6Ssk/41/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: F. Z., narodený X. L. XXXX, bytom T. XXX, XXX XX U. proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 18. januára 2019, číslo 439-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. novembra 2022, č.k. 6Sa/23/2021-42, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

2. V poradí prvým rozsudkom zo 17. decembra 2020, č.k. 1Sa/5/2019-101, krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie pobočky a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Tento rozsudok krajského súdu bol na základe kasačnej sťažnosti žalovanej z 11. februára 2021 doručenej krajskému súdu 12. februára 2021 zrušený podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) z 27. septembra 2021, sp. zn. 7Sžsk/ 30/2021, a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. 3. Krajský súd po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom vydal napadnutý

rozsudok

a žalobu zamietol. S poukazom na právny názor najvyššieho správneho súdu vyslovený v rozsudku z 27. septembra 2021, sp. zn. 7Sžsk/30/2021, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a postup i rozhodnutie žalovanej sú v súlade so zákonom. Podstatu odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd zhrnul v bode 28 napadnutého rozsudku, dôvodiac, že „Na tomto mieste správny súd opakovane pripomína, že materské je peňažnou nemocenskou dávkou, ktorá sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia. Nahrádza mzdu alebo plat v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa z 19. októbra 2018 u žalobcu k zníženiu mzdy žalobcu nedošlo. Žalobca podmienky na vznik nároku na nemocenskú dávku nespĺňa, lebo nemá zmenu príjmu, pracuje v rozsahu, ktorý mu starostlivosť o dieťa nedovoľuje, preto jeho „Dohoda“ formálna a jeho starostlivosť o dieťa nemožná.“. 4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá si účelne vynaložené trovy neuplatnila.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorej dôvody vymedzil podľa (i) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a (ii) § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). 6. Čo sa týka prvého, žalobcom uvádzaného, dôvodu kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] žalobca nesprávny procesný postup krajského súdu vzhliadol v tom, že krajský súd po prerušení veci a následnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nevydal (pred tým, ako verejne vyhlásil napadnutý rozsudok) uznesenie, ktorým by rozhodol o pokračovaní v konaní v zmysle § 100 ods. 3 SSP a ani „ ... iným vhodným spôsobom napr. výzvou na vyjadrenie neupozornil, že bude pokračovať v konaní ... “ čím mal jednak znemožniť žalobcovi podať návrh na ďalšie prerušenie konania, jednak znemožniť predložiť procesný návrh na vykonanie ďalších dôkazov dôležitých k meritu veci (napr. predvolanie svedkov a predloženie písomných dôkazov). 7. Nesprávne právne posúdenie [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP] žalobca identifikoval vo vzťahu k (i) splneniu osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 2 v spojení s § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v podstatnom tvrdiac, že podmienku prevzatia a poskytovania starostlivosti o dieťa splnil, okrem iného aj preto, že „ ... mal som vytvorený dostatočný časový priestor na starostlivosť o syna D., pracoval som až po uložení syna k spánku počas obeda, alebo večer.“); (ii) ustanoveniu § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. (v podstatnom dôvodiac, že interpretácia tohto ustanovenia krajským i kasačným súdom by mala za následok vznik absurdných situácií „ ... kedy by napríklad rodič poberajúci materské stratil nárok na túto dávku v prípade, ak by na jeden deň, resp. hoc aj na pól dňa nechal svoje dieťa u starých rodičov ...“); (iii) ustanoveniu § 2 písm. a), § 58 ods. 1 a § 53 zákona č. 461/2003 Z. z. (v podstatnom tvrdiac, že „Samotné dosahovanie príjmu z nového, resp. z iného nemocenského poistenia neovplyvňuje negatívne nárok poistenca na nemocenskú dávku, ktorá je priznaná a vyplácaná zo skoršieho právneho vzťahu.“); (iv) úniovému právu (smernica Rady EÚ č. 2019/1158 z 20. júna 2019; Uznesenie Európskeho parlamentu z 29. apríla 2021 o Európskej záruke pre deti (2021/2605 (RSP) a (v) poistnému systému podľa zákona č. 461/2003 Z. z. ako takému (dôvodiac napríklad, že „V žiadnom prípade nie je na mieste subjektívne vyhodnocovať, aké pohnútky viedli poistenca k vytvoreniu jeho rodinných a pracovných predpokladov na to, aby si túto dávku uplatnil a následne ho pre ne dehonestovať svojimi vyjadreniami o zneužívaní sociálneho systému.“). 8. Žalobca v závere kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby žalobcovi priznal náhradu trov kasačného konania a konania na krajskom súde v celom rozsahu.

9. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 2. februára 2023 doručeným krajskému súdu 3. februára 2023. 10. V úvode vyjadrenia žalovaná zdôraznila, že ako krajský súd, tak orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/30/2021 z 27. septembra 2021. V ďalšom sa nevyjadrovala k námietkam žalobcu týkajúcim sa procesných vád konania na krajskom súde, ale výlučne len k námietkam žalobcu týkajúcim sa jeho nároku na materské. V podstatnom pritom uviedla, že (i) v konaní bolo preukázané, že u žalobcu nedošlo k zníženiu mzdy a zároveň, že aj v pôvodnom pracovnom pomere mal schválený pružný pracovný čas; (ii) poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/74/2020 z 30. júna 2021, v ktorom tento vo vzťahu k možnosti práce z domu v kombinácii s flexibilným pracovným časom pre potreby posudzovania osobnej starostlivosti o dieťa judikoval, že „ ... nie je reálne uvažovať o tom, že by sa v pracovnom čase, kedy sa musel plnohodnotne venovať výkonu svojej práce, žalobca mohol aj plnohodnotne starať o dieťa.“; (iii) poukázala taktiež na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 1. apríla 2019, v ktorom táto okrem iného uviedla, že „ ... súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, je v rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona.“; (iv) uviedla, že jej úlohou pri posudzovaní nároku na nemocenskú dávku je tiež sledovať znaky svedčiace o zneužívaní systému sociálneho poistenia resp. o obchádzaní zákona; (v) poukázala aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu resp. najvyššieho správneho súdu (sp. zn. 9Sžsk/98/2020 z 27. októbra 2021; 9Sžsk/105/2020 z 28. apríla 2021; 9Sžsk/117/2020 z 28. apríla 2021). V závere vyjadrenia žalovaná navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol. 11. Na vyjadrenie žalovanej (viď predchádzajúci bod) reagoval žalobca podaním z 12. februára 2023 označeným ako „Replika k vyjadreniu žalovanej ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sp. zn. 6Sa/23/2021 zo dňa 3.2.2023“, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) zamestnávateľ žalobcovi poskytol od októbra 2018 rodičovskú dovolenku a upravil mu náplň a režim práce tak, aby časť práce mohol vykonávať z domu; (ii) uviedol, že „Takto vytvorený časový priestor spolu s náplňou práce vytvára pre otecka možnosť plne sa venovať starostlivosti o dieťa a pracovať v dobe spánku dieťaťa, na obed a vo večerných hodinách.“;

13. Ako vyplýva z konštatačnej časti tohto rozsudku (viď bod 2 vyššie), najvyšší správny súd v prejednávanej veci rozhodoval už druhý krát, keď prvý krát svojim rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/30/2021 z 27. septembra 2021 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 7Sžsk/30/2021“) zrušil podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu č.k. 1Sa/5/2019-101 zo 17. decembra 2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/30/ 2021 (viď časť IV.3 Aplikácia referenčných právnych noriem; body 36 až 45) zrozumiteľne, komplexne a pomerne rozsiahlo artikuloval právny názor relevantný na prejednávanú vec, pričom ani v procese prieskumu napadnutého rozsudku krajského súdu (rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. novembra 2022, č.k. 6Sa/23/2021-42) nevzhliadol žiaden dôvod, prečo by mal takto artikulovaný právny názor akokoľvek modifikovať alebo sa od neho odkloniť. Na uvedený záver má podporný vplyv taktiež skutočnosť, že prieskum rozsudku sp. zn. 7Sžsk/ 30/2021 bol predmetom konania na ústavnom súde (konanie vedené pod sp. zn. I. ÚS 127/

. . preskúmaním napadnutého rozsudku zistil, že najvyšší správny súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy (zákona o sociálnom poistení a Správneho súdneho poriadku), ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalovanej.“ (viď bod 20). Vychádzajúc zo skutočností uvedených v tomto bode vyššie najvyšší správny súd považoval za zbytočné opäť citovať referenčné právne normy (na ktorých citáciu v bodoch 19 až 33 rozsudku sp. zn. 7Sžsk/30/2021 poukazuje). 14. Čo sa týka skutkového stavu mal najvyšší správny súd (rovnako ako v prípade rozsudku sp. zn. 7Sžsk/30/2021) za preukázané nasledovné skutočnosti, ktoré považoval za východiskové pre formuláciu resp. pre samotné právne posúdenie veci:

O tejto žiadosti rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo 16. januára 2018, číslo 200-000193-CA01/2018 podľa § 30 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 28. decembra 2017. Prvostupňový správny orgán toto svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca vykonával u zamestnávateľa (U. S. Steel Košice, s.r.o.) závislú činnosť a mal príjem za vykonanú prácu, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v

- matka dieťaťa si v zmysle rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 19. septembra 2018, číslo KE1/OPHNNVŠSD_2/SOC/2018/138784-3 podala žiadosť o odňatie rodičovského príspevku vyplácaného na dieťa D. Z.. O odňatie rodičovského príspevku

U. S. Steel Košice, s.r.o., Vstupný areál U. S. Steel, 044 54 Košice, - žalobca (ako zamestnanec) uzavrel dňa 8. októbra 2018 s obchodnou spoločnosťou U. S. Steel Košice, s.r.o. (ako zamestnávateľom) pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol pracovný pomer od 15. októbra 2018, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, do 28. apríla 2019.

zdrojov vedenia spol. U. S. Steel Košice, s.r.o.) na otázku prvostupňového správneho orgánu či pri novom pracovnom pomere žalobcu došlo k zníženiu mzdy v porovnaní s pôvodným pracovným pomerom, k zníženiu mzdy žalobcu nedošlo, zamestnávateľ uviedol, že „Nová mzda je dohodnutá v rovnakej výške ako bola mzda v predchádzajúcom pomere.“, - podľa vyjadrenia zamestnávateľa z 22. októbra 2018 (správa p. K. T., Servis ľudských

V podstatnom žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že jednou z podmienok vzniku žalobcom uplatneného nároku na materské je faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti tomuto dieťaťu. V tejto súvislosti žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla: „Z predložených dokladov (pracovná zmluva zo dňa 8. októbra 2018, Dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 30. decembra 2005 a Registračné listy FO - zmena a prihláška) vyplýva, že u navrhovateľa došlo od 15. októbra 2018 len k zmene pracovného zaradenia, inak prácu na základe novej pracovnej zmluvy vykonáva v rovnakom pracovnom čase, rozsahu a za porovnateľnú mzdu ako pred čerpaním

15. Východiskové skutočnosti zhrnuté v predchádzajúcom bode mal najvyšší správny súd za preukázané pričom ani skutočnosti uvádzané žalobcom v kasačnej sťažnosti (viď bod 5-8 vyššie), ani skutočnosti uvádzané žalobcom v jeho replike (podanie žalobcu z 12. februára 2023) nepovažoval najvyšší správny súd za také, ktoré by boli spôsobilé spochybniť ich faktickú správnosť. Keďže rovnaké skutočnosti, na ktoré najvyšší správny súd aplikoval referenčné právne normy spôsobom uvedeným v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/30/2021, boli základom pre tam artikulované právne posúdenie veci (ktorého správnosť bola ostatne konštatovaná aj ústavným súdom v uznesení č. k. I. ÚS 127/2022-39 z 3. marca 2022), pridržiava sa a odkazuje najvyšší správny súd na svoje závery uvedené v bodoch 36 až 45 rozsudku sp. zn. 7Sžsk/30/2021. 16. Čo sa týka dôvodov kasačnej sťažnosti, tieto žalobca vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.

zn. 7Sžsk/30/2021. Uvedená prekážka odpadla, keď ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 127/ 2022-39 z 3. marca 2022 ústavnú sťažnosť žalobcu odmietol. Krajský súd teda mal podľa § 100 ods. 3 SSP uznesením rozhodnúť o pokračovaní v konaní, čo však nespravil.

a písomných dôkazov), najvyšší správny súd poukazuje na svoje skoršie závery (podporené závermi ústavného súdu) o tom, že skutkový stav bol v čase rozhodovania krajského súdu dostatočne zistený na to, aby v ňom malo rozhodnutie súdu potrebnú oporu.

takého. Ako už najvyšší správny súd uviedol vyššie (viď bod 13), v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/ 30/2021 bol (je) zrozumiteľne, komplexne a rozsiahlo artikulovaný právny názor (posúdenie) relevantný na prejednávanú vec, ktoré právne posúdenie vyhodnotil ústavný súd ako ústavne konformné.

Jednou z týchto dávok je materské [§ 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení]. Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti so poskytovaním starostlivosti o dieťa za

Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a) zákona č. 461/ 2003 Z. z.). Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.

19. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť jednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov) jednak z právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala

20. V zmysle vyššie uvedeného výkladu referenčných noriem na vec rozhodovanú krajským súdom dospel najvyšší správny súd k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi nárok na materské, ktoré si uplatnil od 15. októbra 2018, nepriznali. Správne orgány si pre rozhodnutie zadovážili v dostatočnom rozsahu potrebné podklady, na základe ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku

stanovené zákonom č. 461/2003 Z. z. 21. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné a sám nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné zrušiť rozsudok krajského súdu, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

23. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.