6Ssk/4/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., so sídlom v Nitre, Javorová č. 643/8, IČO: 46650091, právne zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka so sídlom v Nitre, Farská č. 8, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č 8 a 10, za účasti: H. S., bydliskom v U., U. Č.. XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 17. mája 2019, č. 48401-2/2019-BA, v spojení s oznámením z 24. júna 2019, č. 48401-3/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 9. júna 2021, č. k. 19Sa/19/2020-95, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 9. júna 2021, č. k. 19Sa/19/2020-95, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

2. O náhrade trov konania správny súd rozhodol tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, ju s poukazom na § 168 SSP nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli a zároveň ich súd môže priznať len vo výnimočných prípadoch, ktorá situácia v danej veci nenastala.

Prvostupňovým administratívnym rozhodnutím pobočka vyslovila, že H. S. (ďalej aj „ďalší účastník") ako zamestnancovi zamestnávateľa KAER-M, s.r.o. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 8. septembra 2015 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

rozhodnutia. 6. Krajský súd mal v konaní za preukázané, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo preskúmavané rozhodnutie vydané, o jeho procesnej legitimácii teda nemal pochybnosti. Pokiaľ ide o druhú podmienku v zmysle § 178 ods. 1 SSP, krajský súd dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa (pobočka), ani žalovaná, nerozhodovali o určení uplatniteľnej legislatívy či odvodovej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa, ale o zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Žalobca preto nemohol byť administratívnymi rozhodnutiami ukrátený na svojich právach, keďže mu nebola uložená žiadna povinnosť ani obmedzenie a neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, teda žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie správnej žaloby, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/40/2020, v ktorom bola riešená obdobná skutková a právna otázka. Krajský súd preto správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 9. júna 2021, č. k. 19Sa/19/2020-95, podal kasačnú sťažnosť prostredníctvom právneho zástupcu žalobca (ďalej aj „sťažovateľ"), ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 8. Nesprávne právne posúdenie veci sťažovateľ videl v záveroch správneho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie správnej žaloby. Žalobca bol ukrátený na svojich právach tým, že vydaním formulárov PD A1 bola určená slovenská legislatíva, počas platnosti ktorej si Francúzska sociálna poisťovňa svojvoľne zaradila žalobcu do svojho systému sociálneho poistenia v rozpore s Rozsudkom Súdneho dvora zo 6. septembra 2018 vo veci C-527/16. Z tohto dôvodu je podľa sťažovateľa potrebné rozhodnúť o uplatniteľnej legislatíve sociálneho poistenia konkrétnej krajiny. Navyše bolo rozsudkom krajského súdu zrušené aj rozhodnutie žalovanej, ktorým vyhlásila neplatnosť vydaného formulára PD A1, v čase rozhodovania krajského súdu teda boli formuláre platné. Žalobca nebol riadnym účastníkom administratívneho konania ani vo Francúzsku, ani na Slovensku. Francúzska sociálna poisťovňa vykonala údajnú kontrolu bez jeho účasti a súčinnosti a bez akejkoľvek informácie o tom, že nejaká kontrola prebieha a Slovenská sociálna poisťovňa výsledky kontroly akceptovala bez toho, aby sa zaoberala ich pravdivosťou a zákonnosťou. Sťažovateľ zhrnul, že ako účastník administratívneho konania bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, najmä na práve vyplývajúcom z čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia [nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia]; zo strany žalovanej došlo k zásahu do jeho práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v neposlednom rade namietal i zásah žalovanej do princípu právnej istoty a zásady ochrany legitímnych očakávaní, z ktorých dôvodov bol nútený domáhať sa ochrany na správnom súde. Sťažovateľ trval na tom, že bol ukrátený na svojich právach aj v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pripomenul, že podnikateľskú činnosť vykonával od roku 2013 až do roku 2018 a po celú túto dobu si riadne plnil všetky odvodové povinnosti voči žalovanej vrátane daňových povinností voči štátnemu rozpočtu. Naopak, žalovaná si finančné prostriedky, ktoré jej žalobca za seba a za svojich zamestnancov zaplatil, ponechala, a to aj napriek tomu, že tvrdí, že jej nepatria a že ich treba uhradiť Francúzskej sociálnej poisťovni. Dodal, že s účinnosťou od 31. decembra 2016 bol z registra zamestnávateľov vo Francúzsku vymazaný, čo len potvrdzuje, že Francúzska sociálna poisťovňa konala po celý čas svojvoľne a nezákonne. 9. Kasačná sťažnosť bola doručená na vedomie žalovanej a ďalšiemu účastníkovi.

10. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním doručeným správnemu súdu 16. novembra 2021, v ktorom navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol. 11. V celom rozsahu sa stotožnila s napadnutým rozhodnutím a dodala, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaná sa stotožnila i s argumentáciou krajského súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom konaní a poukázala na to, že sťažovateľ mal možnosť uplatniť všetky svoje procesné práva a ku všetkým podkladom mal možnosť sa vyjadriť. Skonštatovala, že žalobca je len nespokojný s rozhodnutím žalovanej a svoju nespokojnosť vníma ako ukrátenie na právach. 12. Žalovaná tiež mala za to, že žalobca nesplnil predpoklady na podanie žaloby, pretože v administratívnom konaní nerozhodovala o tom, ktorým právnym predpisom podlieha zamestnanec žalobcu, rozhodla len o zániku povinného sociálneho poistenia, preto nie je možné konštatovať, že by porušila práva žalobcu vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia. K ukráteniu práv žalobcu podľa nej teda nedošlo, keďže mu boli v zásade zachované všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva vo Francúzsku. 13. Žalovaná uzavrela, že sťažovateľ v žalobe nepreukázal, akým spôsobom bol poškodený na svojich právach, a nepoukázal ani na žiadne relevantné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. alebo články koordinačných nariadení, ktoré by svojím postupom porušila. Vzhľadom k nepreukázaniu zásahu do subjektívnych práv žalobca podľa žalovanej nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie správnej žaloby. 14. K meritórnym námietkam okrem iného uviedla, že proti všetkým vydaným rozhodnutiam podala kasačné sťažnosti; že proces určovania uplatniteľnej legislatívy patrí do výlučnej právomoci inštitúcií sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc súdov v tejto otázke; že poistné a povinné príspevky, ktoré žalobca ako zamestnávateľ odviedol do slovenského systému sociálneho zabezpečenia, neboli žalobcovi vrátené z dôvodu prebiehajúcich konaní, pričom pobočka môže pristúpiť k ich vráteniu až po celkovom doriešení veci; a že správnosť záveru, že v prípade daného zamestnanca nedošlo k splneniu podmienok vyslania a zamestnanec mal podliehať francúzskemu systému sociálneho zabezpečenia, potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 3. júna 2021, C-784/19.

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 22.

Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

patrí. 25. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP spočívajúci v rozhodnutí krajského súdu založenom na nesprávnom právnom posúdení veci (za súčasného porušenia zákona) je jedným z najčastejších dôvodov tohto opravného prostriedku.

26. Predmetom tohto kasačného konania je posúdenie správnosti záveru krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie správnej žaloby, a s tým súvisiaca správnosť aplikácie § 178 ods. 1 SSP a § 190 SSP na danú vec.

účastníka, resp., aby na základe tohto návrhu vydal rozhodnutie, opatrenie alebo iný správny akt určitého obsahu, prípadne, aby vykonal určité konanie a dodržal v ňom určité pravidlá. Ak právny poriadok takéto subjektívne právo v oblasti verejnej správy aspoň vo všeobecnej rovine priznáva, potom sa jeho ochrany žalobca môže domáhať správnou žalobou.

v nezamestnanosti. Povinnosťou zamestnávateľa bolo podľa zákona č. 461/2003 Z. z. platiť poistné na príslušné poistenie. Rozhodnutie, ktorým sa deklaruje, či zamestnanec podlieha alebo nepodlieha slovenským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení/poistení, resp. či by mal podliehať iným právnym predpisom, má za následok, že rovnakými právnymi predpismi sa spravuje, resp. môže spravovať aj postavenie zamestnávateľa.

Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Z už vysvetlených dôvodov však rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca, a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. V tu prerokúvanej veci žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva podľa čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia,

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je treba uzavrieť, že krajský súd sa vecou nedostatočne zaoberal a predčasne vyslovil svoj právny záver, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie správnej žaloby. Obdobný názor vyslovil najvyšší správny súd aj v skutkovo totožných veciach (napr. 6Ssk/14/2022).

Krajský súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Súčasne rozhodne o náhrade trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 SSP. 34. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 [§ 139 ods. 4 (veta prvá) SSP v spojení s § 463 SSP].