6Ssk/53/2023

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 16. augusta 2022, č. k. 7Sa/ 8/2021-56 v prvej výrokovej časti podľa § 98 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) opakovane odmietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti oznámenia - odpovede žalovaného z 02. júna 2017, č. SEKO-107/ 2017-OVS, ktorou žalovaný reagoval na žiadosť žalobcu o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania - písomnosti vojenského útvaru 6335 - Vrtuľníkové krídlo Prešov z 10. apríla 2017, číslo vkPO-704-18/2017-FES uvádzajúc, že táto písomnosť vojenského útvaru z 10. apríla 2017 nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a jeho nápravu nemožno dosiahnuť s využitím právnych prostriedkov plynúcich zo Správneho poriadku. Krajský súd po zrušení prvého uznesenia o odmietnutí správnej žaloby uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2021, sp. zn. 8Sžk/51/2020 následne vychádzajúc aj zo záverov plynúcich z uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022, sp. zn. 1SVs/1/2021 opätovne rozhodol, že žalobcom napadnuté oznámenie - odpoveď žalovaného z 02. júna 2017 má podľa obsahu informačný charakter, a teda nepodlieha preskúmaniu zo strany správneho súdu. 2. V druhej výrokovej časti krajský súd rozhodol o trovách konania tak, že v súlade s § 170 písm. a/ SSP a § 467 ods. 1, 3 SSP žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže žaloba bola odmietnutá.

4. Uznesenie krajského súdu výlučne čo do tretej výrokovej časti o trovách kasačného konania napadol žalovaný v zákonnej lehote kasačnou sťažnosťou. 5. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 6. Konkrétne namietal, že krajský súd v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov kasačného konania oprel svoje rozhodnutie o princíp úspechu žalobcu. Napriek tomu, že podľa právnej úpravy SSP je konanie pred krajským súdom ukončené právoplatným rozhodnutím a konanie o kasačnej sťažnosti je upravené ako samostatné konanie o prieskume rozhodnutia krajského súdu, na účely náhrady trov nemožno na tieto konania nazerať izolovane. V okolnostiach súdenej veci by bolo neakceptovateľné, aby bol žalovaný povinný nahrádzať žalobcovi trovy kasačného konania, v ktorom bolo zrušené žalobu odmietajúce uznesenie krajského súdu z dôvodu, ktorý ako neskôr v konaní vyšlo najavo, bol prekonaný právnym názorom veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Na účely priznania náhrady trov kasačného konania je potrebné považovať toto kasačné konanie len ako prejudiciálne pre konanie pred krajským súdom. Aj v správnom súdnictve sa do veľkej miery aplikuje zásada, že o trovách sa (definitívne) rozhoduje až v rozhodnutí, ktorým sa konanie o predmete súdneho konania končí. To je dôvod, prečo § 467 ods. 3 SSP prenáša kompetenciu rozhodovať o trovách kasačného konania na krajský súd v prípade, v ktorom dochádza k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu a vráteniu veci tomuto súdu na ďalšie konanie, teda sa pokračuje v konaní o správnej žalobe. Hoci v konkrétnom kasačnom konaní došlo k zrušeniu (prvého) uznesenia, správna žaloba žalobcu bola následne opätovne odmietnutá, a preto nemožno v konečnom dôsledku dôjsť k záveru, že by mal žalobca vo veci úspech. Krajský súd mal preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov kasačného konania zohľadniť konečný výsledok, ktorým nie je nič iné ako odmietnutie žaloby, teda konečný neúspech žalobcu. Nárok na náhradu trov konania jednak na krajskom súde, ako aj pred kasačným súdom tvorí v nadväznosti na konečné rozhodnutie vo veci jeden celok. V závere žalovaný podporne odkázal na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2022, sp. zn. 8Sžfk/31/2021. 7. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie v tretej výrokovej časti týkajúcej sa náhrady trov kasačného konania a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná.

Správneho poriadku, žalobca sa na základe správnej žaloby domáhal zrušenia oznámenia - odpovede žalovaného z 02. júna 2017, krajský súd uznesením zo 06. februára 2018, č.k. 7Sa/3/2018-47 postúpil vec Okresnému súdu Poprad ako súdu kauzálne príslušnému na konanie vo veciach pracovnoprávnych sporoch, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 4. decembra 2018, sp. zn. 1KO/23/2018-58 na základe menovaným okresným súdom vysloveného nesúhlasu s postúpením veci rozhodol tak, že príslušným súdom na konanie vo veci je krajský súd, keď rozhodnutia týkajúce sa odmeňovania profesionálnych vojakov podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva, krajský súd následne uznesením z 28. novembra 2019, č.k. 7Sa/8/2019-116 odmietol správnu žalobu majúc za to, že oznámenie (odpoveď) žalovaného z 02. júna 2017 nebol vydaný v administratívnom konaní upraveným právnym predpisom a žiadnym spôsobom nezasiahol do subjektívnych práv a právom chránených záujmov žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. januára 2021, sp. zn. 8Sžk/51/2020 zrušil

správnom súdnictve, krajský súd oboznámiac sa s týmto rozhodnutím veľkého senátu opätovne vo veci rozhodol tak, že správnu žalobu žalobcu smerujúcu voči oznámeniu - odpovede žalovaného z 02. júna 2017 odmietol z dôvodu jeho výlučne informačného charakteru nespadajúceho do rámca možného súdneho prieskumu v správnom súdnictve; zároveň v druhej výrokovej časti krajský súd rozhodol o trovách konania tak, že v súlade s § 170 písm. a/ SSP a § 467 ods. 1, 3 SSP žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže žaloba bola odmietnutá a v tretej výrokovej časti o trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1, 3 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na ich náhradu s tým, že o výške trov kasačného konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 12. Úlohou najvyššieho správneho súdu bolo posúdiť správnosť záveru krajského súdu, ktorý v tretej výrokovej časti napadnutého uznesenia priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu

13. Podľa § 467 ods. 3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. 14. Podľa § 467 ods. 1 SSP, ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné

17. Po preskúmaní veci dospel najvyšší správny súd k záveru o dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti. V prvom rade považuje súd za potrebné uviesť, že v rámci kasačného konania sa preskúmava právoplatné rozhodnutie krajského súdu, ktorú skutočnosť potvrdzuje dikcia § 438 ods. 1 SSP, podľa ktorého kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

k náhrade trov konania. Tento záver možno vyčítať z vyššie citovaného ustanovenia § 467 ods. 3 SSP, podľa ktorého „ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.“ Ak by súdy totiž rozhodovali výlučne o trovách „svojho vlastného“ konania (v tomto zmysle rozumej najvyšší správny súd o trovách svojho vlastného a výlučne len kasačného konania; porovnaj § 467 ods. 2 SSP), potom by vyššie uvedené ustanovenie § 467 ods. 3 SSP stratilo svoje opodstatnenie, nakoľko to jasne hovorí, že ak nastane týmto ustanovením predpokladaná situácia, o nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne krajský súd.

Uvedené podporuje aj znenie § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech, pričom z uvedeného znenia nevyplýva, že by sa malo jednať o úspech vo veci naviazaný len na jeden stupeň. Rovnako to platí aj v prípade postupu podľa § 170 písm. a/ SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá, keďže ani z tohto ustanovenia nevyplýva, že by malo ísť o trovy konania viazané len na prvý stupeň, t.j. konanie pred krajským (správnym) súdom. Za takého stavu potom krajský súd je povinný rozhodnúť vo svojom konečnom rozhodnutí o celých trovách konania, teda aj vrátane trov kasačného konania, v rámci ktorého bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie. Pokiaľ však krajský súd v konečnom dôsledku (rozumej po zrušení a vrátení veci kasačným súdom) pristúpil k odmietnutiu správnej žaloby, potom takému rozhodnutiu prislúchal výlučne závislý výrok o trovách konania plynúci z § 170 písm.

Najvyšší správny súd s ohľadom na fakt, že uznesenie krajského súdu v napadnutej tretej výrokovej časti zrušil bez toho, aby považoval za potrebné rozhodnúť aj o vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie, zároveň rozhodol aj o náhrade trov kasačného konania tak, že účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keď žalobca vo veci úspech nedosiahol (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a na strane žalovaného nezistil dôvody pre priznanie trov kasačného konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 31. januára 2024