6Ssk/4/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:7018201010.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6S/152/2018
- IČS
- 7018201010
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Zdenka Reisenauerová, v právnej veci žalobcu: HIL s.r.o., so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 45, IČO: 44428103, právne zast.: JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Račianska č. 66, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova č. 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 21. septembra 2018, č.: PO/BEZ/2018/5559, O-512/2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 13. mája 2021, sp. zn. 6S/152/2018-87, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
I.
1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 13. mája 2021, sp. zn. 6S/152/2018-87 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 21. septembra 2018, č.: PO/BEZ/2018/5559, O-512/2018, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Inšpektorátu práce Košice z 30. júla 2018, Č.: 164/18/O. 2. Týmto rozhodnutím Inšpektorát práce Košice uložil žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm.
a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/ 2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) pokutu vo výške 8.000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., a to konkrétne za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z. z.“) spočívajúce v tom, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 12. apríla 2018 o 09:10 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb L. E., narodený XX. F. XXXX, O. M., narodený XX. L. XXXX, L. E., narodený XX. L. XXXX, Z. I., narodený XX.
U. XXXX, ktorí pre žalobcu ako zamestnávateľa vykonávali drevárske práce spojené s výrobou záhradných domčekov v objekte výrobnej haly žalobcu a nemal s nimi založený pracovno- právny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „zákon č. 311/2001 Z. z.“).
3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 2 ods. 1 písm. a/, bod 4, § 2 ods. 3, § 7 ods. 12, § 12 ods. 2 písm. a/, b/, § 13 ods. 1,2, § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1, § 19 ods. 6, § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z., § 1, § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 3, 4, § 6 zákona č. 82/2005 Z. z., § 1 ods. 2,3, § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., § 3 ods. 1, 2, 4, 5, § 21 ods. 1, § 32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, 2, § 34 ods. 1 až 5, § 46 a § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku, ako aj príslušných ustanovení SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
4. Krajský súd po preskúmaní veci mal za dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca spáchal predmetný správny delikt tak, ako bol špecifikovaný v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, t. j. že dňa 12. apríla 2018 o 09.10 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb L. E., narodeného XX. F. XXXX, O. M., narodeného XX. L. XXXX, L. E.,
narodeného XX. L. XXXX a Z. I., narodeného XX. U. XXXX, ktorí pre neho vykonávali drevárske práce spojené s výrobou záhradných domčekov v objekte výrobnej haly O., E. a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa zákona č. 311/2001 Z. z., čo je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. Táto skutočnosť vyplynula zo zistení inšpektorátu práce počas kontroly nelegálneho zamestnávania u žalobcu a je dôkazovo podložená protokolom, zápisnicami o podaní informácie o vysvetlení dôvodu fyzických osôb na pracovisku spísanými v uvedený deň s menovanými osobami i zápisnicou o podaní informácie zamestnávateľom, videozáznamom o priebehu výkonu inšpekcie a ďalšími listinami obsiahnutými v administratívnom spise, z ktorých nepochybne vyplývalo, že tieto osoby vykonávali nimi špecifikovanú prácu v uvedený deň u zamestnancov O. M. a Z. I. od 08.00 hod. a u zamestnancov L. E., narodeného XX. F. XXXX a L. E.,
narodeného XX. L. XXXX od 08:30 hod., t. j. aj v čase vykonania inšpekcie práce, bez akejkoľvek zmluvy uzavretej v zmysle zákona č. 311/2001 Z. z. Z jednotlivých výpovedí týchto osôb, ktoré boli spontánne a identické, obsiahnutých v zápisniciach o podaní informácie z 12. apríla 2018 o vysvetlení dôvodu fyzickej osoby na pracovisku mal preukázané, že na práci sa dohodli s konateľom žalobcu JUDr. T. T., ktorého označili v čase výkonu inšpekcie práce, žiadnu dohodu alebo zmluvu so zamestnávateľom uzatvorenú nemali, avšak podľa ich vyjadrení sa dohodli na odmene za vykonanú prácu a mali aj pracovné pomôcky od
neho. Uvedené v konečnom dôsledku potvrdzovalo aj uzavretie dohôd o pracovnej činnosti menovaných osôb so zamestnávateľom, ktoré boli podpísané dňa 12. apríla 2018, t. j v deň výkonu inšpekcie práce. Aj samotný konateľ žalobcu do zápisnice uviedol, že dohody o vykonaní práce pre týchto zamestnancov sú pripravené v kancelárii a tieto ešte nepodpisovali, čo znamená, že v čase vykonania kontroly žalobca nemal s nimi uzavretý pracovnoprávny
vzťah. 5. K námietke spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia vychádzajúceho z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov vrátane nezdôvodnenia akými úvahami sa správny orgán spravoval pri uložení pokuty, krajský súd uviedol, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného bolo zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval; bolo tiež zrejmé akým spôsobom sa žalovaný vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu v rámci jeho podaného odvolania a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala/nemala namietaná odvolacia argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci.
Rozhodnutie je riadne odôvodnené a obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku a je zákonné. Skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe výsledkov vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že menované fyzické osoby vykonávali závislú prácu pre žalobcu bez založeného pracovnoprávneho vzťahu.
Prvostupňový správny orgán pri posudzovaní skutkového a právneho stavu hodnotil zaobstaraný dôkazný materiál, pri ktorom bol vedený úvahami o relevantnosti podkladov zaobstaraných bezprostredne pri výkone inšpekcie práce a o relevantnosti tvrdení a dôkazov predkladanými
žalobcom. Za irelevantnú krajský súd považoval tiež argumentáciu žalobcu, že tieto dohody o pracovnej činnosti mal žalobca pripravené v sídle firmy v uvedený deň a boli odovzdané ekonómke za účelom aby tieto osoby prihlásila do systému Sociálnej poisťovne za účelom ich registrácie, avšak táto mu oznámila ešte ráno, že to nie je možné z dôvodu, že tento systém nefunguje, ktorú skutočnosť aj oznámil inšpektorom práce, keďže pokuta bola správnym orgánom ukladaná za to, že účastník konania nemal s menovanými uzatvorený pracovnoprávny vzťah a nie z dôvodu, že si nesplnil povinnosť voči Sociálnej poisťovni.
6. K námietke žalobcu, že v správnom konaní nebolo nariadené ústne pojednávanie, krajský súd aj s odkazom na § 21 ods. 1 Správneho poriadku uviedol, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon s tým, že podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Dodal, že právna povinnosť správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie prichádza do úvahy vtedy, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Ide o tzv. demonštratívny právny výpočet dôvodov, pre ktoré
správny orgán nariaďuje ústne pojednávanie. Je však pritom zrejmé, že správny orgán sa má v rámci svojej úvahy a oprávnenia vyplývajúceho z dikcie § 34 Správneho poriadku riadiť ustanovením § 3 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci.
Je zároveň povinnosťou správneho orgánu vyplývajúcou zo znenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie. Správny orgán má v každom jednotlivom prípade v konkrétnej administratívnej veci vo svojej úvahe vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a má nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak bude mať svoje opodstatnenie, t. j. predovšetkým ak ústne pojednávanie môže prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Spravidla je to vtedy, ak v konaní vystupujú účastníci konania s protichodnými záujmami, keď treba vypočúvať svedkov, respektíve vykonávať iné dôkazy, a tiež ústne pojednávanie poskytne najvhodnejšiu príležitosť na to, aby všetky osoby, ktoré majú zákonné právo zúčastniť sa na ústnom pojednávaní, t. j. účastníci konania mohli v rámci neho realizovať svoje procesné práva. Vzhľadom na zrejmý skutkový stav nebolo ani podľa názoru súdu potrebné vo veci nariadiť ústne pojednávanie, ani doplniť dokazovanie žalobcom v odvolaní i žalobe uvedeným spôsobom (výsluchom uvedených zamestnancov ako aj vykonanie
ďalších dôkazov navrhovaných žalobcom), s čím sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Tento postup nemožno považovať za odporujúci judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou. V danom prípade by ústne pojednávanie neprispelo k ďalšiemu objasneniu skutkového stavu.
7. Vo vzťahu k uloženej sankcii za porušenie zákonom uložených povinností krajský súd zdôraznil, že pri existencii objektívnej zodpovednosti za správny delikt, po preukázaní porušenia zákonnej povinnosti na úseku nelegálneho zamestnávania vznikla správnemu orgánu zákonná povinnosť uložiť žalobcovi sankciu vo forme peňažnej pokuty, ktorá ak sa zistí nelegálne zamestnávanie v prípade jednej fyzickej osoby je stanovená minimálna výška pokuty 2.000 eur a jej maximálna výška je limitovaná sumou 200.000 eur a v prípade, ak ide o zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne tak najmenej 5.000 eur (§ 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z.).
Uviedol, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňové správne rozhodnutie je dostatočne odôvodnené aj vo vzťahu k výške uloženej sankcie, pričom správny orgán dostatočným spôsobom vyhodnotil všetky rozhodujúce kritéria pre určenie výšky pokuty v zmysle § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z., ktorú stanovil na dolnej hranici zákonného rozpätia, pričom bolo zohľadnené, že išlo o závažné porušenie povinnosti (základná povinnosť zamestnávateľa dodržiavať zákaz nelegálneho zamestnávania), celkový počet zamestnancov zamestnávateľa (11), vyšší počet nelegálne zamestnávaných osôb, dĺžka trvania protiprávneho stavu (trval len krátko) ako aj skutočnosť, že u tohto zamestnávateľa ide o prvý takýto správny delikt. Uložená sankcia zároveň plní
represívnu, ako aj preventívnu funkciu. V danom prípade aj výška uloženej pokuty zodpovedá príslušným citovaným zákonným ustanoveniam. Za priťažujúcu okolnosť považovali to, že išlo o závažné porušenie základných povinností zamestnávateľa, ktoré mohlo mať za následok závažné sociálne dopady, napríklad v prípade pracovného úrazu a ohrozenia zamestnanca pri absencii úrazového poistenia. Takisto v neprospech žalobcu bolo vyhodnotené to, že išlo o porušenie týkajúce sa viacerých zamestnancov. V jeho prospech bolo vyhodnotené, že tento protiprávny stav trval iba krátku dobu, a že z jeho strany išlo o prvé porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania.
Zohľadnený bol aj účel, ktorý má sankcia splniť na úseku všeobecnej generálnej prevencie, ktorý nespočíva len v účinku postihu voči žalobcovi, ale musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj nositeľov rovnakých zákonných povinností a tento účinok môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu a musí byť citeľný v majetkovej sfére delikventa. Výška uloženej sankcie teda nemôže byť pre delikventa zanedbateľná a nutne tak musí v sebe abstrahovať aj represívnu zložku.
V opačnom prípade by totiž postihu delikventa chýbal zmysel. Podľa názoru súdu správna úvaha správnych orgánov v tomto smere nevybočila z medzí a rámca platnej právnej úpravy a uložená sankcia je závažnosti a povahe skutku primeraná, keďže išlo o nelegálne zamestnávanie viacerých osôb a preto nebolo možné uložiť pokutu na dolnej hranici určeného sankčného rozpätia (2.000 - 200.000 eur) so zohľadnením priťažujúcich i poľahčujúcich okolností. Sankcia bola správnymi orgánmi dostatočne a presvedčivo odôvodnená tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, ktorý sa na toto odôvodnenie odvolal.
8. Uzavrel, že boli dodržané všetky zásady správneho trestania, napadnuté rozhodnutia obsahovali všetky zákonom predpísané náležitosti, boli dostatočne zrozumiteľné, úplné a rovnako dostatočné je aj skutkové vymedzenie predmetného správneho deliktu, ktorý je vymedzený takým spôsobom, že ho nie je možné zameniť s iným správnym deliktom, vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, z takto zisteného a ustáleného skutkového stavu správne orgány vyvodili aj správne právne závery a súdom neboli zistené v konaní pred správnymi orgánmi žiadne pochybenia procesného charakteru, ktoré by boli takej miery závažnosti, že by spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia, respektíve bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov a to aj s prihliadnutím na § 195 SSP.
9. Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 10. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd s poukazom na § 167 a § 168 SSP tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, keď žalobca v konaní úspech nemal a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
II.
11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 12. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
13. Poukázal na účel návrhu zákona č. 82/2005 Z. z., ktorým je vymedziť nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanoviť zákaz ich vykonávania, zabezpečiť výkon kontroly a ustanoviť postih v prípade porušenia zákazu vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a cieľ návrhu zákona spočívajúci v ochrane nielen spoločnosti pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj v ochrane fyzických osôb, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu. Vychádzajúc z dôvodovej správy ďalej uviedol, že sprievodným javom nezamestnanosti je nelegálna práca, ktorá spočíva v tom, že pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom a fyzickou osobou, ktorá vykonáva závislú prácu nie je založený písomnou pracovnou zmluvou, ani dohodou a u cudzincov, ktorí prichádzajú na naše územie chýba povolenie na prechodný pobyt a povolenie na zamestnanie, čím je výkon takýchto prác utajený. Dôvodom tohto utajenia je snaha fyzickej osoby získať nezdanený príjem bez splnenia odvodových povinností a súčasne snaha zamestnávateľa ušetriť náklady na pracovnú silu spojenú s daňovými a odvodovými povinnosťami zamestnanca.
Fyzická osoba popri príjme od svojho zamestnávateľa alebo od viacerých zamestnávateľov môže byť súčasne zabezpečená aj zo strany štátu. 14. Vyjadril nesúhlas so závermi, ku ktorým dospeli správne orgány ako aj krajský súd, že porušil povinnosť dodržiavať zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., čím sa mal dopustiť správneho deliktu, nakoľko mal za to, že zadovážené dôkazy nepredstavovali dostatočný podklad pre ustálenie si záveru o porušení právnych predpisov na úseku nelegálneho zamestnávania.
S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4So/226/04 a sp. zn. 1So/ 115/2010 uviedol, že v odôvodnení správny orgán musí uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov, prípadne s námietkami účastníka konania k vykonaným dôkazom, čo však učinené nebolo a ani krajský súd nedal odpoveď na to, z akého dôvodu má za to, že správne orgány postupovali správne a zákonne. Rovnako mal za to, že správne orgány ako aj krajský súd pri hodnotení dôkazov nepostupovali v súlade s § 32, § 34, § 46 a § 47 Správneho poriadku, za pravdivé považovali iba protokol a zápisnice o podaní informácie, z ktorých si však správne orgány vybrali iba tie časti, ktoré žalobcu usvedčovali z konania kladúceho sa mu za vinu.
Rozhodujúce skutočnosti plynúce z týchto vyjadrení nepovažoval ani krajský súd za právne relevantné a nezaujal stanovisko k poruche na strane Sociálnej poisťovne. Mal za to, že svojím konaním dňa 12. apríla 2018 nenaplnil znaky správneho deliktu, v jeho konaní absentuje jeden zo základných znakov skutkových podstát správnych deliktov, a to protiprávnosť jeho konania.
Uviedol, že v celom správnom konaní ako aj v konaní pred krajským súdom nepopieral, že dňa 12. apríla 2018 od 08:00 hod. do 09:10 hod. využíval závislú prácu vyššie uvádzaných fyzických osôb, pričom dohody o pracovnej činnosti boli v tom čase pripravené v kancelárii na podpis. Nebolo úmyslom žalobcu konať v rozpore s § 3 ods. 2 v spojení a § 2 ods. 2 zákona č. 82/ 2005 Z. z. a nelegálne zamestnávať. Práve naopak, úmyslom žalobcu bolo konať v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky upravujúcimi zamestnanosť, nakoľko žalobca sa snažil zaregistrovať nových zamestnancov do Sociálnej poisťovne za pomoci svojej ekonómky
p. C. B., a to ešte v čase pred vykonaním inšpekcie práce dňa 12. apríla 2018, ktorá začala o 09:10 hod., čo mu však nebolo umožnené pre technické problémy na strane Sociálnej poisťovne. Ak sa teda žalobca neúspešne pokúšal zaregistrovať kontrolované osoby - svojich zamestnancov v Sociálnej poisťovni ešte pred výkonom inšpekcie práce dňa 12. apríla 2018, tak to z logického hľadiska znamená, že nemal záujem utajiť ich prácu, z čoho možno dôvodne usudzovať, že žalobca ako zamestnávateľ nekonal v rozpore s účelom a zmyslom zákona č. 82/2005 Z. z., pretože sa nesnažil ušetriť náklady na pracovnú silu spojenú s daňovými a odvodovými povinnosťami za zamestnanca. Žalobca následne aj s odkazom na obsah príslušných zápisníc o podaní informácie kontrolovaných zamestnancov uviedol, že tieto zápisnice jednoznačne preukazujú záver, že ani títo zamestnanci žalobcu nevykonávali utajeným spôsobom pre žalobcu závislú činnosť.
15. V tomto smere ďalej namietal, že tak správne orgány ako aj krajský súd sa týmito podstatnými skutočnosťami nezaoberali, neprihliadli na všetky individuálne okolnosti prípadu, čo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci. Predovšetkým nebolo prihliadnuté na návrhy žalobcu, čestné prehlásenie p. C. B., vyhlásenie Sociálnej poisťovne o nefunkčnosti systému registrácie v danom čase, i napriek tomu, že sa jednalo o dôkazy, ktoré boli spôsobilé objasniť skutkový stav. Správne orgány ako aj krajský súd sa v tomto smere iba obmedzili na konštatovanie nerelevantnosti a neopodstatnenosti jednotlivých dôkazov a návrhov žalovaného (po správnosti žalobcu; pozn. súdu) bez toho, aby uviedli relevantné dôvody, prečo ich za také považujú, a teda takýmto arbitrárnym a formalistickým postupom bolo porušené právo na spravodlivý proces. Správne orgány ako aj súd uplatnili v danej veci čisto formalistický jazykový výklad ustanovení § 3 ods. 2 a § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. bez zreteľa na účel a povahu zákona a bez aplikácie príslušnej judikatúry.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 155/2017, podľa ktorého cit.: „Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych
princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“
16. Podľa žalobcu aj s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/51/2011 mali správne orgány postupovať podľa § 7 ods. 1 písm. j/ zákona č. 125/ 2006 Z. z., podľa ktorého inšpektorát práce prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov (zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), a teda v administratívnom konaní sa malo uskutočniť ústne pojednávanie. Dodal, že žalobca sa zásady verejnosti a ústnosti nevzdal, pričom ústne prejednanie veci bolo žiadúce aj z dôvodu existujúcich rozporov v rámci zistenia skutkového stavu veci. 17. Taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý podľa žalobcu obsahuje doslovnú citáciu z materiálov žalovaného bez akejkoľvek argumentácie vo vzťahu k žalobcom namietaným vadám a nezákonnému postupu žalovaného, krajský súd sa tiež nevysporiadal so žalobnými námietkami, odôvodnenie rozsudku postráda akékoľvek právne úvahy, na ktorých by bolo možné logicky dospieť k záveru o dôvodnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. 18. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.
III.
19. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti z 05. augusta 2021 v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu považujúc ho za vecne správny a zákonný. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, oba správne orgány dôsledne vyhodnotili všetky skutočnosti zistené počas výkonu inšpekcie práce a riadne odôvodnili svoje rozhodnutia. Pri určení výšky pokuty boli zohľadnené všetky kritéria plynúce zo zákona č. 125/2006 Z. z. ako i ďalšie okolnosti, ktoré považoval za relevantné. 20. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol ako nedôvodnú.
IV.
21. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 09. augusta 2021 na vedomie.
V.
22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 25. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 26. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
27. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b/ ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c/ ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e/ ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
28. Podľa § 197 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. 29.
Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 30. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej
správy. 31. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 21. septembra 2018, č.: PO/BEZ/2018/5559, O-512/2018, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 30. júla 2018, č.: 164/18/O o uložení pokuty vo výške 8.000 eur za porušenie povinností plynúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., primárne za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. konkrétne spočívajúce v tom, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 12. apríla 2018 o 09:10 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb L. E., narodený XX. F. XXXX, O. M., narodený XX. L. XXXX, L. E., narodený XX. L. XXXX, Z. I., narodený XX. U. XXXX, ktorí pre žalobcu ako zamestnávateľa
vykonávali drevárske práce spojené s výrobou záhradných domčekov v objekte výrobnej haly žalobcu a nemal s nimi založený pracovno-právny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. 32. Zákon č. 125/2006 Z. z. upravuje inšpekciu práce prostredníctvom ktorej sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu a ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby (§ 1).
33. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 34. Podľa § 7 ods. 3 písm. i/ a j/ zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce i/ rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu, 17a) j/ prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, 18) (zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch).
35. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2000 eur do 200000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5000 eur.
36. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a/ závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b/ počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c/ počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d/ skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e/ opakované zistenie toho istého nedostatku.
37. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z., na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/, d/ a e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a s/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje
inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 38. Zákon č. 82/2005 Z. z. vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 39.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom 1) a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu alebo 2).
40. Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2.)
41. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z. z., fyzická osoba nesmie vykonávať nelegálnu prácu. 42. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie
nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 43. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vykonávajú tieto kontrolné orgány: inšpektorát práce.
44. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z., právnická osoba a fyzická osoba je povinná kontrolnému orgánu poskytovať informácie v rozsahu svojej pôsobnosti, poskytovať doklady, vyjadrenia a ďalšie písomnosti potrebné na zabezpečenie prípravy kontroly, výkonu kontroly a plnenia povinností podľa osobitného predpisu;10a) ak ide o právnickú osobu a fyzickú osobu, ktorá zamestnáva štátneho príslušníka tretej krajiny, je povinná predložiť kontrolnému orgánu vykonávajúcemu kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania aj kópiu dokladu o pobyte alebo iného oprávnenia na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny podľa osobitného predpisu. 8) 45.
Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 82/2005 Z. z., fyzická osoba je povinná kontrolnému orgánu vykonávajúcemu kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a/ preukázať totožnosť, b/ predložiť doklad, ktorý obsahuje identifikačné číslo sociálneho zabezpečenia fyzickej osoby,
11) c/ odôvodniť prítomnosť na pracovisku. 46. Zákon č. 311/2001 Z. z. upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. 47.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. 48.
Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z., závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
49. Podľa § 1 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z., pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
50. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.
51. Podľa § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). 52.
Podľa § 228a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., dohodu o pracovnej činnosti je zamestnávateľ povinný uzatvoriť písomne, inak je neplatná. 53. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem a/ fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, b/ fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom 1. starobného dôchodku, 2. invalidného dôchodku, 3. výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu 2) a dovŕšila dôchodkový vek, 4. invalidného výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu. 2)
54. Podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca do ôsmich dní od zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a/ až c/. 55.
Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
56. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
57. Podľa § 21 ods. 3 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.
58. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 59.
Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
60. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 61. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
62. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 63. Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.
64. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. 65. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
66. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 67. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
68. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 69. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
70. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
71. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril pripojený administratívny spis, najvyšší správny súd zistil, že - dňa 12. apríla 2018 o 09:10 hod. bola u žalobcu (na pracovisku výrobná hala, O., E.) vykonaná kontrola zameraná na dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona č. 82/2005 Z. z. - prvostupňový správny orgán dňa 09. mája 2018 na základe vykonanej kontroly vyhotovil Protokol č.: IKO-133-3-2.4/P-E28-18, IPKE/IPKE_KNZ/KON/2018/1701 so záverom konštatujúcim vo vzťahu ku kontrolovanej osobe (žalobca) porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., keď využíval závislú prácu fyzických osôb L.
E., narodený XX. F. XXXX, O. M., narodený XX. L. XXXX, L. E., narodený XX. L. XXXX, Z. I., narodený XX. U. XXXX, ktorí pre žalobcu ako zamestnávateľa vykonávali drevárske práce spojené s výrobou záhradných domčekov v objekte výrobnej haly žalobcu a nemal s nimi založený pracovno-právny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. - predmetný protokol bol prerokovaný dňa 09. mája 2018 so žalobcom, ku ktorému žalobca
pripojil stanovisko [v stanovisku žalobca primárne uvádzal, že dohody so všetkými dotknutými fyzickými osobami boli pripravené v sídle firmy, taktiež boli odoslané ekonómke, aby ich prihlásila do príslušných inštitúcií, avšak systém Sociálnej poisťovne nefungoval] - prvostupňový správny orgán následne listom z 25. júna 2018, doručeným žalobcovi dňa 02. júla 2018, oznámil začatie správneho konania; zároveň žalobcu poučil o možnosti vyjadriť sa k podkladu pre vydanie rozhodnutia i k spôsobu zisťovania a predložiť, prípadne navrhnúť príslušné dôkazy, respektíve ich doplnenie - žalobca sa k začatiu správneho konania vyjadril podaním z 10. júla 2018, mal za to, že žiadne povinnosti na úseku nelegálneho zamestnávania neporušil, opätovne uviedol, že v rozhodnej dobe systém Sociálnej poisťovne nefungoval, a teda menované fyzické osoby nebolo možné riadne a včas prihlásiť do príslušného registra; pre podporu tohto tvrdenia vo forme prílohy doložil čestné prehlásenie ekonómky z 10. júla 2018 - dňa 30. júla 2018 pod číslom 164/18/O prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie,
ktorým žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil pokutu vo výške 8.000 eur za porušenie už vyššie bližšie špecifikovaných povinností - na odvolanie žalobcu žalovaný ako odvolací správny orgán rozhodnutím z 21. septembra
2018, č.: PO/BEZ/2018/5559, O-512/2018, odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 30. júla 2018. 72. Najvyšší správny súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného náležite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v prvej a druhej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného vykonal v dostatočnom rozsahu pri správnej aplikácii právnej úpravy zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení so zákonom č. 82/2005 Z. z. sledujúc pritom ich účel a cieľ.
73. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správne orgány mali vo veci nariadiť ústne pojednávanie, najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že správne konanie sa v predmetnej veci riadilo Správnym poriadkom na aplikáciu ktorého priamo odkazuje § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. Podľa Správneho poriadku môže správne konanie prebiehať v dvoch formách, a to v ústnej forme a forme písomnej. Podľa vyššie citovaného § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.
Správny poriadok teda rozlišuje obligatórne ústne pojednávanie a fakultatívne ústne pojednávanie. Obligatórne sa ústne pojednávanie nariadi vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis [(napríklad § 74 ods. 1 veta prvá zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, prípadne § 113 ods. 1 zákona č. 50/ 1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)].
Inak správny orgán nariadi ústne pojednávanie iba v prípade, ak si to vyžaduje povaha veci. V danom prípade však tak prvostupňový správny orgán, ako aj správny orgán odvolací, mali riadne a bezpečne preukázané porušenie právnych predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu, a preto v danej veci ani nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní. Pokiaľ si správne orgány zvolili písomnú formu správneho konania, tieto postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku. Ďalej najvyšší správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 125/2006 Z. z. a ani Správny poriadok neustanovujú špeciálnu právnu úpravu postupu správneho orgánu na konanie a rozhodovanie o administratívnom delikte, a preto vychádzajúc z uvedeného vyššie bolo povinnosťou správneho orgánu v konaní a zisťovaní porušenia právnej povinnosti a vydania rozhodnutia o uznaní žalobcu za vinného z porušenia právnej povinnosti a uloženia sankcie za administratívny delikt postupovať analogicky v zmysle trestnoprávnej úpravy tak, aby žalobcovi ako subjektu obvinenému z administratívneho deliktu boli zabezpečené záruky,
ktoré trestnoprávna úprava zaručuje obvinenému z trestného činu, a to predovšetkým právo na obhajobu svojich práv, spočívajúce v jeho práve vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu. To však neznamená, že povinnosťou správneho orgánu v konaní o administratívnom delikte je postupovať striktne podľa ustanovení Trestného poriadku a Trestného zákona, čo je len povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní.
Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. zákonodarca výslovne nestanoví Inšpektorátu práce povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania. Z týchto dôvodov pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama osebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti. 74. Žalobca tiež poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011. Najvyšší správny súd má však za to, že na daný prípad nemožno aplikovať § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého inšpektorát práce prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov - zákon č. 372/1990 Zb., ale § 7 ods. 3 písm. i/ v spojení s § 21 ods. 3 menovaného zákona, podľa ktorých na konanie, v ktorom inšpektorát rozhoduje o uložení
pokút aj podľa § 19 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní - Správny poriadok. Zákon č. 125/2006 Z. z. v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, že na konanie podľa § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak a keďže inú právnu úpravu predmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, že na sankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z. z. bolo potrebné použiť práve Správny poriadok, ktorý v ustanovení § 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel od zákona o priestupkoch ponecháva výlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Správny orgán v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci, ako aj § 32 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Správny orgán pri svojej úvahe vychádza z konkrétnych okolností prípadu a nariadi ústne
pojednávanie v prípade, ak to prispeje k objasneniu skutkových okolností prípadu. Spravidla to bude vhodné v prípadoch, keď v konaní vystupujú účastníci konania s protichodnými záujmami, keď treba vypočúvať svedkov, a tiež keď ústne pojednávanie poskytne najvhodnejšiu príležitosť na to, aby všetky osoby majúce zákonné právo zúčastniť sa ústneho pojednávania, mohli v rámci neho realizovať svoje procesné práva (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku).
75. V tejto súvislosti najvyšší správny súd ďalej uvádza, že v predmetnej veci sa jedná o spáchanie správneho deliktu na úseku nelegálneho zamestnávania, a teda sankcia, ktorá hrozí žalobcovi má v zmysle záverov plynúcich z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Engel a iní proti Holandsku z 08. júna 1976 (číslo 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/ 72, 5370/72, body 82-83) trestný charakter. Vzhľadom na to, že pojmy použité v článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako sú „trestný čin“ a „obvinenie“ ale aj „občianske práva alebo záväzky“ je potrebné vykladať autonómne od významu, ktorý týmto pojmom prisudzujú vnútroštátne systémy práva (pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 30. februára 1983 vo veci Albert a Le Compte proti Belgicku, číslo sťažnosti 7299/75 a 7496/76) došlo k rozšíreniu pojmu „trestné obvinenie“ aj na prípady, ktoré svojou povahou nepatria medzi tradičné kategórie trestného práva. V tejto súvislosti je potom potrebné uviesť, že požiadavky plynúce z článku 6 Dohovoru, najmä čo do obligatórneho nariadenia ústneho pojednávania, teda osobného vypočutia obvineného, je nevyhnutné striktne dodržiavať pri deliktoch, ktoré svojou povahou spadajú pod tzv. tvrdé jadro trestného práva, to znamená v podmienkach Slovenskej republiky, predovšetkým vo vzťahu k tzv. súdnym deliktom, t. j. trestným činom.
Vo vzťahu k iným (netradičným) kategóriám trestného práva (kam možno zaradiť aj sankcie ukladané za správne delikty správnymi orgánmi) sa záruky plynúce z článku 6 Dohovoru nemusia v plnom rozsahu aplikovať. Upustenie od ústneho prejednania veci v podstate bude závisieť od povahy otázok, ktoré sa majú pred príslušným orgánom prejednať, najmä, či tieto otázky sa dotýkajú skutkového stavu, alebo právneho stavu, ktorý je možné bezpečne ustáliť a vyvodiť aj z jednotlivých pokladov tvoriacich administratívny
spis. Inak povedané, ústne prejednanie veci sa nevyžaduje, ak neexistujú žiadne pochybnosti čo do zistenia skutkového stavu veci, žiadne pochybnosti o dôveryhodnosti získaných dôkazov, prípadne žiadne iné sporné skutočnosti vyvolávajúce potrebu prejednania veci za osobnej účasti obvineného a súčasne za predpokladu, že obvinený mal možnosť sa riadne oboznámiť a následne sa písomne vyjadriť k podkladom pre vydanie rozhodnutia ako aj k spôsobu ich
zisťovania. Neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (pozri napríklad rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jusilla proti Fínsku z 30. novembra 2006, číslo sťažnosti 73053/01, prípadne Suhadolc proti Slovinsku zo 17. mája 2011, číslo sťažnosti 57655/08, alebo Sancakli proti Turecku z 15. mája 2018, číslo sťažnosti 1385/07).
76. V predmetnej veci kľúčové dôkazy tvoriace významný podklad pre vydanie rozhodnutia tvorili zápisnice o podaní informácie vyhotovené v deň vykonania kontroly zo strany inšpektorátu práce, t. j. dňa 12. apríla 2018 obsahujúce výpovede dotknutých osôb - L. E., narodeného XX. F. XXXX, O. M., narodeného XX. L. XXXX, L. E., narodeného XX. L. XXXX, Z. I., narodeného XX. U. XXXX ako aj samotného žalobcu.
Vo všeobecnosti platí, že zápisnica je jedným z možných dôkazov v správnom konaní, a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy. Ak by sa vyskytli pochybnosti o správnosti zápisnice, je správny orgán povinný urobiť potrebné šetrenia na zistenie skutočného stavu veci.
Odhliadnuc od uvedeného, najvyšší správny súd má za to, že v tomto konaní vyhotovené zápisnice majú osobitné postavenie, nakoľko boli vyhotovené priamo na miestne výkonu inšpekcie a autenticky zachytávajú bezprostredné skutočnosti majúce pre správny orgán istý stupeň
relevancie. V predmetnom konaní boli dňa 12. apríla 2018 vyhotovené zápisnice o podaní informácie na mieste, a to s i. p. L. E., r. XXXX, ktorý v príslušnej zápisnici uviedol cit.: „Na píle v obci O. (výroba záhradných domčekov) vykonávam drevoobrábacie práce. Dnes 12.04.2018 tu pracujem prvý deň od 08.30 hod. Na práci som sa dohodol s T. T., konateľom spoločnosti HIL s.r.o.
Dnes by som mal mať dohodu, tak ešte nemám nič uzatvorené, žiadnu dohodu, ani zmluvu. Pán T. T. mi vysvetlil, čo tu mám robiť za práce. Dnes tu mám byť do 11.00 hod. Dohodol som sa na odmene 2 € za hodinu práce. Na sebe mám oblečené nohavice označené HIL s.r.o.“ ii. p. O. M., ktorý v príslušnej zápisnici uviedol cit.: „Na píle v obci O. vykonávam práce pri hobľovaní dosiek na stroji. Dnes 12.04.2018 tu pracujem prvý deň od 08.00 hod. Na práci som sa dohodol s T., konateľom firmy HIL s.r.o. On mi povedal, aby som tu dnes prišiel robiť. Mám podpísať dohodu, ale ešte som nič nepodpisoval. Ani zmluvu ani dohodu.
Včera mi T. vysvetlil, čo tu budem robiť. Vyrábame tu záhradné domčeky. Na odmene sme sa nedohodli, máme sa o tom rozprávať, dnes sa máme dohodnúť. Dnes tu mám byť do 16.00 hod., tak mi povedal pán T..“ iii. p. L. E., r. XXXX, ktorý v príslušnej zápisnici uviedol cit.: „V objekte HIL s.r.o. v O. robím výrobu aj montáž rodinných domčekov. Dnes som tu prvý deň od 08.30 hod. Zavolal nás tu pán T., konateľ. On mi dal aj pracovné oblečenie. Ešte som nepodpisoval zatiaľ nič, žiadnu dohodu a ani prac. zmluvu.“ iv. p. Z. I., ktorý v príslušnej zápisnici uviedol, cit.: „V objekte HIL s.r.o. v O. robím výrobu a montáž domčekov. Robil som tu včera a dnes 12.04.2018 tu robím od 08.00 hod.
Na tejto práci som sa dohodol s konateľom HIL s.r.o. s p. T.. On mi dal aj montérky.“ v. p. T. (konateľ žalobcu), ktorý v príslušnej zápisnici uviedol, cit.: „V objekte výrobnej haly spoločnosti HIL s.r.o. realizujeme výrobu záhradných domčekov. Dnes 12.04.2018 tu práce realizujú L. E. F.., O. M., L. E. U.., R. R. a Z. I..
Z dôvodu zvýšeného počtu montáží sme potrebovali doplniť počet ľudí v dielni a tak sme včera 11.04.2018 v poobedňajších hodinách vyskúšali troch nových, resp. štyroch nových zamestnancov, ktorí tu dnes od 8.00 hod., resp. od 8.30 hod. začali pracovať. Dohody o vykonaní práce na týchto zamestnancov sú pripravené v kancelárii. Ešte ich nepodpisovali. Ekonómka ma informovala, že dnešného dňa 12.04.2018 nejde systém Sociálnej poisťovne a preto sa ich nepodarilo prihlásiť. Všetky údaje som jej už
zaslal.“ V príslušných zápisniciach boli zároveň všetci zainteresovaní poučení o následku podania nepravdivého, alebo neúplného vysvetlenia a zároveň tieto zápisnice vlastnoručne podpísali, čím potvrdili pravdivosť poskytnutej informácie / informácií ako aj zmysel poučenia.
77. Z obsahu týchto zápisníc jednoznačne vyplýva porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu (absencia pracovnej zmluvy / dohody), správne orgány v tomto smere vykonali dostatočné dokazovanie, vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako krajský súd ani najvyšší správny súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danom prípade sa jednalo o prvotné a bezprostredné výpovede osôb vykonávajúcich pracovnú činnosť pre žalobcu. Navyše skutočnosti plynúce z príslušných zápisníc (výkon pracovnej činnosti bez toho, aby bol s týmito osobami založený pracovno-právny vzťah podľa zákona č. 311/2001 Z. z.) boli potvrdené aj samotným žalobcom jednak v zápisnici o podaní informácie z 12. apríla 2018 a jednak vo vyjadrení k protokolu z
09. mája 2018. 78. Najvyšší správny súd ďalej zdôrazňuje, že v predmetnej veci protiprávne konanie žalobcu spočívalo v tom, že v rozpore s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. (v spojení s § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z.) využíval závislú prácu vyššie menovaných fyzických osoby a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah a nie z dôvodu plynúceho z § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. (v spojení s § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/ 2006 Z. z.), t. j. že využíval závislú prácu fyzických osôb, mal s nimi založený pracovnoprávny vzťah a neprihlásil ich do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z.) na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (zákon č. 461/2003 Z. z.) na prihlásenie do tohto registra.
V tomto smere sa najvyšší správny súd stotožňuje so záverom, ktorý prezentovali správne orgány a osvojil si ho aj krajský súd, že prípadná porucha na strane Sociálnej poisťovne postráda v danom prípade právnu relevanciu, nakoľko pokuta bola správnym orgánom ukladaná za to, že účastník konania nemal s menovanými uzatvorený pracovnoprávny vzťah a nie z dôvodu, že si nesplnil povinnosť voči Sociálnej poisťovni. Navyše aj sám zákon č. 461/ 2003 Z. z. v § 231 ods. 1 písm. b/ uvádza, že zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti, pričom
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem. Najvyšší správny súd uvádza, že kľúčovou skutočnosťou, potrebnou na to, aby fyzická osoba nadobudla status zamestnanca je predovšetkým existencia (pracovno)právneho vzťahu, ktorý však vzniká najskôr uzatvorením pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (teda aj dohody o pracovnej činnosti podľa § 228a zákona č. 311/2001 Z. z.), ak zákon č. 311/2001 Z. z. alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Tomu potom zodpovedá definícia zamestnanca obsiahnutá v § 11 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., podľa ktorej zamestnancom je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú
prácu. V predmetnej veci však aj s ohľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, dotknuté fyzické osoby nemali postavenie zamestnancov. Vo vzťahu k prihláseniu zamestnanca do príslušného registra vedeného Sociálnou poisťovňou, najvyšší správny súd uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by sa pracovnoprávny vzťah zakladal prihlásením zamestnanca do osobitného registra vedeného Sociálnou poisťovňou. Rovnako prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky čo do vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca; len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik povinného sociálneho poistenia. Tejto konštrukcii zodpovedá aj § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak.
79. Ako nedôvodnú vyhodnotil najvyšší správny súd aj námietku, ktorou žalobca napádal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správneho orgánu. V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že jedným zo základných atribútov zákonnosti rozhodnutia je jeho preskúmateľnosť, pretože len ak je rozhodnutie náležite a v súlade s procesnými normami odôvodnené, možno preskúmať a posúdiť, či bolo vydané v súlade so zákonom. Aj v konaní podľa zákona č. 125/2006 Z. z. bolo povinnosťou správnych orgánov dôsledne postupovať podľa Správneho poriadku (§ 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z.). Podľa § 46 Správneho poriadku (v spojení s § 3 ods. 5) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). V odôvodnení rozhodnutia
správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Následne sa musia uviesť závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené, musí sa posúdiť ich právny význam a vysloviť úsudok o predmete konania a zdôvodniť použitie právnej normy a konkrétneho ustanovenia súvisiaceho s predmetom konania. Žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa postupovali v zmysle uvedených zásad. Z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmý skutkový stav, sú tam uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako bola použitá správna úvaha pri hodnotení predpisov na
základe ktorých rozhodoval. Z rozhodnutia jasne vyplýva, akých porušení právnych predpisov sa žalobca dopustil s tým, že každé porušenie je osobitne odôvodnené aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k ustáleniu tohto záveru. Žalovaný sa následne v dostatočnej miere zaoberal aj námietkami žalobcu, uvedenými v podanom odvolaní. Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu vo svojich odôvodneniach dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody preukazujúce záver o spáchaní správneho deliktu žalobcom a o opodstatnenosti uloženia sankcie za porušenie právnych povinností na úseku nelegálneho zamestnávania.
80. Vo vzťahu k uloženej pokute vo výške 8.000 eur najvyšší správny súd uvádza, že správne orgány zohľadňovali všetky relevantné kritériá pre jej uloženie plynúce z § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. Prvostupňový správny orgán celkom jasne, zrozumiteľne a predovšetkým dostatočným spôsobom aj s prihliadnutím na preventívno-represívnu funkciu sankcie vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, na základe ktorých pristúpil k uloženiu pokuty vo výške
8.000 eur. Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/ 2006 Z. z., inšpektorát práce zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000 eur do 200.000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000 eur s tým, že v predmetnej veci sa jednalo o nelegálne zamestnávanie štyroch fyzických osôb, ktorej skutočnosti zodpovedalo primerané navýšenie pokuty. Rovnako bolo prihliadnuté, že sa jednalo o prvú inšpekciu práce v kontrolovanom subjekte, ktorá bola zameraná na dodržiavanie príslušných právnych predpisov, tiež na veľkosť zamestnávateľa (11 zamestnancov) ako aj krátkosť trvania protiprávneho stavu. Na základe uvedeného najvyšší správny súd dospel k záveru, že správny orgán svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 8.000 eur, pričom dolná hranica sadzby podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., pri štyroch nelegálne zamestnaných fyzických osobách bola stanovená na 5.000 eur a horná hranica
sadzby na 200.000 eur, z tohto rámca nijakých spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto správna úvaha pri výške a druhu pokuty navyše na dolnej hranici sadzby (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty) bola použitá v súlade so zákonom.
81. K námietkam žalobcu vzťahujúcim sa k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu, najvyšší správny súd poukazuje na to, že aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu (napríklad Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03-14, prípadne sp. zn. IV. ÚS 112/05, alebo sp. zn. I. ÚS 117/05), súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.
Odôvodneniu rozsudku krajského súdu nechýba presvedčivosť požadovaná zákonom (§ 139 ods. 2 SSP) a jeho úvahy a právne posúdenie nevybočili z medzí a hraníc stanovených zákonom. 82. Ako nedôvodný vyhodnotil najvyšší správny súd aj poukaz žalobcu na to, že nemal v úmysle porušiť právne predpisy na úseku nelegálneho zamestnávania, nakoľko v danom prípade sa jednalo o správny delikt právnickej osoby postihovaný bez ohľadu na zavinenie, pre ktorý je príznačná tzv. objektívna zodpovednosť, pri ktorej sa preukazuje len porušenie právnej povinnosti a nie zavinenie. 83.
V závere najvyšší správny súd považuje za potrebné vytknúť prvostupňovému správnemu orgánu uvedenie nepravdivého tvrdenia spočívajúceho v tom, že v príslušnom oznámení o začatí správneho konania umožnil žalobcovi (okrem iného) navrhnúť zvolanie ústneho pojednávania. I napriek tomu, že táto skutočnosť nie je takou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na rozhodnutie ako také, najvyšší správny súd odporúča čo do budúcna sa takýmto nepresným vyjadreniam vyvarovať. K samotnej otázke ústneho pojednávania najvyšší správny súd odkazuje na body 73 až 75 tohto rozsudku. 84. Vady podľa § 195 SSP najvyšší správny súd nezistil.
85. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
86. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). 87. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. septembra 2022