6Ssk/53/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: W. U., narodená XX. Y. XXXX, bytom R. XXX/XX, U. nad U., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 16273-4/ 2023-BA zo dňa 27. apríla 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Sas/8/2023-103 zo dňa 20. januára 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

odkazom na ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z., § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004" alebo „základné nariadenie"), rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

prvostupňový správny orgán určil bydlisko žalobcu v súlade s článkom 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len „vykonávacie nariadenie"), na základe všetkých dostupných informácií ako Holandské kráľovstvo; (v) prvostupňový správny orgán ďalej dôvodil, že žalobca vo vyhlásení neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky počas pobytu na území Holandského kráľovstva; (vi) ďalej taktiež uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky, sa na žalobcu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a nie je možné použiť pravidlo sčítanie dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

dlhodobom zamestnaní v Holandsku za prítomnosti blízkej osoby v Holandsku; (v) dôvodil tiež, že v Holandsku existovala daňová povinnosť podľa holandských právnych predpisov, čo vo výsledku bolo dôvodne vyhodnotené intenzívnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku; (vi) žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd"), podľa ktorej je ustálené, že otázka bydliska koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu; (vii) čo sa týka tvrdenia žalobcu, že počas zárobkovej činnosti v Holandsku si hľadal prácu na Slovensku, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie v prvostupňovom konaní žalobca nepreukázal. Naopak, vo vyhlásení žalobca explicitne uviedol, že počas zárobkovej činnosti v Holandsku si prácu na Slovensku nehľadal. 4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou, o ktorej rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.

Pri posúdení nároku bolo potrebné primárne vychádzať z vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne zo Zákona o sociálnom poistení. Zo skutkového stavu bezpochybne vyplýva, že v zmysle Zákona o sociálnom poistení žalobca nesplnil zákonné doby poistenia nezamestnanosti v Slovenskej republike, keď pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie v posledných štyroch rokoch nebol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky podľa slovenských právnych predpisov. Keďže žalobca vykonával prácu

Pri tom nie je sporné, že žalobca dosiahol v posudzovanom období pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti v Holandskom kráľovstve. Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že ani táto podmienka zo strany žalobcu nebola splnená.

6. Vec následne (po tom, ako sa zaoberal obsahom pojmu „bydlisko" vo svetle rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) vyhodnotil správny súd tak, že uviedol „Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy.

7. Správny súd ďalej konštatoval, že „Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil jednotlivé kritéria, na základe ktorých bolo posúdené centrum záujmov žalobcu, a teda aj samotné bydlisko žalobcu. Žalovaný posúdil - i) dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území členského štátu, ii) situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, iii) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu, iv) bytovú situáciu žalobcu, najmä či je táto situácia stabilná, v) členský štát, ktorý sa považuje za miesto bydliska žalobcu na daňové účely.

zohľadniť. V tomto kontexte však správny súd uvádza, že na posúdenie bydliska žalobcu je potrebné posúdiť celé jeho obdobie výkonu práce pre holandského zamestnávateľa v zmysle objektívnych kritérií (pozri ods. 27 tohto rozhodnutia).

9. Na záver správny súd uzavrel, že žalovaný a rovnako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, svoje rozhodnutia náležite odôvodnili a keďže správny súd nezistil žiaden dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, zamietol správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nepatrí náhrada trov konania v zmysle § 167 ods. 1 SSP a contrario.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III. A Procesný postup kasačného súdu

16. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 17. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 19. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 9 vyššie.

III. B Aplikovateľné právne predpisy

zákonom. 21. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

zákonom. 23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

29. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 30. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

32. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

36. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

37. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu pracovnej činnosti v Holandsku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

39. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Holandsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko" v zmysle úniovom sa nechápe

Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 40. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v tomto rozsudku a ktoré boli zároveň v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov ako aj správneho súdu, že centrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v

41. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné skutočnosti ustálené správnymi orgánmi v správnom konaní, ktoré boli ostatne sumarizované a vyhodnotené správnym súdom v napadnutom rozsudku. Kasačný súd sa s takýmto vyhodnotením bez ďalšieho stotožňuje. Nad uvedený rámec poukazuje na fakt, že jedným z kľúčových argumentov žalobcu, ktorý mal svedčiť tomu, že si žalobca zachoval bydlisko v Slovenskej republike, bolo jeho tvrdenie o tom, že svoje bydlisko presunul z Holandska na Slovensko už od 1. októbra 2022, kedy pre holandského zamestnávateľa pracoval zo slovenského home-office. V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že kritériá na určenie centra záujmov [osobitne (i) dĺžku obdobia zdržiavania sa na území Holandska; (ii) dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku; (iii) dĺžku trvania pracovnej zmluvy; (iv) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike; (v) bytovú situáciu a stabilitu tejto situácie, ako aj (vi) miesto, kde dochádza/lo k zdaňovaniu príjmov žalobcu] je nutné posudzovať komplexne, bez toho, že by bolo niektoré z kritérií preferované, resp.

žil v prenajatom dome spolu so svojou sestrou (N.B_ o ktorej veci taktiež rozhodoval kasačný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6Ssk/2/2025, pričom rozhodol rozsudkom z 29. mája 2025 obdobne ako v prejednávanej veci), pričom nájomný vzťah žalobca ukončil jednostranne s tým, že predmetný dom (ktorý vo výpovedi označil za „lovely home") vyprace do 1. októbra 2022 (viď. č. l. 31 súdneho spisu); (v) žalobca na Slovensku nema/l ani deti, ani manžela, tam žijúcich rodičov navštevoval počas posudzovaného obdobia dvakrát ročne.

43. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd nevzhliadol dôvod spochybňovať závery správneho súdu, ktorými tento vyhodnotil všetky vyššie zmienené faktory komplexne. 44. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný súd vo vzťahu k úmyslu žalobcu mať centrum svojho záujmu na Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo?sa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko, nie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o?dávku, odhliadnúc od marginálnej doby tvrdeného výkonu home-office z domu rodičov žalobcu), v ktorom prevažnú časť strávil žalobca v Holandsku.

Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán v budúcnosti žiť a pracovať v krajine pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva [čl. 1, písm. j) základného nariadenia - pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017]. Čo sa týka žalobcových tvrdení poukazujúcich na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-285/20, najvyšší správny súd nevzhliadol obsahovú blízkosť medzi prejednávanou vecou a ani jednou z prejudiciálnych otázok, ktoré Súdny dvor Európskej únie v predmetnej veci zodpovedal.

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré?majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

Najvyšší správny súd vyhodnotil požiadavku žalobcu, aby prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ") ako nedôvodnú. Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, t. j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba vyriešiť. Sťažovateľ však v kasačnej sťažnosti otázky neformuloval spôsobom, ktorý by čo i len indikoval, v čom by mal spočívať problém výkladu európskeho práva a ako by odpoveď na túto otázku prispela k vyriešeniu tohto prípadu. Kasačný súd takúto potrebu neidentifikoval poukazujúc pritom na skoršiu rozhodovaciu prax (viď vyššie), a preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 30. júla 2025