6Ssk/45/2022

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 24. novembra 2021, č.k. 19Sa/13/2020-91 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 16. septembra 2020, číslo SPSČ-PO3-2020/002623-004, ktorým tento podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 84 ods. 1 zákona č.

Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 143h ods. 1 a ods. 2 v súlade s § 38, § 39, § 58, § 60 a § 81 ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. priznal žalobcovi výsluhový dôchodok od 01. januára 2008 s nárokom na jeho výplatu od 27. februára 2020 v sume 261,97 eur mesačne.

3. Krajský súd mal za nesporne preukázané, že žalobcovi v čase prepustenia zo služobného pomeru k 21. marcu 2001 nevznikol nárok na výsluhovú dávku. Služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov a v čase skončenia služobného pomeru nespĺňal podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia.

sociálnom poistení. Keďže žalobca o výsluhový dôchodok v stanovenom termíne nepožiadal a nesplnil ani podmienku veku rozhodnú pre nárok na starobný dôchodok, podľa všeobecných predpisov mu nárok na výsluhový dôchodok ani v zmysle ustanovenia § 137 zákona nevznikol. Žalobca využil zákonnú možnosť stanovenú v prechodnom ustanovení § 143h zákona č. 328/ 2002 Z. z. účinnom od 01. januára 2008, a to až podaním žiadosti z 27. februára 2020, ktorou požiadal o priznanie výsluhového dôchodku. Nadobudnutím účinnosti prechodného ustanovenia § 143h zákona č. 328/2002 Z. z., od 01. januára 2008 bolo umožnené všetkým bývalým príslušníkom policajného zboru Národnej bezpečnosti, ktorých služobný pomer trval viac ako 15 rokov a nepožiadali, prípadne zmeškali zákonom stanovenú lehotu 6 mesiacov, aby požiadali o priznanie výsluhového dôchodku, ktorého výška sa vypočíta v súlade s § 60 zákona č. 328/2002 Z. z.

Uvedené doby vyplývali zo všetkých podkladov, ktoré mal správny orgán k dispozícii. K poukazu žalobcu na evidenčný list dôchodkového zabezpečenia vystavený Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre - potvrdenie z 03. apríla 2001, z ktorého vyplýva, že žalobca vykonal 17 rokov a 247 dní služby rozhodujúcej pre nárok na dôchodok, krajský súd uviedol, že všetky doklady, z ktorých správne orgány vychádzali pre určenie doby výkonu služobného pomeru vyhodnotil ako jednoznačné, keď náhradná vojenská služba u žalobcu trvala od 02. apríla 1984 do 31. augusta 1984 a doba trvania služobného pomeru príslušníka policajného zboru od 01. septembra 1984 do 27. marca 2001, čo nespochybnil a nenamietal ani žalobca.

januára 2008, ak policajtovi uvedenému v § 137 nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, nárok na výsluhový dôchodok podľa § 38 mu vznikne 01. januára 2008, pričom nárok na výplatu výsluhového dôchodku mu vznikne odo dňa podania žiadosti, najskôr však od 01. januára 2008. 6. K žalobcom spomínaným skorším žiadostiam o priznanie výsluhového dôchodku z rokov 2005 a 2006 krajský súd uviedol, že o žiadosti žalobcu z 02. marca 2005 rozhodol prvostupňový správny orgán dňa 07. apríla 2005, pričom medzičasom doručoval žalobca i ďalšie žiadosti, ktoré zavŕšil podaním odvolania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, o ktorom rozhodol následne žalovaný. Žiadosť žalobcu o zaujatie stanoviska zaslanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, krajský súd vychádzajúc aj z jeho obsahu, nepovažoval za relevantnú žiadosť. Navyše, aj na uvedenú žiadosť o zaujatie stanoviska bolo žalobcovi odpovedané, pričom forma, ktorá bola zvolená správnym orgánom, zodpovedala obsahu žiadosti zaslanej žalobcom a nebolo potrebné k nej vydávať meritórne rozhodnutie. K žiadosti z 30. novembra 2006 súd uviedol, že táto žiadosť sa v administratívnom spise nenachádza. Dodal, že k vyjadreniu žalobcu z 26. apríla 2021 bola priložená „Informácia k dôchodkovému zabezpečeniu policajtov“ z 12. decembra 2006 pod č.p. SPC-463/3-S-2006, ktorou sekcia personálnych a sociálnych činností Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorej podľa obsahu listu mala byť odstúpená kanceláriou ministra vnútra Slovenskej republiky žiadosť žalobcu z 30. novembra 2006 o rehabilitáciu, v ktorom žalobca žiadal o rehabilitáciu vo veci priznania výsluhového dôchodku zo sociálneho zabezpečenia policajtov z dôvodu, že vykonal 17 rokov a 247 dní služby rozhodujúcej pre nárok na uvedených dôchodok. Z uvedeného listu vyplývalo, že žalobca bol vyrozumený o tom, že v zmysle § 137 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. nesplnil podmienky vzniku nároku na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia a ani minister vnútra Slovenskej republiky nie je oprávnený odstrániť tvrdosť zákona. Preto jeho žiadosti o individuálnu rehabilitáciu a dodatočné priznanie výsluhového dôchodku nevyhovel. Uzavrel, že všetky žiadosti žalobcu, ktoré boli zasielané pred účinnosťou zákona od 01. januára 2008 (teda v rokoch 2005 a 2006), nebolo možné prehodnocovať ku dňu účinnosti zákona a nebolo povinnosťou správnych orgánov posudzovať spätne podané žiadosti, na ktoré správne orgány reagovali v súlade s vtedy platným znením zákona č. 328/2002 Z. z. Naopak, bolo v dispozícii žalobcu, aby reagoval na novely tohto zákona a svoje práva si riadne uplatnil v súlade s aktuálnym znením zákona. 7. Vzhľadom na uvedené, krajský súd správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 8. Žalovanému, ktorý vo veci úspech dosiahol, náhradu trov konania nepriznal, keďže nešlo o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k žalobcovi spravodlivo požadovať.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 10. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Týmto potom porušil § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Napriek tomu, táto žiadosť bola doplnená písomnosťou z 25. mája 2020, a to tak, že žalobca požiadal priznať výsluhový dôchodok od 27. februára 2017. S týmto argumentom v správnej žalobe sa krajský súd nijako nevysporiadal, síce túto skutočnosť v opise skutkových okolností uvádzal; rovnako správny orgán sa touto skutočnosťou nezaoberal. Tým, že sa krajský súd nevysporiadal s doplnením žiadosti, ktorým bol založený nárok 3 roky spätne, postupoval procesne nesprávne a účastníkovi konania bolo znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rovnako v kontexte na porušenie práva na spravodlivý proces namietal, že krajský súd sa iba formálne zaoberal námietkou žalobcu o nesprávne započítanej dĺžke zhodnotenia doby trvania služobného pomeru.

12. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že opakovane žiadal o prehodnotenie priznania dávky výsluhového zabezpečenia písomnosťou z 30. novembra 2006, na čo správny orgán reagoval odpoveďou z 12. decembra 2006, čo však nemožno považovať za rozhodnutie vo veci. Žalobcovi vznikol nárok podľa § 105 ods. 4 písm. c/, d/ zákona č. 328/ 2002 Z. z., keďže síce podával žiadosti no príslušný orgán mu neprávom odoprel dávku, keď riadne o jeho žiadosti z 30. novembra 2006 nerozhodol. Zároveň priznal dávku na výsluhový dôchodok od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí, de facto až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, a nie ku dňu v súlade so zákonom. Zároveň spĺňal podmienku podania žiadosti už k 01. januáru 2008, keďže podal opakovane žiadosť na priznanie nároku na dávku výsluhového dôchodku a žiadosť na výplatu dávky výsluhového dôchodku v roku 2005.

na tú skutočnosť, že žalobca nemal právnické vzdelanie, a teda nevyjadroval sa explicitne správne. Krajský súd konštatuje: „Z uvedeného listu vyplýva, že žalobca bol vyrozumený o tom, že v zmysle § 137 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. nesplnil podmienky vzniku nároku na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia a ani minister vnútra SR nie je oprávnený odstrániť tvrdosť zákona. Preto jeho žiadosti o individuálnu rehabilitáciu a dodatočné priznanie výsluhového dôchodku nevyhovel.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žiadosť bola riadna, že žalobca bol len „ .

spôsoby, akými toto konanie možno ukončiť. Pôjde buď o meritórne rozhodnutie vo veci alebo o zastavenie konania, či už podľa Správneho poriadku (§ 30 Správneho poriadku) alebo podľa zákona č. 328/2002 Z. z. (§ 84 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z. z.).

skončenia zákonom predpokladaným spôsobom. Totožný záver možno vyvodiť aj z čl. 17 ods. 1 odporúčania Rady Európy CM/Rec (2007)7. Žiadosť žalobkyne zo 16. apríla 2014 je teda žiadosťou duplicitnou a povinnosťou žalovaného je konať a rozhodnúť najprv o žiadosti z roku

III.

14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 25. februára 2022. 15. Napadnuté rozhodnutie považoval za správne a v plnom rozsahu sa tiež stotožnil so závermi, ku ktorým dospel krajský súd. 16. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

17. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi na vedomie dňa 19. marca 2022.

V.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP, pričom jej dôvodmi nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 16. septembra 2020, číslo SPSČ-PO3-2020/002623-004, ktorým tento podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 05. mája 2020, Č.p.: SPOU-OSZ-52751-5/2020-VZ.

24. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z., nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom.

26. Podľa § 137 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., policajtovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, sa prizná dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 alebo 40, ak a/ o to policajt požiada najneskôr do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona alebo b/ splnil podmienku veku rozhodnú pre nárok na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

Nárok na výplatu výsluhového dôchodku vznikne odo dňa podania žiadosti, najskôr však od 1. januára 2008. 28. Podľa § 143h ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z., ak služobný pomer policajta skončil podľa predpisov platných pred 1. aprílom 1998 a nárok na výsluhový dôchodok mu vznikol podľa § 137 alebo podľa odseku 1, základ na výpočet výsluhového dôchodku sa zistí podľa § 60.

Nárok na výplatu takto vypočítaného výsluhového dôchodku vznikne odo dňa splnenia uvedenej podmienky, najskôr však od 1. januára 2008. 30. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že - žalobca bol personálnym rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky z 21. marca 2001, číslo 111 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru ku dňu 27. marca

zamietol [žalobca nesplnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/ 2002 Z. z., nakoľko jeho služobný pomer skončil pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/ 2002 Z. z.; rovnako nesplnil podmienku plynúcu z prechodného ustanovenia § 137 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z., keď žalobca uvedeným ustanovením stanovenú podmienku podania žiadosti o priznanie dávky výsluhového zabezpečenia nepožiadal najneskôr do šiestich mesiacov od účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z.], - na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím zo 06. júna 2005 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie zo 07. apríla 2005, - medzitým žalobca podaním doručeným prvostupňovému správnemu orgánu dňa 12. apríla 2005 požiadal o priznanie výsluhového dôchodku, - prvostupňový správny orgán listom z 25. apríla 2005 oznámil žalobcovi, že nakoľko sa jedná o totožnú žiadosť ako žiadosť zo 14. marca 2005, o ktorej už bolo rozhodnuté, bola táto založená do spisu bez ďalšieho konania,

. .) písomné potvrdenie (. . .) o zhodnotenie doby výkonu služby (. . .) z dôvodu možnosti na skorší vznik nároku na starobný dôchodok t.j. pred dovŕšením dôchodkového veku pre potreby posúdenia Sociálnej poisťovne.“, - žalobca dňa 27. februára 2020 na predpísanom tlačive požiadal o výsluhový dôchodok podľa § 143h zákona č. 328/2002 Z. z., - prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 05. mája 2020, Č.p.: SPOU-OSZ-52751-5/ 2020-VZ priznal žalobcovi výsluhový dôchodok od 01. januára 2008 s nárokom na jeho výplatu od 27. februára 2020 v sume 261,97 eur mesačne, - na odvolanie žalobcu žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím zo 16. septembra 2020 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 05. mája 2020.

32. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že žalobca bol personálnym rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky z 21. marca 2001, číslo 111 podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom do 30. júna 2002 (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru dňa 27. marca 2001. Zákon č. 328/2002 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. júla 2002. Pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona upravoval dávky výsluhového zabezpečenia vo vzťahu k žalobcovi a k jeho hmotnoprávnemu statusu ako príslušníka Policajného zboru zákon č. 73/1998 Z. z. Vzhľadom na to, že služobný pomer žalobcu skončil z iného dôvodu, než sú dôvody taxatívne vymedzené v § 210 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. (uvoľnením podľa § 191, prepustením podľa § 192 ods. 1 písm. a/ až d/ a

z. by vznikol nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. za predpokladu, že o výsluhový dôchodok požiadal najneskôr do šiestich mesiacov od účinnosti zákona, t.j. od 01. júla 2002, prípadne splnil podmienku veku rozhodnú pre nárok na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplýva, že žalobca v zákonom stanovenej lehote nepožiadal o výsluhový dôchodok; rovnako v rozhodnom čase nesplnil podmienku veku. Za takto preukázaných skutočností, žalobca podmienky na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z. v režime § 137 ods. 1 nesplnil.

skončil podľa predpisov platných pred 1. aprílom 1998 a nárok na výsluhový dôchodok mu vznikol podľa § 137 alebo podľa odseku 1, základ na výpočet výsluhového dôchodku sa zistí podľa § 60 (ods. 2). S ohľadom na takto zákonom nastavený rámec žalobca podľa predmetného prechodného ustanovenia § 143h splnil podmienky na priznanie výsluhového dôchodku.

V zmysle § 103 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., nárok na výplatu dávky výsluhového zabezpečenia vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, ak tento zákon neustanovuje inak. Prechodné ustanovenie § 143h ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. jasne upravuje tak otázku nároku na výsluhový dôchodok, ktorý podľa § 38 vznikne od 01. januára 2008 a tiež otázku nároku na výplatu výsluhového dôchodku, ktorý vznikne odo dňa podania žiadosti, najskôr však od 01. januára 2008.

Za tohto stavu potom poukaz žalobcu na § 105 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. nie je opodstatnený. Pokiaľ žalobca v tomto smere odkazoval na skoršie žiadosti o dávky výsluhového zabezpečenia (roky 2005 / 2006 - vrátane podania žalobcu z 30. novembra 2006), najvyšší správny súd uvádza, že podávanie týchto žiadostí nemalo žiaden právny význam pre tu prebiehajúce konanie, ktoré začalo na základe žiadosti z 27. februára 2020, keď prechodné ustanovenie § 143h bolo prijaté až zákonom č. 519/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť neskôr, než boli zo strany žalobcu podané žiadosti o dávku výsluhového zabezpečenia, t.j. dňa 01. januára 2008.

Týmto postupom mal porušiť § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom týmto argumentom v správnej žalobe sa krajský súd nijako nevysporiadal, síce túto skutočnosť v opise skutkových okolností uvádzal; rovnako správny orgán sa touto skutočnosťou nezaoberal. Najvyšší správny súd predmetnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú majúc za to, že (pôvodná) absencia dátumu, od ktorého žalobca žiadal priznať výsluhový dôchodok nespôsobuje nezákonnosť postupu správneho orgánu, keďže samotné ustanovenie § 143h ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. jasne stanovuje časové hľadisko vzniku nároku na výplatu výsluhového dôchodku. V tomto prípade okamih vzniku nároku na výplatu výsluhového dôchodku teda určoval sám zákon mimo dispozičnej sféry

35. K poukazu žalobcu na potvrdenie z 03. apríla 2001 vystavené Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre pre cit.: „ (. . .) nového zamestnávateľa“, z ktorého vyplýva, že žalobcovi sa započítalo cit.: „ (.

37. Krajský súd totiž v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

39. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. júna 2023