6Ssk/61/2021

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 27. augusta 2021, č. k. 2Sa/6/2021-45, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. februára 2017, Číslo: 27559-2/2017-BA, ktorým žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 8. decembra 2016, Číslo: 11094/2016-HE-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Krajský súd na úvod uviedol, že z vykonaného dokazovania prvostupňovým správnym orgánom - Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné (ďalej len „pobočka žalovanej“), ako aj z dôvodov rozhodnutia žalovanej, ktorá doplnila dokazovanie vyriešením primárnej otázky, ktorú bolo potrebné v tomto konaní vyriešiť - otázka bydliska žalobcu, pretože vyriešenie tejto otázky bolo podstatné pre ďalšiu aplikáciu článku 65 Základného nariadenia, po tom, čo pôvodné rozhodnutie pobočky žalovanej bolo zrušené na základe podaného protestu prokurátora zo dňa 04. 08. 2016, č. k. Kd/176/16/1100-7. 3. Pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 2Sa/10/2017-51, rozhodnutím zo dňa 7. júla 2017 Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré rozhodnutie následne Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podanej kasačnej sťažnosti zrušil dňa 27. 11. 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017, a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 4. Krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 14. augusta 2019, sp. zn. 2Sa/7/2019-35, pričom nerešpektoval právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku a zrušil rozhodnutia správnych orgánov pre nedostatočne zistený skutkový stav veci. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe kasačnej sťažnosti podanej žalovanou zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove rozsudkom zo dňa 08. 12. 2020, sp. zn. 1Sžsk/1/ 2020, pričom zdôraznil, že správny súd je povinný rešpektovať ním vyslovený právny názor v tom zmysle, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec s poukazom na otázku bydliska. 5. Krajský súd preto vec opätovne posúdil, a pretože bol viazaný právnym názorom kasačného súdu, rozhodol v intenciách odôvodnenia zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol, pričom v plnom rozsahu poukázal na dôvody uvedené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017 a rozhodnutia zo dňa 08. 12. 2020, sp. zn. 1Sžsk/1/2020. 6. Podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol a zároveň vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

III.

12. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním zo dňa 28. októbra 2021, Číslo: 9630-36/2021-BA. 13. Uviedla, že sa v celom rozsahu stotožnila s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Uviedla, že skutkovým stavom sa krajský súd už opakovane podrobne zaoberal, a to v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku krajského súdu, sp. zn. 2Sa/10/2017-51 a následne aj v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku krajského súdu, sp. zn. 2Sa/7/2019-35. Vzhľadom na tieto okolnosti, žalovaná bola presvedčená, že nie je potrebné opakovane podrobne rozpisovať skutkový stav veci. 14. V súvislosti s námietkami žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu rešpektuje záväzný právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudkoch, sp. zn. 1Sžsk/38/ 2017 a sp. zn. 1Sžsk/1/2020. 15. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

16. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi na vedomie dňa 6. novembra 2021.

V.

dôvodná. 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. februára 2017, Číslo: 27559-2/2017-BA, ktorým žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 8. decembra 2016, Číslo: 11094/2016-HE-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Základného nariadenia nemá nárok na

2. 25. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

28. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 29. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 33. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

34. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

36. Najvyšší správny súd z obsahu súdnych spisov, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca na predpísanom tlačive dňa 27. júla 2015 požiadal o dávku v nezamestnanosti [z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 13. júla 2015 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie; v období od 26. 09. 2005 do 12. 06. 2015 pracoval v Spojenom kráľovstve; denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracal do miesta bydliska; nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte si neuplatnil; v období od 29. 12. 2014 do 12. 06. 2015 bol poberateľom nemocenskej dávky v Spojenom kráľovstve]; - pobočka žalovanej rozhodnutím vydaným dňa 26. novembra 2015, Číslo: 11601/2015-HE- DvN žiadosti žalobcu o príslušnú dávku nevyhovela [dôvod, pre ktorý pobočka žalovanej predmetnej žiadosti nevyhovela spočíval v tom, že z vykonaného dokazovania mala preukázané, že na území Spojeného kráľovstva sa zdržiaval viac ako deväť rokov, počas celého obdobia bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa;

a so zreteľom na všetky dostupné informácie nepovažovala bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenska]; - na základe podnetu žalobcu, Krajská prokuratúra Bratislava podala proti tomuto rozhodnutiu žalovanej protest prokurátora zo dňa 4. augusta 2016, Číslo: Kd 176/16/1100-7, ktorým žiadala rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti zrušiť; - žalovaná rozhodnutím zo dňa 6. septembra 2016, Číslo: 23151-11/2016-BA vyhovela protestu prokurátora a rozhodnutie zo dňa 13. apríla 2016, Číslo: 23151-5/2016-BA zrušila; - žalovaná rozhodnutím zo dňa 3. októbra 2016, Číslo: 23151-12/2016-BA zrušila rozhodnutie pobočky žalovanej zo dňa 26. novembra 2015, Číslo: 11601/2015-HE-DvN a vec jej vrátila na ďalšie konanie; - pobočka žalovanej opätovne vypočula žalobcu, a tiež jeho rodičov, následne vydala rozhodnutie zo dňa 8. decembra 2016, Číslo: 11094/2016-HE-DvN, ktorým žiadosti žalobcu o príslušnú dávku nevyhovela,

- krajský súd rozsudkom zo dňa 14. augusta 2019, č. k. 2Sa/7/2019-35 napriek záväznému právnemu názoru vyslovenému Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017 opätovne zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. februára 2017, Číslo: 27559-2/2017-BA spolu s rozhodnutím pobočky žalovanej zo dňa 8. decembra 2016, Číslo: 11094/2016-HE-DvN a vec jej vrátil na ďalšie konanie; - na základe podanej kasačnej sťažnosti žalovanej, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 8. decembra 2020, sp. zn. 1Sžsk/1/2020 zrušil rozsudok krajského súdu zo dňa 14. augusta 2019, č. k. 2Sa/7/2019-35 a vec mu vrátil na ďalšie konanie [z dôvodu nerešpektovania záväzného právneho názoru kasačného súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku, čo bolo v priamom rozpore s ustanovením § 469 SSP, pričom kasačný súd v skoršom rozhodnutí zdôraznil, pre ktoré dôvody považoval bydlisko žalobcu za zachované

37. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdnych spisov a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od záverov prijatých krajským súdom vo veci samej a na ne nadväzujúci právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudkoch zo dňa 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017 a zo dňa 8. decembra 2020, sp. zn. 1Sžsk/1/2020, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, 2013, 2014; zápisnice o vypočutí žalobcu zo dňa 20. novembra 2015; odpovede z inštitúcie sociálneho zabezpečenia Spojeného kráľovstva zo dňa 16. marca 2016; zápisnice o vypočutí žalobcu zo dňa 27. októbra 2016; zápisnice o vypočutí matky žalobcu zo dňa 27. októbra 2016; zápisnice o vypočutí otca žalobcu zo dňa 27. októbra 2016, preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/ 2003 Z. z., t. j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Žalovaná bola toho názoru, že žalobca si centrum záujmov, ani bydlisko, počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve na území Slovenska nezachoval, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom období preniesol na územie Spojeného kráľovstva, o čom svedčila celková dĺžka pobytu na území Spojeného kráľovstva v trvaní takmer desať rokov, stabilné zamestnanie u

40. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj krajského súdu (a skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Spojenom kráľovstve.

- situácia dotknutej osoby: i/ povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - žalobca v Spojenom kráľovstve mal uzatvorený pracovný pomer s jedným zamestnávateľom Berendsen UK Ltd a pracoval ako pracovník v práčovni a vodič, pričom pracovný pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa. Na Slovensku v dotknutom období

Iné rodinné väzby možno považovať len za málo významné (obdobne porovnaj rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 9 Ads 95/2015-39 a 3 Ads 55/2018-37). Rodičia sú síce blízkymi osobami a deti voči nim majú nepopierateľné, tak právne, ako aj morálne záväzky. Ostatné rodinné väzby žalobcu majú na uvedenú skutočnosť a kritériám daným Vykonávacím nariadením len zanedbateľný význam. Toto kritérium by mohlo nasvedčovať k zachovaniu bydliska žalobcu na území Slovenska, ale len v malej miere; iii/ vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti - z administratívneho spisu nevyplynulo, že žalobca na Slovensku vykonával akúkoľvek nezárobkovú činnosť; iv/ bytová situácia - v Spojenom kráľovstve žalobca býval v podnájme s troma kamarátmi, kde bol prihlásený aj na prechodný pobyt. V čase zdržiavania sa na území Slovenska býval v mieste trvalého pobytu - u rodičov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca býval v prenajatom dome v Spojenom kráľovstve spolu so svojimi kamarátmi (dom s tromi izbami), uvedené možno považovať za dostatočne adekvátny spôsob bývania. Obdobne aj vzhľadom na povahu miesta

41. Najvyšší správny súd poukazuje, že žalovaná za účelom úplného zistenia skutkového stavu oslovila inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Spojenom kráľovstve z dôvodu jej stanoviska vo veci určenia centra záujmov žalobcu. Inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Spojenom kráľovstve sa stotožnila s názorom žalovanej, že centrum záujmu žalobcu v dotknutom období bolo na území Spojeného kráľovstva. Uvedená skutočnosť tiež nasvedčuje a zároveň potvrdzuje úvahu žalovanej o tom, že žalobca si v posudzovanom období zachoval centrum záujmu na území Spojeného kráľovstva.

Dôvodil tak najmä zo skutočnosti, že vlastné právne posúdenie krajským súdom sa mu javilo málo rozsiahle, pričom neodpovedalo na všetky podstatné argumenty, ale len na tie krajským súdom selektívne vybrané. S uvedeným sa však najvyšší správny súd nestotožňuje, a to z nasledovných dôvodov.

45. Námietky žalobcu tak vzťahujúce sa k nedostatočnému odôvodneniu krajským súdom vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu (dvakrát preskúmavané kasačným súdom) sa javia ako nedôvodné. Ak krajský súd v odôvodnení poukázal v celom rozsahu na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sžsk/38/2017 a sp. zn. 1Sžsk/1/2020, pričom to boli rozhodnutia, ktorými právnym názorom bol krajský súd vzhľadom na zrušujúce rozhodnutia krajského súdu, pri posudzovaní žalobcovej žaloby viazaný v zmysle § 469 SSP, nemožno tak z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za nepreskúmateľný a arbitrárny (alebo dokonca málo rozsiahly, keďže v posudzovaní otázky bydliska žalobcu už Najvyšší súd Slovenskej republiky podal vyčerpávajúce zdôvodnenie). Okrem iného, žalobca so samotnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sžsk/38/2017 a sp. zn. 1Sžsk/1/2020 z dôvodu, že bol účastníkom tohto konania, musel byť v dostatočnej miere oboznámený. Krajskému súdu tak nič nebránilo v tom, aby

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a stotožnenie sa s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci určenia bydliska žalobcu na účely nároku na dávku v nezamestnanosti vysloveným v rozhodnutiach pod sp. zn. 1Sžsk/38/2017 a sp. zn. 1Sžsk/1/2020, najvyšší správny súd vyhodnotil podanú kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú, keď námietky v nej uvedené neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.