6Ssk/41/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. BA-7Sa/ 35/2018-95 zo dňa 17. januára 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 33519-2/2018-BA zo dňa 15. februára 2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 19276-15/ 2017BAM zo dňa 7. októbra 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán s odkazom na ustanovenie § 85 zákona č. 461/ 2003 Z. z. rozhodol, že žalobca, ktorý bol uznaný za dočasne práceneschopného odo dňa 17. decembra 2015, nemá nárok na úrazový príplatok v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015. Prvostupňový správny orgán v podstatnom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) žalobca si dňa 18. januára 2016 uplatnil nárok na úrazový príplatok z dôvodu pracovného úrazu, ku ktorému došlo dňa 17. decembra 2015, pričom zamestnávateľom žalobcu zodpovedným za pracovný úraz mala byť spoločnosť Karpatia Slovakia, s.r.o. (ďalej len „zamestnávateľ“); (ii) prvostupňový správny orgán opakovane dopytoval zamestnávateľa (dňa 10. februára 2016, 15. marca 2016, 13. apríla 2016, 30. augusta 2016 a 25. januára 2017) na predloženie dokladov týkajúcich sa pracovného úrazu (Oznámenie poistnej udalosti a Záznam o registrovanom pracovnom úraze); (iii) všetky zásielky adresované zamestnávateľovi však boli vrátené z

Z vyššie uvedeného prvostupňový správny orgán vyvodil, že pre rozhodnutie o nároku na úrazovú dávku je nevyhnutné jednoznačne preukázať základ nároku, t. j. existenciu pracovného úrazu, pracovnoprávny vzťah zamestnanca a zároveň samotnú zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz.

3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán vec správne právne posúdil, keď dospel k názoru, že pokiaľ žalobca tvrdí, že úraz zo dňa 17. decembra 2015 je pracovný úraz, pričom jeho tvrdenie nedeklaroval ani zamestnávateľ, keď nepredložil prvostupňovému správnemu orgánu doklady potrebné na oznámenie vzniku pracovného úrazu, jedine súd na základe určovacej žaloby môže záväzne rozhodnúť, či je predmetný úraz pracovný alebo nie. Podľa žalovaného preto prvostupňový správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, keď uplatnený nárok na úrazový príplatok nepriznal, nakoľko žalobca si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že úraz zo dňa 17. decembra 2015 je pracovným úrazom, a teda, že spĺňa podmienky na priznanie ním uplatneného nároku na úrazový príplatok a určovaciu žalobu vo veci podať odmietol.

rozhodnutí kasačného súdu vydaných v obdobných veciach, ktoré aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 10. septembra 2014 sp. zn. I. ÚS 87/2014-43, predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax; poukázal pritom na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 7Sžsk/26/2021 z 27. apríla 2022 a sp. zn. 7Sžsk/25/2021 z 21. septembra 2022, ktorých relevantnú časť citoval; (iii) vychádzajúc z uvedeného správny súd konštatoval, že „Žalovaná teda mala pravdu, pokiaľ argumentovala, že nemôže rozhodnúť, či úraz žalobcu zo dňa 17. decembra 2015 je úrazom pracovným, no mýlila sa v závere, že nie je na účely rozhodnutia o žiadosti žalobcu povinná urobiť si o tejto skutočnosti úsudok sama.

rozhodnutia. Odpoveď mala poskytnúť jednoznačnú a nie preniesť zodpovednosť na žalobcu s konštatovaním, že odpoveď nepozná jeho vinou, pretože neinicioval jej zodpovedanie príslušným civilným súdom.“; (iv) správny súd následne uzavrel, že „Z konania žalovanej vyplýva, že v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 198 zákona č. 461/2003 Z. z.

V tomto rozsahu sa preto správny súd plne stotožňuje s námietkami žalobcu, ktoré považuje za dôvodné.“. 5. S ohľadom na uvedené, ako aj na ďalšie skutočnosti uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu dospel tento k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 písm. c) SSP týkajúceho sa povinnosti zaoberať sa predbežnými otázkami, ktoré sa vyskytnú v priebehu administratívneho konania. Keďže Sociálna poisťovňa k riešeniu predbežnej otázky pristupovala nesprávne, v domnienke, že nie je povinná sa ňou zaoberať, sa tento nesprávny postup odrazil aj v nedostatočne zistenom skutkovom stave, ktorý však tvorí až sekundárny dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e)

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu.

7. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) dňa 22. februára 2024 kasačnú sťažnosť, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. Žalovaný v kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd sa snaží dosiahnuť rozhodnutie o veci, o ktorej správny orgán nie je oprávnený rozhodnúť.

V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobca uniesol iba bremeno tvrdenia určitej skutočnosti, ale túto musí aj dokázať, teda musí uniesť aj bremeno dôkazu; (iii) následne žalovaný venoval priestor opisu a interpretácii nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 87/2014 - 43 zo dňa 10. septembra 2014; (iv) ďalej konštatoval, že Sociálna poisťovňa iba vyhodnocuje dôkazy jej predložené do konania, pričom na určenie, či predmetný úraz je pracovným, oprávnená nie

9. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalovaný žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 10. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril podaním z 15. marca 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) sa pridržiava svojich doterajších podaní a právnej argumentácie; (ii) naďalej má za to, že žalovaný mal povinnosť sám rozhodnúť, resp. posúdiť v rámci predbežnej otázky, či úraz žalobcu zo dňa 17. decembra 2015 je možné kvalifikovať ako úraz pracovný; (iii) v celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom, ktorý vyjadril správny súd v napadnutom rozsudku; (iv) uviedol, že súhlasí s právnym názorom správneho súdu, že smerodajným je v prípade žalobcu aj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 87/2014 - 43 zo dňa 10. septembra 2014; (v) následne poukázal na uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/69/2022 zo dňa 6. februára 2024, ktorým došlo k postúpeniu veci veľkému senátu najvyššieho správneho súdu v kasačnej sťažnosti týkajúce sa obdobnej právnej otázky, aká je

trov konania. Ku svojmu vyjadreniu žalobca pripojil kópiu uznesenia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/69/2022 zo dňa 6. februára 2024. 11. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 20. marca 2024 na vedomie.

12. Najvyšší správny súd konajúci prostredníctvom senátu podľa § 438 ods. 2 SSP, ako súd rozhodujúci o?kasačnej sťažnosti [§ 11 písm. h) SSP], po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), v?zákonom stanovenej lehote (§ 443 ods. 1 SSP), na zákonom určenom mieste (§ 444 ods. 1 SSP), proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), po oboznámení sa s?obsahom a?rozsahom kasačnej sťažnosti a?po jej preskúmaní, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

Prvostupňovým rozhodnutím (ktoré žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil) prvostupňový správny orgán s odkazom na ustanovenie § 85 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodol, že žalobca, ktorý bol uznaný za dočasne práceneschopného odo dňa 17. decembra 2015, nemá nárok na úrazový príplatok v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015. Správny orgán pritom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal, že v stanovenej lehote podal na civilný súd určovaciu žalobu a svoje tvrdenia o vzniku pracovného úrazu nepreukázal žiadnymi inými relevantnými dôkazmi, čím z jeho strany nedošlo k preukázaniu existencie základu nároku, t. j. existencie pracovného úrazu, pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca a zároveň samotnej zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz.

15. Veľký senát v úvode svojho rozhodnutia opísal rozdielnosť judikatórnej praxe (v bodoch 10-14 odôvodnenia).Vychádzajúc z uvedeného, veľký senát (ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho správneho súdu podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný) v?predmetnej veci v?podstatnom dôvodil, že ,, .

Pretože však pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z. z. nie je viazaný na to, či sa úraz považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, a netýka sa len osôb, ktoré sú v pracovnoprávnych vzťahoch podľa Zákonníka práce, súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Táto otázka tak nie je predbežnou otázkou, ktorej posúdenie by patrilo do príslušnosti iného orgánu v zmysle § 198 ods. 1 cit. zák. V dôsledku toho ani rozhodnutie súdu, že určitý úraz je pracovný v zmysle Zákonníka práce, nemožno považovať za rozhodnutie o predbežnej otázke povahy tohto úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, posudzovanie tejto otázky patrí len organizačným zložkám žalovanej, pretože ide výlučne o (predbežnú) otázku v rámci samotného zákona o

Praha: Práce 1983, s. 54). Ako však zdôraznil generálny prokurátor vo svojom stanovisku, neznamená to, že by rozhodnutie súdu o povahe úrazu na pracovnoprávne účely bolo v dávkovom konaní celkom bez významu. Toto rozhodnutie by totiž tvorilo podklad na to, aby si organizačná zložka žalovanej urobila záver o naplnení jednotlivých znakov pojmu pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Organizačná zložka by tak z takéhoto rozhodnutia súdu vo svojom konaní vychádzala.“.

zamestnávateľa, mohlo by to mať vplyv aj na samotný pracovnoprávny vzťah k zamestnancovi. Možno tu v plnom rozsahu odkázať na judikatúru vo veciach civilného sporového konania, podľa ktorej riešenie predbežnej otázky má vždy účinky len v tom konaní, v ktorom sa táto predbežná otázka vyriešila (porov. už rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cz 94/65, judikát R 61/1965). Rovnako takéto posúdenie nemôže mať účinky voči zamestnávateľovi ani v iných konaniach, v ktorých by organizačné zložky z tohto pracovného úrazu voči nemu vyvodzovali určité následky.“.

žalovaný nie je viazaný prejavom zamestnávateľa o tom, že určitý úraz nie je pracovný, nemôže byť viazaný ani jeho opačným vyhlásením, a síce, že úraz je pracovným úrazom. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by pre posúdenie úrazu ako pracovného úrazu malo byť rozhodujúce práve vyhlásenie zamestnávateľa. Ustanovenie § 261 ods. 1 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. ukladá zamestnávateľovi oznámiť žalovanému pracovný úraz, no nevyplýva z neho, že by toto oznámenie malo byť pre žalovaného záväzné, a ako uvádza veľký senát, už vonkoncom z neho nemožno vyvodiť, že by neurobenie takéhoto oznámenia malo predstavovať pre žalovaného záväzný prejav o tom, že k žiadnemu pracovnému úrazu nedošlo.

Naopak, zamestnávateľ musí preukázať zákonné podmienky takejto liberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v Zákonníku práce a zákon č. 461/2003 Z. z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať súdu v zmysle § 14 Zákonníka práce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Potom možno súhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej judikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015), že organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť do postavenia zamestnávateľa a namiesto neho uplatniť jeho liberačné právo. Samozrejme, je aj v jej záujme upovedomiť zamestnávateľa o tom, že jeho zamestnanec uplatňuje nárok na úrazové dávky, a vytvoriť zamestnávateľovi priestor, aby prejavil, že sa chce svojej zodpovednosti zbaviť, a aby uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sú splnené liberačné dôvody v zmysle § 196 ods. 1 Zákonníka práce.

Ak žalovaná nedokáže túto otázku posúdiť sama, môže zamestnávateľovi odporučiť, aby sa zbavenia zodpovednosti v rámci pracovnoprávneho vzťahu domáhal na súde v civilnom sporovom konaní v zhode s § 14 Zákonníka práce (napríklad žalobou o určenie, že nie je daná jeho zodpovednosť).“ Podrobnejšie viď body 25-29 odôvodnenia rozsudku veľkého senátu. 19.

zákonom. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 20. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP.

V Bratislave dňa 30. apríla 2025