6Ssk/61/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: O.. O. A., nar. XX. M. XXXX, bytom Z.Í. XX, H., právne zastúpeného: JUDr. Lucia Cepka Zvolenská, advokátka so sídlom Kollárova 17, Trnava proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 70259-2/2019-BA zo dňa 29. októbra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 20Sa/2/2022-208, zo dňa 30. septembra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

2. O kasačnej sťažnosti žalovanej zo dňa 19. apríla 2021 rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 15. decembra 2021, sp. zn. 6Ssk/26/2021 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. apríla 2022 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd vychádzal najmä zo záväzného právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku. 4. Po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal v neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnila a nepožiadala o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, vypočul prítomného žalobcu a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

stav veci. V tejto súvislosti boli vyhodnotené aj podmienky služobného pomeru žalobcu v dôsledku čoho konštatoval, že žalobca vykonával prácu v plnom služobnom pomere a samotná skutočnosť, že jeho základný čas služby bol rozvrhnutý nerovnomerne, nepreukazuje splnenie podmienky riadnej osobnej starostlivosti o dieťa, nakoľko aj pri nerovnomerne rozvrhnutom čase služby na jednotlivé týždne sa priemerná dĺžka služby v rámci príslušného obdobia, spravidla štvortýždňového, najdlhšie ročného (hoci materská žalobcu nemala trvať po dobu jedného roka), rovná dĺžke základného času služby v týždni. Záverom krajský súd konštatoval, že najvyšším správnym súdom boli zodpovedané všetky otázky majúce zásadný význam pre rozhodnutie o správnej žalobe, vzhľadom na to, že dôvodom záveru o nenaplnení podmienok ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v tomto prípade bolo nepreukázanie reálnej riadnej starostlivosti o dieťa, logicky, nemožno priznať skutočnosti, že otec dieťaťa bol dobrovoľne sociálne poistený, ako to žalobca v konaní namietal.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

8. Vo vzťahu k prvému, žalobcom uvádzanému, dôvodu kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] žalobca nesprávny procesný postup krajského súdu vzhliadol v tom, že krajský súd podľa názoru žalobcu nepochopil podstatu a zmysel spornej otázky a z toho dôvodu nevykonal dokazovanie ohľadom poskytovania starostlivosti, napriek tomu, že to sám žalobca navrhoval. Svojím postupom sa mal krajský súd dopustiť porušenia práva na spravodlivý proces, pričom mal porušiť konkrétne (i) zákaz svojvoľného postupu a rozhodnutia súdu, (ii) predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a (iii) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobca ďalej tvrdil, že nebolo „v podstate“ vykonané žiadne dokazovanie v súvislosti s preukázaním, že sa žalobca riadne a reálne staral o dieťa, naopak súdy sa uspokojili len s dokladmi, ktoré si zabezpečila sama žalovaná a tieto súdy nesprávne vykladali resp. pochopili. Žalobca namietal, že nebol zohľadnený ani vyhodnotený dôkaz skrátenia pracovného času, resp. služieb (plány služieb žalobcu), nebol vykonaný navrhovaný dôkaz, a to výsluch matky, tým pádom súdy

9. Nesprávne právne posúdenie [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP] žalobca identifikoval vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobcovi podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) nebol zo strany nadriadeného určený kratší čas služby v týždni, resp. túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Konkrétne, krajský súd bez toho, aby vyhodnotil žalobcom doložené listinné dôkazy preukazujúce žalobcovu zmenu a skrátenie jeho pracovných podmienok služieb počas týždňa (plány služieb za 07/2019 do 12/2019) tak, že poskytoval a mohol plnohodnotne poskytovať riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Opätovne v tejto súvislosti poukazoval aj na to, že nebolo ani žalovanou, ani súdmi konkretizované, ako by prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti na základe dohody malo vyzerať, resp. čo by malo byť s týmto úkonom spojené. Závery o tom, že ďalej pracoval bez

byť dôkladne preskúmané. Z doložených jednotlivých plánov služieb žalobcu je preukázané, že počas doby, kedy poskytoval starostlivosť dieťaťu, ani jeden mesiac neodpracoval plných 165 hodín. V tomto kontexte dáva do pozornosti, že zákon č. 461/2003 Z. z. nijakým spôsobom nelimituje či iným spôsobom neupravuje možnosť vykonávať zárobkovú činnosť zo strany osoby poberajúcej materské a k takémuto výkladu dospela žalovaná iba svojvoľným výkladom bez opory v zákone.

12. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 26. januára 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná zopakovala a zdôraznila účel nemocenskej dávky a poukázala na to, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom základe, pričom uvedené vyplýva priamo z prvej vety § 49 ods. 1 ako aj z § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. V tomto kontexte zákon nehovorí o „zabezpečení starostlivosti“, ale o jej „prevzatí“ s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“. V ďalšom žalovaná trvá na svojich doterajších vyjadreniach a plne sa stotožňuje so záverom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku. Záverom uviedla, že tieto postupy už akceptovala aj rozsiahla súdna prax, pričom poukázala na príslušnú judikatúru.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

14. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

17. Ako vyplýva z konštatačnej časti tohto rozsudku (viď bod 2 vyššie), najvyšší správny súd v prejednávanej veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát svojím zrušujúcim rozsudkom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu č. k. 20Sa/1/2020-122 zo dňa 19. februára 2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku

o materské), · dňa 3. júna 2019 na predpísanom tlačive B1177047 žalobca požiadal o materské [nárok na materské si uplatnil na základe dobrovoľného nemocenského poistenia; príslušná dohoda o prevzatí dieťaťa do osobnej starostlivosti medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzatvorená dňa 3. júna 2019]. Prílohou žiadosti bolo ďalšie čestné vyhlásenie žiadateľa, že odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti je stále sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“). Sociálne zabezpečenie mu vykonávalo Ministerstvo

hodín. Prílohou potvrdenia bola fotokópia plánu služieb na mesiace apríl, máj, jún a júl 2019 [žalobca doložil tiež rozvrhnutie služieb až do decembra 2019], · prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím zo dňa 16. augusta 2019, číslo: 200-022185-CA04/2019 postupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobcovi nárok na materské nepriznal. [Nepriznanie nároku na materské odôvodnil primárne poukazom na účel nemocenského poistenia spočívajúci v poskytnutí finančnej kompenzácie pre prípad straty príjmu v dôsledku materstva, resp. starostlivosti o dieťa, pričom mal preukázané, že žalobca vykonáva zárobkovú činnosť s rovnakým plným pracovným úväzkom ako príslušník policajného zboru, nečerpá rodičovskú dovolenku, nemá upravený pracovný čas a dĺžka jeho pracovného času v týždni je 38 hodín, matka dieťaťa O.. V. A. je zamestnaná ako zamestnanec na základe dohody o pracovnej činnosti u zamestnávateľa Slovenský metrologický inšpektorát Karloveská 63, Bratislava od 1. januára 2019.

vykonával pred údajným prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti, na rodičovskú dovolenku zo služobného pomeru nenastúpil a ani o ňu nepožiadal. Samotná Dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca nie je spôsobilá preukázať skutočné prevzatie starostlivosti o dieťa otcom a najmä skutočné poskytovanie takejto starostlivosti zo strany otca].

(§ 5 ods. 8 druhá veta SSP). Dokazovanie sa dopĺňa v prípade, ak skutkový stav nie je dostatočne zistený. V predmetnej veci však nemožno konštatovať, žeby si správne orgány nezadovážili dostatok dôkazov a nevyhodnotili ich. Konštatoval to aj najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku (viď bod 43), pričom krajský súd bol v ďalšom konaní právnym názorom najvyššieho správneho súdu uvedenom v zrušujúcom rozsudku viazaný (§ 469 SSP).

To však neznamená, že musia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre danú vec podstatný význam, resp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (por. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3. marca 2022, sp. zn. I. ÚS 127/2022). Uvedené závery podporuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania sama o sebe nie je v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci, avšak podstatné je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa výslovne neodrazia v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP vo veci Z. a E. v. Rakúsko zo dňa 13.10.1986, sťažnosť č. 10153/82).

21. Pokiaľ ide o druhý žalobcom uvedený kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, ten žalobca identifikoval v nesprávnom právnom posúdení splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré úzko súvisí s argumentami v bode 20. Žalobca v tomto kontexte tiež opakovane namietal, že zo zákona č. 461/2003 Z. z. požiadavka na skrátenie úväzku v prípade, že chce ísť na materskú, nikde nevyplýva. 22. Žalobca je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky, a teda okrem zákona č. 73/1998 Z. z. sa naňho vzťahuje aj zákon č. 328/2002 Z. z., ktorý upravuje podmienky prevzatia dieťaťa policajtom do osobnej starostlivosti na účely materského (§ 10 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z.).

Kľúčovou otázkou teda naďalej zostáva posúdenie splnenia osobitnej podmienky podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Ako už najvyšší správny súd uviedol vyššie (viď bod 19), v zrušujúcom rozsudku bol (je) zrozumiteľne, komplexne a rozsiahlo artikulovaný právny názor (posúdenie) relevantný na prejednávanú vec. Najvyšší správny súd nevzhliadol žiaden dôvod, prečo by sa mal od uvedeného posúdenia veci odkloniť, a preto v ďalšom len poukazuje (rekapituluje) na markanty resp. kľúčové elementy, z ktorých takýto záver pramení.

Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie

2003 Z. z.]. Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.

24. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť reálnu a osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však rámcovo vyvodiť jednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov) jednak z právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve

25. V zmysle vyššie uvedeného výkladu referenčných noriem na vec rozhodovanú krajským súdom dospel najvyšší správny súd k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi nárok na materské, ktoré si uplatnil od 3. júna

Najvyšší správny súd za podstatnú považoval aj tú skutočnosť, že žalobca nemal oproti svojej pracovnej aktivity spred podania žiadosti túto vo výraznej podobe upravenú zodpovedajúc starostlivosti o dieťa do troch rokov a taktiež ani nepožiadal svojho zamestnávateľa o čerpanie rodičovskej dovolenky, čím podľa záveru najvyššieho správneho súdu nesplnil podmienky stanovené zákonom č. 461/2003 Z. z. a nenaplnil podstatu tejto nemocenskej dávky.

27. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 28.

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.