6Ssk/63/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením zo dňa 27. marca 2024, č. k. 13Sa/7/2024-18 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu, a to z dôvodu jej podania neoprávnenou osobou. Uvedenou žalobou (podanie žalobcu označené ako „Správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy“ zo dňa 13. marca 2023) sa žalobca domáhal, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť „ ... začať konanie a rozhodnúť o uložení sankcie podľa § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z. za pochybenia zistené v záverečnom protokole žalovaného č. 414/2022 zo dňa 15.2.2023 v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“. 2. Správny súd v podstatnom napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) je povinný skúmať počas celého konania aktívnu žalobnú legitimáciu, ktorej nepreukázanie má za následok rozhodnutie o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP; (ii) uviedol, že fyzická alebo právnická osoba je oprávnená podať žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy za splnenia dvoch podmienok, ktorými sú (a) skutočnosť, že ide o účastníka začatého administratívneho konania, (b) predchádzajúce neúspešné podanie sťažnosti podľa § 5 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach alebo podnetu prokuratúre podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre; (iii) ďalej (odkazujúc na ustanovenie § 242 ods. 2 SSP) dôvodil, že jedine prokurátor je oprávnený podať žalobu aj voči orgánu verejnej správy, ktorého nečinnosť spočíva v nezačatí administratívneho konania z úradnej povinnosti; (iv) následne správny súd uzavrel, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 ods. 1 SSP, nakoľko ani sám v žalobe netvrdí, že by sa jednalo o nečinnosť v už začatom administratívnom konaní.

III.

5. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 29. apríla 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) žalobca nepreukázal, že bol postupom žalovaného ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch výkonom dohľadu; (ii) následne žalovaný interpretoval ustanovenia § 18 ods. 1 písm. b) a § 43 a nasl. zákona č. 581/2004 Z. z. a túto interpretáciu aplikoval na prejednávanú vec tvrdiac, že „ ... výkonom dohľadu nedochádza k vzniku, zmene alebo zániku práv, právom chránených záujmov alebo povinností pacienta ...“; (iii) po citácii ustanovenia § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z. uzavrel, že toto je koncipované ako dispozícia žalovaného uložiť pokutu poskytovateľovi v správnom konaní v prípade, ak pri výkone dohľadu zistil porušenie povinnosti; z uvedeného ustanovenia (v spojení s § 64 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z.) však nevyplýva podľa žalovaného povinnosť začať správne konanie o uložení pokuty; (iv) vychádzajúc z vyššie uvedeného navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním označeným ako „Replika k vyjadreniu žalovaného k podanej kasačnej sťažnosti“ zo dňa 2. mája 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) uloženie pokuty je priamo previazané a súvisí iba s výkonom dohľadu, a teda podávateľ podnetu má právny dôvod legitímne očakávať, že žalovaný, v prípade, ak zistí porušenie povinnosti, uloží kontrolovanému subjektu pokutu; (ii) uviedol, že „Zo žiadneho ustanovenia osobitného zákona č. 581/2004 Z. z. nevyplýva, že účastníkom konania o uložení pokuty je len osoba, ktorej má byť pokuta uložená ...“; v ďalšom odkázal na ustanovenie § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) dôvodiac, že účastníkom správneho konania je aj ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; (iii) následne uzavrel, že „Aplikačná prax žalovaného je už 20 rokov nesprávna, keďže žalovaný nevedie konania v súlade so zákonom ...“.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci prostredníctvom senátu podľa § 438 ods. 2 SSP, ako súd rozhodujúci o?kasačnej sťažnosti [§ 11 písm. h) SSP], po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), v?zákonom stanovenej lehote (§ 443 ods. 1 SSP), na zákonom určenom mieste (§ 444 ods. 1 SSP), proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), po oboznámení sa s?obsahom a?rozsahom kasačnej sťažnosti a?po jej preskúmaní v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 1, ods. 2 SSP), bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 461 SSP. 8. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd primárne v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal uznesenie správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania dospel k záveru, že nezistil dôvod na?to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so?správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozhodnutia. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu. 9. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP sa na účely tohto zákona rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie; nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po vydaní rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností. 10. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 242 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. Žalobca podľa § 244 ods. 1, ktorý nie je orgánom verejnej správy, sa žalobou môže domáhať aj primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy. 12. Podľa § 242 ods. 2 SSP, odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v porušení povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti sa žalobou môže domáhať len prokurátor. 13. Podľa § 244 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre. 14. Podľa § 244 ods. 2 SSP, prokurátor môže podať žalobu podľa § 242, ak orgán verejnej správy zostal nečinný aj po upozornení prokurátora.

Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. 17. Podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z., Úrad vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti a vedenie zdravotnej dokumentácie a za podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 50 ods. 2, 3 a 11) 1) ukladá sankcie, 2) podáva návrhy na uloženie sankcie, 3) ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. 18.

19. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z., úrad môže uložiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti za podmienok ustanovených v § 50 ods. 2 pokutu až do výšky a) 3319 eur, ak ide o fyzickú osobu, b) 9958 eur, ak ide o právnickú osobu.

21. Dôvodom pre odmietnutie žaloby bol záver správneho súdu spočívajúci v konštatovaní, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby (i) podľa § 242 ods. 1 SSP (keďže v danom prípade nedošlo k začatiu administratívneho konania a v správnej žalobe ani žalobca netvrdí, že by sa jednalo o nečinnosť v už začatom administratívnom konaní) a zároveň (ii) ani podľa § 242 ods. 2 SSP (keďže žalobca nie je prokurátor). Hoci sa žalobca správnou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému začať konanie o uložení sankcie podľa § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z. (viď petit správnej žaloby), v kasačnej sťažnosti zároveň tvrdí, že „

. .“. Vychádzajúc z uvedeného sa potom najvyšší správny súd zaoberal oboma tvrdeniami žalobcu, a teda jeho potenciálnou aktívnou legitimáciou (i) pre prípad nečinnosti správneho orgánu v už začatom správnom konaní, ako aj (ii) pre prípad nečinnosti správneho orgánu spočívajúcej v porušení povinnosti začať správne konanie.

sankcie podľa § 64 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z.). 23. Podľa § 18 správneho poriadku sa správne konanie začína buď na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu, pričom správny orgán tak buď konať (začať správne konanie) musí (ak mu zákon takúto povinnosť ukladá) alebo môže (ako v prípade na vec aplikovaného ustanovenia § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z.).

24. Vo svetle vyššie uvedeného správny súd postupoval správne, keď uzavrel, že „Jednou z podmienok, kedy je fyzická osoba oprávnená podať žalobu proti nečinnosti je skutočnosť, že ide o účastníka začatého administratívneho konania. V danom prípade nedošlo k splneniu tejto podmienky, nakoľko sa nejedná o začaté administratívne konanie. Žalobkyňa teda nie je aktívne legitimovaná na podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 ods. 1 SSP, nakoľko ani sama v žalobe netvrdí, že by sa jednalo o nečinnosť v už začatom administratívnom konaní.“ (bod 12 napadnutého rozhodnutia).

25. Najvyšší správny súd sa ďalej zaoberal otázkou posúdenia aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorá nečinnosť mala spočívať v porušení povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti (viď petit správnej žaloby žalobcu). Ako už kasačný súd vyššie uviedol, na prejednávanú vec aplikované ustanovenie § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z. neukladá žalovanému povinnosť začať konanie o uložení pokuty z úradnej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nebol/nie je nečinný, pokiaľ možnosť uvedenú v tomto ustanovení nevyužil a postupoval inak.

Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti, kasačný súd konštatuje, že s?právnymi námietkami sťažovateľa sa správny súd v rozhodnutí riadne vysporiadal, vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Preto námietky uvedené v?kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.