6Ssk/60/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: W. M., narodená XX. L. XXXX, bytom v Z., Y. Č.. XXX, právne zast.: JUDr. Ondrejom Urbanom, MBA, konateľom a advokátom URBAN GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Havlíčkova 16, IČO: 47244895, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z 19. júla 2021, Číslo: 35180-2/2021-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. októbra 2022, č.k. 20Sa/14/2021-82, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

XXX, ktorý zomrel dňa 06. júla 2018 následkom pracovného úrazu zo 06. júla 2018. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 2 písm. c/, § 17 ods. 1, § 83, § 94 ods. 1, 2, § 195 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

Primárne uviedol, že partnerský vzťah na úrovni „druh a družka“, respektíve „snúbenec a snúbenica“ nemá z hľadiska slovenského práva právnu relevanciu. Len v určitých prípadoch právny poriadok spája určité právne následky aj s faktickým spolužitím viacerých osôb v spoločnej domácnosti (napríklad pri dedení zo zákona v druhej dedičskej skupine dedia aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa). Navyše, pokiaľ by aj takému mimomanželskému vzťahu alebo spolužitiu zákon poskytoval určité práva alebo určitú právnu ochranu, dôležité je, aký by to malo význam vo vzťahu k oprávnenosti účastníka tohto vzťahu byť príjemcom jednorazového odškodnenia v dôsledku pracovného úrazu poškodeného. Pokiaľ nie je družka / snúbenica poškodeného zamestnanca alebo jeho „spolužijúca osoba“ súčasťou uzavretého okruhu osôb oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania

nepredložila dôkaz o tom (ani súd ho nepoznal), že v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v rámci právne záväzných aktov Európskej únie či medzinárodných zmlúv je so záväznou platnosťou pre orgány verejnej moci v Slovenskej republike rešpektovaná inštitúcia „životného partnerstva“ vytvárajúca pre životných partnerov rovnaké práva a povinnosti ako pre manželov.

5. Vo vzťahu k žalobkyňou namietanej diskriminácii krajský súd uzavrel, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k diskriminácii žalobkyne, nakoľko uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania si nemožno zamieňať s garanciou absolútnej rovnosti subjektov právnych vzťahov.

Postavenie družky poškodeného nemožno s postavením manželky ani analogicky stotožňovať, nakoľko právny poriadok SR (Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)

6. Neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Zámerom zákonodarcu nebolo striktne obmedziť okruh oprávnených osôb výlučne na manželku poškodeného, ale zmyslom a účelom zákonodarcu bolo týmto vymedziť a určiť osoby, ktoré by ujmu druhého pociťovali ako svoju vlastnú. Takýto vzťah dvoch osôb, t.j. druha a družky totiž vykazuje podobné charakteristiky vzťahu manželského, hoci de iure je vzťahom partnerským. Za situácie, keď nejednoznačnosť dotknutého ustanovenia právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom.

individuálnych okolností vzťahu žalobkyne a nebohého došlo k diskriminácii žalobkyne. Tiež odkázala na závery plynúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. októbra 2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018, podľa ktorého zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti.

Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) sa jedná o jednu z foriem diskriminácie, a to tzv. nepriamu diskrimináciu, kedy navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou. Žalobkyňa má za to, že § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. bez právneho dôvodu znevýhodňuje a segreguje určitú skupinu osôb len z titulu existencie manželského stavu a nezohľadňuje, že obdobné postavenie a vzájomnú prepojenosť ako manžel a manželka, majú aj osoby žijúce ako druh a družka, berúc na zreteľ dĺžku, kvalitu a obsah vzťahu žalobkyne

rovnosti zaobchádzania na podklade striktne jazykového výkladu zákona. Podľa názoru žalobkyne je prístup k cieľu podstaty jednorazového odškodnenia založený na náhľade na dvojicu ex post, a nie ex ante, ktorý umožňuje konštatovať, že v deň úmrtia jedného z partnerov sa pozostalý partner nachádza v úplne rovnakej situácii ako pozostalý manžel, t.j. v situácii osoby, ktorá roky viedla spoločné spolužitie a vzájomne sa podieľala (sociálne, emočne a finančne) na fungovaní spoločného života, a náhle o všetky aspekty spoločného život príde. Navyše žalobkyňa a nebohý boli zasnúbení, ktorá skutočnosť vážnosť a závislosť vzťahu len znásobuje. 11.

spoločnosti. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva formalisticky naladenú konštrukciu ochrany rodiny, čiže spoločenstva manželov, rozšíril aj na ochranu de facto zväzkov (nezosobášené páry). Poukázala na rozhodnutie A. Európskeho súdu pre ľudské práva

ii. Petrov proti Bulharsku, ktorým bolo konštatované porušenie článku 14 Dohovoru, a teda za diskriminačné, keď sťažovateľ nemohol telefonovať so svojím partnerom, pretože neboli zosobášení, iii. Hirvisaari proti Fínsku, v ktorom súd zdôraznil, že nedostatočnosť odôvodnenia úradu nebola napravená ani súdom pre veci poistenia (Insurance Court), ktorý iba potvrdil dôvody rozhodnutia orgánu nižšieho stupňa. I keď taký spôsob odôvodnenia zo strany odvolacieho súdu je v zásade prípustný, v okolnostiach terajšieho prípadu súd nenaplnil požiadavky spravodlivého procesu,

tými, ktorí sa nevydali D. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/14/2017, podľa ktorého pojem „rodinný život“ v zmysle článku 8 Dohovoru nie je obmedzený na vzťahy založené na manželstve, ale môže zahŕňať aj iné de facto „rodinné“ väzby. Existencia „rodinného života“ pre účely článku 8 Dohovoru je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie blízkych osobných väzieb. Otázka existencie, či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou faktickou, závislou na praktickej realite úzkych osobných pút.

12. Tiež poukázala na niektoré ustanovenia zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce (napríklad § 13 ods. 2, § 40 ods. 5), ktorý vo viacerých ustanoveniach následne spája určité právne následky s tým, že príslušné osoby žijú so zamestnancom v spoločnej domácnosti, pričom medzi pojmové znaky „domácnosti“ patrí spolužitie fyzických osôb, spoločná náhrada nákladov domácnosti a trvalý charakter tohto spolužitia, teda bez ohľadu na manželský alebo mimomanželský status týchto osôb.

14. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, eventuálne, aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 19.

20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

25. Podľa Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 26. Podľa článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

29. Zákon č. 461/2003 Z.z. vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania pohľadávok (§ 1 ods. 1).

31. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., nárok na úrazové dávky za podmienok ustanovených týmto zákonom má aj manžel (manželka), nezaopatrené dieťa po fyzických osobách uvedených v odsekoch 1 a 2 a fyzická osoba, voči ktorej mala fyzická osoba uvedená v odsekoch 1 a 2 v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť.

Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej a tiež z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že žalobkyňa - dňa 29. októbra 2018 na predpísanom tlačive požiadala o priznanie jednorazového odškodnenia, - prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo 07. januára 2019 žalobkyni nepriznal nárok na

žalovaná rozhodnutím z 12. marca 2019 v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zo 07. januára 2019 sa dopustila vo vzťahu k žalobkyni porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení z dôvodu jej manželského a rodinného stavu a tiež určenia, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení z dôvodu jej manželského a rodinného stavu, o ktorej výške bude rozhodnuté v konečnom rozsudku; konečným rozsudkom tiež žiadala žalovanej uložiť povinnosť na zaplatenie jednorazového odškodnenia vo výške 23.096,47 eur, - okresný súd uznesením z 10. marca 2020, sp. zn. 23C/21/2019 zastavil konanie v časti o zaplatenie jednorazového odškodnenia vo výške 23.096,47 eur a vec postúpil Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica ako prvostupňovému správnemu orgánu, - krajský súd na odvolanie žalobkyne uznesením z 27. októbra 2020, sp. zn. 5Co/130/2020 uznesenie okresného súdu potvrdil, - prvostupňový správny orgán (po postúpení veci) rozhodnutím zo 04. mája 2021 žalobkyni

U. E., naposledy bytom v Z., Y. Č.. XXX, ktorý zomrel dňa XX. L. XXXX následkom pracovného úrazu zo 06. júla 2018. 34. V predmetnej veci bolo zásadným objasnenie otázky splnenia podmienok pre vznik nároku na priznanie jednorazového odškodnenia podľa § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. za nesporne preukázaného stavu, že žalobkyňa nemala postavenie manželky poškodeného, ale družky, respektíve snúbenice.

predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V tomto prípade životné minimum ako spoločensky uznaná hranica príjmov fyzickej osoby predstavuje kľúčový pojem, od ktorého sa odvodzuje určovanie hmotnej núdze ako aj

36. Z hľadiska ústavného možno subsumovať danú problematiku pod kategóriu základných práv a slobôd druhej generácie, ktoré sú z pohľadu slovenského ústavného práva zaradené v Piatom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti základným právam a slobodám generácie prvej), a to za účelom zabezpečenia predovšetkým materiálnej stránky jednotlivca. V porovnaní s prvou generáciou ľudských práv konkrétna podoba a podmienky uplatnenia práv druhej generácie podliehajú podstatne širšej miere uváženia zákonodarcu v závislosti od ekonomickej situácie štátu, či aktuálnej hospodárskej, sociálnej alebo kultúrnej politiky. Uvedené sa potom zásadne prejavuje v obsahu a v rozsahu týchto práv. Z vyššie citovaného Článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V kontexte s Článkom 39 Ústavy

zákon č. 461/2003 Z.z., ktorý vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania pohľadávok. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený ústavou, ale zákonom, t. j. zákonná právna úprava ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na sociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie.

V tomto smere sa žalobkyňa dovolávala extenzívneho výkladu pojmu „manželka“, podľa ktorého by tento pojem mal zahŕňať aj družku. Najvyšší správny súd uvádza, že právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kánone. V súčasnosti zahŕňa výkladový kánon sedem výkladových kritérií, a to 1/ jazykovo- gramatický výklad, 2/ historický výklad, 3/ systematický výklad, 4/ teleologický výklad, 5/ výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom, 6/ výklad na základe konformity s ústavou a 7/ výklad v zmysle „Hospodárskej analýzy práva“ (Economic Analysis of Law). V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. .

C. H. Beck, 2015. s. 131, 133). V tejto súvislosti najvyšší správny súd ďalej uvádza, že teleologický výklad (e ratione legis), teda výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy (skúmajúci teda úmysel zákonodarcu a účel rozoberanej právnej normy) prichádza do úvahy tam, kde cit.: „ (.

Treba však zdôrazniť, že tak ako je rizikový príliš formalistický a reštriktívny výklad, rovnako aj extenzívny výklad právnych noriem prináša so sebou značné riziká, nakoľko by mohol byť zárodkom zneužitia práva. Slovami Ústavného súdu Slovenskej republiky cit.: „Extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť“ (PL. ÚS 9/04).

. .“; § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti s dedením v druhej skupine „Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.“; § 706 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka v súvislosti s prechodom nájmu bytu „Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt.“), ako aj v predpisoch práva verejného (napríklad § 127 ods. 5 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon, podľa ktorého „Blízkou osobou sa na účely trestných činov vydierania podľa § 189, znásilnenia podľa § 199 ods. 2, sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby

. .) vzťahuje na spoločne posudzované osoby žijúce v domácnosti s nájomcom v byte podľa odseku 1, ktorými sú 2. osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona žijú v domácnosti s nájomcom aspoň tri roky, počas ktorých tam boli prihlásené na trvalý pobyt alebo na prechodný pobyt, starajú sa spoločne o domácnosť alebo sú na nájomcu odkázaní výživou a nemajú vlastný byt ani iný byt v nájme.“, prípadne nepriamo cez odkaz na ustanovenie súkromného práva, napríklad podľa § 118 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého „Nároky prechádzajúce na fyzické osoby uvedené v odsekoch 1 až 3 nie sú predmetom dedičstva; predmetom dedičstva sa stávajú, ak niet týchto fyzických osôb.“).

Podľa článku 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je manželstvo jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Na uvedené nadväzuje zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravujúci

Z uvedeného je zrejmé, že manželský status má odlišné právne postavenie v porovnaní s faktickým spolužitím dvoch osôb v spoločnej domácnosti a sú s ním spojené aj právne inštitúty, ktoré v prípade vzťahu „druh - družka“ do úvahy neprichádzajú, napríklad vznikom manželstva vzniká aj bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a následne s tým súvisiaca ochrana tretích osôb z hľadiska uspokojenia ich majetkových práv, keď pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

80-8078-084-6). 40. Zákonodarca teda jasne rozlišuje manželský a mimomanželský status, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj napríklad § 3 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď v rámci legálneho vymedzenia pojmu „domácnosť“ diferencuje domácnosť, ktorú na jednej strane môže predstavovať manžel a manželka (písm. b/), manžel, manželka a nezaopatrené deti, ak ide o maloleté deti žijúce s nimi v domácnosti, plnoleté deti (písm. c/), ale tiež plnoletí rodičia a nezaopatrené deti, ak ide o maloleté deti žijúce s nimi v domácnosti, plnoleté deti (písm. d/). Dokonca aj samotný zákon č. 461/2003 Z.z. v § 118 v súvislosti s prechodom nároku na dávku jasne uvádza, že ak fyzická osoba, ktorá splnila podmienky nároku na dávku, zomrela po uplatnení nároku na dávku a nároku na jej výplatu, prechádzajú nároky na sumy splatné ku dňu smrti tejto fyzickej osoby postupne na manžela (manželku), deti a rodičov (ods. 1), alebo ak fyzická osoba, ktorá splnila

41. K žalobkyňou namietanej absencii analogického prístupu zo strany správnych orgánov ako aj súdu, najvyšší správny súd uvádza, že analógia je metodologický nástroj, ktorý slúži na uzatvorenie otvorených medzier v zákone. Predstavuje hľadanie práva mimo rozsah pojmu, a to tak, že spája právne následky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch (pozri Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání.

Praha : C. H. Beck 2011, s. 223). Podľa názoru najvyššieho správneho súdu aj s ohľadom na v predchádzajúcich bodoch uvádzané skutočnosti, možno dospieť k záveru, že pokiaľ zákonodarca v dotknutom ustanovení § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. „pracuje“ výslovne s pojmami „manžel“ / „manželka“, tak to robí s jasným úmyslom ich riadneho odlíšenia od iných subjektov majúcich skôr podobu faktického spolužitia než zákonom aprobovaného inštitútu manželstva. Za tohto stavu potom nemožno hovoriť o medzere v zákone spôsobenej opomenutím zákonodarcu subsumovať do rámca oprávnených subjektov § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. aj iné formy spolužitia (druh / družka), ale o jasnom úmysle zákonodarcu explicitne a taxatívne vymedziť okruh oprávnených subjektov v podobe manžela, manželky a nezaopatreného dieťaťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania.

Zásadu rovnosti v právach je potrebné chápať tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle; nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznané akékoľvek právo. Princíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu.

Všeobecným pravidlom o rovnosti je ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého cit.: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať na právach a slobodách, ktoré mu ústava priznáva. Štát síce môže formou zákona v záujme zabezpečovania svojich funkcii poskytnúť určitej skupine ľudí viac výhod (oprávnení) ako inej, avšak nemôže tak urobiť ľubovoľne, musí rešpektovať obsah ústavy, jej zmysel, ako aj princípy demokratickej spoločnosti a zároveň prvok odlišnosti musí uplatniť vo vzťahu k všetkým prípadom/subjektom, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie. V tomto smere možno poukázať aj na závery plynúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2021, sp. zn. II. ÚS 481/2021, ktorý aj s odkazom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne skoršiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, ktorým je, ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť (pozri Evans proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo 07. marca 2006 k sťažnosti č. 6339/05, § 73). Diskriminácia môže nastať aj tam, kde štát bez objektívneho a rozumného dôvodu nepristúpi k rozdielnemu nakladaniu s rozdielnymi osobami, ktorých situácia je podstatne rozdielna.

Podpora manželstva prostredníctvom rôznych benefitov preto neprekračuje prípustnú mieru vlastnej právnej úvahy, ktorú majú jednotlivé zmluvné štáty (§ 63 a § 64). Poukázal tiež na skoršie rozhodnutia vo veci Shackell proti Veľkej Británii, č. 45851/99 z 27. apríla 2000, v ktorom súd neuznal nárok nevydatej ženy na vdovský príspevok. Uviedol, že osoby, ktoré sa rozhodli, že sa nezosobášia, sa nemôžu sťažovať na to, že nemajú manželské výhody. Podpora manželstva prostredníctvom

Napriek tomu manželstvo zostáva inštitúciou, ktorá je všeobecne uznávaná ako inštitúcia, ktorá priznáva osobitný štatút tým, ktorí do neho vstupujú, prípadne rozhodnutie vo veci Lindsay proti Veľkej Británii, č. 11089/84 z 11. novembra 1986, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že postavenie manželských párov nie je porovnateľné s postavením nemanželských párov, takže rozdiely v zaobchádzaní medzi nimi nie sú diskrimináciou v zmysle článku 14 Dohovoru.

predmetného uznesenia). 45. Poukaz žalobkyne na ustanovenia Zákonníka práce vo vzťahu k prejednávanej veci nemal žiadnu relevanciu. Obdobne vecný nesúvis videl najvyšší správny súd s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Petrov proti Bulharsku, v ktorom bolo konštatované porušenie článku 14 Dohovoru, a teda za diskriminačné, keď sťažovateľ nemohol telefonovať so svojím partnerom, pretože neboli zosobášení a tiež vo veci Hirvisaari proti Fínsku, v ktorom súd zdôraznil, že nedostatočnosť odôvodnenia úradu nebola napravená ani súdom pre veci poistenia (Insurance Court), ktorý iba potvrdil dôvody rozhodnutia orgánu nižšieho stupňa. I keď taký spôsob odôvodnenia zo strany odvolacieho súdu je v zásade prípustný, v okolnostiach terajšieho prípadu súd nenaplnil požiadavky spravodlivého procesu. Obdobne odkaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/14/2017, podľa ktorého pojem „rodinný život“ v zmysle článku 8 Dohovoru nie je obmedzený na vzťahy založené na manželstve, ale môže zahŕňať aj iné de facto „rodinné“ väzby nie je aplikovateľný na tu prejednávaný prípad, a to už z vyššie objasnených dôvodov. 46. Najvyšší správny súd tiež poukazuje na to, že krajský súd aj za pomoci odkazu na svoje skoršie rozhodnutie podľa § 140 SSP v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). 47. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 48. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP. 49. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.