6Ssk/55/2022

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd") rozsudkom č.k. 30S/63/2021-125 zo dňa 27. októbra 2021 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") zrušil rozhodnutie žalovaného č. O-440/2020, Číslo spisu NIP/NIP_PO/ BEZ/2021/2359 zo dňa 12. februára 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 2. Napadnutým rozhodnutím č. O-440/2020, Číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12. februára 2021 žalovaný ako príslušný orgán postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. 255/2020-IZA-2.2/pok/R/K, číslo spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2020/934 zo dňa

X.. 3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z., § 6 ods. 1 písm. d/, ods. 8, ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z., § 81 písm. a/, c/ zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce"), § 2 ods. 1, ods. 2 písm. k/, ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/ 2010 Z.z., ako aj príslušných ustanovení SSP a dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej

Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa žalobcovi kladie za vinu, a teda konštatuje jeho administratívnu zodpovednosť za správny delikt - za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ ku dňu vzniku pracovného úrazu poškodeného zamestnanca J. X. (nar. XX. D. XXXX, pracovná zmluva zo dňa 28. februára 2012) dňa 29. novembra 2019 v záujme

XX. D. XXXX), organizácia lesnej práce - spiľovania stromov J. G. v ohrozenom priestore - kruhovej ploche s polomerom najmenej dvojnásobok priemernej výšky stromov v poraste, t.j. v priestore, v ktorom nebolo možné vylúčiť poškodenie zdravia osôb, v ktorom sa nachádzali zamestnanci účastníka konania - poškodený, Ľ. U. a J. U., neohrozovala bezpečnosť a zdravie menovaných zamestnancov, a to tým, že Ľ. U. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní vyššie špecifikovanej lesnej práce, a to pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné. Správny delikt je v

04. februára 2020, 11. mája 2020, 12. mája 2020, 14. mája 2020, 03. júna 2020 a 01. júla 2020 u účastníka konania na pracovisku v lesnej lokalite za obcou S. N. - K. O. R. K. U., K. M. S. J., S. Y. S. K., S. K. Y., R. XXX.XX, E. Q..XXXXX, P..XXXXX a na inšpektoráte práce a je podrobnejšie popísané v protokole o vyšetrení príčin vzniku pracovného úrazu č. IZA-06-16-2.2/P-J1-20 zo dňa 01. júla 2020 v znení jeho dodatku č. 1 zo dňa 15. júla 2020. 5. Ďalej uviedol, že správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný založili svoje rozhodnutia na závere, podľa ktorého sa žalobca dopustil porušenia § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. tým, že Ľ. U. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie bolo nebezpečné a uvedené opomenutie - nekonanie, vyhodnotili správne orgány podľa odôvodnení ich rozhodnutí ako opomenutie

K uvedenému záveru dospel pri vyhodnotení a ustálení statusu osoby Ľ.Í_ U., ohľadom ktorého vyslovil, že za preukázaných a nesporných skutkových okolností, tak ako vyplývajú z obsahu administratívneho spisu a z výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v znení opravy, tohto nemožno považovať za vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z.

pracovnej skupiny. Inštitút vedúceho pracovnej skupiny je špecifickým inštitútom právnej úpravy, ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon niektorých pracovných činností a na obsluhu niektorých technických zariadení, pričom osoba v tomto statuse má demonštratívne vymedzené kompetencie podľa úpravy § 2 ods. 2 písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. a podľa § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. Z tejto špeciálnej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že kompetencie osoby v statuse vedúceho pracovnej skupiny zahŕňajú i zabezpečenie organizácie práce z hľadiska zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vydávanie pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej vykonanie nie je bezpečné. Takéto vymedzenie kompetencií vedúceho pracovnej skupiny má bezpochyby znaky kompetencií vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce (určovať a ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať prácu podriadených zamestnancov a dávať im na ten účel záväzné pokyny), avšak, a to správny

Z. z.). Vymedzenie postavenia vedúceho pracovnej skupiny podľa označenej právnej úpravy vyhlášky č. 46/2010 Z. z. v porovnaní s úpravou týkajúcou sa vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce a podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. nespĺňa predovšetkým atribút univerzálnosti uplatnenia kompetencií vedúceho pracovnej skupiny vo forme ukladania pracovných úloh, organizovania a kontrolovania práce a udeľovania záväzných pokynov na uvedený účel, ktorá univerzálnosť je spojená s inštitútom vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce, ako aj podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. Zároveň kompetenciou vedúceho pracovnej skupiny, čaty, v zmysle jej zákonného vymedzenia vôbec nie sú (a to vyplýva jednak z úpravy vyhlášky č. 46/2010 Z. z., ako aj z obsahu administratívneho spisu) ďalšie povinnosti spojené so subjektom vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka

Vychádzajúc z uvedeného nie je možné bez ďalšieho stotožniť inštitút vedúceho pracovnej skupiny (čaty) podľa § 2 ods. 2, písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. s inštitútom s vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce a ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z., pretože inštitút vedúceho zamestnanca má širší obsah, ktorý u vedúceho pracovnej skupiny zákonná úprava tohto inštitútu neupravuje a nebol ani ako naplnený preukázaný zisteným skutkovým stavom tak, ako je zadokumentovaný v administratívnom spise, a to všetko vo vzťahu k osobe Ľ. U.. Uvedený záver platí i pre prípad prejednávanej veci, kde sa povinnosti vedúceho pracovnej skupiny prekrývali s časťou povinností vedúceho zamestnanca, ako to vyplýva z § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010, podľa ktorej úpravy súčasťou organizácie lesnej práce podľa § 2 písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. je i vydávanie pokynov vedúceho pracovnej skupiny, ktorý zabezpečuje organizáciu lesnej práce z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak na jednom pracovisku pracujú dve alebo viac osôb vykonávajúcich lesné práce

Nadväzujúc na uvedené nesúhlasil so žalovaným ani v tom, že v skutkových pomeroch prejednávanej veci odôvodňovalo jeho opomenutie - nevydanie pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce - pokynu na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné jeho osobou, posúdenie uvedeného podľa § 10 ods. 1 Zákonníka práce za konanie žalobcu - omisívny právny úkon žalobcu, ktorým bola založená administratívna zodpovednosť žalobcu za predmetný správny delikt. Vyslovil, že v prejednávanej veci podmienky administratívnej zodpovednosti žalobcu naplnené neboli, nakoľko predmetné opomenutie pána Ľ.N_ U. nie je možné z vyššie uvedených dôvodov absencie jeho statusu vedúceho zamestnanca pričítať žalobcovi ako jeho zamestnávateľovi.

zamestnanca nedopadá. 8. Ďalej uviedol, že pre posúdenie postavenia zamestnanca z hľadiska, či napĺňa definičné znaky vedúceho zamestnanca je okrem určujúceho obsahu jeho kompetencií v zmysle uvedeného relevantné i to, či jeho nadradené postavenie voči zamestnancom, ktorí mu podliehajú, je po formálnej stránke konštatované právnym predpisom alebo aspoň vnútornými (organizačnými) predpismi upravujúcimi organizačnú štruktúru zamestnávateľa.

9. Na záver podotkol, že naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu žalobcom predpokladá porušenie povinností žalobcu vyplývajúcich mu z úpravy podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z., teda povinností právnou úpravou uložených žalobcovi, ktorých porušenie zo skutkového stavu tak, ako je zadefinovaný vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva. Naopak z obsahu administratívneho spisu, ktorý bol pripojený vo veci, vyplýva plnenie zákonných povinností žalobcu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci realizáciou radu uskutočnených úkonov (napríklad Záznamová kniha o teoretickej časti výchovy a vzdelávania - opakované oboznamovanie osôb na obsluhu motorovej reťazovej ručnej píly zo 04. januára 2019 s prezenčnými listinami uvádzajúcimi i J. G., Ľ. U., J. U. a J. X., z opakovaného oboznamovania obslúh lesníckych strojov zo 04. januára 2019 s prezenčnou listinou uvádzajúcou J. X. a z opakovaného oboznamovania

Rovnako poukázal na skutočnosť, že je potrebné zohľadniť úpravu podľa § 81 písm. a/, c/ Zákonníka práce a § 12 ods. 2, písm. a/, g/ zákona č. 124/2006 Z.z., ktorá úprava vo všeobecnej rovine demonštratívne vymedzuje základné povinnosti zamestnanca, teda subjektu, status ktorého u osoby Ľ. U. naplnený nesporne bol. Tieto skutočnosti mali byť zo strany správnych orgánov vyhodnocované, nakoľko okolnosti veci v rámci administratívneho konania tak, ako sú zadokumentované v administratívnom spise svedčia o tom, že všetci členovia pracovnej skupiny boli náležite oboznámení so svojimi pracovnými povinnosťami na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a zároveň žalobca plnil svoje priame povinnosti na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tak, ako to vyplýva z obsahu administratívneho

V prejednávanej veci bola posudzovaná práve administratívna zodpovednosť žalobcu a nie zodpovednosť zamestnanca, respektíve zamestnancov za škodu. 10. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd s poukazom na § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov

II.

13. Rozhodnutie krajského súdu pokladal za nesprávne, nakoľko v danej veci konanie žalobcu, teda nesplnenie povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa bolo jednoznačne v správnom konaní preukázané, čím je podľa žalovaného nesporne daná administratívna zodpovednosť žalobcu za predmetné porušenie povinností.

príprave a vykonávaní opatrení na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Dodal, že vedúci pracovnej skupiny organizuje vykonávanie lesnej práce na konkrétnom pracovisku z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Dbá, aby sa prakticky uskutočnili všetky určené bezpečnostné opatrenia. Ak je to potrebné, určuje bezpečné pracovné postupy, napr. v prípade nových okolností, ktoré vznikli počas práce, ktoré v technologickom protokole neboli zahrnuté. Ak pripravené bezpečnostné opatrenia nemožno uskutočniť, je na vedúcom pracovnej skupiny, aby zabezpečil bezpečný postup, resp. zastavil výkon práce.

skupiny. Súčasne vykonáva kontrolu dodržiavania technologických postupov a vydáva pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej vykonávanie nie je bezpečné. 17. Namietal, že v danom prípade je nesporné, že ak bol v technologickom protokole pre lesnú prácu zamestnávateľom určený v zmysle § 2 ods. 2 písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. p. Ľ. U. ako vedúci pracovnej skupiny a tento v zmysle uvedeného ustanovenia zabezpečuje organizáciu lesnej práce z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak na jednom pracovisku pracujú dve alebo viac osôb vykonávajúcich lesné práce, je potom správne tvrdiť, že v zmysle § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. súčasťou organizácie lesnej práce vedúcim pracovnej skupiny je aj vydávanie pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej vykonávanie nie

Priamo v tomto ustanovení bol Ľ. U. zamestnávateľom (žalobcom) písomne poverený okrem manuálnej práce aj organizovať a riadiť čatu, dbať na kvalitu vykonávanej práce, zabezpečovať dodržiavanie bezpečnostných predpisov, preberať prácu vykonávanú členmi čaty, vedenie prvotnej evidencie, týkajúcej sa čaty (odpracovaná doba, evidencia výroby, zvereného materiálu, prac. náradia a pod.) a vykonávať ďalšie práce, ktoré sú nariadené v záujme výroby a lepšej organizácie práce.

18. Zdôraznil, že vzhľadom na uvedené jednoznačne išlo o naplnenie pojmu vedúci zamestnanec tak, ako ho definuje § 9 ods. 3 Zákonníka práce. Z definície vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že vedúci pracovnej skupiny Ľ. U. bol vedúcim zamestnancom, pretože riadil, organizoval a kontroloval prácu zamestnancov v daný deň na danom pracovisku a bol oprávnený a povinný im dávať záväzné pokyny tak, ako mu to ukladal technologický protokol a ustanovenie za vedúceho čaty. 19. Ďalej krajskému súdu ohľadom aplikovanej definície pojmu vedúceho zamestnanca vyčítal, že formálne označenie a vymedzenie miesta vedúceho zamestnanca v organizačnej štruktúre organizácie nie je a nemôže byť tým určujúcim faktom, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že určitá osoba je alebo nie je vedúcim zamestnancom.

20. Mal za to, že bola preukázaná vôľa žalobcu ako zamestnávateľa určiť ako vedúceho pracovnej skupiny v roku 2019 a vedúceho čaty v roku 2011 práve Ľ. U., preto pokladal za neprípustné toto určenie považovať za dôvod, ktorý by zbavoval žalobcu ako zamestnávateľa zodpovednosti za zistený správny delikt. Uviedol, že žalobca menovaného zamestnanca vybral za vedúceho pracovnej skupiny a mal zvážiť, či tento je spôsobilý organizovať lesnú prácu a plniť úlohy vedúceho, ktorými bol poverený tak, aby boli dodržané všetky povinnosti zamestnávateľa a právne predpisy, vrátane predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

vedúceho zamestnanca vo vzťahu k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na pracovisku v deň, keď došlo k pracovnému úrazu jemu podriadeného zamestnanca. 22. Doplnil, že v danom prípade v súlade s § 10 Zákonníka práce právne úkony zaväzujú zamestnávateľa (žalobcu), ktorý na základe týchto úkonov nadobúda nielen práva, ale aj povinnosti. Skutočnosť, že Ľ. U. ako vedúci zamestnanec nesplnil svoje povinnosti zaväzuje zamestnávateľa, a teda vo vzťahu k poškodenému zamestnancovi porušil povinnosti práve žalobca ako jeho zamestnávateľ. Poukázal aj na fakt, že Ľ.N_ U. podľa jeho vyjadrenia bol zodpovedný aj za bezpečnosť práce členov pracovnej skupiny a evidenciu dochádzky.

23. V intenciách uvedeného mal za preukázané konanie žalobcu, teda nezabezpečenie organizácie lesnej práce tak, aby neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, nakoľko vedúci pracovnej skupiny ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní tejto lesnej práce, konkrétne pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné pri spiľovaní stromu.

III.

25. Žalobca sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28. januára 2021 v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu, považujúc ho za vecne správny a zákonný. Uviedol, že krajský súd jasne, určito a logicky vysvetlil rozdiel medzi vedúcim zamestnancom podľa Zákonníka práce a vedúcim pracovnej skupiny z pohľadu dodržiavania predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zhodne s podanou žalobou opätovne poukázal aj na ďalšie dôvody nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. Taktiež zdôraznil, že konal, čo mu právna norma prikazuje a zabezpečoval, aby ním stanovené pracovné a výrobné postupy boli stanovené správne, a taktiež, aby organizácia práce neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, preto excesom zamestnancov by nemal porušiť predmetnú právnu normu. Mal za to, že bolo potrebné v danom prípade aplikovať právnu normu obsiahnutú v § 6 ods. 2 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. tak, že bolo úlohou žalovaného zisťovať pri pracovnom úraze s následkom smrti objektívny stav u zamestnávateľa (žalobcu), teda, či to, čo mu právna norma ukladá, aj plnil, a zodpovednosť vyvodzovať len v prípadoch, ak sa preukáže, že si tieto povinnosti neplnil bez ohľadu na jeho zavinenie. Pri opačnom výklade by prichádzala do úvahy zodpovednosť zamestnávateľa prakticky vždy pri akomkoľvek vybočení zamestnancov od noriem bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, teda aj v prípade, ak by aj samotný poškodený zamestnanec vedome porušil predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom prax inšpektorátov práce v týchto prípadoch je iná. 26. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 29. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. O-440/2020, Číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12. februára 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie č. 255/2020-IZA-2.2/pok/R/K, číslo spisu IPZA/ IPZA_PRODD/ROZ/2020/934 zo dňa 30. októbra 2020, ktorým tento podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. uložil žalobcovi pokutu vo výške 33.000,- eur za porušenie povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z.z. tým, že porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z., pričom v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca J. X.. 30. Zásadnou otázkou, ktorú bolo v kasačnom konaní potrebné vyriešiť, bolo právne posúdenie veci správnym súdom, ktorý sa nestotožnil so závermi správnych orgánov, že žalobca sa dopustil správneho deliktu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v zmysle § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. tým, že Ľ.Í. U. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie bolo nebezpečné, keď správny súd dospel k záveru, že status osoby Ľ. U. nemožno vyhodnotiť tak, že tento bol v postavení vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z.z., a preto nebol naplnený ani predpoklad, že opomenutie osoby Ľ. U. je pochybením žalobcu. 31. Kasačný súd, totožne ako správny súd, zistil z obsahu administratívneho spisu žalovaného, že vyšetrovanie príčin vzniku pracovného úrazu podľa § 7 ods. 3 písm. b/ v nadväznosti na § 13 ods. 2, § 14 ods. 1, 2, 4 zákona č. 125/2006 Z. z. bolo vykonané v dňoch 29.

Uvedený protokol podrobne zachytáva charakteristiku deja pracovného úrazu tak, ako je zachytená v písm. e/ protokolu, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré boli pri vyšetrení príčin uvedeného pracovného úrazu hodnotené ako dôležité podľa písm. f/ protokolu. Obsah protokolu bol prerokovaný dňa

07. júla 2020. 32. Zároveň kasačný súd dodáva, že súčasťou pripojeného administratívneho spisu je i vyjadrenie k protokolu inšpektorátu práce z 01. júla 2020, ktoré žalobca podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu, advokáta JUDr.

Porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri spiľovaní stromu bolo príčinou smrteľného úrazu poškodeného J. X.. J. G. ako odborne spôsobilá osoba pri ťažbe dreva mal postupovať v zmysle predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď pred vykonaním hlavného rezu mal skontrolovať ohrozený priestor, či sa v ňom nenachádza poškodený, resp. iné osoby. V prípade, že v ohrozenom priestore sa nachádzajú osoby, hlavný rez nemal vôbec vykonať. Vykonať hlavný rez mohol

K zadaniu pre prípad, že došlo k porušeniu dôležitej povinnosti uviesť konkrétnu osobu, ktorá porušila dôležitú povinnosť, znalec uviedol osobu J. G., ktorý porušil § 12 ods. 2 písm. c/ bod 2 v nadväznosti na § 7 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. V časti záveru, kde mal znalec uviesť aj iné skutočnosti, ktoré považoval za potrebné uviesť pri vypracovaní znaleckého posudku, a ktoré by mali podstatný význam na posúdenie predmetnej veci k osobe Ľ. U. znalec uviedol, že ako odborne spôsobilá osoba na obsluhu ručnej motorovej reťazovej píly so spaľovacím motorom na ťažbu dreva vystavený dňa 15. januára 2010 preukaz č. 7/01/2010 s vykonanou a aktualizačnou odbornou prípravou naposledy dňa 05. januára 2015, dňa 29. novembra 2019, v čase cca 08:50 hod. v lesnej lokalite za obcou S.É_ N. K. O. R. K. U., R. XXX.XX, počas spiľovania stromu, ktorý mal priemer 0,75 m a výšku cca 25 m, porušil § 12 ods. 2 písm. c/ bod 2 zákona č. 124/

U., s ustanovením do funkcie lesný robotník, charakteristika práce práca s JMP, ŠLKT, lanovky (ťažba a približovanie dreva) v rámci LSR, š.p. Banská Bystrica, s dojednaním predĺženia pracovného pomeru do 31. decembra 2011, dohoda o zmene pracovných podmienok z 15. decembra 2011 medzi Ľ. U. a žalobcom, s dojednaním zmeny pri určení pracovného pomeru

- vykonávanie ďalších prác, ktoré sú nariadené v záujme výroby a lepšej organizácie práce. 34. Napokon súčasťou pripojeného administratívneho spisu sú písomné menovania žalobcu pre D. S., H. X., T.N_ N., H. Y. a H. R. Y.., ktorými žalobca uvedené osoby menoval podľa § 19 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. s účinnosťou od 01. novembra 2017 (pokiaľ ide o osobu H. R. Y.., ide o menovanie zo 17. mája 2018 bez uvedenia účinnosti menovania), za zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť na označených pracoviskách, pričom uvedené menovania vo vzťahu k osobám D. S., H. X., T. N. a H. Y. uvádzajú údaj o tom, že činnosť uvedených osôb je založená na oprávneniach podľa § 19 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z.

36. V mene zamestnávateľa-právnickej osoby sú oprávnení robiť právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch okrem štatutárnych orgánov aj ďalší vedúci jednotlivých organizačných útvarov, ktorí sú oprávnení v mene zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony len v rozsahu svojho funkčného oprávnenia stanoveného organizačnými predpismi.

38. Vedúci zamestnanec má v pracovnom práve osobitné právne postavenie. Ako fyzická osoba plní nielen úlohy zamestnanca, ale aj úlohy zamestnávateľa. Ich pracovná pozícia je určitým „medzistupňom" medzi právnym statusom zamestnávateľa a právnym statusom

39. Vedúcich zamestnancov charakterizuje, že sú oprávnení robiť v mene zamestnávateľa právne úkony. Z pracovnoprávneho hľadiska sú orgánmi právnickej osoby. Oprávnenie vedúcich zamestnancov robiť pracovnoprávne úkony za právnickú osobu má širšia skupina vedúcich zamestnancov zamestnávateľa. Sú nimi hlavne vedúci jeho organizačných útvarov, ak to vyplýva z ich funkcií ustanovených organizačnými predpismi.

40. Vedúcim zamestnancom môže byť iba taký zamestnanec, ktorý riadi aspoň jedného zamestnanca, voči ktorému je vedúci zamestnanec oprávnený priebežne a sústavne ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať jeho prácu a dávať mu na tento účel záväzné pokyny.

41. Pre posúdenie, či ide o vedúceho zamestnanca, nie je podstatné, akým spôsobom je jeho funkcia formálne označená. Podstatná je však skutočnosť, či sú mu podriadení zamestnanci, ktorým je oprávnený priebežne a sústavne ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na tento účel záväzné pokyny.

42. S ohľadom na vyššie uvedené sa kasačný súd stotožnil so závermi správnych orgánov, ktoré konštatovali, že Ľ. U. v čase vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca, bol v postavení vedúceho zamestnanca. V súlade so znením ustanovenia § 9 ods. 3 Zákonníka práce je možné jednoznačne vysloviť, že vedúci pracovnej skupiny bol vedúcim zamestnancom, nakoľko tento tak, ako mu to bolo uložené tzv. technickým protokolom (§ 1 písm. g/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z.) v deň vzniku predmetnej udalosti na danom pracovisku prácu podriadených zamestnancov riadil, organizoval a kontroloval, v spojitosti s čím bol oprávnený, ako aj povinný im dávať záväzné pokyny. Nie je teda možné súhlasiť so závermi krajského súdu, ktorý status osoby Ľ. U. nevyhodnotil ako vedúceho zamestnanca s odkazom na skutočnosť, že mu zamestnávateľom nebola zverená povinnosť zabezpečovať odmeňovanie zamestnancov v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a pracovných zmlúv, ako aj zabezpečovať dodržiavanie zásady poskytovania rovnakej mzdy za

U. v prejednávanej veci bezpochyby naplnené. 43. Vychádzajúc z uvedeného je tiež potrebné konštatovať nesprávnosť záverov krajského súdu aj v tom smere, že tento nesplnenie povinnosti Ľ. U., spočívajúce v nevydaní pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, neposúdil ako pochybenie žalobcu, zakladajúce jeho zodpovednosť za spáchaný správny delikt na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v zmysle § 10 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec v úlohe vedúceho zamestnanca plní funkciu zamestnávateľa.

Napokon z vykonaného dokazovania bolo podľa názoru kasačného súdu nesporne preukázané, že zistené porušenie povinností zo strany žalobcu bolo v priamej súčinnosti so vznikom pracovného úrazu a na základe utrpených poranení došlo k smrti postihnutého zamestnanca.

46. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd aj o náhrade trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).