6Ssk/49/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým uznesením č. k. NR-22Sa/ 20/2023-145 zo 14. februára 2024 podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol správnu žalobu žalobcu zo 6. júna 2018 v spojení s podaním žalobcu zo 17. januára 2024. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Správny súd mal za preukázané z obsahu podanej správnej žaloby (po odstránení vád správnej žaloby žalobcom zo 17. januára 2024), že žalobca za žalovaného v predmetnej veci označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, teda druhostupňový správny orgán a domáhal sa preskúmania zákonnosti a zrušenia prvostupňového rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-d-11817/14-2018 zo 7. marca 2018, ktorým správny orgán prvého stupňa zastavil správne konanie o priznaní dávky výsluhového dôchodku žalobcovi. Správny orgán prvého stupňa zastavil správne konanie z dôvodu, že žalobca v stanovenej lehote nepredložil príslušné doklady o dobe poistenia. Správny súd je názoru, že správna žaloba žalobcu mala smerovať proti rozhodnutiu druhostupňového správneho orgánu, nie prvostupňového, a teda žalobca sa mal domáhať preskúmania a zrušenia rozhodnutia, ktoré bolo vydané v druhom stupni ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (č. 40634/2018-42 zo 17. mája 2018). Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nemôže byť samostatne predmetom preskúmavania správnym súdom, preto je takáto žaloba neprípustná a správny súd ju podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol. 3. O trovách konania (prvostupňového aj odvolacieho) správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá.

4. Žalobca proti uzneseniu správneho súdu podal v?zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 5. Kasačnú sťažnosť žalobca zdôvodnil, že nesprávnym procesným postupom správneho súdu, bez verejného konania mu nebolo umožnené využiť jeho procesné práva (právo konania za jeho účasti, právo na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom), čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a podľa názoru žalobcu bola správna žaloba nezákonne odmietnutá. Správny súd namiesto toho, aby rešpektoval dôvody, pre ktoré kasačný súd 2x zrušil predchádzajúce uznesenie, tak v novom napadnutom uznesení ich úplne odignoroval a znova podľa názoru žalobcu hrubo porušil jeho základné procesné práva dané mu Článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, príslušnými článkami Ústavy SR, Listinou základných ľudských práv a príslušnými ustanoveniami zákona č. 162/2015, v čom žalobca vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Nesprávny procesný postup správneho súdu spočíva v tom, že správna žaloba žalobcu, ktorou si uplatňuje právo na súdnu ochranu priamo dotknutého práva, a to práva na starobný dôchodok, bola bez verejného konania, bez jeho účasti bola odmietnutá. Tým, že správny súd rozhodol bez nariadenia verejného konania došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 a v rozpore s § 5 ods. 6 zákona č. 162/2015 Z. z. Žalobca poukázal na čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že z konania nemôže byť vylúčené preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, týkajúce sa porušovania základných práv. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. III. ÚS 43/03, I. ÚS 3/ 01, I. ÚS 37/95) požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR nemôže byť závislá ani od toho, v akom type (druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčený z právomoci súdu. Na základe uvedeného navrhol žalobca napadnuté uznesenie zrušiť a zároveň zrušiť aj rozhodnutie GR ZVJS č. GR ZVJS-d-11817/14-2018 (ako rozhodnutie vydané nepríslušným orgánom verejnej správy podľa § 143a zákona č. 328/2002 Z. z.) a uložiť GR ZVJS povinnosť písomnú žiadosť žalobcu z 25. novembra 2013 odstúpiť Sociálnej poisťovni, ústredie ako orgánu vecne príslušnému konať a rozhodovať o tejto písomnej žiadosti. 6. Žalovaný sa ku podanej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech. 8.

10. Podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú a) právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená.

13. Podľa § 438 ods. 1 SSP, kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu podľa § 10. 14. Podľa § 439 ods. 1 SSP, kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu, ak tento zákon neustanovuje inak.

- o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 9Sžsk/123/2019-64 z 29. apríla 2020 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

konanie; - uznesením č. k. NR-22Sa/20/2023-138 zo 4. januára 2024 Správny súd v Bratislave vyzval žalobcu, aby ustálil, ktoré rozhodnutia žiada preskúmať, poučil žalobcu, že ak v lehote určenej správnym súdom podanie neopraví alebo nedoplní, správny súd podanie uznesením odmietne, to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať (§ 59 ods. 3 SSP). Zároveň žalobcu poučil aj o možnosti zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 SSP). V odôvodnení správny súd uviedol, že rozhodnutie GR ZVJS ako správneho orgánu I. stupňa nie je možné samostatne preskúmať súdom; - podaním zo 17. januára 2024 žalobca ustálil predmet prieskumu tak, že žiadal preskúmať a následne zrušiť vyslovene len prvostupňové rozhodnutie GR ZVJS č. GR ZVJS-d-11817/ 14-2018 zo 7. marca 2018. 17.

18. Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že krajský súd postupoval správne, keď žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP ako neprípustnú odmietol. 19. Najvyšší správny súd pre potvrdenie správnosti postupu krajského súdu v tomto smere uvádza, že správne súdnictvo je založené na zásade subsidiarity súdneho prieskumu, čo znamená, že súdna ochrana nastupuje až v okamihu, keď sa účastník správneho konania nemôže domôcť svojich práv v rámci správneho konania uplatnením prípustných riadnych opravných prostriedkov. Za vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov v rámci správneho konania treba považovať až rozhodnutie o nich v rámci druhostupňového konania na príslušnom správnom orgáne, pričom až proti takémuto rozhodnutiu je možné podať správnu žalobu podľa príslušných ustanovení SSP, t. j. v tomto prípade možnosť podania správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému odvolacím správnym orgánom o žalobcom podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu z 15. júla 2022, Číslo: GR ZVJS-d- 11817/14-2022, ak vydané rozhodnutie žalobca nepovažoval za zákonné. Na tomto mieste najvyšší správny súd

Druhá situácia sa týka prípadu, v ktorom ide o jednostupňové správne konanie (t. j. voči rozhodnutiu osobitný právny predpis nepripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku) s tým, že potom žalovaným orgánom je orgán, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie.

21. Na tomto mieste dáva najvyšší správny súd do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a podobne. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení, vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov. 22.

V predmetnej veci žalovaný správny orgán správne poučil žalobcu o možnosti podať proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu opravný prostriedok.“ 23. Kasačný súd nemá žiaden dôvod odchýliť sa od právnych názorov vyjadrených vo vyššie citovanom uznesení kasačného súdu a v celom rozsahu na ne poukazuje. Žalobca výslovne trval na súdnom prieskume prvostupňového rozhodnutia, hoci mal vedomosť o vydaní odvolacieho rozhodnutia, ktoré napriek poučeniu správneho súdu odmietol označiť ako predmet prieskumu. Za takýchto okolností je potrebné vychádzať z prejavenej vôle sťažovateľa v zmysle dispozičnej zásady zakotvenej v § 5 ods. 5 SSP, čo však má ten dôsledok, že prvostupňové rozhodnutie, pokiaľ nejde o rozhodnutie vydané v jednostupňovom správnom konaní, nemôže byť samo predmetom súdneho prieskumu, tak ako to uviedol aj správny súd v odôvodnení tu napadnutého uznesenia.

Týmto zákonom je v podmienkach správneho súdnictva Správny súdny poriadok. Vzhľadom na to, že sťažovateľ odmietol splniť procesné podmienky, ktoré zákon (Správny súdny poriadok) ustanovuje ako predpoklad konania o správnej žalobe, správny súd nemohol vec meritórne prejednať bez ohľadu na to, či sa konanie týka základného práva (uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/27/2024 z 18. decembra 2024).

26. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168.

V Bratislave dňa 26. marca 2025