6Ssk/57/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobkyne: I.. D. R., nar. XX. B. XXXX, bytom C. U. XXX, C. H., právne zastúpená: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 16576-10/2021 zo 17. marca 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. augusta 2021, č. k. 14Sa/39/2021-41, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 9. augusta 2021 č. k. 14Sa/39/2021-41 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica ako prvostupňový správny orgán (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím číslo 379-26/2017-PB z 23. marca 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) rozhodla, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2010, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010.

4. Prokurátor krajskej prokuratúry Bratislava (ďalej len „prokurátor“) podal na základe podnetu žalobkyne podľa § 23 ods. 1 v spojení s § 24 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) proti rozhodnutiu žalovaného dňa 1. júna 2020 protest prokurátora č.k. Kd 178/20/1100-6 (ďalej len „protest“) a žiadal napadnuté rozhodnutie v lehote 30 dní odo dňa doručenia protestu ako nezákonné zrušiť.

6. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 SSP žalobu zamietol. Primárne sa pritom zaoberal otázkou, či je žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (ktorým došlo k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia protestu prokurátora) spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Po tom, čo krajský súd venoval priestor stručnej interpretácii ustanovenia § 7 písm. e) SSP, konštatujúc, že doposiaľ nebolo judikatúrou kasačného súdu stanovené, kde by mali byť hranice zákonom (§ 7 písm. e/ SSP) široko stanovených podmienok súdneho prieskumu procesných rozhodnutí, uviedol, že: „Uvedeným rozhodnutím sa konanie končí. Z uvedeného vyplýva, že má za následok, že nebude vydané žiadne meritórne rozhodnutie, ktoré by eventuálne mohlo byť predmetom súdneho prieskumu. Z tohto pohľadu teda ide o situáciu, keď žalobkyňa ako účastník administratívneho konania nebude disponovať žiadnym meritórnym rozhodnutím vo veci.“. Krajský súd v otázke posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného, ako rozhodnutia procesnej povahy, dospel k záveru, že „Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že rozhodnutie o zastavení konania je

Po stručnom vysvetlení povahy a účelu netrestného dozoru prokurátora, dôvodiac, že účelom konania o proteste prokurátora nie je v zmysle zákona o prokuratúre ochrana práv účastníkov pôvodného administratívneho konania, dospel krajský súd k záveru, že konanie o proteste prokurátora (resp. jeho zastavenie) môže (a nemusí) mať len potencionálne vplyv na právne postavenie účastníkov konania. Následne krajský súd uzavrel, že „Aj keby správny súd dospel k záveru, že v danej veci došlo zastavením konania k priamemu zásahu do subjektívnych práv žalobkyne, tak by mohol preskúmať jeho zákonnosť len v tom zmysle, či skutočne došlo k zastaveniu konania v súlade so zákonom. .

8. Krajský súd žalobu zamietol, keďže dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že bola rozhodnutím žalovaného priamo ukrátená na svojich právach. O trovách konania rozhodol krajský súd s odkazom na ustanovenie § 168 SSP tak, že náhradu trov konania žalobkyni nepriznal, keďže nebola v konaní úspešná a úspešnému žalovanému správnemu orgánu náhradu trov konania nepriznal, keďže ich priznanie nežiadal.

9. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť. Žalobkyňa kasačné dôvody v úvode kasačnej sťažnosti vymedzila odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP tvrdiac, že krajský súd rozhodol nesprávne a nezákonne, a to na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatný priestor žalobkyňa venovala opisu skutkového stavu, odôvodneniu kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, opisu úlohy prokuratúry a účelu protestu prokurátora, ako aj analýze práva na súdnu ochranu a inú ochranu vo svetle potreby materiálneho skúmania zákonnosti.

Z uvedeného žalobkyňa odvodila, že späťvzatie protestu prokurátora bolo vydané v rozpore s príslušnými právnymi predpismi (§ 6 ods. 9 zákona č. 153/2001 Z. z.), v čoho dôsledku možno hovoriť o jeho vadnosti a právnej neúčinnosti. Uvedené malo spôsobiť, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe právne neúčinného aktu. 11. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom krajského súdu, že správny orgán reagoval zákonom predpísaným spôsobom, keď konanie na základe späťvzatia protestu prokurátora zastavil. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súdna ochrana v správnom súdnictve je precizovaná na podklade kauzality medzi vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy a následkom spočívajúcim v ukrátení, resp. zásahu do práv a právom chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby. Ďalej akcentovala názor, že ochranu zákonnosti nemožno vnímať izolovane, ale je nevyhnutné na ňu nazerať cez prizmu základnej ústavnej úlohy prokuratúry, ktorou je v prvom rade ochrana práv fyzických a právnických osôb a štátu. Podľa žalobkyne kauzalita

12. Vychádzajúc z premís opísaných v predchádzajúcom bode žalobkyňa uviedla, že „Je síce pravdou, že vydaním rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, príslušný správny orgán realizoval svoju zákonnú povinnosť, spočívajúcu v obligatórnom zastavení konania o proteste prokurátora, no podkladom tejto zákonnej povinnosti bola zrejmá nezákonnosť. .

. .“. 13. Žalobkyňa žiadala, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 18. októbra 2021, v ktorom uviedol, že sa pridržiava obsahu svojho vyjadrenia k správnej žalobe zo dňa 2. júna 2021, ktorého časť vo svojom vyjadrení zopakoval. Ďalej žalovaný poukázal na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 311/2021 z 13. mája 2021 a sp. zn. I. ÚS 161/2021 z 20. apríla 2021, ktorými ústavný súd odmietol ústavné sťažnosti sťažovateľov vo veciach skutkovo blízkych prejednávanej veci.

. .“. 15. Žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. 16. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni dňa 3. novembra 2021 na vedomie.

17. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že je potrebné zrušiť rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP.

Uvedené ustanovenie predstavuje časť negatívneho vymedzenia právomoci správnych súdov, ktorá je vo všeobecnosti upravená v ustanovení § 6 SSP. Toto ustanovenie precizuje okruh tzv. správneho prieskumu, resp. oblastí, ktoré sú zo správneho prieskumu vyňaté.

Najvyšší správny súd sa v prvom rade zaoberal možným pochybením krajského súdu spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci, keď tento dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

20. Druhá otázka pri aplikácii ustanovenia § 7 písm. e) SSP na prejednávanú vec spočíva v skúmaní potenciálu rozhodnutia žalovaného mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. Túto otázku krajský súd vyhodnotil tak, že za relevantnú považoval skutočnosť, že následkom rozhodnutia žalovaného (ktorým sa konanie zastavuje) je, že vo veci nebude vydané žiadne meritórne rozhodnutie, ktoré by eventuálne mohlo byť predmetom súdneho prieskumu. Z uvedeného krajský súd vyvodil, že takéto rozhodnutie má potenciál zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne a preto je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. S týmto záverom sa však najvyšší správny súd nestotožnil.

nadriadenému orgánu (bezprostredne nadriadenému orgánu, dozerajúcemu orgánu alebo orgánu oprávnenému na rozhodovanie o opravnom prostriedku). Výsledkom môže byť vyhovenie alebo nevyhovenie protestu prokurátora. Proti rozhodnutiu o proteste prokurátora sa môžu prokurátor a účastníci konania odvolať alebo podať rozklad; na konanie o odvolaní alebo rozklade proti rozhodnutiu o proteste prokurátora sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. 22.

Zároveň ustanovenie § 23 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. vymedzuje základný účel a zmysel konania o proteste prokurátora, ako osobitného konania, v ktorom sa rozhoduje o tom, či bol porušený zákon (alebo iný všeobecne záväzný právny predpis) aktom orgánu verejnej správy.

Podanie protestu nemá vplyv na formálnoprávnu právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, t.j. rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie o proteste prokurátora, ktorým správny orgán protestu nevyhovel, nie je samo o sebe rozhodnutím vo veci samej. Ak správny orgán protestu vyhovie, nasleduje vydanie rozhodnutia, ktorým je nahradené pôvodné právoplatné rozhodnutie; ak však správny orgán protestu nevyhovie, pôvodné právoplatné rozhodnutie, a teda aj práva a povinnosti ním založené, zostávajú nedotknuté.

dispozičného úkonu prokurátora, ktorý tento úkon naviac ani nemusí odôvodňovať. Z uvedeného ústavný súd dôvodil, že späťvzatím protestu prokurátora nemôže dôjsť k zásahu do subjektívnych práv účastníka konania o proteste prokurátora.

26. Nad rámec vyššie uvedeného najvyšší správny súd uvádza, že žalobkyňa disponovala účinným a dostupným prostriedkom ochrany, ktorým sa mohla brániť proti ňou tvrdenému porušeniu jej subjektívnych práv rozhodnutím žalovaného. Týmto prostriedkom je, resp. bola správna žaloba účastníka konania. Skutočnosť, že žalobkyňa, či už neuspela alebo (tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci) nevyužila tento dostupný prostriedok, nemôže spôsobovať konverziu nenárokovateľného inštitútu (podanie protestu) na prostriedok „nárokovateľný“. Rovnako tak nevyužitie možnosti účastníka konania podať správnu žalobu (v prejednávanej veci proti rozhodnutiu žalovaného č. k. 38566-3/2017 z 10. novembra 2017, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie) nemôže skonvertovať výlučné dispozičné oprávnenie prokurátora na záujmami žalobkyne obmedzený postup. Jednoducho opomenutie žalobkyne podať proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy správnu žalobu (prípadne neúspech v konaní o nej) nemá potenciál zmeniť aj ústavným súdom interpretovaný účel a funkciu

28. Vzhľadom na vyššie uvedené závery vedúce najvyšší správny súd k rozhodnutiu o potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu (v rámci ktorých kasačný súd vyjadril svoj postoj aj k tvrdeniam žalobkyne týkajúcim sa úlohy prokuratúry a protestu prokurátora, interpretácii práva na súdnu ochranu a inú ochranu a k žalobkyňou artikulovanej potrebe materiálneho skúmania zákonnosti) najvyšší správny súd na záver uvádza, že či už v rozhodnutí žalovaného (ktorý zastavil konanie o proteste prokurátora po jeho späťvzatí) tak v samotnom jadre rozhodnutia krajského súdu, neidentifikoval prvok nezákonnosti. Najvyšší správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že „späťvzatie protestu prokurátora bolo vydané v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, v čoho dôsledku možno hovoriť o jeho vadnosti respektíve právnej neúčinnosti.“. V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje aj na záver ústavného súdu (bod 20 uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 161/2021-20 z 20. apríla 2021), v zmysle ktorého sa absolútna dispozícia prokurátora s protestom prejavuje aj v tom, že prokurátor

30. Keďže najvyšší správny súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, o náhrade trov kasačného konania rozhodne krajský súd podľa § 467 ods. 3 SSP. 31. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie:

V Bratislave dňa 15. decembra 2021