6Ssk/66/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:8022200451.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2Sa/15/2022
- IČS
- 8022200451
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: J.. J. K., nar. XX. J. XXXX, bytom U. XXX, R., právne zastúpená: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 22951-3/2017-BA zo dňa 11. mája 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 2Sa/15/2022-47, zo dňa 15. novembra 2022, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania
1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v poradí prvým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 25. októbra 2017, č. k. 2Sa/15/2017-54 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 22951-3/2017-BA zo dňa 11. mája 2017 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) z 23. augusta 2016, číslo: 700-3080027016-GC09/16 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“), zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2008 a nie 31. decembra 2006.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. 2. O kasačnej sťažnosti žalovanej zo dňa 4. decembra 2017 rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 27. júna 2022, sp. zn. 9Sžsk/26/2018 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odvolaním sa na závery konštatované v rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS 610/2021-22.
3. Krajský súd v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 15. novembra 2022, č. k. 2Sa/15/2022-47 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu zo dňa 10. júla 2017 zamietol. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku.
4. Po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania (účastníci konania netrvali na nariadení pojednávania) a napadnutý rozsudok vyhlásil v zmysle § 137 ods. 3 SSP. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby.
5. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že (i) žalobkyňa bola podľa rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/PO/0232/05 zo dňa 24. mája 2005 držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, (ii) jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2005 a aj za rok 2006 bol vyšší ako 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu, (iii) žalobkyňa dňa 29. decembra 2006 doručila na pobočku Sociálnej poisťovne Poprad registračný list FO - odhlášku z povinného poistenia SZČO ku dňu 31. decembra 2006 z dôvodu zrušenia povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore všeobecné lekárstvo. Toto povolenie bolo zrušené rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja pod č. 6294/2006/ODDZ-HAL z 9. novembra 2006.
6. Súc viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu uvedeného v zrušujúcom rozsudku, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom zrekapituloval závery konštatované v rozsudku Veľkého senátu najvyššieho súdu zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 a uznesenia ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS 610/
2021-22. 7. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že náhradu účastníkom konania nepriznal a rovnako im nepriznal ani náhradu trov kasačného konania.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
8. Proti napadnutému rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 21. decembra 2022, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označila ustanovenia (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). 9. Žalobkyňa odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenila do niekoľkých častí. V prvej časti sa zamerala na splnenie dvoch kumulatívnych kvalifikačných podmienok potrebných pre vznik povinnosti hradiť sociálne poistenie.
Zároveň zdôraznila, že urobila všetky kroky a prejavila všetku možnú vôľu ukončiť status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba - podnikateľ dňom 31. decembra 2006 (ďalej jednotlivé podniknuté kroky vymenovala). V súvislosti s uvedeným mala za to, že jej vec už bola definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 10 rokov neskôr bolo vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, že jej sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 31. decembra 2006, ale dňa 30. júna 2008, čím došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty. Argumentovala tiež tým, že nie je možné, aby správny orgán rozhodujúci o jej veci, spätne vychádzal z nedostatočných informácií.
Je povinnosťou správneho orgánu, aby mal v čase svojho rozhodovania k dispozícii všetky informácie pre náležité rozhodnutie vo veci. V tomto kontexte v ďalšej časti kasačnej sťažnosti namietala porušenie práv žalobkyne postupom prvostupňového správneho orgánu spočívajúcom v odňatí možnosti konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobkyne ako účastníčky konania vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým došlo k autoritatívnemu zásahu (úprave) do jej právneho postavenia. Štandardizáciou takéhoto postupu by podľa názoru žalobkyne došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post.
10. V druhej časti žalobkyňa namietala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť druhostupňového rozhodnutia pre nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie zo strany správnych orgánov vôbec vydané.
Následne kládla subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu žalovanej alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovanej alebo „iné“. Argumentovala tiež tým, že doposiaľ nedostala odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jej sociálneho poistenia ako SZČO.
11. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobkyňa v tretej časti kasačnej sťažnosti spochybnila záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019.
12. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa navrhla, aby „[. . .] za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva [žalobkyne] na zákonného sudcu [. . .]“ senát najvyššieho správneho súdu konanie prerušil a „[.
. .] podal predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna [najvyššieho správneho súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [. . .]“. Žiadala tiež, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
13. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 16. februára 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná v podstatnom uviedla, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti neuviedla také námietky, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie druhostupňového rozhodnutia. Podrobnejšie argumentovala závermi vyjadrenými v rozhodnutí Veľkého senátu najvyššieho súdu zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019.
K otázke aplikácie princípov právnej istoty a spravodlivosti (ktorej venovala žalobkyňa značnú časť kasačnej sťažnosti) okrem iného uviedla, že „Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“. V závere navrhla, aby
najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 14. Žalobkyni bolo vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti doručené dňa 7. marca 2023 na vedomie.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
15. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
16. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia žalovanej, ktorým žalovaná rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Prvostupňový správny orgán prvostupňovým rozhodnutím rozhodol o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2006, ale dňa 30. júna 2008.
19. V podanej kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako SZČO z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti so zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 30. júna 2008, pričom tiež spochybňovala záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/ 2019 v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019. Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/1/2019 a 1Vs/3/
2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22. 20. Žalobkyňa v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádala záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. V dotknutom uznesení ústavného súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (pozri bližšie IV. ÚS 426/2018).
Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobcom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa
líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“). 21. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v tretej časti kasačnej sťažnosti žalobcu za nedôvodné.
22. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).
23. Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré žalobkyňa upozornila (doba, ktorá uplynula od podania odhlášky; nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané; odňatie práv účastníka konania) najvyšší správny súd konštatuje, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovanej sú síce pomerne stručné, avšak obsahujú všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmujú dôvod, na základe ktorého žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2006, ale dňa 30. júna 2008 (držba licencie a príjem v rozhodnom období). Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom zákon ukladá žalovanej rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobkyne. Napriek tomu, že žalobkyňa podala registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia ku dňu 31. decembra 2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/PO/0232/05 zo dňa 24. mája 2005),
pričom Sociálna poisťovňa vlastným šetrením a na základe údajov poskytnutých Slovenskou lekárkou komorou zistila, že žalobkyňa mala túto licenciu pozastavenú v období od 30. januára 2015 do 31. decembra 2015, pričom zrušená bola až ku dňu 4. marca 2016.
Zároveň z údajov poskytnutých Sociálnej poisťovni Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky vyplývalo, že príjem žalobkyne bol v rozhodnom období vyšší ako suma stanovená zákonom. Následne po preskúmaní skutkového stavu, prvostupňový správny orgán rozhodol o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade a vydal prvostupňové rozhodnutie.
Konštatovania, že pobočka rozhodla až po 10 rokoch od podania registračného listu FO - odhlášky najvyšší správny súd nepovažuje za dôvodné, keďže samotná žalobkyňa mala povinnosť podľa § 227 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia, keďže tak neurobila a prvostupňový správny orgán zistil z vlastných zdrojov, že je daný dôvod na spochybnenie dátumu skončenia sociálneho poistenia uvedeného v registračnom liste FO - odhláške, nemal inú možnosť ako konať z úradnej povinnosti [§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.].
24. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že je všeobecne známou skutočnosťou vzhľadom na rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Druhostupňové rozhodnutie žalovanej teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok.
V predmetnej veci boli stručné argumenty prvostupňového správneho orgánu podrobne rozvedené a vysvetlené druhostupňovým rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. Zároveň žalobca ako účastník konania dostal možnosť sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolať, čo
aj využil. Cez prizmu týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na nedostatky, ktoré žalobca vytýkal žalovanej. Žalovaná v druhostupňovom rozhodnutí ozrejmila podstatné skutočnosti a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje
za postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil námietky žalobkyne ako nedôvodné a napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovanej považuje za plne súladné so zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu druhostupňového rozhodnutia
predchádzal. 25. Žalobkyňa v závere kasačnej sťažnosti (v bode označenom ako „VII. Návrh na prerušenie súdneho konania“) tiež navrhla, aby najvyšší správny súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva [žalobkyne] na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 [.
. .]“) prerušil konanie a „[. . .] podal predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna [najvyššieho správneho súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [. . .].“ Odvolávala sa pritom na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. V súvislosti s týmto návrhom najvyšší správny súd uvádza, že právne závery týkajúce sa (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22 (vo veci ústavnej sťažnosti Rvp 361/2021), bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a
zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný. 26. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobkyne voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú
sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 27. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.
28. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 22. februára 2024