6Ssk/65/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: R., právne zastúpený: Mgr. Ivan Mazanec, advokát so sídlom Metodova 3331/12, Prešov, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 33907-3/ 2017-BA z 28. júla 2017, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. augusta 2021, č. k. 2Sa/13/2021-30, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. augusta 2021, č. k. 2Sa/13/2021-30 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

predpísal žalobcovi za obdobie júl 2011 až september 2012 poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity spolu v sume 1.995,33 eur. 2. Krajský súd v predmetnej veci rozhodoval kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom už druhý krát, keď prvý krát vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 5Sa/22/2017-121 z 27. februára 2019 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“). Prvým rozsudkom krajského súdu tento správnu žalobu žalobcu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

. .zrušil (Pozn. najvyšší súd) s tým, že krajský súd sa dostatočne vo svojom rozhodnutí nezaoberal vecou. Pritom nevyhodnotil záver správneho orgánu ohľadom trvania podnikateľskej činnosti žalobcu a nezaoberal sa rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Prešov zo dňa 20.09.2017 č. 700-2712127417-GC04/17.“

Po tomto krátkom exkurze krajský súd v bodoch 45 a 46 rozsudku uviedol nasledovné: „45. Správny súd následne na základe skutkových a právnych okolností, ktoré boli predmetom rozhodnutia zo dňa 03.02.2017, ako aj rozhodnutia žalovaného z 28.07.2018 dospel k záveru, že pokiaľ Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodnutím zo dňa 22.12.2016 pod č. 700-2712881816-GC04/16 nariadila obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím zo dňa 13.04.2016, následne konala v rozpore so zákonom, keď vydala dňa 03.02.2017 napadnuté rozhodnutie, pretože doba, za ktorú bolo predpísané poistné za obdobie júl až september 2012, bola sporná. 46. Na základe týchto skutočností správny súd dospel k záveru, že žalobcovi bolo za obdobie júl 2011 až september 2012 vydané rozhodnutie, ktorým bol povinný odviezť (Pozn. zrejmá chyba v písaní) poistné v sume 224,26 Eur mesačne, t. j. spolu bol povinný odviezť sumu 3.363,90 Eur za 15 mesiacov, k čomu dospel vykonaným dokazovaním prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný. Žalobca platbami zo dňa

Konštatujúc nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia a druhostupňového rozhodnutia pre nedostatočne zistený skutkový stav následne (bod 49 rozsudku) krajský súd správne orgány „inštruoval“ nasledovne: „V ďalšom konaní sú povinné správne orgány venovať sa dôsledne preukázaniu obdobia výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu v období júl 2010 až december 2010. Až na základe preukázania dĺžky uvedeného výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby v spornom období budú môcť správne orgány určiť obdobie, za ktoré je možné predpísať poistné žalobcovi a v akej výške.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania ako aj trov kasačného konania, ktoré mu predchádzalo.

6. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V jej úvode vymedzila dôvody kasačnej sťažnosti odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (rozhodnutie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a § 440 ods. 1 písm. i) SSP (nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti). 7. Žalovaná v podstatnom svoju kasačnú sťažnosť odôvodnila nasledovnými skutočnosťami resp. tvrdeniami: (i) uviedla, že posúdenie veci zo strany krajského súdu považuje za nesprávne, keďže vo veci nebola sporná doba, za ktorú bolo predpísané poistné (tak ako krajský súd uvádza v závere bodu 45) ale sporným bola výška poistného v závislosti od stanovenia vymeriavacieho základu; (ii) poukázala na to, že krajský súd zrozumiteľne nevysvetlil (napriek tomu, že mu túto povinnosť uložil najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku) a nezdôvodnil prečo je podľa neho nesprávna jednak argumentácia obsiahnutá v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí týkajúca sa predpísania poistného, jednak nezdôvodnil, ako dospel k záveru, že „...námietky žalobcu uvádzané v odvolaní, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni ústredie 22.02.2017 mali doviesť správny orgán k tomu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil, nakoľko bolo vydané v rozpore so zákonom.“; (iii) zdôraznila, že postupovala správne, ak pri predpísaní poistného za sporné obdobie vychádzala zo skutočnosti, že žalobca, ktorý nadobudol status samostatne zárobkovo činnej osoby dňa 19. novembra 2010, vykonával v roku 2010 činnosť SZČO len dva mesiace pričom z tejto skutočnosti vychádzala aj pri určení vymeriavacieho základu na platenie poistného (ktorá skutočnosť je obsiahnutá/uvedená aj v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí); (iv) zopakovala svoj skôr vyjadrený názor, že „Osvedčenie o vykonaní skúšky odbornej spôsobilosti“ vydané Slovenskou komorou stavebných inžinierov sa na účely sociálneho poistenia nepovažuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu; (v) na záver polemizovala s konštatovaním krajského súdu, že prvostupňové rozhodnutie nemožno považovať za exekučný titul tvrdiac, že predmetom tohto súdneho konania je preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správnych orgánov a nie to, či je alebo nie je napadnuté rozhodnutie exekučným titulom. Žiadala, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný [§ 11 písm. h) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná. 11.

spolu v sume 1.995,33 eur. 12. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať.

14. Výklad a aplikácia zákonov je výlučným právom všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. V tomto zmysle, rovnako aj každé rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel ku konkrétnym záverom tvoriacim základnú obsahovú štruktúru odôvodnenia

Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

. . . Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“ (body 7.4 až 7.6 citovaného nálezu). 17. Otázkou náležitostí odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov sa frekventovane zaoberá/l aj Európsky súd pre ľudské práva, podstatu prístupu ktorého možno zhrnúť tak, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani ústavného súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o esenciálny argument, teda taký, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Týmto prvým rozsudkom krajský súd správnu žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd odôvodnenie svojho prvého rozsudku štruktúroval do štyroch častí (I. Závery správnych orgánov; II. Žalobné dôvody; III. Vyjadrenie žalovaného a IV. Závery správneho súdu), z ktorých prvé tri časti boli konštatačné a mali skôr deskriptívny charkter. Posledná (štvrtá) a významovo jadrová časť odôvodnenia bola obsiahnutá v bodoch 12 až 46, z ktorých (i) čo do počtu prevažná časť (body 13 až 19; 21; 23; 25 až 35) bola venovaná citácii resp. prepisu časti aplikovaných právnych predpisov a (ii) čo do objemu podstatná časť (body 36 až 39 a bod 42) predstavovala zhrnutie skutočností, ktoré krajský súd považoval za preukázané resp. skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu. Samotné „odôvodnenie“ (v zmysle artikulácie názoru súdu na prejednávanú vec) krajský súd „zhutnil“ v podstate len do bodov 40 a 43, v ktorých dôvodil, že (i) „.

. .a preto mu bolo prvostupňovým správnym orgánom predpísané iba zvyšné dlžné poistné v sume 1.995,33 Eur v súlade so zákonom.“ (bod 43). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/97/2019 z 24. marca 2021 prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V závere svojho odôvodnenia najvyšší súd uviedol „V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu zistiť, či žalobca trvá na preskúmaní všetkých rozhodnutí správnych orgánov označených v jeho podaní (zažurnalizovanom na čísle listu 52) z 30.10.2017 v bode 3. a ustáliť predmet súdneho prieskumu v danej právnej veci tak, aby korešpondoval vôli žalobcu. Vyhodnotí, či vo vzťahu k označenému predmetu konania sú splnené všetky procesné podmienky, za ktorých môže správny súd konať pri prieskume rozhodnutí orgánov verejnej správy a následne sa krajský súd bude náležite zaoberať námietkami, ktoré žalobca vzniesol. V novom rozhodnutí uvedie, ktoré otázky považoval medzi účastníkmi za sporné a ako ich právne posúdil v kontexte ustanovení príslušných právnych predpisov. Výstižne a zrozumiteľne popíše právnu úvahu, na

právnych predpisov a (ii) čo do objemu podstatná časť (body 36 až 44) predstavovala zhrnutie skutočností, ktoré krajský súd považoval za preukázané resp. skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu a súdneho spisu. Samotné „odôvodnenie“ (v zmysle artikulácie názoru súdu na prejednávanú vec) krajský súd „zhutnil“ v podstate len do bodov 45 a 46, v ktorých dôvodil, že (i) prvostupňový správny orgán konal v rozpore so zákonom, keď vydal prvostupňové rozhodnutie „.

orgány vydajú rozhodnutia na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zároveň dostatočne odôvodnené.“. 20. Z porovnania opisov prvého a kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že druhý menovaný trpí identickou vadou, ako rozsudok prvý (rozsudok sp. zn. 5Sa/

V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 14/07 a III. ÚS 311/07, v rámci ktorých tento (vo vzťahu k otázkam riadneho odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov) okrem iného judikoval, že (i) „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“. (IV. ÚS 14/07) resp. že (ii) „.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má najvyšší správny súd za to, že postup súdu, ktorý opomenul imperatív najvyššieho súdu vyjadrený v bode 21 jeho zrušujúceho rozsudku (sp. zn. 9Sžsk/97/2019 z 24. marca 2021), nemožno považovať za postup spĺňajúci požiadavky článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

22. Podľa § 462 ods. 1 SSP, ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti

24. Podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti.

27. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 28. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie:

V Bratislave dňa 31. mája 2023