6Ssk/50/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: J. E., narodená XX. H. XXXX, bytom v X., S. Č.. X, právne zast.: Hudzík & Partners s. r. o. so sídlom v Poprade, Mnoheľova 830/15, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 01. júla 2020, Číslo: 52548-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. februára 2022, č. k. 4Sa/28/2020-53, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej zamieta. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

I.

29. apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Krajský súd po preskúmaní administratívneho spisu spolu so žalobou žalobkyne konštatoval, že námietky žalobkyne sú dôvodné. Bolo potrebné prisvedčiť žalobkyni, že jej zamestnanie v Rakúsku bolo sezónneho charakteru, s dobami nezamestnanosti.

tvrdila žalovaná. Orientáciu na rakúsky pracovný trh možno posúdiť ako pragmatickú, kedy žalobkyňa uprednostnila prácu tam, kde ju bolo možné získať a zabezpečiť si tak príjem, vzhľadom na nemožnosť zamestnania v mieste trvalého pobytu, v X., respektíve v okolí. Žalovaná taktiež nezohľadnila, že ubytovanie mala žalobkyňa poskytnuté aktuálnym zamestnávateľom, šlo zásadne o zamestnanecké ubytovanie, t. j. dočasného charakteru, žalobkyňa si neprenajímala v Rakúsku nehnuteľnosť na bývanie, pričom celú dobu bola vlastníčkou nehnuteľnosti určenej na bývanie na Slovensku, ktorú užívala počas pobytov na Slovensku a za ktorú riadne platila úhrady. Krajský súd bol toho názoru, že vlastníctvo nehnuteľností je jedna zo skutočností, ktorú je v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými relevantnými skutočnosťami, v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.

4. Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou správneho orgánu, že napadnuté rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pretože správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v administratívnom konaní, vychádzali len z faktov, ktoré boli uvedené v jednotlivých formulároch a tlačivách, bez posúdenia vzájomných súvislostí predložených tvrdení.

Možno preto konštatovať, že správne orgány svoje závery o nezachovaní bydliska a pevných väzieb žalobkyne na Slovensku, závery o tom, že žalobkyňa presunula centrum záujmov do Rakúska, odôvodnili nedostatočne. 5. V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti krajský súd poukázal na právne závery v obdobnej veci uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/35/2012, podľa ktorého: „.

pobytu v štáte zamestnania so zohľadnením možnosti pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území SR.“ 6. Obdobnou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v konaní sp. zn. 9Sžso/11/2015, keď v rozsudku zo dňa 25.01.2017 vyslovil názor „.

Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že z dôvodov Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977, C 76-76 - Silvana, Di Paolo proti Office National de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.“ Z citovaného rozsudku súčasne podľa krajského súdu vyplývalo, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.

sociálneho zabezpečenia a poistenia. Cieľom EÚ je vytvoriť taký systém, aby osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte mohla uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie alebo poistenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde sa vrátila, alebo tam bydlisko mala, kde má v tomto štáte rôzne odôvodniteľné väzby, resp. dokonca v štáte, kde sa osoba rozhodne usadiť.

vlastníctvo bytu, platenie poistiek, daní a poplatkov za nehnuteľnosť na Slovensku. 9. Žalovaná a ani prvostupňový správny orgán dostatočným spôsobom neskúmali na jednej strane pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody jej práce mimo územia Slovenska, a na strane druhej ani jej pohnútky a dôvody ponechania vlastníctva bytu na území Slovenska, a nie zabezpečenia vlastníctva nehnuteľnosti na bývanie v Rakúsku. Správne orgány sa tiež mali zaoberať aj pohnútkami a dôvodmi návratu žalobkyne na územie Slovenska, pričom tieto zistenia bolo nevyhnutné posúdiť vo vzájomných súvislostiach. 10. Krajský súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a žalobou napadnuté rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ SSP, preto správny súd zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, a preto nebolo možné aplikovať čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, t. j. skúmanie úmyslu dotknutej osoby. Súčasťou skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska na Slovensku, ale aj skúmanie reálnych podmienok bývania v mieste pobytu a výkonu zamestnania. Pobyt žalobkyne v Rakúsku vzhľadom na okolnosti nemohla žalovaná považovať bez ďalšieho za trvalý a stabilný. 11. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej úplnú náhradu trov konania.

15. Námietku krajského súdu, že žalovaná nezohľadnila skutočnosť, že v Rakúsku žalobkyňa bývala v ubytovaní poskytnutom zamestnávateľom a na Slovensku vlastnila nehnuteľnosť, považuje za nedôvodnú. Napriek tomu, že žalobkyňa na Slovensku vlastní nehnuteľnosť, počas jej pobytu v Rakúsku, túto nehnuteľnosť nevyužívala (iba pri svojich návratoch).

17. Nesúhlasila ani s názorom krajského súdu, že napadnuté rozhodnutia sa nevysporiadali so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v administratívnom konaní. Žalovaná sa dôkladne vyjadrila ku všetkým zisteným skutočnostiam, podrobne uviedla všetky skutočnosti preukazujúce vytvorenie bydliska žalobkyne v Rakúsku. Pričom krajský súd konkrétne neuviedol, ktoré skutočnosti/okolnosti neboli žalovanou zohľadnené.

V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27. 11. 2018. 19. Krajský súd vyčítal žalovanej, že neskúmala pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody jej práce mimo Slovenska a ani pohnútky a dôvody ponechania vlastníctva bytu na Slovensku. Tieto informácie z hľadiska posudzovania bydliska nie sú relevantné. Účel a dôvody prítomnosti v zahraničí, ako aj dôvody odchodu do zahraničia, a ani iné subjektívne skutočnosti nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by sa prijal takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo potrebné skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania uvádzajúce totožné subjektívne skutočnosti, ktoré sú založené len na ich tvrdeniach.

11. 2018 sp. zn. 1Sžsk/38/2017, z 30. 01. 2018 sp. zn. 1Sžso/26/2016, z 13. 12. 2017 sp. zn. 10Sžsk/5/2016. 21. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

22. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 04. apríla 2022. 23. Žalobkyňa vyslovila nesúhlas s argumentáciou žalovanej v podanej kasačnej sťažnosti, pričom poukázala, že napríklad príslušníci diplomatických misií alebo zamestnanci vyslaní na dlhšiu dobu na zahraničnú pracovnú cestu, vykonávajúci prácu na území členských štátov Európskej únie stratili bydlisko na území Slovenska, vzhľadom na to, že sa v prevažnej miere nezdržiavali na území Slovenska. Obdobne by to bolo aj v prípade pôsobenia jednotlivca na lodi alebo v lietadle, ktoré ako dopravné prostriedky premávajú medzi štátmi Európskej únie alebo štátmi sveta, v takom prípade by nebolo možné určiť miesto bydliska, hoc aj dopravný prostriedok môže mať svoj domicil, čo by takýto personál jednoznačne vytláčalo z definície bydliska na Slovensku. Osoby dlhodobejšie vykonávajúce pracovné povinnosti v členských štátoch Európskej únie pre zamestnávateľa z územia Slovenska a v tejto súvislosti sa zdržiavali mimo územia Slovenska, by stratili bydlisko na území Slovenska. 24. Poukázala na vymyslené kritérium žalovanej, ktorá za štát bydliska považuje ten štát, v ktorom údajne žalobkyňa prejavila záujem bývať, no žalovaná nijak nepreukázala, ako mala žalobkyňa nadobudnúť status rakúskeho rezidenta, keď vždy bývala v ubytovni pre personál, svojho zamestnávateľa. Rovnako nemôže byť rozhodujúcim kritériom na posudzovanie štátu bydliska žalobkyne iba daňové hľadisko týkajúce sa dane z príjmu zo závislej činnosti, pretože žalobkyňa je v prvom rade daňovníkom (aj platiteľom poplatkov) Slovenska, aj z dôvodu miestnych daní a miestneho poplatku, ktoré plynú v prospech jednotlivých inštitúcií Slovenskej republiky. 25. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú zamietol.

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.

29. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

31. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 32. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

34. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 35.

36. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 37. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

40. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na

41. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

43. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

45. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

- prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 30. marca 2020, Číslo: 3502/ 2020-PP-DvN, žiadosti žalobkyne o príslušnú dávku nevyhovel [dôvod, pre ktorý prvostupňový správny orgán (ďalej len „pobočka žalovanej“) predmetnej žiadosti nevyhovel spočíval v tom, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že na území Slovenska pracovala žalobkyňa naposledy v roku 2013, v období od 2013 do 2020 vykonávala zárobkovú činnosť na území Rakúska, pričom činnosť vykonávala len pre dvoch zamestnávateľov, u druhého pracovala v období od 10. 10. 2015 do 31. 01. 2020, okrem niekoľkých krátkych prerušení; počas výkonu činnosti v Rakúsku si na Slovensku nehľadala zamestnanie, bola poberateľkou dávky v nezamestnanosti v Rakúsku (štyrikrát); k povinným odvodom ako aj zdaňovaniu príjmu dochádzalo v Rakúsku; v Rakúsku bola sama bez rodinných príslušníkov (vdova, matka dvoch synov, ktorí sú dospelí, rodič - matka, ktorá ešte nepotrebovala opateru); na území Rakúska bývala v zamestnaneckej izbe, ktorú jej poskytol zamestnávateľ, pre ktorého pracovala; na území Slovenska je vlastníčkou nehnuteľnosti, za

], - na odvolanie žalobkyne žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 30. marca 2020 [žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a aj s ohľadom na dĺžku prítomnosti žalobkyne na území členského štátu Európskej únie a jej situáciu (stabilná pracovná a bytová situácia, vdova, dospelé deti na Slovensku, orientácia na rakúsky trh, plnenie daňových povinností v Rakúsku) jednoznačne preukazovali, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Rakúska nezachovala].

48. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Rakúsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachovala bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý

49. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobkyňa ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. podľa právneho predpisu

Medzi jednotlivými pracovnými pomermi v Rakúsku čerpala žalobkyňa dávku v nezamestnanosti v Rakúsku, a to v období od 01. 05. 2017 do 03. 05. 2017, od 30. 05. 2017 do 01. 06. 2017, od 09. 09. 2017 do 19. 09. 2017 a od 30. 09. 2017 do 07. 10. 2017. Žalobkyňa je vdovou a v Rakúsku sa zdržiavala sama bez blízkej osoby, pričom na Slovensku žijú jej dvaja dospelí synovia ako jej najbližšia rodina. Matka žalobkyne rovnako býva na Slovensku a v čase posudzovania nebola odkázaná na starostlivosť od inej osoby. Na Slovensku žijú aj súrodenci

50. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré síce boli v správnom konaní preukázané, neboli žalovanou správne vyhodnotené, preto najvyšší správny súd podporuje záver krajského súdu, že žalovaná v dostatočnom a potrebnom rozsahu nevykonala dokazovanie vo vzťahu ku všetkým kritériám ustanovených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia spolu s tvrdeniami a dôkazmi doloženými žalobkyňou v správnom konaní a následne ich nesprávne vyhodnotila, najmä čo sa týka pracovnej a bytovej situácie žalobkyne. Žalovaná vychádzala pri hodnotení centra záujmov žalobkyne najmä z pracovnej a bytovej situácie, pričom tieto nesprávne vyhodnotila, pretože tieto v danom prípade považovala za stabilné.

jeden celok. Pre určenie centra záujmu žalobkyne pre potreby určenia jeho bydliska najvyšší správny súd považuje za rozhodné tieto skutočnosti: - povaha a osobitné vlastnosti vykonávanej činnosti žalobkyňou - nebolo sporným, že žalobkyňa pracovala v Rakúsku v období od decembra 2013 do februára 2020, okrem niektorých krátkych prerušení pracovných pomerov, v rámci ktorých v niektorých prípadoch čerpala dávku v nezamestnanosti z rakúskeho sociálneho systému, pričom sa zdržiavala na území Rakúska alebo na území Slovenska. Pracovné pomery mala žalobkyňa uzatvorené na

Pod pojmom „stabilita“ je potrebné predovšetkým rozumieť určitú stálosť, nemennosť, sústavnosť, trvalosť. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu však pracovná situácia žalobkyne reprezentovaná uzatvorenými pracovnými pomermi podstatu stability nespĺňala. Zároveň sa žalobkyňa vracala do miesta svojho trvalého pobytu v priebehu 2-3 týždňov spravidla na 2-4 dni, - rodinný stav a rodinné väzby žalobkyne - žalobkyňa je vdovou a v Rakúsku sa zdržiavala sama, ale jej najbližšia rodina - dve deti (dospelé) sa zdržiavali na území Slovenska, - nezárobková činnosť žalobcu - z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobkyňa je členkou Slovenského červeného kríža, o čom ako dôkaz predložila prihlášku za člena Slovenského červeného kríža. Dovolenku a iný voľný čas trávila žalobkyňa na Slovensku s rodinou, - bytová situácia žalobcu - v Rakúsku žalobkyňa bývala v samostatnej izbe so sociálnym zariadením, ktoré jej poskytoval zamestnávateľ. V čase zdržiavania sa na území Slovenska žalobkyňa bývala v mieste trvalého pobytu - v nehnuteľnosti, ktorej je vlastníčkou.

51. Okrem iného, žalobkyňa si na Slovensku plnila daňové a poplatkové povinnosti, mala uzatvorené životné poistenie, vlastníctvo osobného motorového vozidla, vlastníctvo nehnuteľnosti, je členkou Slovenského červeného kríža, absolvovala kurz opatrovania a nemeckého jazyka, to všetko s väzbou vo vzťahu k Slovensku, len bližšie dotvára obraz o celkovej situácii žalobkyne a podporuje už vyššie uvádzané závery.

53. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.