6Ssk/40/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom zo dňa 29. novembra 2023, č. k. BA-4Sa/25/2021-68 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 21. januára 2021, Číslo:

konania. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách ustanovení § 65 ods. 1, § 65 ods. 2, § 274 ods. 1, § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a § 14 ods. 1, § 14 ods. 2, § 14 ods. 4, § 21 ods. 1, § 174 ods. 1 písm. c/, § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. 3.

4. Správny súd uviedol, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov (v prípade žalobcu 58 rokov) je nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. i/ až l/ zákona č. 100/1988 Zb. v stanovenom rozsahu, čo žalobca spĺňa, pretože v I. kategórii funkcií odpracoval 16 rokov a 186 dní, ale aj splnenie podmienky ustanovenej v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorou je trvanie takéhoto zamestnania k 31. 12. 1999, čo žalobca nespĺňal. Ďalej uviedol, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 zákona č. 100/1988 Zb. vyžadoval splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu, naposledy k 31. 12. 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a

1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. 12. 1999 (prvýkrát k 31. 12. 1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/285/2015 zo dňa 28. 06. 2017). Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorou je podmienka, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. 12. 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28. 10. 2009 a sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29. 09. 2015).

6. Vo vzťahu k výkladu slovného spojenia „trvali k 31. 12. 1999“ uvedeného v § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. správny súd uviedol, že toto vyjadruje podmienku trvania služobného pomeru k tomuto dátumu vrátane, t. j. k 31. 12. 1999 a nie v čase do 31. 12. 1999 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/146/2016 zo dňa 25. 04. 2018).

vek. Nespĺňal tiež podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 písm. d/ zákona č. 100/1988 Zb., keďže nebol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i/ až l/. Podmienku podľa § 174 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. síce splnil, ale nesplnil podmienku podľa § 174 ods. 2 tohto zákona, ktorá musí byť splnená kumulatívne, keďže jeho služba I. kategórie funkcií netrvala k 31. 12. 1999.

zamietol. 8. Žalobca mal za to, že skutočnosť, že o odvolaní proti rozhodnutiu žalovanej v pozícii prvostupňového orgánu rozhoduje generálny riaditeľ žalovanej, teda tá istá inštitúcia rozhoduje v 1. aj 2. stupni, nespĺňa ústavnoprávne princípy čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

zamietol. 9. Žalobca tiež poukazoval na to, že žalovaná by mala rozhodovať podľa Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach. Správny súd poukázal na to, že tento dohovor neurčuje spôsob výpočtu dávok z osobitného alebo všeobecného systému poistenia, ten je určený právnymi predpismi jednotlivých štátov. Žalobca pritom neuviedol, v čom konkrétne by malo byť napadnuté rozhodnutie v rozpore s Dohovorom č. 128, a ani správny súd sám takýto rozpor nezistil.

11. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca podaním zo dňa 6. februára 2024 (doručená správnemu súdu dňa 09. 02. 2024). Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. 13. Poukázal, že zákon č. 355/1999 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 100/1988 Zb. neurčil právnu retroaktivitu, konkrétne to, že „tisíce ťažko pracujúcich občanov, ktorí mnoho krát v práci došli o zdravie, nemajú zákonnú garanciu skoršieho odchodu do starobného dôchodku zachovanú, teda spätne im odníma túto výhodu. Právna retroaktivita je v právnom štáte neprijateľná, nakoľko by to bolo ničím neodôvodnené určovanie nesplniteľných podmienok a je to narušovanie právnej istoty a nekalé zneužívanie práva a bolo by to v rozpore s dobrými mravmi a zásadou práva na spravodlivý súdny proces a diskriminačne“. 14. Dodal, že § 174 ods. 2 v znení zákona č. 355/1999 Z. z. sa žiadnym spôsobom netýka žalobcu a ani mu spätne neurčuje nesplniteľné podmienky, pretože žalobca mal od 1980 do 31. 10. 1999 právne „poistenecké postavenie k sociálnej poisťovni ako vykonávateľ práce I. kategórie služby, a teda v tej dobe je nároky upravoval § 174 ods. 2 v znení zákona č. 376/1997 Z. z. účinný od 31. 12. 1997 do 21. 12. 1999“. Podľa znenia tohto ustanovenia platí, že kto k 31. 12. 1998 prácu alebo službu I. kategórie funkcií má právo na skorší odchod do starobného dôchodku v zmysle § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. Príslušný § 175 určuje, že nároky z práce alebo služby I. kategórie sa priznávajú do 31. 12. 2022. Tieto právne predpisy sú určujúce pre nárok žalobcu, keďže službu ukončil 31. 10. 1999 za podmienok § 174 ods. 1 a 2 v znení zákona č. 367/1997 Z. z. a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších zákonov. Žalobca ďalej svoj nárok odvodzuje aj od § 165a zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Z. z. 15. Žalobca poukázal, že uvedený rozsudok napadol aj z dôvodu jeho rozporu s ústavnoprávnymi princípmi, konkrétne právo zabezpečenia v starobe, pretože dodatočne určená podmienka, ktorá je pre všetkých občanov, ktorí skončili prácu k 31. 12. 1999 nesplniteľná a je právne retroaktívna a v rozpore s dobrými mravmi, pretože to bolo ľstivé a podvodné konanie. A takýmto spôsobom sa Sociálna poisťovňa zbavila povinnosti vyplácať predčasne starobný dôchodok. Nesúhlasil s novelami zákona č. 100/1988 Zb. (najmä so zákonom č. 355/1999 Z. z.), ktorá dodatočne určila podmienku pracovať presne do dňa 31. 12. 1999 Z. z., a zároveň správny súd odignoroval zákon č. 367/1997 Z. z., pričom neberie do úvahy právny stav k 31. 10. 1999, kedy žalobca ukončil prácu, resp. službu I. kategórie. 16. Záverom navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP zrušil rozsudok správneho súdu a rozhodol, že žalovaná má zákaz diskriminácie žalobcu a má okamžite začať konanie o priznanie starobného dôchodku od 58. roku života v zmysle § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/ 1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Zb. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž/20/2010 týkajúce sa právnej retroaktivity.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) s ohľadom na Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovené porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pred krajským súdom (nález z 13. apríla 2023, sp. zn. II. ÚS 52/2023) prednostne (teda mimo poradia nápadu vecí) preskúmal napadnutý

rozsudok

správneho súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. 20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 25. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, postupom podľa § 190 SSP, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 21. januára 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 25. novembra 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X týkajúce sa zamietnutia žalobcovej žiadosti o starobný dôchodok k 6. októbru 2019. 26. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

29. Podľa § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., o odvolaní proti rozhodnutiu ústredia rozhoduje generálny riaditeľ. 30. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.

i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.

Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h). 33. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov.

35. Podľa § 174 ods. 2 cit. zák. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

a to tak, že odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 25. 11. 2020; - zároveň najvyšší správny súd z vlastnej činnosti zistil, že v kontexte tejto veci bolo vydané rozhodnutie Ústavného súdu SR, konkrétne rozhodnutie zo dňa 13. apríla 2023, sp. zn. II. ÚS 52/2023-20, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 2000 eur; - žalobca podal dňa 08. 06. 2021 žiadosť o starobný dôchodok s dátumom uplatnenia nároku 10. 05. 2021, pričom v poznámke k žiadosti bolo uvedené, že si uplatňuje znížený vek odchodu do dôchodku 59 rokov z dôvodu zamestnania zaradeného do I. kategórie, ktoré trvalo k 31. 12. 1998, t. j. 15 rokov a 7 mesiacov v I. kategórii, zároveň vyplynulo, že si uplatnil opravný prostriedok voči rozhodnutiu o zamietnutí starobného dôchodku zo dňa 26. 10. 2020 a napriek tomu trvá na opätovnom podaní žiadosti;

2021; - žalobca proti uvedenému rozhodnutiu generálneho riaditeľa žalovanej podal správnu žalobu, ktorá bola vedená na Krajskom súde v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8Sa/97/2021 (toho času vedená na Správnom súde v Bratislave z dôvodu súdnej reformy, zároveň o tejto veci nebolo ku dňu rozhodnutia najvyššieho správneho súdu rozhodnuté, pozn. súdu); zároveň najvyšší správny súd z vlastnej činnosti zistil, že v kontexte tejto veci boli vydané dve rozhodnutia Ústavného súdu SR, konkrétne rozhodnutie zo dňa 14. júna 2023, sp. zn. II. ÚS 310/2023, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť týkajúca sa vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože napadnuté konanie nepresahuje štandardnú dĺžku súdneho konania na jednom stupni sústavy súdov (dva až tri roky) a zároveň rozhodnutie zo dňa 23. januára 2024, sp. zn. IV. ÚS 29/2024, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť týkajúca sa vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože ani súčasná celková dĺžka napadnutého

375,07 eur; - proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol generálny riaditeľ žalovanej zo dňa 24. 04. 2023, a to tak, že toto odvolanie zamietol a v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 02. 03. 2023.

práva. 38. V predmetnej veci bolo sporným, či sa na žalobcu mohol uplatniť skorší odchod do starobného dôchodku od 58. rokov veku najmä so zohľadnením jeho odpracovaných rokov v I. kategórii funkcií ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky.

39. Zákon č. 100/1988 Zb., ktorý bol platný do 31. decembra 2003 upravoval sociálne zabezpečenie pre všetkých občanov. Najvyšší správny súd poukazuje, že systém pracovných kategórií bol do československého systému sociálneho zabezpečenia zavedený s účinnosťou od 1. januára 1957 zákonom č. 55/1956 Zb. s cieľom poskytovať vyššie dôchodkové nároky vybraným občanom, ktorí pracovali v určených zamestnaniach. Uplatňovali sa ako preferencia vtedajších prioritných odvetví, medzi ktoré boli zaradené hlavne baníctvo, hutníctvo a ťažké strojárstvo. Postupne v priebehu rokov bol systém preferovaných pracovných kategórií rozširovaný aj na ďalšie odvetvia národného hospodárstva, pri rešpektovaní zásady, že v preferovaných pracovných kategóriách mohlo byť zaradených najviac 10% pracujúcich v národnom hospodárstve. Zavedením pracovných kategórií v dôchodkovom zabezpečení štát v postavení zamestnávateľa uznával svoju zodpovednosť za výkon prác v zdraviu škodlivom a zdraviu ohrozujúcom prostredí, t.j. za pracovné podmienky, v ktorých zamestnanec pre neho pracoval.

Zároveň bolo umožnené do 31. decembra 1992 vykazovať zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii na účely dôchodkového zabezpečenia, pričom podľa výkladu Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí, v súvislosti s privatizáciou a zmenami vlastníckych vzťahov mohli sa na účely zaraďovania zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií považovať aj tie organizácie, ktoré ku dňu 31. mája 1992 patrili do odboru pôsobnosti príslušného ministerstva, používali jeho rezortný zoznam a po privatizácii aspoň časť akcií bola vo vlastníctve štátu, iného štátneho podniku alebo Fondu národného majetku (bližšie pozri Dôvodovú správu k zákonu č. 355/1999 Z. z.).

2022. Zákonom č. 355/1999 Z. z. sa novelizoval zákon č. 100/1988 Zb., konkrétne sa opäť predĺžilo obdobie vykazovania a hodnotenia výkonu prác zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a výkonu služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999, resp. až do roku 2023 v príslušných ustanoveniach zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. To sa následne premietlo v § 174 zákona č. 100/ 1988 Zb., z ktorého vyplynulo, že občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný

Z toho jednoznačne vyplýva, že aby takýto nárok osobe mohol vzniknúť (za splnenia ďalších kumulatívnych podmienok) muselo zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvať k 31. decembru 1999.

I. pracovnej kategórie a služby I. alebo II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999. V žalobcovom prípade však služobný pomer skončil dňom 31. októbra 1999, preto nebola táto podmienka splnená. 42. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca podal žiadosť o starobný dôchodok dňa 26. októbra 2020, pričom požiadal žalovanú o priznanie starobného dôchodku od X. S.L. XXXX, t. j. od dovŕšenia 58 rokov veku. Preto pri posudzovaní žalovaná vychádzala z poslednej platnej právnej úpravy v zákone č. 100/1988 Zb. a nie z právnej úpravy, ktorú požadoval žalobca. V súvislosti s posudzovaním nároku na starobný dôchodok je rozhodujúca právna úprava platná v čase, keď vznikol nárok na dôchodkovú dávku a nie deň, kedy bola ukončená niektorá z činností žiadateľa o starobný dôchodok. Z toho dôvodu bola nedôvodnou aj námietka žalobcu súvisiaca s retroaktivitou, keďže v danom prípade to nenastalo. Tak, ako to už najvyšší správny súd uviedol vyššie, žalobca v I. kategórii funkcií hodnotenej ako zamestnanie I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ získal iba 16 rokov a 186 dní, t. j. nezískal najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/, preto nespĺňal podmienky uvedené v § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., a preto mu nárok na starobný dôchodok dovŕšením 58 rokov veku k X. S. nevznikol. 43. Čo sa týka žalobcovej námietky v súvislosti s možnou diskrimináciou „občanov, ktorí pracovali v ťažkých podmienkach“, najvyšší správny súd uvádza, že výhodnejšie dôchodkové nároky vyplývajúce z preferovaných pracovných kategórií boli uspokojované skôr na úkor ostatných „poistencov“, pretože títo zamestnávatelia, tak aj zamestnanci neplatili vo vyššej miere poistné, ale platili poistné v rovnakej výške ako ostatné skupiny osôb, ktoré naopak nemali možnosť byť v dôchodkových nárokoch zvýhodňovaní. 44. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu žalovanej konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP analogicky podľa § 168 SSP). 46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.