6Ssk/48/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: U.. E. D., narodený XX. F. XXXX, bytom S. XX, XXX XX I., právne zastúpený: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., so sídlom Nám. M. Benku 15, Bratislava, IČO: 36860522, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-40/2020 zo dňa 29. apríla 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-1S/155/2020-87 zo dňa 29. októbra 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný, podľa § 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil Personálny rozkaz generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „prvostupňový správny orgán") č. 1 zo dňa 7. januára 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie" alebo „personálny rozkaz").

Z.. P. G. (ďalej taktiež „E.. G.") zahraničnej služobnej cesty v Rakúskej republike; (iii) žalobca a E.. G. mali byť ubytovaní na jednej dvojposteľovej izbe č. XXX v hoteli J. W. M. S., M. XXX, Rakúska republika (ďalej taktiež „hotel"); (iv) počas pobytu mal žalobca dňa 8. marca 2019 požiadať pracovníčku predmetného hotela o vydanie informatívneho účtu za ubytovanie na svoje meno „G. E. D."; (v) takýto účet mu mal byť v uvedený deň aj vydaný, a to bez čísla dokladu za ubytovanie v izbe č. XXX za dni ubytovania od 3. marca 2019 do 8. marca 2019, pričom tento znel na sumu 2.004,60 Eur; (vi) v ten istý deň bola žalobcovi a aj E..

4. Prvostupňový správny orgán personálnym rozkazom prepustil žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru, služobne zaradeného do funkcie starší referent oddelenia prepravy členov vlády odboru dopravnej ochrany úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva

Prvostupňový správny orgán dôvodil, že žalobca svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu majetkových práv iného, ale sám do nich zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. Týmto konaním porušil aj základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona č. 73/1998 Z. z., pretože sa v čase výkonu štátnej služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. 5. Žalobca napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním, o ktorom žalovaný rozhodol preskúmavaným rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 2 vyššie. Žalovaný dospel k záveru, že z obsahu spisového materiálu je nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil konania zakladajúceho dôvod na postup v súlade s § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Dôvodil, že v personálnom rozkaze je uvedený skutočný stav veci a z neho vyplývajúci dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, teda zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom

7. O správnej žalobe žalobcu rozhodol správny súd tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalobca v správnej žalobe v podstatnom namietal, že (i) k predmetnému skutku nemohlo dôjsť dňa 5. apríla 2019, keďže v tento deň bol celý deň u ministerky zdravotníctva a v tento deň žiadne doklady zo zahraničnej pracovnej cesty nikomu nepredkladal; Doklady predložil v celku (aj za E.. G.) dňa 25. marca 2019, a to na sekretariáte odbore dopravnej ochrany

že odpoveď hotela absolútne nekorešponduje s otázkami, na ktoré žiadal Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR odpoveď; (vii) v súvislosti s predmetným dožiadaním uvádzal, že dokazovanie v správnom konaní nemôže byť arbitrárne, nezákonné a nepreskúmateľné, ako to bolo v tomto prípade. Zdôraznil, že v rámci konania o služobnom pomere má správny orgán postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, čo však v tomto konaní dodržané nebolo; (viii) žalobca poukázal aj na nedodržanie zákonných lehôt s odkazom na ustanovenie § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.; (ix) uviedol, že si je plne vedomý svojej služobnej prísahy, ako aj svojich služobných povinností, ktoré plnil riadne, zodpovedne a včas, dôsledne dodržiaval

priebeh správneho a súdneho konania a aplikovateľné právne predpisy správny súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) uviedol, že správne orgány oboch stupňov nepochybili a vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu si zaobstarali všetky potrebné dôkazy. Žalobca podľa správneho súdu v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil právne a skutkové východiská žalovaného; (ii) námietku žalobcu, že k skutku nemohlo dôjsť dňa 5. apríla 2019, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, poukazujúc na skutočnosť, že v administratívnom spise sa nachádza správa zo zahraničnej služobnej cesty zo dňa 25. marca 2019, ktorú žalobca predložil a spracoval vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty, pričom táto správa bola predložená za žalobcu aj za E.. G..

na vyvodenie administratívnej než trestnoprávnej zodpovednosti; (v) správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku týkajúcu sa nedodržania zákonných lehôt, konštatujúc, že „Možno súhlasiť so žalobcom, že neboli dodržané lehoty na rozhodnutie podľa § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., avšak tu je potrebné poukázať na to, že sa jedná o procesnú lehotu, ktorej nedodržanie nemá za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia."; (vi) vo vzťahu k odbornému vyjadreniu, ako aj k ďalším tvrdeniam, uvedeným žalobcom na pojednávaní, správny súd uviedol, že „ .

Z predloženého odborného stanoviska možno vyvodiť len nemožnosť prečítania QR kódu, bez akejkoľvek relevancie ku konaniu žalobcu. Následne tvrdenia žalobcu o spáchaní trestného činu zo strany pracovníčky hotela taktiež vyhodnotil správny súd ako nedôvodné a všeobecné a argumentáciu žalobcu o jeho nepozornosti za bezpredmetnú.

9. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie správny súd správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné spravodlivo od žalobcu požadovať ich náhradu.

10. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil tým, že (i) správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] a že (ii) správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 11. Žalobca v kasačnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že (i) sa správny súd v odôvodnení rozsudku nekriticky priklonil k argumentácii žalovaného a sústredil sa na to, ako jednotlivé dôkazy a argumentáciu žalobcu vyvrátiť a negovať; (ii) dôvodil, že predloženým odborným vyjadrením preukázal, že neobdržal a ani nemohol obdržať jednotnú faktúru, v čase jej vystavenia sa totiž v hoteli už nenachádzal; (iii) ďalej namietal, že správny súd dospel k nesprávnemu záveru pri hodnotení tohto dôkazu a nedostatočne sa s ním vysporiadal; (iv) zdôraznil, že obdržal iba jednu faktúru, a to na svoje meno, ktorú riadne zaplatil na recepcii hotela, kde bol ubytovaný, a to v sume 2.004,60 Eur; (v) rovnako tak mal E.. G. uhradiť faktúru na jeho meno vo výške 2.013,60 Eur; (vi) namietal nesprávnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti, v ktorej správny súd vysvetľoval rozdiel medzi dátumami 25. marca 2019 a 5. apríla 2019 v súvislosti s vyúčtovaním zahraničnej služobnej cesty žalobcom; (vii) zdôraznil, že sa nestotožňuje s názorom, že trestné konanie by nemalo vplyv na konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru. V tejto súvislosti uviedol „Pokiaľ by v trestnom konaní bol žalobca spod obžaloby oslobodený a v správnom konaní by mu bola zamietnutá žaloba, tak by nebol žiaden spôsob, akým by sa žalobca mohol domôcť nápravy."; (viii) v súvislosti s rozhodnutím správneho súdu týkajúcim sa prerušenia konania namietal nerešpektovanie ustanovenia § 100 ods. 1 písm. a) SSP. Uviedol, že ak správny súd nerozhodol bezodkladne o obligatórnom prerušení konania, došlo tým k nezákonnému rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej; (ix) v závere kasačnej sťažnosti žalobca namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku preto, že v bode 60 napadnutého rozsudku správny súd uvádza neexistujúce skutočnosti, ktoré pred správnym súdom nikto neprezentoval a ani nikdy neodzneli. 12. Kasačná sťažnosť žalobcu bola žalovanému doručená dňa 3. marca 2025. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo 7. marca 2025, v ktorom uviedol, že sa s názorom žalobcu vyjadreným v kasačnej sťažnosti nestotožňuje. Akcentoval, že plne súhlasí s výrokom napadnutého rozsudku a žiada, aby kasačný súd v zmysle § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 13. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 3. apríla 2025 na vedomie.

17. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života.

Podľa § 48 ods. 3 písm. h) zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný dodržiavať služobnú disciplínu. 21. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

24. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. 26. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

XXX nezaplatil. V tejto súvislosti žalobca v podstatnom tvrdil, že „Faktúru, ktorá je zo strany žalovaného označená ako "práva" a s prideleným číslom 8786 s prideleným QR kódom sme my nikdy zo strany hotela neobdržali. Danú faktúru som (aj spolu s kolegom Z.. P. G., s ktorým som absolvoval túto zahraničnú pracovnú cestu) po prvýkrát videl až 19.12.2019 v obsahu spisu o disciplinárnom konaní, pričom až vtedy sme sa obaja po prvýkrát dozvedeli, že má ísť o "pravú faktúru" za poskytnuté ubytovanie." (str. 4, štvrtý odsek správnej žaloby).

U.. V prílohe vidíte účet s QR kódom. Obaja páni požiadali dámy na recepcii o vystavenie dvoch informačných účtov - jeden na meno B.. P. G. a druhý na meno D.. Nevieme z akého dôvodu. Bola vyplatená suma 2.169,40 Eur v hotovosti (viď účet 8786).".

35. Najvyšší správny súd vyhodnotil vyššie uvedený záver správnych orgánov ako záver zodpovedajúci postupu súladnému s ustanovením § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. Správne orgány hodnotili dôkazy podľa vlastnej úvahy (každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti), pričom ich rozhodnutia vychádzajú z dostatočne zisteného skutočného stavu veci. Na tomto závere nič nemení ani obsah odborného vyjadrenia (predloženého správnemu súdu), v ktorom podpísaná osoba (Z. D.) v podstatnom uvádza „QR kód, ktorý je súčasťou listiny, v tomto prípade faktúry označenej ako Rechnung 8786 zo dňa 08.03.2019 som sa pokúsil prečítať štandardnými nástrojmi (banková aplikácia, univerzálna aplikácia na čítanie QR kódov). Ani jedna z aplikácií nebola schopná vyčítať akékoľvek dáta z predloženého QR kódu. Požiadal som o pomoc obchodného partnera z Rakúskej republiky, aby uvedený QR kód skúsil prečítať aplikáciami používanými v Rakúsku. Tento pokus dopadol s rovnakým výsledkom. Žiadne použiteľné dáta neboli zistené.". Zároveň autor odborného vyjadrenia

Pokiaľ teda správny orgán vyhodnotil vyššie uvedené dôkazy spôsobom opísaným v odôvodnení rozhodnutia, nevzhliadol kasačný súd v posúdení veci správnym súdom (ani vo svetle neskôr predloženého a správnym orgánom dovtedy neznámeho odborného vyjadrenia) (i) ani prvok nesprávneho právneho posúdenia (ii) ani znemožnenie uskutočnenia žalobcových procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Z obsahu ako administratívneho, tak správneho súdu vyplýva, že žalobca správu zo zahraničnej služobnej cesty datoval dňom 25. marca 2019 a táto je v jej dolnej časti opatrená dátumovou pečiatkou „05-04-2019", pečiatkou Ministerstva vnútra SR, Sekcia Ekonomiky, Odbor účtovníctva, Košická 47, 812 72 Bratislava, ako aj nečitateľným podpisom. Ide teda o jeden dokument, ktorého samotný obsah nebol medzi účastníkmi sporným. Spôsob jeho označenia nie je pre posúdenie veci natoľko významným, aby spôsoboval nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. 37. Žalobca ďalej v kasačnej sťažnosti namietal, že sa nestotožňuje s názorom, že trestné konanie by nemalo vplyv na konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru, konštatujúc, že „Pokiaľ by v trestnom konaní bol žalobca spod obžaloby oslobodený a v správnom konaní by mu bola zamietnutá žaloba, tak by nebol žiaden spôsob, akým by sa žalobca mohol domôcť nápravy.". Uvedenú námietku kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú, a to s poukazom na správnosť posúdenia tejto otázky správnym súdom (viď bod 62 napadnutého rozsudku), ktorý v tejto súvislosti uviedol: „Tu správny súd uvádza, že konanie vo veci

Tiež je potrebné uviesť, že služobný orgán je v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. kompetentný v personálnych veciach konať samostatne a nemá povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného konania. Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania.

38. V neposlednom rade sa kasačný súd zaoberal námietkou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku, ktoré elementy žalobca vzhliadol v bode 60 odôvodnenia napadnutého rozsudku. V uvedenej časti napadnutého rozsudku správny súd dôvodil, že „K odbornému vyjadreniu, ako aj k ďalším tvrdeniam, uvedeným žalobcom na pojednávaní, správny súd uvádza, že ani tieto nemali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

a všeobecné a argumentáciu žalobcu o jeho nepozornosti za bezpredmetnú." dôvodiac, že ide o neexistujúce skutočnosti, ktoré pred správnym súdom nikto neprezentoval a ani nikdy neodzneli, kasačný súd uvádza, že aj keby tomu tak bolo (teda aj keby uvedené tvrdenia vôbec nezazneli) z podstaty uvedeného textu je zrejmé, že nemohol mať vplyv na správnosť záverov správneho súdu, keďže tento text ani (i) pozitívne nevytváral novú informáciu, ani (ii) negatívne nepopieral žalobcom tvrdenú informáciu (pokiaľ žalobca tvrdí, že nezaznela).

40. Najvyšší správny súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 41. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.

V Bratislave dňa 27. augusta 2025