplyvniť zistenia súdu v tomto smere, iba uplynutím času nemohlo dôjsť a nedošlo, nemal súd dôvod odkloniť sa od požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktorú nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vád rozhodnutia iba formálneho charakteru bez možnosti, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názor na charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, privodenia pre žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá zohľadňuje záujem na naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces zahŕňajúcom aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné otázky konania.“. 4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na plnú náhradu trov konania.

Túto nedostatočnosť vytýkal krajský súd žalovanej už v predchádzajúcom rozsudku, pričom najvyšší správny súd v rozsudku, sp. zn. 9Sžsk/83/2019, zo dňa 27. apríla 2022 tento jeho záver nespochybnil. Žalovaná ďalej označila za nesprávne právne posúdenie krajského súdu to, že krajský súd opätovne konštatoval arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej a formálnosť jej tvrdení, ktoré nemajú oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia pobočky žalovanej. Krajský súd v tomto kontexte dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej nespĺňa všetky zákonné náležitosti v zmysle § 209 ods. 2 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“).

7. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sa žalovaná zamerala na význam nepreskúmateľnosti rozhodnutia a nedostatočného odôvodnenia. S odkazom na § 191 ods. 1 písm. d) SSP má za to, že nepreskúmateľným je rozhodnutie, ktoré je buď nezrozumiteľné, teda nejasné, či protirečivé, alebo nedostatočne odôvodnené, t. j. z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri hodnotení dôkazov, pri právnom posudzovaní veci atď.

V rozhodnutiach je jednoznačne opísané a jednotlivými dôkazmi preukázané, prečo žalobcovi nemohlo zaniknúť jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006, ale až 30. júna 2008. Opierajúc sa o rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sžso/35/2015, zo dňa 29. septembra 2016 a pomerne rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR v otázke náležitého zdôvodnenia rozhodnutia žalovaná uviedla, že v odôvodneniach svojich rozhodnutí dostatočne popísala skutkový stav veci, zhodnotila v konaní zadovážené dôkazy, ktorých relevantnosť nebola nijako spochybnená (ďalej konkretizovala jednotlivé dôkazy), pričom toto vyústilo do právneho záveru o konkrétnom dni skončenia povinného poistenia konštatovaného v rozhodnutí pobočky žalovanej ako aj napadnutom

súdu Slovenskej republiky a najvyššieho správneho súdu, v zmysle ktorej rozhodnutie orgánu prvého stupňa tvorí spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu jeden celok, v dôsledku čoho postačuje, aby sa námietkami účastníka konania zaoberal odvolací orgán. Žalovaná má za to, že ak by najvyšší správny súd zistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z procesných dôvodov, rozsudkom by kasačnú sťažnosť žalovanej zamietol. 9. Žalovaná ďalej argumentovala tým, že opätovným zrušením napadnutého rozhodnutia žalovanej a vrátením veci na ďalšie konanie by krajský súd zaťažil konanie prieťahmi, pričom je zrejmé, že tie neprinesú žalobcovi úspech vo veci. V tomto kontexte odkázala tiež na

2019). Ak by si žalovaný splnil svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/ 2003 Z. z. a oznámil by pobočke žalovanej, že je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, táto by ho ihneď upozornila na to, že zánik poistenia z tohto dôvodu nenastal v deň, ktorý žalobca deklaroval. Žalovaná v tejto súvislosti odmieta závery krajského súdu o nepredvídateľnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko o skutočnosti, že držiteľ takejto licencie je považovaný na účely sociálneho poistenia za samostatne zárobkovo činnú osobu informovala aj samotná Slovenská lekárska komora prostredníctvom svojej webovej stránky, ako aj prostredníctvom e-mailu adresovaného svojim členom a pod. 10. Žalovaná v závere kasačnej sťažnosti navrhla, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Najvyšší správny súd ako súd kasačný [§ 11 písm. h) SSP] preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

17. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

19. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 151/2022 Z. z., správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov.

júna 2008. 23. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd ako aj orgán verejnej správy sú viazaní názorom kasačného súdu. 24.

25. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. 26. Podľa § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

28. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej má za preukázané, že - pobočka žalovanej prvostupňovým rozhodnutím rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkového poistenie dňa 30. júna 2006, ale dňa 30. júna 2008 [keďže aj po 30. júni 2006 bol naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (LIA) a zároveň príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti za rok 2006 bol vyšší ako zákonom stanovená hranica a až v roku 2007 nemal žiadny príjem zo samostatne zárobkovej činnosti]; - proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej podal žalobca odvolanie namietajúc, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby mal na základe rozhodnutia Okresného súdu v Trnave č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995 a povolenia Krajského úradu v Trnave č. j. 96/00520-25/LEK zo dňa 30. augusta 1996, pričom tieto boli zrušené rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/2592 zo dňa 13. júna

a uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22 vo vzťahu k posudzovaniu charakteru licencie L1A a posúdeniu splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase]; - následne krajský súd tu preskúmavaným rozsudkom zo dňa 12. septembra 2022, č. k. 43Sa/ 12/2022-157, postupom podľa § 191 písm. d) SSP opätovne zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatku odôvodnenia rozhodnutia [absencia zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, nepredvídateľnosť rozhodnutia], napriek záväznému právnemu názoru najvyššieho správneho súdu vysloveného v rozsudku zo dňa 27. apríla 2022, sp. zn. 9Sžsk/83/2019.

rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho poistenia. O držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa žalovaná dozvedela až 7. apríla 2016, a to na základe údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, nie žalobcom.

Táto otázka už bola opakovane predmetom rozhodovacej činnosti najvyššieho správneho súdu (por. napr. rozsudok najvyššieho správneho súdu zo dňa 15. júla 2022, sp. zn. 9Sžsk/121/2018). Zároveň najvyšší správny súd dopĺňa, že pri vyhodnocovaní argumentácie účastníkov konania je nevyhnutné posudzovať argumenty oboch účastníkov konania súčasne, a nie len sa prikloniť k jednej strane, bez náležitého zdôvodnenia, prečo argumentácia druhej strany je nesprávna.

žalovanej krajským súdom. Žalovaná vo svojom rozhodnutí ozrejmila podstatné skutočnosti a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. 31. Najvyšší správny súd si uvedomuje vplyv znenia § 202 ods. 2 prvej vety a § 203 ods. 2 SSP na rozhodovaciu činnosť správnych súdov. Napriek tomu však vo všeobecnosti zastáva názor, že účelovo hľadať argumenty na to, aby sa správnej žalobe (žalobcovi) vyhovelo, nie je namieste, obzvlášť, ak je tento zastúpený advokátom, ako je tomu v prejednávanej veci. Napriek tomu, že ide o sociálnu vec, naďalej platí všeobecná právna zásada vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) i zásada est modus in rebus, sunt certi denique fines (všetko má svoju mieru). Z tohto hľadiska sa napadnutý rozsudok krajského súdu javí ako svojvoľný a neprimerane iniciatívny (obdobne por. aj rozsudok najvyššieho správneho súdu zo dňa 27. apríla 2023, sp. zn. 6Ssk/42/2023).

R 103/2011), a ich zrušenie by znamenalo len formálne zopakovanie administratívneho procesu bez odlišného výsledku (podržanie vecnej správnosti rozhodnutia), čo by viedlo k neodôvodnenému predlžovaniu konania a k prieťahom. Dôvodom zrušenia rozhodnutia môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia (R 122/2003).

34. Vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP], keď tento nesprávne aplikoval § 191 ods. 1 písm. d) SSP a § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. na danú vec a rozhodnutie žalovanej považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo nezodpovedalo stavu

36. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.