6Ssk/53/2021

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 11S/111/2020-197 zo dňa 23. februára 2021 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/3445 O-238/2016 zo dňa 12. mája 2016, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Inšpektorátu práce Nitra č. 547/15/ Práv, IPNR_OPS/ROZ/2015/855 zo dňa 23. februára 2016. 2. Predmetným rozhodnutím Inšpektorát práce Nitra uložil žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm.

osoby C.. L. M., nar. XX. U. XXXX, bytom O. X. O. Ž. XXX, ktorá pre zamestnávateľa vykonávala prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06. marca 2015 s nástupom do práce dňa 10. marca 2015, t. j. mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „zákon č. 311/2001 Z.z.“) a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu - zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), čo bolo zistené počas výkonu inšpekcie práce v dňoch 18. augusta 2015, 03. septembra 2015 a 08. septembra 2015.

písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. Pri posúdení danej otázky bolo preto nevyhnutné na správne trestanie aplikovať základné zásady trestného konania, pričom podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol

Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 4. Uviedol, že predmetné tvrdenie, t. j. tvrdenie o zmene právnej úpravy a jej potrebe aplikácie aj na preskúmavaný prípad, bolo aj základom právnej argumentácie žalobcu v jeho kasačnej

k uvedeným skutočnostiam sa kasačný súd žiadnym spôsobom nevyjadril, preto správny súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom vychádzal z argumentov žalobcu uvedených v žalobe, ako aj prihliadol na argumenty uvedené v kasačných sťažnostiach, pričom nezistil dôvod na odklon od svojich právnych a skutkových záverov vyjadrených v skoršom rozhodnutí č. k. 11S/218/2018-114 zo dňa 27. marca 2019, na

Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Správne delikty sú súčasťou právnej kategórie ,,trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorá zahŕňa v prvom rade obvinenie z trestného činu a konanie o ňom. Rovnako pre trestnosť správnych deliktov musia platiť obdobné pravidlá a princípy ako pre trestnosť trestných činov.

33. 2. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2010 je všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej

33. 3. V čase, keď bola žalobcovi uložená pokuta, správnym deliktom nelegálneho zamestnávania v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. bolo konanie spočívajúce v tom, že zamestnávateľ, ktorý je podnikateľom, využíval závislú prácu fyzickej osoby, mal s ňou založený pracovno-právny vzťah podľa osobitného predpisu a zamestnanca neprihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia pred vznikom týchto poistení, najneskôr však pred začatím výkonu činnosti zamestnanca (§ 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.).

33. 5. V danom prípade je nesporné, že žalobca prihlásil svojho zamestnanca C.. L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. X. O. Ž. G. do registra poistencov Sociálnej poisťovne dňa 31. 03. 2015 o 17.15 hod. (a to spätne počnúc odo dňa 10. 03. 2015), pričom tento mal so žalobcom uzavretý pracovnoprávny vzťah - pracovnú zmluvu zo dňa 06. 03. 2015 a prácu pre žalobcu začal fyzicky vykonávať dňa 10. 03. 2015.

Keďže k prihláseniu zamestnanca žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia došlo zo strany žalobcu až dňa 31. 03. 2015 (t. j. po uplynutí doby 21 dní od začatia výkonu činnosti tohto zamestnanca), pričom ku kontrole nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania došlo až dňom 18. 08. 2015, teda kontrola zo strany správneho orgánu prvého stupňa začala po prihlásení zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne a aj po uplynutí lehoty siedmich dní od začatia výkonu činnosti tohto zamestnanca, i podľa právnej úpravy § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. účinnej v čase rozhodovania správneho súdu je potrebné konštatovať, že konanie žalobcu vykazuje znaky správneho deliktu.“

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nesporne vyplýva, že na účely skúmania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania je žiaduce eliminovať určité situácie oneskoreného ohlásenia vzniku pracovnoprávneho vzťahu a štátnozamestnaneckého pomeru do príslušného registra Sociálnej poisťovne a vylúčiť prípady, keď zamestnávateľ túto povinnosť sám a bez zistenia nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi splnil len s malým oneskorením. Pritom za malé oneskorenie sám zákonodarca určil 7 dní a nie 21 dní, čo bolo omeškanie v danom prípade, teda nebolo možné toto omeškanie subsumovať pod zákonom schválenú výnimku, a to i napriek tomu, že žalobca túto povinnosť sám a bez zistenia nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi splnil.

Zamestnávateľ administratívnu zodpovednosť ponesie aj v prípade, ak sa tak stalo neúmyselne (v dôsledku nedostatočnej vedomosti zamestnávateľa, prípadne jeho zamestnancov), či vinou jeho zamestnancov alebo aj iných okolností (zlyhanie ľudského faktora a pod.). Vzhľadom na právnu konštrukciu tejto zodpovednosti je preto nepodstatné, z akých dôvodov alebo za akých okolností došlo k porušeniu zákonných povinností, rozhodujúce je preukázanie porušenia týchto povinností, pričom zamestnávateľ sa zodpovednosti za preukázané porušenie nemôže zbaviť.“

C.. L. M., nar. XX. U. XXXX, bytom O. X. O. Ž. XXX, ktorý vykonával pre žalobcu prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06. marca 2015 s nástupom do práce dňa 10. marca 2015 a mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni v zmysle ustanovenia § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. počnúc momentom, ako začal C.. L. M. vykonávať prácu na základe pracovnej zmluvy, t. j. dňom 10. marca 2015, ale túto svoju prihlasovaciu povinnosť splnil až dňa 31. marca 2015, za správne. Vyslovil, že

8. Preskúmaním administratívneho spisu správny súd dospel tiež k záveru, že oba správne orgány sa dôsledne riadili procesnými a hmotnoprávnymi zásadami upravenými v zákone č. 125/2006 Z. z., v zákone č. 82/2005 Z. z., ako aj v správnom poriadku, na ktorý zákon č. 125/2006 Z. z. odkazuje v ustanovení § 21 ods. 3.

9. Podľa právneho názoru správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, dostatočne odôvodnené aj vo vzťahu k výške uloženej sankcie, pričom správny orgán dostatočným spôsobom vyhodnotil všetky rozhodujúce kritériá pre určenie výšky pokuty v zmysle § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. Samotné uloženie pokuty za správny delikt, ktorého sa dopustil žalobca, vzhľadom na jeho objektívnu zodpovednosť, je obligatórne s tým, že výška pokuty bola uložená pri dolnej hranici zákonného rozpätia, pričom bola zohľadnená závažnosť zisteného porušenia povinnosti a jej následok, dĺžka trvania protiprávneho stavu, veľkosť zamestnávateľa a počet jeho zamestnancov, ako aj skutočnosť, že u tohto zamestnávateľa ide o prvý takýto správny delikt.

sa na všetky subjekty (bez výnimky), ktoré v stanovenom období porušili zákaz nelegálneho zamestnávania.“ 11. Zároveň krajský súd napadnutým rozsudkom v zmysle § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok zamietol ako nedôvodný návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov.

ohľade treba dodať, že tieto normy boli stanovené ako celospoločenské merítko, legislatívne určujúce nepriaznivé správanie v rámci predpisov týkajúcich sa zamestnávania. Zdôraznil, že žalobca nikdy nepoprel, že ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. porušil, avšak „nepáčil“ sa mu dopad tohto ustanovenia. Aj v tomto prípade však krajský súd poukázal na legislatívne znenie, v rámci ktorého zákonodarca ustanovil sankciu a možnosť neuloženia

13. Doplnil, že o trovách kasačného konania samostatným výrokom nerozhodoval, nakoľko mal za to, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania (prvého, ako aj druhého) nebolo možné priznať, pretože obidve rozhodnutia kasačného súdu boli založené na procesnom pochybení spočívajúcom jednak v nesprávnom obsadení prvoinštančného súdu, ako aj v nerozhodnutí o návrhu na prerušenie konania, a nie v nesprávnosti samotného rozhodnutia, v dôsledku čoho nebolo možné ustáliť, že by bol žalobca v konečnom dôsledku v konaní úspešný a patrila mu náhrada trov kasačného konania podľa § 167 SSP.

Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/2007 zo dňa 01. júla 2008, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2018 zo dňa 16. októbra 2018. 18. Zároveň tvrdil, že nelegálnou prácou môže byť z povahy veci iba prípad, keď sa závislá práca vykonáva bez pracovnej zmluvy, čo sa u žalobcu v jeho podnikateľskej histórii nikdy nestalo. Uloženie pokuty pokladal za absurdné v situácii, keď fiškálny záujem štátu bol plne rešpektovaný, pretože štát v prejednávanej veci nebol ukrátený na povinných odvodoch do Sociálnej poisťovne, čo platí aj o splnení odvodových povinností do príslušnej zdravotnej poisťovne. 19. Krajskému súdu tiež vyčítal, že v napadnutom rozsudku nedostatočne reagoval na žalobnú námietku, že okrem pokuty bol žalobca postihnutý aj zápisom na webovej stránke, kde žalovaný zapisuje subjekty s právoplatne uloženou pokutou za nelegálne zamestnávanie. Rovnako aj tento zápis označil za formalistický, nakoľko nedochádza k žiadnemu rozlíšeniu skutkových základov uložených pokút. Teda žalobca je postavený na jednu úroveň s podnikateľom, ktorý zamestnával zamestnancov bez pracovnej zmluvy. V súvislosti s uvedeným pripomenul skutočnosť, že mnohí verejní obstarávatelia si kladú podmienku, že záujemca o súťaž nesmie byť zistený ako tzv. nelegálny zamestnávateľ. 20. Napokon vo vzťahu k návrhu, prednesenému v podanej žalobe, aby súd pred rozhodnutím vo veci samej podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, namietal, že krajský súd sa s týmto síce v napadnutom rozsudku vysporiadal, avšak na argumenty žalobcu nereagoval dostatočne, teda tento návrh bol vybavený len formálne. Uvedený postup preto považoval za nesúladný s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom poukázal na rozhodnutia Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, ako aj Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Zdôraznil, že vždy musí byť imanentnou súčasťou garancie práva na spravodlivý proces nárok, aby strana sporu dostala od súdu dôkladné, zrozumiteľné a najmä právne akceptovateľné odpovede na všetky právne významné námietky účastníka. 21. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhol priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/3445 O 238/ 2016 zo dňa 12. mája 2016, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Inšpektorátu práce Nitra č. 547/15/Práv, IPNR_OPS/ROZ/2015/855 zo dňa 23. februára 2016, ktorým tento podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil žalobcovi pokutu vo výške 3.000 eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., konkrétne spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že odo dňa 10. marca 2015 od 7:00 hod. do 31. marca 2015 do 15:50 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby C.. L. M., nar. XX. U. XXXX, bytom O. X. O. Ž. XXX, ktorá pre zamestnávateľa vykonávala prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06. marca 2015 s nástupom do práce dňa 10. marca 2015, t. j. mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu - zákona č. 461/ 2003 Z. z., čo bolo zistené počas výkonu inšpekcie práce v dňoch 18. augusta 2015, 03. septembra 2015 a 08. septembra 2015. Preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti najvyšší správny súd ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy prvej inštancie, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 27. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 28. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2000 eur do 200000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5000 eur. 29. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu. 30. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.

32. Podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca do ôsmich dní od zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a/ až c/.

bolo rozhodnutie č. 547/15/Práv, IPNR_OPS/ROZ/2015/855 zo dňa 23. februára 2016, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 3.000 eur z dôvodov vyššie uvedených. Orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, zamestnávateľ nesie zodpovednosť už tým, že k samotnému nedostatku, resp. porušeniu došlo, pričom správny orgán nezohľadňuje, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie. Z právneho hľadiska objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je podobne nepodstatným, či k pochybeniu došlo neúmyselne, zavinením riadiacich, či iných zamestnancov zamestnávateľa, resp. inej osoby, alebo z akých dôvodov a za akých okolností. K výške pokuty za správny delikt, spočívajúci v porušení zákazu nelegálneho zamestnávania, prvoinštančný orgán verejnej správy uviedol, že výška pokuty vo výmere blízkej zákonnému minimu v sume 3.000 eur je postačujúca, nakoľko u žalobcu

34. Na podklade podaného odvolania voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvej inštancie rozhodol žalovaný tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvoinštančné správne rozhodnutie potvrdil argumentujúc, že s poukazom na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty platí, že na legitímnosť sankcionovania za správny delikt (ktorým je aj porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania) postačuje iba preukázanie toho, že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu zákonom mu uloženej povinnosti - v tomto prípade k využívaniu závislej práce fyzickej osoby C.. L. M. bez jej včasného prihlásenia na účely príslušných poistení. Fakt, či sa tak udialo úmyselne alebo nie, zavinením účastníka konania, či inej osoby, poprípade v dôsledku iných okolností, je na účely posúdenia veci irelevantný, ak na základe obstaraných dokladov možno nepochybne konštatovať, že účastník konania pochybil spôsobom vymedzeným v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. Žalovaný po zhodnotení všetkých predložených dokladov dospel k názoru, že skutkový stav veci spočívajúci v porušení § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona

35. Krajský súd rozhodujúc o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku správneho súdu vyplýva, že krajský súd sa nestotožnil so žalobnými námietkami. Mal za to, že v rozhodnutiach konajúcich orgánov verejnej správy bol dostatočne vymedzený skutok, vec bola správne právne posúdená a dostatočne bola odôvodnená aj výška uloženej sankcie na dolnej hranici sadzby, pričom orgány verejnej správy oboch inštancií odôvodnili svoje rozhodnutia dostatočným a preskúmateľným spôsobom, preto sa správny súd s ich argumentáciou v plnom rozsahu stotožnil.

37. V ďalšom kasačný súd ustálil, že má za nesporný skutkový stav, tak ako bol zistený konajúcimi orgánmi verejnej správy s tým, že aj žalobca uznal, že správne rozhodnutia boli vydané na základe konkrétnych zistených skutočností, ktoré mal za nesporné a ani ich nespochybnil. Kasačný súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami orgánov verejnej správy, ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení správneho poriadku ani iného právneho predpisu. Správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

stotožňuje. 39. Kasačný súd dospel zhodne ako krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, a preto krajský súd nepochybil, keď žalobu žalobcu

41. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/9/2017 zo dňa 21.02.2018 vyplýva: „66. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného v čl. 1 Ústavy SR, je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že ich príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/2002, II. ÚS 234/04).

67. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 68. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. 70. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou Inšpektorátu práce Prešov ako aj Národného inšpektorátu v Košiciach v danom prípade vykonať výklad danej právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.

poisťovni. 72. Najvyšší súd SR konštatuje, že účelom zákona o inšpekcii práce a zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, a preto i výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona má vychádzať z jeho zmyslu a účelu a nemôže byť len formálny pri skúmaní otázky naplnenia príslušnej skutkovej podstaty správneho deliktu. .

77. Z vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nesporne vyplýva, že na účely skúmania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania je žiaduce eliminovať určité situácie oneskoreného ohlásenia vzniku pracovnoprávneho vzťahu a štátnozamestnaneckého pomeru do príslušného registra Sociálnej poisťovne a vylúčiť prípady, keď zamestnávateľ túto povinnosť sám a bez zistenia nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi splnil len s malým oneskorením.

Uvedené skutočnosti vyplývajú i z čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, ako i z príslušných medzinárodných dokumentov.“ 42. Vzhľadom na uvedené kasačný súd konštatuje, že aj naďalej je nutné považovať konanie žalobcu za porušenie právnej povinnosti, keďže časový interval, v rámci ktorého žalobca ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, presiahol zákonnom povolených 7 dní, preto aplikácia novšej právnej úpravy nemá vplyv na zánik deliktuálnej zodpovednosti žalobcu.

44. Kasačný súd v ďalšom zdôrazňuje, že žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru kasačného súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup, ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, považovať za správne.

Nespokojnosť účastníka s rozhodnutím súdu o jeho návrhu nemôže odôvodniť záver o jeho arbitrárnosti. 46. Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.

48. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP).