6Ssk/51/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: S.. Z.. P. Š., adresa trvalého pobytu: V.. O. XXXX/XX, XXX XX Z., dátum narodenia: XX. M. XXXX, právne zastúpený: Advokátskou kanceláriou JUDr. Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-2S/194/2018-106 zo dňa 17. októbra 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) zamietol rozklad žalobcu podaný proti prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu ministerky vnútra Slovenskej republiky č. 190 zo dňa 24. júla 2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „personálny rozkaz č. 190“), ktorým bol žalobca podľa § 40 ods. 6 citovaného zákona vyňatý z činnej zálohy dňom 30. septembra 2018 s tým, že ustanovenie do funkcie dňom 1. októbra 2018 vykoná prezident Policajného zboru (ďalej aj ako „PZ“) podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov

konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak nakoľko vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 2. Vyňatiu žalobcu z činnej zálohy podľa prvostupňového rozhodnutia predchádzal personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02. augusta 2017, ktorým bol žalobca zaradený do činnej zálohy podľa § 41 ods. 1 písm. a) zákona o službe príslušníkov PZ a zároveň bol ustanovený do funkcie policajného pridelenca v činnej zálohe s miestom výkonu služby na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti v Rumunsku (ďalej aj ako „policajný pridelenec v Bukurešti“) podľa § 33 ods. 1 a § 41 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad zo dňa 05. augusta 2018 poštou z Bukurešti (dátum odoslania dňa 06. augusta 2018) a následne aj osobne na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) dňa 26. septembra 2018, ktorý bol obsahovo totožný s rozkladom zo dňa 05.08.2018. O rozklade rozhodla ministerka vnútra a na základe návrhu ňou ustanovenej osobitnej (rozkladovej) komisie (§ 244 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ) vydala napadnuté rozhodnutie zo dňa 23. októbra 2018 (doručené žalobcovi dňa 29. októbra 2018), ktorým bol rozklad zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené.

Služobný pomer skončil uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, t. j. ku dňu 30. septembra 2018. Proti tomuto personálnemu rozkazu prezidenta PZ č. 91 podal žalobca odvolanie podľa § 242 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, o ktorom rozhodla ministerka vnútra rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09. októbra 2018 tak, že odvolanie zamietla a personálny rozkaz č. 91 potvrdila. Správna žaloba, ktorá smerovala proti tomuto rozhodnutiu, bola ako nedôvodná zamietnutá rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020.

II.

6. Správny súd k námietke žalobcu ohľadom absencie dôvodu ukončenia vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí uviedol, že zákon nestanovuje pre personálne rozhodnutia o vyslaní policajta na plnenie štátnej služby v zahraničí, rovnako ani na rozhodnutia o ukončenie tohto vyslania, žiadne špecifické podmienky, či okolnosti. Vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí nie je podľa zákona podmienené kvalitným plnením služobných úloh, disciplinárnou odmenou, či inou skutočnosťou, ktorá by osvedčovala odborné či osobnostné kvality príslušného policajta. Odôvodnenie personálneho rozkazu č. 190 (citované v bode 58 preskúmavaného rozhodnutia) nie je v rozpore so všeobecnou požiadavkou na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 241 ods. 1 až 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, pretože obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie a sú z neho jasné úvahy, akými bol oprávnený orgán vedený pri aplikácii právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Zákon nestanovuje nad rámec všeobecnej požiadavky na odôvodnenie personálnych rozhodnutí žiadne osobitné požiadavky zdôvodnenia personálnych rozkazov.

to, že prvostupňový orgán (ministerka vnútra) aplikoval voči žalobcovi zákonné ustanovenie § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ v súlade so zákonom, ktorý jej dáva ako oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či vyjme policajta z činnej zálohy a ukončí jeho vyslanie na výkon služby v zahraničí.

Správny súd podporne odcitoval aj z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 515/2016-19 zo dňa 23. júna 2016. 7. K námietke žalobcu, že prezident PZ mal rešpektovať druhú vetu personálneho príkazu č. 190, podľa ktorej ustanovenie do funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ vykoná prezident PZ dňom 01. októbra 2018, považuje súd za nedôvodnú, keďže každý nadriadený má svoju mieru úvahy v rámci jemu zverenej právomoci rozhodovať v personálnych otázkach v súlade s potrebami PZ. Prezident PZ bol oprávnený autonómne rozhodnúť o ďalšom pôsobení žalobcu, pričom toto jeho oprávnenie zahŕňa aj možnosť prepustenia zo štátnej služby za dodržania zákonných dôvodov. K dodržaniu týchto zákonných dôvodov v prípade prepustenia žalobcu sa vyjadril Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020. Ak prezident PZ vyhodnotil, že najvhodnejšie v tomto prípade bude prepustenie žalobcu, pokiaľ pri tom neprekročil medze zákona (o čom už rozhodoval Krajský súd v Bratislave a najvyšší správny súd v inom konaní), nie je

Krajský súd konštatoval, že rozhodnutie o prepustení založené na aplikácii ustanovenia § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné, nakoľko sa v tomto prípade aplikuje výnimka zo zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku v zmysle antidiskriminačnej legislatívy v prípade ozbrojených bezpečnostných zborov (bližšie body 83 a 94 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 o dňa 11. júna 2020).

možného vplyvu vtedajšieho prezidenta PZ gen. Mgr. Milana Lučanského na rozhodnutie ministerky vnútra o vyňatí z činnej zálohy, tento vplyv nebol v konaní preukázaný žiadnym dôkazom. Na tomto mieste poukazuje správny súd aj na záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý pri posudzovaní, či bol gen. Lučanský negatívne zaujatý voči žalobcovi pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, dospel k záveru o nepreukázaní tohto subjektívneho tvrdenia žalobcu (bod 95 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020). Nebolo preto preukázané zneužitie práva zo strany gen. Lučanského pri rozhodovaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru. Správny súd vyhodnotil obdobne námietku o zneužití práva pri rozhodovaní ministerky vnútra o vyňatí z činnej zálohy o to viac, že v tomto prípade nerozhodoval prezident PZ, ktorý podával návrh na prijatie predmetného rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy.

Správny orgán prvého stupňa si uvedomil možný nedostatok doručenia prvostupňového rozhodnutia, a preto od dátumu 03. augusta 2018 ani neurčil počítanie lehoty na podanie rozkladu. Túto lehotu rátal aj správny orgán až od oznámenia rozhodnutia žalobcovi dňa 24. septembra 2018.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

13. Sťažovateľ predovšetkým vyjadril názor, že rozhodnutie o ukončení jeho vyslania do zahraničia a následne prepustení bolo iniciované len na základe pokynov vtedajšieho prezidenta PZ gen. Mgr. Milana Lučanského z dôvodu jeho averzie voči nemu, teda len zo subjektívnych dôvodov. Ďalej vyjadril, že správny súd sa nesprávne stotožnil s právnym názorom žalovaného, keď uviedol, že prvostupňový orgán postupoval voči žalobcovi v súlade so zákonom. 14.

materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov pojem „dôležitý záujem služby“ nedefinuje.“ Rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/21/2023 zo dňa 20. januára 2014, podľa ktorého “aj právne neurčitý pojem je ustanovený zákonom a musí mať svoj obsah. Dokonca podľa odvolacieho súdu treba v odôvodnení rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť práve subsumpcii skutkových okolností prípadu pod právne neurčitý pojem, ktorý ustanovuje zákon, lebo len tak sa stane odôvodnenie rozhodnutia presvedčivým.“ Podľa názoru sťažovateľa je potrebné obdobne postupovať aj pri výklade ustanovenia § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, kedy spojenie „ak sa skončia dôvody“ predstavuje právne neurčitý právny pojem (obdobne ako „dôležitý záujem služby“), ktorý bez náležitého

Pokiaľ bol teda sťažovateľ vyslaný na výkon štátnej služby v zahraničí s jeho súhlasom a tento nevzal späť, nie je sťažovateľovi zrejmé, aké dôvody pominuli, keď mu bolo ukončené vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí. Tiež poukázal na svoje posledné služobné hodnotenie, ktoré podľa jeho názoru nijako neodôvodňuje rozhodnutie o ukončení jeho vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí.

16. Za ďalší dôkaz bossingu a zneužitia diskrečnej právomoci považuje sťažovateľ postup odvolacieho orgánu na MV SR, ktorý porušil ustanovenia § 243 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ tým, že sa vôbec nezaoberal v celom rozsahu rozkladom žalobcu, nakoľko nepreskúmal a nevyžiadal si žiadne podklady, ktoré by mohli preukázať ním namietaný bossing a zneužitie diskrečnej právomoci za účelom poškodiť osobu žalobcu.

17. Sťažovateľ sa opakovane vyjadril aj k námietke diskriminácie z dôvodu jeho veku, pričom zdôraznil, že zneužitie diskrečnej právomoci zo strany ministerky vnútra SR je na tomto mieste zreteľné, nakoľko po vyňatí z činnej zálohy a následnom prepustení žalobcu (ktorý bol prepustený z dôvodu veku), bol na jeho miesto policajného pridelenca v Bukurešti ustanovený

S argumentáciou a právnym názorom žalobcu vyjadreným v kasačnej sťažnosti sa nestotožňuje a plne súhlasí s výrokom napadnutého rozhodnutia. Žalovaný ďalej uviedol, že trvá na svojom písomnom vyjadrení k podanej žalobe, ktoré bolo zaslané správnemu súdu pod č. p. KM-OPS1-S-22/2020 zo dňa 4. marca 2020. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a kasačnú sťažnosť v zmysle ustanovenia § 461 SSP zamietol.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018, ktorým tento podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ zamietol rozklad žalobcu podaný proti prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu ministerky vnútra Slovenskej republiky č. 190 zo dňa 24. júla 2018, ktorým bol žalobca podľa § 40 ods. 6 citovaného zákona vyňatý z činnej zálohy dňom 30. septembra 2018 s tým, že ustanovenie do funkcie dňom 1. októbra 2018 vykoná prezident PZ podľa § 33 ods. 1 zákona o príslušníkov PZ. Správny súd v Bratislave preskúmavaným rozhodnutím zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a predloženie návrhu na Ústavný súd SR na preskúmanie súladu § 192 ods. 2 zákona

28. Podľa § 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným

29. Podľa § 2a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Policajt nesmie

30. Podľa § 40 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, záloha je organizačné opatrenie umožňujúce zaradiť policajtov, ktorí z dôvodov určených zákonom nemôžu dočasne vykonávať doterajšiu funkciu ani inú funkciu, na voľné miesta v tejto zálohe.

32. Podľa § 40 ods. 5 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, policajt sa zaradí do zálohy na nevyhnutne potrebný čas, ak ďalej nie je ustanovené inak.

34. Podľa § 41 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, do činnej zálohy sa zaradí policajt, ktorý bol s jeho súhlasom vyslaný na výkon štátnej služby v zahraničí. Pri zaradení do činnej zálohy sa policajt ustanoví do funkcie vyčlenenej pre túto zálohu v služobnom úrade.

36. Podľa § 266 ods. 1 a 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak. Rozhodnutie oznamuje vyhlásením policajtovi ústne oprávnený orgán.

odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým.

V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, vychádzal kasačný súd zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré už poukázal detailne aj správny súd v?texte napadnutého rozsudku.

žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov spočíva v preskúmaní, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Aj keď je potrebné vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 237/2012), neznamená to, že skutkový stav zistený správnym orgánom z vykonaného dokazovania, správny súd nemôže právne vyhodnocovať dopĺňajúc pritom argumentáciu na podporu správnosti záverov preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu.

42. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Správneho súdu v?Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho i súdneho spisu a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu a na dôvažok dopĺňa nasledujúce.

Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými námietkami účastníkov, argumentácia, ktorá bola akceptovaná a mala rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnená jasne a?nepochybne, pričom zároveň musí súd zrozumiteľne ozrejmiť, z akého dôvodu na určité návrhy účastníkov neprihliadal, resp. ich hodnotil protikladne s argumentáciou účastníka

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva nepatrí ani právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Správny súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval v zmysle zákonných pravidiel a z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel správny súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, v?dostatočnej miere reflektuje na všetky námietky uvádzané žalobcom v žalobe. Správny súd dostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, pričom zohľadnil aj vyjadrenia oboch účastníkov konania, či nimi vznesené návrhy.

2018, ktorým odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila personálny rozkaz č. 91 (ďalej aj ako „rozhodnutie o odvolaní voči personálnemu rozkazu č. 91“), zákonnosti oboch týchto rozhodnutí, či vecnej správnosti a dôvodnosti, ako aj postupu orgánu verejnej správy pred ich vydaním, vyhodnotil rovnako aj najvyšší správny súd ako irelevantné pre toto konanie.

46. K sťažovateľovej opakovanej námietke ohľadom absencie dôvodu skončenia vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí a s tým súvisiacej námietky nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu ministerky vnútra Slovenskej republiky č. 190 zo dňa 24. júla 2018, ktorého odôvodnenie podľa sťažovateľa obsahuje len všeobecné a nijako bližšie nekonkretizovateľné skutočnosti, kasačný súd v?prvom rade uvádza, že predmet súdneho prieskumu predstavovalo rozhodnutie žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018 a?nie výlučne prvostupňové správne rozhodnutie - personálny rozkaz ministerky vnútra SR č. 190 z 24. júla 2018.

PZ), ak tento dôvod zaradenia policajta pominie, je následné rozhodnutie ministra vnútra o vyňatí tohto policajta z činnej zálohy zákonom predvídateľným následkom a takýto postup ministra vnútra v súlade so zákonom (§ 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ).

Súhlasne s argumentáciou správneho súdu, kasačný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zákon o štátnej službe neustanovuje pre personálne rozhodnutia o vyslaní policajta na plnenie štátnej služby v zahraničí, rovnako ani na rozhodnutia o ukončení tohto vyslania, žiadne materiálne ani iné špecifické podmienky, či okolnosti. Vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí nie je podľa zákona podmienené kvalitným plnením služobných úloh, disciplinárnou odmenou, či inou skutočnosťou, ktorá by osvedčovala odborné či osobnostné kvality príslušného policajta, ale ani inými osobitnými okolnosťami. Najvyšší správny súd podporne dopĺňa, že ani rozhodnutie ministra vnútra - personálny rozkaz č. 198 zo dňa 2. augusta 2017 o zaradení žalobcu do činnej zálohy z dôvodu vyslania žalobcu na výkon štátnej služby v zahraničí na plnenie úloh policajného pridelenca v Bukurešti neobsahoval žiadne ďalšie odôvodnenie samotného vyslania žalobcu na výkon štátnej služby do zahraničia. Táto skutočnosť bola zákonným dôvodom samotného rozhodnutia o zaradení žalobcu do činnej zálohy v zmysle zákona o

47. Pokiaľ sťažovateľ ďalej a opakovane namieta šikanózne správanie voči jeho osobe zo strany bývalého povereného prezidenta PZ gen. Mgr. Milana Lučanského, diskrimináciu sťažovateľa z dôvodu jeho veku, či zneužitie diskrečnej právomoci a porušenie ustanovenia § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ tým, že prezident PZ nerešpektoval druhú vetu personálneho príkazu č. 190, podľa ktorej ustanovenie do funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vykoná prezident PZ dňom 1. októbra 2018, nepovažuje súd uvedenú námietku za dôvodnú. Súhlasne s názorom správneho súdu uvádza, že prezident PZ má v rámci jemu zverenej právomoci svoju mieru úvahy rozhodovať v personálnych otázkach v súlade s potrebami PZ. Prezident PZ bol oprávnený autonómne rozhodnúť o ďalšom pôsobení žalobcu, pričom toto jeho oprávnenie zahŕňa aj možnosť prepustenia zo štátnej služby za dodržania zákonných dôvodov. K dodržaniu týchto zákonných dôvodov v prípade prepustenia žalobcu sa vyjadril Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.

Mgr. Milana Lučanského pri rozhodovaní ministerky vnútra SR o vyňatí žalobcu z činnej zálohy, ako nedôvodnú. O to viac, že v tomto prípade rozhodovala ministerka vnútra SR a prezident PZ podával iba návrh na prijatie predmetného rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy. Kasačný súd na dôvažok uvádza, že uvedený postup prezidenta PZ nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v tu prejednávanej veci.

48. K námietke sťažovateľa ohľadom nezákonného a neprimeraného uplatňovania správnej úvahy žalovaného správneho orgánu, kasačný súd súhlasne s názorom správneho súdu uvádza, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok (v danom prípade ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí a s tým súvisiace vyňatie z činnej zálohy, resp. podľa § 40 ods. 6 v spojení s § 41 ods. 1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov PZ), t. j. možnosť správnej úvahy na základe správneho uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v?otázke naplnenia obsahu právneho pojmu „ak sa skončia dôvody“ uvedeného v § 40 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z., pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.

49. Z ustanovenia § 27 ods. 2 SSP vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť

Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančno-úvahové pásmo obmedzuje súd pri súdnom prieskume. Na vstup do tohto pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu, pretože pre zrušenie rozhodnutia žalovaného nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3Sžhuv/5/2008). Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky možno rovnako vyvodiť, že rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.

50. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na osobitný charakter Policajného zboru, ktorý je hierarchicky a vojensky organizovaný. Ide o špecifický druh štátnej služby, ktorý osobitne odôvodňuje širšie zákonné medze pri prijímaní personálnych rozhodnutí.

Podporne poukazuje kasačný súd v tejto veci aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/ 40/2013 a sp. zn. 10Sžo/334/2015, ako aj už správnym súdom citované závery z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2016 zo dňa 23.06.2016, v ktorých súdy pri rozhodovaní o obdobnej personálnej otázke vyzdvihli špecifickosť Policajného zboru a osobitosť štátno- zamestnaneckého pomeru verejného práva príslušníkov PZ (odlišného od súkromno-právneho pomeru väčšiny zamestnancov) s ohľadom na oprávnenia nadriadených pracovníkov o.i. posúdiť v rámci personálnych potrieb PZ vhodnosť vyslania konkrétneho policajta na výkon určenej služby, resp. vyhodnotiť potrebu personálnej zmeny takejto osoby.

Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije túto možnosť, alebo nie, a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky na výkon služby v zahraničí, rozhodne o jeho ponechaní v danej pozícii alebo nie. Kasačný súd záverom preto dodáva, že s poukazom na vyššie uvedený odlišný charakter PZ a úpravu právnych vzťahoch v ňom uvedených, nejde o zneužitie diskrečnej právomoci žalovaného správneho orgánu, ktorý pri prijatí rozhodnutia o vyňatí sťažovateľa z činnej zálohy s odôvodnením ukončenia vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí podľa § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených citovaným zákonom. Pokiaľ sťažovateľ vo svojej námietke poukázal na vybrané rozhodnutia najvyšších súdnych autorít SR a jedného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, tento dôvod nepovažuje kasačný súd za naplnený, pretože

V. Záver

52. Najvyšší správny súd dodáva, že vo vzťahu k sťažovateľom namietaným sťažnostným bodom nebolo teda zo strany kasačného súdu zistené, že by správny súd v konaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čím nebol naplnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Z?dôvodov uvedených vyššie kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v?kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako?nedôvodnú zamietol. 53. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP). Žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona vyplýva len v prípade, ak náhradu dôvodne vynaložených trov konania možno spravodlivo požadovať, čo podľa najvyššieho správneho súdu v danej veci nebolo splnené (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP). 54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 21. februára 2025