6Ssk/63/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: R.. O. F., narodený XX. T. XXXX, bytom v Z., Z. XX, právne zastúpený: Mgr. Peter Hargaš, advokát, so sídlom v Bratislave, Košická 56, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom v Bratislave, Špitálska 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 7. februára 2019, Číslo: 2019/21231/161/SSZOSK, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. februára 2022, č. k. 1S/85/2019-58, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. februára 2022, č. k. 1S/85/2019-58 mení tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 7. februára 2019, Číslo: 2019/21231/161/SSZOSK zrušujea vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca má nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

I.

BA5/ASK/ZAM/2018/52456, ktorým žalobca nebol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Úlohou krajského súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu o nezaradení žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, keďže žalobca bol v čase podania žiadosti spoločníkom a konateľom spoločnosti DCBI s.r.o. a TCBI s.r.o., teda vykonával podnikateľskú činnosť, čo je dôvod na jeho nezaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 ods. 14 písm. h/ v spojitosti s § 6 ods. 1 písm. c/ a § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti (ďalej len „zákon č. 5/2004 Z. z.“).

Súčasne bol žalobca od 03. 10. 2013 zamestnaný v spoločnosti DCBI s.r.o., na základe uzavretej pracovnej zmluvy so spoločnosťou DCBI s.r.o., s mesačnou mzdou 128 eur a dohodnutou dĺžkou pracovného času 13,25 hodín týždenne. Medzi účastníkmi táto skutočnosť nebola sporná.

Krajský súd preto zastával názor, že žalovaný vec správne právne posúdil, keď zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobca bol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá prevádzkuje alebo vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, z ktorého dôvodu žalobca nespĺňal podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. c/ pre uchádzača o zamestnanie, z ktorého dôvodu žalobca nemohol byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 14 písm. h/ zákona č. 5/2004 Z. z. Žalobca mal založenú spoločnosť a vykonával podnikateľskú činnosť.

Z týchto dôkazov i podľa názoru súdu vyplýva, že žalobca v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol podnikateľsky činný a výsledkom jeho podnikateľskej činnosti bol zisk. Z uvedeného preto bolo možné vyvodiť, že prioritou žalobcu je vykonávanie podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku a žalobca napriek tomu, že bol zamestnaný s príjmom nižším ako 75 % sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu, bol jednoznačne správne považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu v súlade s § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. Krajský súd preto zhodne s tvrdením žalovaného konštatoval, že žalobca v čase podania žiadosti nespĺňal základné kritérium uchádzača o zamestnanie v zmysle § 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 5/2004 Z. z.

5. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené, a že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmá správna úvaha, na základe ktorej dospel žalovaný k svojmu právnemu záveru. Krajský súd ani tejto námietke žalobcu nemohol prisvedčiť a konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného je v súlade s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská žalobcu ako účastníka konania, výsledky vykonaného dokazovania, citoval ustanovenia právnych predpisov, z ktorých vychádzal, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia je teda zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu. Riadne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo žalobcu nemožno zaradiť do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Nemožno preto prisvedčiť názor žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 6. Krajský súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú spôsobilé preukázať nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím úradu práce. Práve naopak, súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného a aj prvostupňového orgánu verejnej správy sú v súlade so zákonom č. 5/2004 Z. z. a so zákonom č. 71/1967 Zb., preto žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podaním zo dňa 10. 04. 2022 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. 8. Namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a nesprávnym procesným postupom krajského súdu znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Žalobca uviedol, že okrem vyššie uvedených dôvodov mu bolo upreté právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok nedostatočne a v rozpore s priamym znením zákona, čím sa napadnutý rozsudok stal nepreskúmateľným. 9. Žalobca poukázal na dotknutú právnu úpravu vzťahujúcu sa k jeho situácii, pričom uviedol, že od 03. 10. 2013 bol zamestnaný (skutočnosť overená správnym orgánom), tak je podľa

Na základe uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie prvostupňového orgánu a rovnako rozhodnutie žalovaného sú v rozpore so zákonom, preto je potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť a zaradiť žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa podania žiadosť.

vyslovene hovorí, že ak je osoba spoločníkom alebo konateľom a súčasne zamestnancom, tak na účely zákona č. 5/2004 Z. z. je považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu, dovtedy to tak nebolo. Krajský súd sa však odmietol zaoberať platným znením zákona ako aj novelou zákona (dôvodovou správou), ktorej účelom bolo odňať postavenie zamestnanca spoločníkom a konateľom, ktorí boli zamestnaní, čím spôsobil, že vec správne neposúdil a rozhodol arbitrárne výlučne na základe vlastných domnienok.

12. Ak krajský súd chcel pri interpretácii právnej normy uplatniť „zmysel a účel zákona“, tak musí presne definovať, čo má byť zmyslom a účelom zákona, aby bolo možné vôbec posúdiť, či súd vôbec správne definoval takýto účel, a teda, či správne aplikoval všeobecne uvedený „zmysel a účel zákona“. Z celého napadnutého rozsudku podľa žalobcu nie je možné zistiť ako krajský súd tento „zmysel a účel zákona“ definoval a z akých princípov účelu zákona vychádzal, preto je napadnutý rozsudok z tohto pohľadu nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.

III.

14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 13. 04. 2022; plne sa stotožnil so závermi, ku ktorým dospel krajský súd a navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

IV.

15. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 06. 05. 2022 na vedomie.

V.

Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 7. februára 2019, Číslo: 2019/21231/161/SSZOSK, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 21. novembra 2018, Číslo: BA5/ASK/ZAM/2018/52456. Týmto rozhodnutím prvostupňový orgán postupom podľa § 34 ods. 14 písm. h/ v spojení s § 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 5/2004 Z. z. nezaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

23. Zákon č. 5/2004 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti. (§1) 24. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

26. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z., samostatná zárobková činnosť na účely tohto zákona je činnosť, ktorú vykonáva alebo prevádzkuje samostatne zárobkovo činná osoba podľa odseku 1. 27. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu (ďalej len "evidencia uchádzačov o zamestnanie") a ktorý a/ nie je zamestnanec, ak v odseku 2 písm. a/ nie je ustanovené inak, b/ nie je v pracovnoprávnom vzťahu na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru alebo nevykonáva zárobkovú činnosť na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak, c/ neprevádzkuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, d/ nevykonáva zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie alebo v cudzine.

75% zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny, alebo b/ poskytovať údaje pre štatistiku rodinných účtov, ktorú vykonáva Štatistický úrad Slovenskej republiky, na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

inak. 31. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

33. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného zistil, že - dňa 4. októbra 2013 na predpísanom tlačive žalobca požiadal o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, - prvostupňový orgán následne rozhodnutím zo dňa 5. novembra 2013, Číslo: BA5/ÚSZ/ZAM/ 2013/42637 postupom podľa § 34 ods. 14 písm. h/ v spojení s § 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 5/ 2004 Z. z. nezaradil žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie [v odôvodnení uviedol, že žalobca bol ku dňu podania príslušnej žiadosti konateľom a spoločníkom v spoločnosti TCBI s. r. o. a DBI s. r. o.], - žalovaný na odvolanie žalobcu rozhodnutím zo dňa 28. januára 2014, Číslo: 2014/9747/7670/ OPČ-SSZ zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 5. novembra 2013, keď sa so závermi z neho plynúcimi plne stotožnil, - krajský súd rozsudkom zo dňa 19. mája 2015, č. k. 5S/57/2014-39 následne žalobcom podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol

2014-102 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 28. januára 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 5. novembra 2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie [dôvod, pre ktorý krajský súd vyhovel žalobe spočíval v tom, že správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach riadne nevysporiadali s tou skutočnosťou, že žalobca bol spoločníkom a konateľom obchodných spoločností a zároveň aj zamestnancom jednej zo spoločností s deklarovaným príjmom 128 eur brutto mesačne; obe správne rozhodnutia zrušil pre ich nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov], - prvostupňový orgán opätovne po vrátení veci zo strany žalovaného rozhodnutím zo dňa 21. novembra 2018, Číslo: BA5/ASK/ZAM/2018/52456 nezaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, - na odvolanie žalobcu žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 7. februára 2019, Číslo: 2019/21231/161/SSZOSK zamietol jeho odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21. novembra 2018.

jeho zaradeniu do evidencie uchádzačov o zamestnanie bránila skutočnosť, že je v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu, pretože mal v dotknutom období postavenie spoločníka a konateľa v obchodných spoločnostiach. Čo sa týka definície samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. (§ 5), je nutné uviesť, že toto ustanovenie prešlo v priebehu rokov zjavnou legislatívnou zmenou. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si podal žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 04. 10. 2013 v jeho prípade bolo potrebné aplikovať právnu úpravu v znení zákona č. 96/2013 Z. z., ktorá v tom čase definovala samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona č. 5/2004 Z. z. ako fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľom alebo členom dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným alebo členom predstavenstva alebo dozornej rady akciovej spoločnosti podľa osobitného predpisu, ak nie je

Z uvedeného je tak potom zrejmé, že žalobca nemohol byť v zmysle tejto právnej úpravy považovaný za samostatne zárobkovo osobu, aj napriek existencii jeho postavenia spoločníka a konateľa v obchodných spoločnostiach, vzhľadom na to, že tomu bránilo jeho postavenie zamestnanca. Právna úprava zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcom s takouto situáciou počítala, čo bolo premietnuté v znení ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. Pričom je nevyhnutné poznamenať, že práve zákonom č. 96/2013 Z. z. došlo k novému zadefinovaniu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely zákona č. 5/2004 Z. z. Z dôvodovej správy k zákonu č. 96/2013 Z. z. vyplynulo, že táto zmena bolo na základe poznatkov z aplikačnej praxe, preto došlo k spresneniu znenia § 5 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona (najmä špecifikácia činností, ktoré nie sú živnosťou a ich vykonávanie je usmerňované profesijnou komorou podľa osobitných predpisov).

Z uvedeného tak možno v nadväznosti na prípad žalobcu odvodiť, že v jeho prípade nemožno hovoriť, že v čase podania jeho žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby vzhľadom na § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2013, pretože to vylučovalo práve slovné spojenie „ak nie je zamestnanec“, čo však v žalobcovom prípade bolo splnené. Z toho dôvodu, odkaz prvostupňového orgánu a následne aj žalovaného na toto ustanovenie ako dôvod nezaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie nemôže obstáť.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výška životného minima od 1. júla 2013 bola stanovená Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 186/2013 Z. z., pričom to bola suma 198,09 mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu.

39. Napriek tomu, že v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov účinná právna úprava upravovala v § 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 5/2004 Z. z. situáciu, že uchádzač o zamestnanie je občanom, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu a ktorý neprevádzkuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť (čo však v žalobcovom prípade nebolo splnené), v § 6 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona bola upravená situácia, kedy uchádzač o zamestnanie môže

41. K poukazu krajského súdu k možnému obchádzaniu právnych predpisov zo strany žalobcu, najvyšší správny súd uvádza, že nemožno k takémuto konštatovaniu pristúpiť bez bližšieho zdôvodnenia jednotlivých krokov, ktoré by odôvodňovali takéto konštatovanie a zvlášť za predpokladu, ak takéto konanie žalobcu malo oporu v platnej zákonnej úprave účinnej v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

42. Na základe posúdenia podanej kasačnej sťažnosti zo strany žalobcu, najvyšší správny súd konštatuje, že námietky v ňom uvedené v dostatočnej miere spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia najmä čo sa týka právneho posúdenia veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa žalovanému vracia na ďalšie konanie v zmysle § 462 ods. 2 SSP v spojitosti s § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, pričom v novom rozhodnutí žalovaný musí presvedčivo vysvetliť, prečo žalobcu považoval za samostatne zárobkovo činnú osobu, napriek skutočnosti, že mal preukázateľné postavenie zamestnanca.

O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 44. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

V Bratislave dňa 31. októbra 2023