6Ssk/53/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:1017200389.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-7Sa/32/2017
- IČS
- 1017200389
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: H.. H. J., narodený XX. S. XXXX, bytom O. XX, L., právne zastúpený: Mgr. Peter Hargaš, advokát, so sídlom Košická 56, Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2017/2689/18722/SSZOSK zo dňa 10. januára 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-7Sa/32/2017-50 zo dňa 30. januára 2024, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania na kasačnom súde voči žalovanému v rozsahu 100 %.
Odôvodnenie
I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania
1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-7Sa/32/2017-50 zo dňa 30. januára 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 2017/2689/18722/SSZOSK zo dňa 10. januára 2017 (ďalej len preskúmavané rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
2. Zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia správnym súdom predchádzalo správne konanie, v rámci ktorého žalovaný rozhodnutím č. 2013/100186/29874/OPČSSZ zo dňa 20. decembra 2013 (ďalej len „prvé rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. BA5/ÚSZ/ZAM/2013/42896 zo dňa 30. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 34 ods. 14 písm. h) v spojení s § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 5/2004 Z. z.“) tak, že žalobcu nezaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že žalobca dňa 7. októbra 2013 podal písomnú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie (ďalej len „žiadosť“), avšak prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca ku dňu podania žiadosti je spoločníkom a konateľom viacerých obchodných spoločností (POLY Promotion and Production, s.r.o., POLY Investment, s.r.o. a CHRANENEPRACOVISKO.eu/nabytok, s.r.o.). Z tohto dôvodu prvostupňový správny orgán uzavrel, že žalobca nespĺňa podmienku podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 5/2004 Z. z. Krajský súd v Bratislave následne rozsudkom č. k. 1S/52/2014-31 zo dňa 23. apríla 2015 zrušil prvé rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. 3. Následne žalovaný novým rozhodnutím (preskúmavaným rozhodnutím) opätovne zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí dôvodil [odkazujúc na ustanovenie § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a ustanovenia § 34 ods. 14 písm. h), § 6 ods. 1 písm. c), § 6 ods. 2 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z.], že (i) žalobca predložil prvostupňovému správnemu orgánu pracovnú zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou J.R_G_, s.r.o., so sídlom
kpt. Nálepku 2561/47, Trebišov s nástupom od 4. októbra 2013 a s mesačnou mzdou 100,- Eur brutto (ďalej len „pracovná zmluva“); (ii) prvostupňový správny orgán však zistil, že žalobca je spoločníkom aj konateľom v spoločnostiach s ručením obmedzeným; (iii) podľa žalovaného je dôvodom nezaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie jeho status spoločníka, ako aj konateľa spoločností ručením obmedzeným (preukázaný výpismi z Obchodného registra), pričom toto postavenie je, podľa žalobcu, zákonnou prekážkou pre zaradenie občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nakoľko takáto fyzická osoba na účely zákona o službách zamestnanosti je samostatne zárobkovo činnou osobou; (iv) žalovaný ďalej dôvodil, že z ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 5/2004 Z. z. vyplýva, že uchádzačom o zamestnanie je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu a ktorý neprevádzkuje a nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, ktorá je jednou z podmienok pre nadobudnutie statusu uchádzača o zamestnanie.
Uvedenú podmienku však žalobca podľa žalovaného nespĺňal; (v) žalovaný pritom vychádzal z interpretácie aplikovanej právnej normy súdiac, že úmyslom zákonodarcu zapracovať do zákona č. 5/2004 Z. z. ustanovenie § 6 ods. 2 písm. a) bolo umožniť uchádzačom o zamestnanie vykonávať zárobkovú činnosť aj počas vedenia v evidencii uchádzačov o zamestnanie, ktorí nemajú žiadny iný príjem a nie sú samostatne zárobkovo činné osoby, za účelom zlepšiť si svoju finančnú situáciu a zaradením na niektorý z nástrojov služieb zamestnanosti získať možnosť uplatnenia sa na trhu práce.
Zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie občanov, ktorí sú samostatne zárobkovo činné osoby podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z., však nie je účelom tohto zákona a ustanovenie § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 5/2004 Z. z. by stratilo svoju opodstatnenosť a došlo by k ich zvýhodneniu oproti iným uchádzačom o zamestnanie.
4. Preskúmavané rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 17. marca 2017 (ďalej len „správna žaloba“), ktorou sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. O správnej žalobe rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.
5. Správny súd napadnutý rozsudok (po tom, ako zhrnul priebeh administratívneho konania a uviedol aplikované právne normy) v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. zo strany žalovaného v podstatnom tvrdiac, že „Žalovaný nepreukázal, že výkladom § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o službách zamestnanosti tak ako to tvrdí žalobca by prišlo k zmareniu účelu zákona o službách zamestnanosti a k diskriminácii osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činné.
Zo znenia § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o službách zamestnanosti (účinného v čase podania žiadosti žalobcu o zaradenie do evidencie), priamo vyplýva, že zákonodarca zreteľne a jasne upravil koho je možné na účely tohto zákona považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu, pričom na konci predmetného ustanovenia uviedol, že v prípade ak fyzická osoba, ktorá je aj spoločníkom alebo konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným je zároveň aj zamestnancom, nie je možné takúto osobu na účely zákona o službách zamestnanosti považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu. Žalobca v konaní preukázal, že v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol v pracovnom pomere zamestnanca v spoločnosti
J.R_G_, s.r.o. . Predmetné ustanovenie zákona o službách zamestnanosti bolo až následne v roku 2015 novelizované zákonom č. 353/2015 Z.z. kde týmto zákonom bolo zmenené znenie § 5 ods. 1 písm. a/ v prepojení na § 6 ods. 1 písm. a/ zmenené tak, že podmienka pre samostatne zárobkovo činnú osobu, nebyť zamestnancom sa vypustila.
Taktiež sa súd nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že § 6 ods. 1 písm. c/ zákona o službách zamestnanosti by stratil takýmto výkladom § 5 ods. 1 písm. a/ tohto zákona svoju opodstatnenosť, nakoľko osoba ktorá je samostatne zárobkovo činná v zmysle § 5 zákona by stále nebola považovaná za uchádzača o zamestnanie, okrem tých prípadov, keď zákon ustanovuje výnimku, ako je tomu napr. v prípade § 5 ods. 1 písm. a/ - ak je osoba zároveň aj zamestnancom.
Aj vzhľadom na uvedené považuje súd zdôvodnenie žalovaného v tejto časti svojho rozhodnutia za nedostatočné a arbitrárne. Žalovaný nepostupoval v súlade s usmernením a pokynom Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a nedal odpoveď na to, na základe čoho považuje žalobcu na účely zákona o službách zamestnanosti za samostatne zárobkovo činnú osobu, hoc žalobca preukázal, že v čase podania žiadosti bol zamestnancom a teda by sa naňho mala vzťahovať výnimka § 5 ods. 1 písm. a/ posledná časť vety za čiarkou zákona o službách zamestnanosti.“; (ii) následne predostrel vlastný výklad uvedeného ustanovenia v spojení s ustanovením § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 5/ 2004 Z. z., konštatujúc, že „Pokiaľ žalovaný preukázal, že je zamestnanec, v tom prípade nie je pravda, že by ho táto skutočnosť automaticky vyraďovala z možnosti byť zapísaný do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
V tomto prípade tunajší súd opätovne dáva žalovanému do pozornosti, že zákon o službách zamestnanosti aj vo svojom § 6 ods. 2 písm. a/ stanovuje výnimku kedy uchádzač o zapísanie do evidencie o zamestnanie môže zároveň aj vykonávať zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu (napr. pracovnoprávny vzťah vzniknutý podľa Zákonníka práce) ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny.
Uvedenému výkladu tohto ustanovenia zákona svedčí aj samotná dôvodová správa k § 6 zákona č. 5/2004 Z.z. „zároveň sa navrhuje umožniť uchádzačom o zamestnanie počas ich vedenia v evidencii uchádzačov o zamestnanie vykonávať zárobkovú činnosť v obmedzenom rozsahu a pri limitovanom príjme za vykonávanú zárobkovú činnosť“.
Teda žalobca mohol byť zároveň zapísaný do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zároveň byť aj v pracovnom pomere zamestnanca v zmysle uvedenej výnimky za podmienky, že jeho mzda za vykonávanie tejto činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu (čo žalobca tvrdí, že naplnil). Či žalobca spĺňa uvedenú výnimku v zmysle nepresiahnutia 75% zo sumy životného minima však žalovaný v konaní neskúmal, vo svojom rozhodnutí sa tomu žalovaný vôbec nevenuje.“.
6. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd uzavrel, že preskúmavané rozhodnutie je čiastočne nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; preto s odkazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú náhradu trov konania.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
7. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok s odkazom na ustanovenie § 462 ods. 3 SSP zmenil tak, že správnu žalobu zamietne, alternatívne, aby podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil v jej úvode tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 8. Žalobca v úvode kasačnej sťažnosti v stručnosti zhrnul skutkový stav veci a následne kasačnú sťažnosť odôvodnil citáciou stanoviska Odboru sprostredkovateľských služieb
žalovaného. V odôvodnení kasačnej sťažnosti žalovaný v podstatnom predniesol vlastnú interpretáciu ustanovenia § 5 ods. 1 písmena a) zákona č. 5/2004 Z. z. v spojení s ustanovením § 6 ods. 2 uvedeného zákona, v podstatnom tvrdiac, že „Je nespochybniteľné, že ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti obsahuje dôvetok, „ak nie je zamestnanec“, ale je neprijateľné, aby sa dané ustanovenie vzťahovalo na všetky spoločnosti, v ktorých uchádzač o zamestnanie zamestnancom nie je. Takéto spoločnosti sa posudzujú samostatne a spoločník a konateľ týchto spoločností sa považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu.
Ak by Ústredie postupovalo na základe názoru žalobcu a súdu a fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným a zároveň, ktorá je ich zamestnancom považovalo za osobu spĺňajúcu podmienky pre zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. nepovažovalo by takúto fyzickú osobu za samostatne zárobkovo činnú osobu, potom by právny stav došiel k takému výsledku, že občan by mohol byť v evidencii uchádzačov o zamestnanie a zároveň by mohol dosahovať príjem (zisk) z podnikateľskej
činnosti. Zároveň tým, že by mal priznaný status uchádzača o zamestnanie, štát by za takéhoto občana platil zdravotné poistenie, aj napriek tej skutočnosti, že má príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti. Z uvedeného potom vyplýva aj názor Ústredia o znevýhodnení tých uchádzačov o zamestnanie, ktorí nemajú žiadny príjem oproti uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú samostatne zárobkovo činné osoby a zároveň zamestnancom.
Takáto interpretácia je podľa názoru Ústredia nesprávna (a nezmyselná).“. 9. Kasačná sťažnosť žalovaného bola žalobcovi doručená 5. apríla 2024. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 21. apríla 2024, v ktorom uviedol, že žalovaný kasačnú sťažnosť opiera o skutočnosť, že žalobca bol konateľom a spoločníkom vo viacerých spoločnostiach, pričom iba v jednej z nich bol zamestnaný, pričom neuvádza žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by mu umožňovalo postupovať takýmto spôsobom a zamietnuť žiadosť. Zdôraznil, že žalovaný takýto argument formuloval prvýkrát. Z uvedeného vyvodil, že kasačná sťažnosť nie je prípustná podľa § 439 ods. 3 písmena b) SSP. Ďalej žalobca opätovne predostrel vlastnú interpretáciu ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z., a to vo svetle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalovaným prezentovaný výklad zákona je v priamom rozpore s nepochybným znením zákona, a teda kasačná sťažnosť je z tohto pohľadu neodôvodnená a vychádza z evidentne nesprávnej interpretácie zákona.
Poukázal na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/63/2022 z 31. októbra 2023. V závere vyjadrenia žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú alebo aby ju zamietol ako nedôvodnú a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.
10. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo žalovanému doručené na vedomie dňa 24. apríla 2024.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
III. A Procesný postup najvyššieho správneho súdu
11. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalovaný) včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP] preskúmal napadnutý
rozsudok
správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 12. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu.
Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 21. februára 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 14. Predmetom súdneho konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým správny súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 2 až 6 vyššie.
III. B Aplikovateľné právne predpisy
15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 19. Podľa § 199 ods. 1 písm. d) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. 20. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. 21. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, samostatne zárobkovo činná osoba na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľom alebo členom dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným alebo členom predstavenstva alebo dozornej rady akciovej spoločnosti podľa osobitného predpisu, ak nie je zamestnanec. 22. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, samostatná zárobková činnosť na účely tohto zákona je činnosť, ktorú vykonáva alebo prevádzkuje samostatne zárobkovo činná osoba podľa odseku 1. 23. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, uchádzač o zamestnanie môže a) vykonávať zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahne 75% zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny, alebo b) poskytovať údaje pre štatistiku rodinných účtov, ktorú vykonáva Štatistický úrad Slovenskej republiky, na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.
III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia
24. V prejednávanej veci bolo sporným posúdenie otázky, či žalobca splnil podmienku zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ak bolo nesporne preukázané, že mal postavenie zamestnanca (pracovnú zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou J.R_G_, s.r.o.) a bol súčasne konateľom a spoločníkom v obchodných spoločnostiach (POLY Promotion and Production, s.r.o., POLY Investment, s.r.o. a CHRANENEPRACOVISKO.eu/nabytok, s.r.o.). Správne orgány, vychádzajúc z ich interpretácie ustanovení § 6 ods. 2 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z., dospeli k záveru, že zaradeniu žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie bráni/la skutočnosť, že je v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu, pretože mal v dotknutom období postavenie spoločníka a konateľa v obchodných spoločnostiach.
25. Základná právna otázka (a následné právne posúdenie), tak ako je táto artikulovaná v bode 24 vyššie, už bola skôr predmetom posúdenia najvyššieho správneho súdu. Tento v rozsudku sp. zn. 6Ssk/63/2022 z 31. októbra 2023 konštatoval nasledovné: (i) „Čo sa týka definície samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. (§ 5), je nutné uviesť, že toto ustanovenie prešlo v priebehu rokov zjavnou legislatívnou zmenou. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si podal žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 04. 10. 2013 v jeho prípade bolo potrebné aplikovať právnu úpravu v znení zákona č. 96/2013 Z. z., ktorá v tom čase definovala samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona č. 5/2004 Z. z. ako fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľom alebo členom dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným alebo členom predstavenstva alebo dozornej rady akciovej spoločnosti podľa osobitného predpisu, ak nie je
zamestnanec (§ 5 ods. 1 písm. a/); prevádzkuje živnosť podľa osobitného predpisu (písm. b/), vykonáva činnosť podľa osobitných predpisov (písm. c/), vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách podľa osobitného predpisu (písm. d/), vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania podľa § 29 (písm. e/) a vykonáva činnosť agentúry podporovaného zamestnávania podľa § v 58 (písm. f/).
Z uvedeného je tak potom zrejmé, že žalobca nemohol byť v zmysle tejto právnej úpravy považovaný za samostatne zárobkovo osobu, aj napriek existencii jeho postavenia spoločníka a konateľa v obchodných spoločnostiach, vzhľadom na to, že tomu bránilo jeho postavenie zamestnanca. Právna úprava zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcom s takouto situáciou počítala, čo bolo premietnuté v znení ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. Pričom je nevyhnutné poznamenať, že práve zákonom č. 96/2013 Z. z. došlo k novému zadefinovaniu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely zákona č. 5/2004 Z. z. Z dôvodovej správy k zákonu č. 96/2013 Z. z. vyplynulo, že táto zmena bolo na základe poznatkov z aplikačnej praxe, preto došlo k spresneniu znenia § 5 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona (najmä špecifikácia činností, ktoré nie sú živnosťou a ich vykonávanie je usmerňované profesijnou komorou podľa osobitných predpisov).“ (bod 35 rozsudku sp. zn. 6Ssk/63/2022 z 31. októbra 2023); (ii) „Naopak k zmene definície samostatne
zárobkovo činnej osoby na účely zákona č. 5/2004 Z. z. následne došlo až v rámci prijatia zákona č. 353/2015 Z. z. (účinný od 01. 01. 2016), keď sa navrhlo spresniť znenie § 5 ods. 1 písm. a/ v prepojení na súčasný právny stav v § 6 ods. 1 písm. a/ tak, že podmienka pre samostatne zárobkovo činnú osobu, nebyť zamestnancom, bola vypustená (bližšie pozri dôvodová správa k zákonu č. 353/2015 Z. z.). Z uvedeného tak možno v nadväznosti na prípad žalobcu odvodiť, že v jeho prípade nemožno hovoriť, že v čase podania jeho žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby vzhľadom na § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2013, pretože to vylučovalo práve slovné spojenie „ak nie je zamestnanec“, čo však v žalobcovom prípade bolo splnené. Z toho dôvodu, odkaz prvostupňového orgánu a následne aj žalovaného na toto ustanovenie ako dôvod nezaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie nemôže obstáť.“ (bod 36 rozsudku sp. zn. 6Ssk/63/2022 z 31. októbra 2023);
(iii) „Vzhľadom na preukázanú skutočnosť, že žalobca v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie mal status zamestnanca, vzťahoval sa naňho § 4 zákona č. 5/2004 Z. z. a zároveň malo byť zo strany prvostupňového orgánu posúdené, či tento pracovný pomer nebráni v tom, aby bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a to s poukazom na § 6 zákona č. 5/2004 Z. z., konkrétne ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výška životného minima od 1. júla 2013 bola stanovená Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 186/ 2013 Z. z., pričom to bola suma 198,09 mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu.“ (bod 37 rozsudku sp. zn. 6Ssk/63/2022 z 31. októbra 2023); (iv) „Vo vzťahu k definícii uchádzača o zamestnanie v zmysle § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. (v znení zákona č. 96/2013 Z. z.) je potrebné uviesť, že uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu a ktorý nie je zamestnancom, ak v odseku 2 písm. a/ nie je ustanovené inak. Pričom § 6 ods. 2 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. ustanovuje, že uchádzač o zamestnanie môže vykonávať zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto
činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny.“ (bod 38 rozsudku sp. zn. 6Ssk/63/2022 z 31. októbra 2023).
26. S prihliadnutím jednak na obsahovú identitu jadrovej právnej otázky relevantnej pre posúdenie prejednávanej veci a veci vedenej na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 6Ssk/ 63/2022 (viď predchádzajúci bod), ako aj vzhľadom na takmer identické časové (rozhodné) obdobie (Pozn. žalobca podal písomnú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 7. októbra 2013), odvoláva sa kasačný súd na svoje skoršie právne posúdenie, ktoré je v podstatnom opísané vyššie.
27. Kasačný súd, po oboznámení sa s pripojeným súdnym a administratívnym spisom, musí konštatovať, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými správnym súdom v napadnutom rozsudku, nakoľko správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje.
28. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s podstatou právnych námietok žalovaného sa správny súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
29. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario). 30. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 21. februára 2025