6Ssk/42/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100886.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 29Sas/16/2024
- IČS
- 0824100886
- Citované
- 6× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: N. V., narodená XX. M. XXXX, G. XXXX/XX, M., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvar sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-d-17103/14-2024 zo dňa 26. augusta 2024, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 29Sas/16/2024-30 zo 7. januára 2025, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I.
1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením zo 7. januára 2025, č. k. 29Sas/16/2024-30 postupom podľa § 59 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvar sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej stráže) č. GR ZVJS-d-17103/14-2024 zo dňa 26. augusta 2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým tento s odkazom na ustanovenie § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) a ustanovenie § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zastavil správne konanie začaté na základe žiadosti žalobcu o priznanie vdovského výsluhového dôchodku (z príspevku za službu) zo dňa 28. júla 2024 z dôvodu, že v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 2. Správny súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca aj napriek uzneseniu správneho súdu č. k. 29Sas/16/2024-25 zo dňa 25. novembra 2024 a vykonaného poučenia, zotrval na tom, že žaloba smeruje proti žalovanému (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), avšak žalobca žiada preskúmať zákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu (Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže). Žalobca napriek výzve a poučeniu o odmietnutí žaloby nepostupoval v zmysle poučenia (zotrval na tom, že žiada, aby správny súd preskúmal prvostupňové rozhodnutie, avšak za žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky), a teda neodstránil rozpor medzi označením žalovaného a označením preskúmavaného rozhodnutia, čo podľa správneho súdu predstavuje nedostatok žaloby tak zásadného charakteru, ktorý bránil správnemu súdu vo veci konať a rozhodnúť a primäl ho žalobu odmietnuť podľa § 59 ods. 3 SSP. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
II.
3. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Dôvod kasačnej sťažnosti žalobca v jej úvode vymedzil slovami: „Nesprávnym procesným postupom znemožnil mne ako žalobkyni so uplatnila mne patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia v danej veci; podanie bolo nezákonne odmietnuté.“. 4. Žalobca, vychádzajúc z jej interpretácie ustanovení § 147 ods. 1 písm. a); § 180 ods. 1; § 4 ods. 1 písm. a) SSP a § 79; § 83 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 59 správneho poriadku uviedol „Ja som v podanej správnej žalobe zo dňa 23.10.2024 v súlade so zákonom ako aj súlade s právnym názorom NS SR, vecne správne a právne označil za žalovaného -Ministerstvo spravodlivosti !!!! “. 5. V závere kasačnej sťažnosti žalobca žiadal, aby kasačný súd napadnuté uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.
6. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu, ktorá mu bola doručená 19. februára 2025, písomne nevyjadril.
IV.
7. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 8.
Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP, sa na účely tohto zákona rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.
9. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
10. Podľa § 7 písm. a) SSP, správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená.
11. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 12. Podľa § 202 ods. 1 písm. b) SSP, v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie žalovaného.
13. Podľa § 202 ods. 1 písm. d) SSP, v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť deň vydania rozhodnutia a deň jeho doručenia alebo iného oznámenia žalobcovi. 14. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej
správy. 15. Podľa § 180 ods. 1 prvá veta SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. 16. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
17. Najvyšší správny súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že žalobou z 23. októbra 2024, ktorá bola správnemu súdu doručená dňa 25. októbra 2024, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, útvar sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej stráže) z 26. augusta 2024, číslo: GR ZVJS-d-17103/14-2024, ktorým tento s odkazom na ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. zastavil správne konanie, ktoré sa začalo na základe žiadosti žalobcu o priznanie vdovského výsluhového dôchodku (z príspevku za službu) zo dňa 28. júla 2024 z dôvodu, že v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Žalobca sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal [viď č. l. 15 (žiadosť správneho súdu adresovaná žalovanému) a č. l. 18 (rozhodnutie žalovaného číslo 011834/2024/21 z 8. novembra 2024)]. O odvolaní rozhodlo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutím číslo 011834/2024/21 z 8. novembra 2024 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Následne správny súd uznesením sp. zn. 29Sas/16/2024-25 z 25. novembra 2024 žalobcu vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia odstránil tam špecifikované vady žaloby. Správny súd predmetným uznesením žalobcu osobitne poučil, že „
. . . v označení žalovaného a napádaného rozhodnutia je teda rozpor, ktorý je potrebné odstrániť, aby bolo možné konať vo veci, t. j. správny súd môže pri označení žalovaného Ministerstva spravodlivosti SR preskúmavať jeho rozhodnutie, avšak žiadate preskúmať rozhodnutie GR ZVJS. .“. Žalobca, hoc správnym súdom poučený (viď vyššie) v podaní označenom ako „Vec: doplnenie žaloby“ zo dňa 8. decembra 2024 uviedol „V podanej správnej žalobe zo dňa 23.10.2024 som vecne správne a právne označila za žalovaného - Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán verejnej správy .
. .“. Správny súd následne kasačnou sťažnosťou napadnutým uznesením postupom podľa § 59 ods. 3 SSP žalobu odmietol. 18. Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uznesenie správneho súdu je vecne správne.
19. Správne súdnictvo je založené na zásade subsidiarity súdneho prieskumu, čo znamená, že súdna ochrana nastupuje až v okamihu, keď sa účastník správneho konania nemôže domôcť svojich práv v rámci správneho konania uplatnením prípustných riadnych opravných prostriedkov. Za vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov v rámci správneho konania treba považovať až rozhodnutie o nich v rámci druhostupňového konania na príslušnom správnom orgáne, pričom až proti takémuto rozhodnutiu je možné podať správnu žalobu podľa príslušných ustanovení SSP, t. j. v tomto prípade možnosť podania správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému odvolacím správnym orgánom o podanom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, ak vydané rozhodnutie žalobca nepovažoval za zákonné.
20. Najvyšší správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že konanie v správnom súdnictve je prostriedkom ultima ratio, a teda ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov právnych vzťahov súdom nastupuje až po zlyhaní všetkých zákonných prostriedkov nápravy v rámci správneho konania. Uvedené je zrejmé z celej konštrukcie Správneho súdneho poriadku, keď zákon napríklad požaduje vyčerpanie žalobcovi prípustných opravných prostriedkov [§ 7 písm. a) SSP], vylučuje zo súdneho prieskumu rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania [§ 7 písm. b) SSP], ale tiež upravuje možnosť súdu zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo [§ 191 ods. 3 písm. a) SSP].
Na tomto mieste teda možno uzatvoriť, že správne súdy preskúmavajú až konečné rozhodnutie správnych orgánov - bez ohľadu na ich formu, pričom inými rozhodnutiami, respektíve postupmi správnych orgánov sa zaoberajú až v rámci preskúmania napadnutého konečného rozhodnutia. Správny súd teda v zásade preskúmava akýkoľvek akt správneho orgánu, po ktorého vydaní už nemôže nasledovať ďalšie konanie a ktorého vydanie môže ukrátiť na právach žalobcu, respektíve ktoré sa týka základných práv a slobôd žalobcu. V danej súvislosti treba poukázať na ústavnoprávne korene daného princípu, keď síce podstatou správneho súdnictva je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca pred svojvôľou štátu a jeho výkonnej moci zverenej správnym orgánom, avšak tiež správny súd nesmie extenzívne poňatou preskúmavacou činnosťou zasahovať do právomoci moci výkonnej. Cieľom takejto úpravy je predísť situácii, kedy by súdy vstupovali do potenciálne neskončených správnych konaní preskúmaním procesných rozhodnutí, čoho dôsledkom by mohlo byť až narušenie trojdelenia moci.
21. Z obsahu súdneho spisu, ako aj z kasačnej sťažnosti vyplýva, že žalobca, napriek jasnému a zrozumiteľnému poučeniu správneho súdu, vo svojom podaní z 8. decembra 2024 (ktorým reagoval na výzvu správneho súdu na doplnenie správnej žaloby), za žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Zároveň však za rozhodnutie, prieskumu ktorého sa správnou žalobou domáha, označil prvostupňové rozhodnutie.
Z predmetného podania je zrejmé, že žalobca obsahu a podstate poučenia správneho súdu porozumel, avšak s právnym názorom správneho súdu nesúhlasil, resp. ho považoval za nesprávny. Žalobca teda vcelku jasne a zrozumiteľne prejavil svoju vôľu, aby správny súd preskúmal výlučne prvostupňové rozhodnutie, a to bez toho, aby súdnemu prieskumu podrobil druhostupňové rozhodnutie.
22. Najvyšší správny súd uvádza, že spätosť konkrétneho orgánu verejnej správy s rozhodnutím, ktorého prieskumu sa môže žalobca v rámci konania o správnej žalobe domáhať, vyplýva primárne z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) SSP obsahujúceho legálnu definíciu pojmu „rozhodnutie“ („Na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka“).
Rovnako tak táto spätosť vyplýva z ustanovenia § 180 ods. 1 SSP prvá veta, ktoré vymedzuje všeobecnú pasívnu procesnú legitimáciu („Žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba.“) ako aj z ustanovenia § 191 ods. 1 SSP upravujúceho možnosť správneho súdu zrušiť rozhodnutie orgánu verejnej správy („Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak .
. .“). V neposlednom rade nevyhnutná spätosť medzi žalovaným a správnou žalobou napadnutým rozhodnutím vyplýva z katalógu náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 SSP), resp. náležitostí správnej žaloby v sociálnych veciach (§ 202 ods. 1 SSP), ktorého súčasťou je aj požiadavka, aby správna žaloba obsahovala žalobný návrh (teda špecifikáciu toho, čoho sa žalobca správnou žalobou domáha).
Pasívne procesne legitimovaným subjektom je teda vo všeobecnosti ten orgán verejnej správy, ktorý správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vydal. Z pohľadu inštančnosti [teda odhliadnuc od možnosti danej ustanovením § 191 ods. 3 písm. b) SSP] zákonodarca ustanovením § 191 ods. 3 písm. a) SSP pripustil (za podmienok tam stanovených) taktiež možnosť zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré inštančne predchádzalo správnou žalobou napadnutému rozhodnutiu.
Vyššie uvedené ustanovenia Správneho súdneho poriadku (ktoré zohľadňujú inštančnosť administratívneho konania a v ktorých je vyjadrená zásada subsidiarity súdneho prieskumu) však vylučujú možnosť izolovaného prieskumu a následného (potenciálneho) zrušenia iba rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa bez simultánneho prieskumu a zrušenia rozhodnutia na neho nadväzujúceho rozhodnutia správneho orgánu vyššieho stupňa. Zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy vyššieho stupňa je explicitne (§ 191 ods. 3 SSP) vyjadrenou prerekvizitou možného prieskumu a zrušenia rozhodnutia nižšej inštancie.
23. Správny súd správne vyhodnotil podanie (žalobu) žalobcu ako správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP. Vzhľadom na túto skutočnosť (charakter žaloby) najvyšší správny súd preskúmal kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie správneho súdu aj cez optiku aplikácie ustanovenia § 202 ods. 2 SSP (imperatív neformálnosti posudzovania podania žalobcu). Najvyšší správny súd dospel k záveru, že správny súd posúdil podanie žalobcu neformálne a po identifikácii jeho nedostatkov brániacich správnemu súdu rozhodnúť vo veci inak ako odmietnutím žaloby, uznesením vyzval žalobcu na odstránenie vady žaloby. Predmetné uznesenie správneho súdu obsahovalo rozsiahle vysvetlenie a až inštruktážne poučenie žalobcu, ako má žalobu zmeniť. Správny súd žalobcu osobitne poučil jednak o tom, že označenie žalovaného musí korešpondovať s označením napadnutého rozhodnutia ako aj o tom, že (s prihliadnutím na skutkový stav) je prieskum zákonnosti prípustný vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní. Zmyslom inštitútu neformálneho posudzovania správnej žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach je poskytnutie ochrany právam fyzickej osoby
(žalobcu) vychádzajúc pritom z predpokladu jej neschopnosti samostatne právne relevantne formulovať svoju žalobu. Zníženie štandardu požiadaviek kladených na podanie fyzickej osoby je kompenzované neformálnym prístupom pri posudzovaní podania správnym súdom, ktorého primárnou rolou (v rámci procesu neformálneho posudzovania podania) je ustáliť, aké rozhodnutie alebo opatrenie a ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané. Podstatou tohto inštitútu a s ním súvisiaceho postupu podľa § 59, resp. § 60 SSP však nie je povinnosť správneho súdu presviedčať žalobcu o správnosti svojich úvah (týkajúcich sa nezrozumiteľnosti a neúplnosti podania) alebo nebodaj polemika súdu a žalovaného o rozsahu právomoci správneho súdu. Nie je úlohou (a už vôbec nie povinnosťou) správneho súdu presviedčať žalobcu o mylnosti jeho právneho názoru dovtedy, kým žalobca správnu žalobu nedoplní tak, aby o nej bolo možné rozhodnúť inak ako jej odmietnutím. Vo svetle vyššie uvedeného je istým limitom neformálneho posudzovania podania súdom zistenie skutočnej a jasne artikulovanej vôle žalobcu vo vzťahu k základnej otázke, teda k otázke prieskumu
ktorého rozhodnutia a ktorého orgánu verejnej správy sa žalobca (fyzická osoba) správnou žalobou v sociálnych veciach domáha. Nad rámec uvedeného najvyšší správny súd uvádza, že by bolo excesom, keby následne správny súd proti explicitne vyjadrenej vôli žalobcu (ktorý prieskum a zrušenie druhostupňového rozhodnutia výslovne vylučoval a domáhal sa prieskumu a zrušenia výlučne prvostupňového rozhodnutia) podrobil súdnemu prieskumu druhostupňové rozhodnutie a vo veci by meritórne rozhodol.
24. Z vyššie uvedených dôvodov, najvyšší správny súd, dospejúc k záveru, že správna žaloba nebola nezákonne odmietnutá [§ 440 ods. 1 písm. j) SSP], že správny súd nerozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] a zároveň, že procesným postupom správneho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] kasačnú sťažnosť žalobcu postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
25. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523467'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s § 167 ods. 1 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523167'&ucin- k-dni='30.12.9999'>) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).
26. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. apríla 2025