6Ssk/67/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava, IČO: 35937874, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Žellova 2, Bratislava, IČO: 30796482, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 105195/2018 zo dňa 17. januára 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/54/2019-75 zo dňa 28. apríla 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

decembra 2016 (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“) v spojení s treťou vetou § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z. z.) v znení účinnom do 31. decembra 2016 (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“), ktorého sa žalobca dopustil tým, že v prípade poistenca: a/ F. I., narodený XX. Z. XXXX, bytom A. XXXX/XX, Q., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Českej republike na základe žiadosti č. 2016RF6200000936 prijatej dňa 26. septembra 2016 s omeškaním 44 dní po zákonom

ustanovenej lehote, c/ Q. I., narodená X. G. XXXX, bytom L. O. XXX/XX, K., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Poľskej republike na základe žiadosti č. 2016RF3300001145 prijatej dňa 27. septembra 2016 s omeškaním 44 dní po zákonom

ustanovenej lehote, e/ P. Q., narodený XX. L. XXXX, bytom X. XXXX/XX, Q., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Českej republike na základe žiadosti č. 2016RF1100000549 prijatej dňa 26. septembra 2016 s omeškaním 46 dní po zákonom

ustanovenej lehote, g/ F. J., narodená X. H. XXXX, bytom F. XXXX/X,. B. B., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Poľskej republike na základe žiadosti č. 2016RF3300001345 prijatej dňa 7. novembra 2016 s omeškaním 20 dní po zákonom

ustanovenej lehote, i/ F. Q., narodená XX. G. XXXX, bytom XXX F. O., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Českej republike na základe žiadosti č. 2016RF1100000661 prijatej dňa 22. novembra 2016 s omeškaním 41 dní po zákonom

Z. XXXX, X. H., narodený X. Z. XXXX, Q. I., narodená X. G. XXXX, M. E., narodená XX. L. XXXX, P. Q., narodený XX. L. XXXX, F. D., narodený XX. T. XXXX, F. J., narodená

konania. 4. V prejednávanej veci posudzoval spornú otázku, či žalovaný mohol žalobcovi uložiť pokutu podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. alebo podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z., od čoho závisela aj sadzba pokuty, keď v prvom prípade išlo o pokutu v rozsahu 3.319,- eur až 165.969,- eur (písm. a/) a v druhom prípade bolo možné uložiť pokutu v rozmedzí od 0,- eur do 3.319,- eur, resp. v rozsahu od 0,- eur do 331,- eur, ak by išlo o nesplnenie oznamovacej povinnosti alebo inej povinnosti podľa osobitného predpisu (písm. b/). 5.

poisťovni uložiť v režime zákona č. 580/2004 Z. z., ale v sankčnom konaní proti zdravotným poisťovniam je potrebné postupovať podľa zákona č. 581/2004 Z. z. 6. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že mu žalovaný mohol uložiť pokutu len podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. s maximálnou hranicou sadzby pokuty 3.319,- eur, pretože v poznámke pod čiarou sa nachádza odkaz na zákon č. 580/2004 Z. z., krajský súd v prvom rade uviedol, že ustanovenie § 64 ods. 1 písm. b) je v súvislosti s odkazom na zákon č. 580/2004 Z. z. koncipované zmätočne. Vo vete pred bodkočiarkou odkazuje na zákon č. 580/2004 Z. z. pri porušení povinností ustanovených týmto zákonom a rovnako aj vo vete za bodkočiarkou odkazuje na porušenie inej povinnosti podľa zákona č. 580/2004 Z. z. Zákonodarca však nevysvetlili svoj úmysel dvakrát odkázať na porušenie povinností a inej povinnosti (nešpecifikoval, akej inej povinnosti), pričom obidve majú byť upravené zákonom č. 580/2004 Z. z. a pri každej z nich je iná sadzba pokuty podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z.

2004 Z. z., ale mohol naň len odkázať, tak aby sa predišlo duplicite právnej úpravy. Preto ak zákon č. 581/2004 Z. z. zaviedol konkrétnu povinnosť zdravotných poisťovní v § 6 ods. 1 písm. v), potom ide o porušenie povinnosti podľa zákona č. 581/2004 Z. z. a žalovaný mal uložiť sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom a pokutu uložiť v rozsahu určenom v § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z..

8. Zdôraznil, že krajskému súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 9Sžsk/51/2020 zo dňa 24. marca 2021, no aj tento v odseku 19 poukazuje na správnosť aplikácie § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. Okrem uvedeného krajský súd poukázal na to, že žalovaný je povinný vo výroku rozhodnutia uviesť aj právne predpisy, podľa ktorých rozhodol (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).

Ani zákonodarca v zákone č. 581/2004 Z. z. nevyjadril úmysel diferencovať plnenie povinností pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti z hľadiska ukladania sankcií. 9. Poukázal zároveň aj na závery právnej teórie, v zmysle ktorých odkazujúce právne normy vždy odkazujú na platný a účinný právny predpis, prípadne jeho ustanovenie. Odkazy na iné normy sa používajú najmä preto, lebo v právnych predpisoch sa nemajú preberať ustanovenia iných normatívnych aktov (Prusák, J.: Teória práva. Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK 1999, s. 249). Odkazujúce právne normy možno nazvať ako konektory spájajúce jednotlivé, presne identifikované časti právnych noriem (Knapp, V.: Teorie práva. 1.vydání. Praha, C. H. Beck 1995, s. 160). Pri ich aplikácii treba vždy nájsť a zároveň aplikovať aj normu, na ktorú sa odkazuje (Dojčák, P. a kol.: Teória štátu a práva. Bratislava, Obzor 1977, s. 258). Správne orgány oboch stupňov teda správne aplikovali obe právne normy - § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. a § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z.

ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. Keďže zdravotným poisťovniam nemožno uložiť sankcie podľa zákona č. 580/2004 Z. z., správne orgány ich uložili na základe zákona č. 581/2004 Z. z. 11. Vyslovil, že účastník konania je za porušenie ustanovenia zákona č. 581/2004 Z. z. aj č. 580/2004 Z. z. zodpovedný bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie.

13. Dodal, že ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom ustanovených hraniciach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku

14. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd s poukazom na § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo od žalobcu požadovať, aby nahrádzal trovy žalovaného orgánu verejnej správy; okrem toho žalovaný nebol v konaní ani právne zastúpený.

15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 16. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), tiež že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), ako aj že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP). 17. Žalobca uviedol, že § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. neustanovuje v súvislosti s preplácaním nákladov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti zdravotným poisťovniam žiadne povinnosti, a práve preto z výroku preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva, akým konkrétnym spôsobom, kedy, kde a akým konaním malo dôjsť k porušeniu § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z., t. j. výrok preskúmavaného rozhodnutia je nepreskúmateľný.

materiálny korektív. Poznamenal, že podľa jeho názoru medzi zákonom č. 581/2004 Z. z. a zákonom č. 580/2004 Z. z. nie je vzťah špeciality. Ak by mal byť správny názor, podľa ktorého je za porušenie konkrétnej povinnosti ustanovenej v tretej vete § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2016 možné uložiť pokutu podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. (nakoľko došlo k porušeniu všeobecného ustanovenia § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z.), ustanovenie § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z.

zdravotných poisťovní. Nakoľko však zákonodarca považoval za potrebné samostatne upraviť v rámci § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. sankcie za porušenie povinností podľa zákona č. 580/2004 Z. z., je zrejmé, že vyššie uvedená domnienka platiť nemôže.

Jednočinný súbeh je vylúčený v prípade, kedy sú dotknuté ustanovenia v pomere špeciality. O vzťah špeciality ide vtedy, keď do úvahy prichádzajúce ustanovenia Trestného zákona poskytujú ochranu tomu istému objektu, pričom špeciálne ustanovenie tak robí zvláštnym spôsobom, ktorý je odchylný od všeobecnej úpravy, a ktorý v určitom smere všeobecnú úpravu dopĺňa. Keďže zákonodarca vymedzil konkrétnu povinnosť, pri porušení ktorej je správny orgán oprávnený uložiť konkrétnu sankciu, správny orgán ani správny súd nemôže za účelom maximalizácie sankcie na danú situáciu aplikovať § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z.

20. Taktiež vyjadril nesúhlas so záverom krajského súdu, ktorý vyslovil, že sankciu za porušenie ustanovení § 6 ods. 1 písm. v), § 6b zákona č. 581/2004 Z. z., § 9d až § 9f a § 10 zákona č. 580/2004 Z. z. nemožno zdravotnej poisťovni uložiť v režime zákona č. 580/2004 Z. z., ale v sankčnom konaní proti zdravotným poisťovniam je potrebné postupovať podľa zákona č. 581/2004 Z. z., pričom dodal, že prevalenciu má zákon č. 581/2004 Z. z. a povinnosť ním

že zdravotná poisťovňa plní povinnosti v súvislosti s poskytovaním cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Tieto povinnosti jej vyplývajú ako zo zákona č. 581/2004 Z. z., tak aj zo zákona č. 580/2004 Z. z. Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. tak predstavuje odkazujúcu všeobecnú právnu normu. Uviedol tiež, že v rámci ustanovenia tretej vety § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2016 bola upravená konkrétna povinnosť zdravotnej poisťovne, spočívajúca v preplatení nákladov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti najneskôr do troch mesiacov od prijatia žiadosti. Ustanovenie tretej vety § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. tak predstavuje zákonom presne definovanú špecifickú povinnosť, za ktorej porušenie mohol byť žalobca sankcionovaný, a to sankciou uloženou podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z.

svojho rozhodnutia. 23. Na záver žalobca uviedol, že krajský súd pochybil tým, že odôvodnenie výšky pokuty podporil aplikáciou nepríslušného zákonného ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/ 2004 Z. z. a prihliadnutím na vyfabulovaný dôkaz, ktorý nevyplýva z obsahu spisu.

III.

25. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 5. októbra 2021 v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu. V konaní pokladal za nesporné, že žalobca uhradil dotknutým poistencom náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v zahraničí v rozpore s § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2016. Vzhľadom na to, že žalovaný zistil nedostatky v činnosti zdravotnej poisťovne, postupoval v zákonných medziach, aplikujúc § 50 ods. 1 písm. m) zákona č. 581/2004 Z. z. Rovnako zdieľal právny názor krajského súdu, podľa ktorého je poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti primárne povinnosťou založenou § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. 26. Rovnako tak dal do pozornosti bod 34 napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý okrem iného konštatuje, že v danej veci taktiež nedošlo k odchýleniu sa od rozhodovacej praxe kasačného súdu, vzhľadom na to, že v rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/51/2020 najvyšší súd neposkytol odpoveď na otázku, či by pri nesplnení povinnosti poskytovať cezhraničnú zdravotnú starostlivosť podľa § 6 ods. 1 písm. v) a § 6b zákona č. 581/2004 Z. z. bolo namieste uloženie pokuty podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z., alebo ak by išlo o poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/ 2004 Z. z. v spojení s § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z., či by bolo potrebné ukladať pokutu podľa iného ustanovenia, a to § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. 27. Taktiež sa plne stotožnil so záverom krajského súdu, ktorý uviedol, že spoločným menovateľom v oboch prípadoch je jedna povinnosť, ktorá sa týka cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Zákonodarca v tomto kontexte v zákone č. 581/2004 Z. z. nevyjadril úmysel diferencovať plnenie povinností pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti z hľadiska ukladania sankcií. Mal za to, že krajský súd svoj rozsudok dostatočne odôvodnil, a to predovšetkým v kontexte napádaného rozhodnutia. 28. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

V.

dôvodná. 33. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 105195/2018 zo dňa 17. januára 2019, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil prvostupňové rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, sekcia dohľadu nad zdravotným poistením č. 78090/2018 zo dňa 3. októbra 2018 tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 4.000,- eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. v spojení s treťou vetou § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2016, ktorého sa žalobca dopustil tým, že v prípade poistenca: a/ F. I., narodený XX. Z. XXXX, bytom A. XXXX/XX, Q., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Českej republike na základe žiadosti č. 2016RF6200000936 prijatej dňa 26. septembra 2016 s omeškaním 44 dní po zákonom

ustanovenej lehote, c/ Q. I., narodená X. G. XXXX, bytom L. O. XXX/XX, K., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Poľskej republike na základe žiadosti č. 2016RF3300001145 prijatej dňa 27. septembra 2016 s omeškaním 44 dní po zákonom

ustanovenej lehote, e/ P. Q., narodený XX. L. XXXX, bytom X. XXXX/XX, Q., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Českej republike na základe žiadosti č. 2016RF1100000549 prijatej dňa 26. septembra 2016 s omeškaním 46 dní po zákonom

ustanovenej lehote, g/ F. J., narodená X. H. XXXX, bytom F. XXXX/X, B. B., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Poľskej republike na základe žiadosti č. 2016RF3300001345 prijatej dňa 7. novembra 2016 s omeškaním 20 dní po zákonom ustanovenej lehote, h/ Q. A., narodená XX. P. XXXX, bytom D.. H. XXXX/XX, K., preplatil náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencovi v Poľskej republike na základe žiadosti č. 2016RF3300001346 prijatej dňa 7. novembra 2016 s omeškaním 13 dní po zákonom

ustanovenej lehote. Preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti najvyšší správny súd ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy prvej inštancie, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Najvyšší správny súd považoval posúdenie veci krajským súdom (časť VII kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku) za udržateľné a správne, súhlasiac pritom s argumentáciou, právnou kvalifikáciou a v neposlednom rade so závermi vyjadrenými v bodoch 24 až 39 predmetného rozsudku.

Najvyšší správny súd v prvom rade konštatuje, že medzi žalobcom (zdravotnou poisťovňou) a žalovaným (orgánom dohľadu) nie sú sporné skutkové okolnosti správneho deliktu spáchaného žalobcom, ktorý je bližšie opísaný v bode 33 vyššie [konkrétne omeškania (ako samotného omeškania, tak jeho dĺžky) pri preplácaní nákladov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej tam označeným poistencom po zákonom ustanovenej lehote].

36. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. môže Úrad (pozn. žalovaný) uložiť zdravotnej poisťovni „za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom pokutu až do výšky 165969 eur; najmenej vo výške 3319 eur,“. Podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. môže Úrad uložiť zdravotnej poisťovni „za porušenie povinností ustanovených osobitným predpisom37) pokutu až do výšky 3319 eur; ak ide o nesplnenie oznamovacej povinnosti alebo inej povinnosti podľa osobitného predpisu,81a) do výšky 331 eur,“. Poznámka pod čiarou č. 37 referuje na (znie) „Zákon č. 580/2004 Z. z.“.

Otázkou zásadnou pre kvalifikáciu správneho deliktu na úseku preplatenia cezhraničnej zdravotnej starostlivosti podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. alebo podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. je, či skutok (skutkové okolnosti bližšie opísané v bode 33 vyššie) spočívajúci v omeškaní preplácania nákladov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti možno považovať za porušenie povinnosti zdravotnej poisťovne podľa zákona č. 581/2004 Z. z. alebo podľa zákona č. 580/2004 Z. z., resp. aký je vzťah medzi povinnosťami na úseku preplatenia cezhraničnej zdravotnej starostlivosti podľa zákona č. 581/2004 Z. z. a podľa zákona č. 580/2004 Z. z.

Ustanovenie § 6b zákona č. 581/2004 Z. z. upravuje „Povinnosti zdravotnej poisťovne pri zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte“. Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. je systematicky zaradené v § 6 označenom ako „Činnosť zdravotnej poisťovne“, ktoré vymedzuje kompetenčný rámec pôsobenia zdravotných poisťovní. Pod kompetenciou pritom treba rozumieť jednak právomoc (rozsah právomoci) jednak okruh pôsobnosti danej inštitúcie. V každom prípade však kompetenciu (v tomto prípade kompetenčný rámec zdravotnej poisťovne; pozri nasledujúci bod) nemožno vnímať ako výlučné oprávnenie, ktorého realizácia leží v diskrečnej sfére inštitúcie (v zmysle, že je na slobodnom uvážení inštitúcie, či bude svoju kompetenciu vykonávať). Kompetencia, okrem zákonného mandátu, obsahuje aj imperatív konať - v prejednávanej veci ide o povinnosť zdravotnej poisťovne vykonávať svoju činnosť v rozsahu (v základnom rámci upravenom) v § 6 zákona č. 581/2004 Z. z. Inými slovami, ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. ukladá zdravotnej

V prejednávanej veci ide najmä o ustanovenie § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z., ktoré je explicitne uvedené vo vyššie citovanej poznámke pod čiarou. 39. V súvislosti s úvahou o kompetencii zdravotnej poisťovne, ktorá je uvedená v predošlom bode, najvyšší správny súd uvádza, že zdravotná poisťovňa je ako inštitúcia v základnom rámci pojmovo vymedzená v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia je zdravotná poisťovňa akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia.

podmienok ustanovených v osobitnom predpise. S uvedeným pojmovým vymedzením imanentne súvisia ustanovenia čl. I, druhej časti zákona č. 580/2004 Z. z. pojednávajúce o verejnom zdravotnom poistení. Kompetencie zdravotnej poisťovne (viď bod 38 vyššie) je preto nutné vnímať ako kompetencie hoci právnickej osoby - akciovej spoločnosti zriadenej podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, avšak vykonávajúcej činnosť vo verejnom záujme a hospodáriacej s verejnými prostriedkami. Uvedený charakter zdravotnej poisťovne dáva základ pre záver o povahe „kompetencie“ ako imperatívu konať, ktorý je bližšie vyjadrený v predošlom bode. Odvolávajúc sa na závery uvedené v bodoch 38 a 39 vyššie najvyšší správny súd konštatuje, že ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. stanovuje zdravotným poisťovniam povinnosť, ktorej bližšie kontúry upravuje osobitný predpis (zákon č. 580/2004 Z. z.).

. .“ (Poznámka pod čiarou č. 11a referuje na (znie): „§ 10a zákona č. 580/2004 Z. z. v znení zákona č. 352/ 2005 Z. z.“). Podľa § 10a ods. 1 prvá veta zákona č. 580/2004 Z. z. „Príslušná zdravotná poisťovňa je povinná na základe žiadosti poistenca vydať poistencovi európsky preukaz do 30 dní od jej podania.“. Nevydanie európskeho preukazu poistencovi v lehote podľa § 10a ods. 1 prvá veta zákona č. 580/2004 Z. z. je nepochybne porušením povinnosti zdravotnej poisťovne podľa tohto ustanovenia. Rovnako tak však tento delikt predstavuje aj (a najmä) porušenie povinnosti zdravotnej poisťovne vykonávať svoju právomoc v rozsahu a spôsobom stanoveným v § 6 zákona č. 581/2004 Z. z., teda napĺňať účel svojej existencie.

. . .“. (str. 4 prvý odsek kasačnej sťažnosti). Naopak, najvyšší správny súd uzavrel, že ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. zdravotnej poisťovni ukladá povinnosť, ktorá je dostatočne určitá resp. určiteľná práve prostredníctvom referencie na ustanovenie § 10 zákona č. 580/2004 Z. z., ktoré ustanovenie by bez základného kompetenčného rámca zdravotných poisťovní (teda súboru noriem regulujúcich ich status, ich základné povinnosti, základné práva a pod.) nemalo zmysel. Pokiaľ by totiž zdravotná poisťovňa nebola oprávnená a zároveň povinná napríklad prijímať poistné na verejné zdravotné poistenie [§ 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 581/2004 Z. z.] nemohla by si plniť svoje povinnosti v rámci verejného zdravotného poistenia bližšie špecifikované napr. v § 10 zákona č. 580/2004 Z. z.

Rozhodne tak nemožno súhlasiť s kategorickým záverom žalobcu (str. 6, šiesty odsek kasačnej sťažnosti), že „Zákon č. 581/2004 a zákon č. 580/ 2004 sú samostatné zákony s rovnakou právnou silou, medzi ktorými neexistuje správnym súdom naznačený vzťah primárnosti, respektíve prevalencie (prevahy) zákona č. 581/2004 a sekundárnosti, respektíve oslabenia právneho predpisu, ktorý správny súd nekonkretizuje, pričom sa možno len domnievať, že sa jedná o zákon č. 580/2004.“. Naopak, uvedené zákony sú vzájomne prepojené, v regulačnom prostredí nepôsobia izolovane a v prvom rade v prípade vyššie opísaného prieniku (teda vzťahu medzi ustanovením § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 Z. z. a § 10 ods. 6 tretia veta zákona č. 580/2004 Z. z.) nezakladajú samostatné a vzájomne nesúvisiace povinnosti, ktoré by bolo možné od seba oddeliť.

prípade deliktov, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. pôjde o delikty marginálnejšie. Zároveň [vychádzajúc z textu ustanovenia § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z., ktoré bez akéhokoľvek rozlíšenia povinností podľa zákona č. 580/2004 Z. z. určuje dve maximálne sadzby pokuty] možno dať za pravdu krajskému súdu, keď tento uzavrel, že „.

Ako už najvyšší správny súd naznačil vyššie, správne delikty podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. považoval za marginálnejšie, vychádzajúc pritom z diametrálne odlišnej výšky škály pokuty, v porovnaní s predošlým ustanovením [v porovnaní so správnymi deliktami podľa písm. a) tohto ustanovenia].

Naopak, najvyšší správny súd tento delikt považoval za porušenie jednej zo základných povinností zdravotnej poisťovne, ktorá je súčasťou jej kompetenčného rámca (vid bod 38 vyššie) a teda za porušenie povinnosti podľa zákona č. 581/2004 Z. z., ktorá kvalifikácia zakladá správnosť aplikácie ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004

43. Najvyšší správny súd sa v ďalšom venoval posúdeniu žalobcom tvrdenému dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP spočívajúceho v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, za ktorú žalobca označil (meritórne) rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/51/2020 z 24. marca 2021 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 9Sžsk/51/2020“). Konkrétne vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu žalobca uviedol, že „Žalobca zastáva názor, že Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/51/2020 zo dňa 24.3.2021 vyslovil vo vzťahu k ustanoveniu § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 právny názor, že predmetné ustanovenie je odkazujúcou právnou normou, pričom zdôraznil, že odkazujúce právny normy sú samy o sebe neaplikovateľné.“. Na strane druhej, krajský súd v kasačnou sťažnosťou napadnutom rozsudku (v úvode bodu 34), vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 9Sžsk/51/2020 uviedol, že „Správnemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

Nepochybne možno dať za pravdu žalobcovi v tom, že odôvodnenie rozsudku sp. zn. 9Sžsk/51/2020 je zmätočné, keď kategorické konštatovanie „Preto bolo potrebné pre tento prípad použiť skutkovú podstatu § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 581/2004 Z. z.“ (bod 19, štvrtá veta rozsudku sp. zn. 9Sžsk/ 51/2020) koliduje s inými časťami jeho odôvodnenia. V čom však žalobcovi za pravdu dať nemožno je záver, že by rozsudok sp. zn. 9Sžsk/51/2020 predstavoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, predmetný rozsudok je vnútorne nekonzistentný [najvyšší správny súd nemal (z dôvodov nižšie uvádzaných) ambíciu posudzovať rozpornosť odôvodnenia tohto rozhodnutia resp. vyhodnocovať, či išlo v jeho bode 19 o chybu v písaní (ku ktorému záveru prvoplánovo možno dospieť)], zároveň je však rozsudkom ojedinelým. Rozsudok sp. zn. 9Sžsk/51/2020 teda nedosahoval intenzitu judikátu a zároveň, odkazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017,

zákonom č. 581/2004. Žalovaný vo výroku Rozhodnutia o rozklade bez zákonného zmocnenia spojil dve rôzne porušenia povinností (porušenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 a porušenie tretej vety § 10 ods. 6 zákona č. 580/2004 v znení účinnom do 31.12.2016), ktoré sami osebe napĺňajú znaky skutkových podstát správnych deliktov, ktoré sa odlišujú svojím objektom.“. Žalobca následne túto úvahu podporil ďalšími úvahami, tvrdeniami a odkazmi na judikatúru týkajúcu sa analogickej aplikácie trestnoprávnych princípov v správnom trestaní v podstatnom tvrdiac, že „V ustanovení § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 581/2004 žiadna konkrétna povinnosť stanovená nie je .

zákona č. 581/2004 Z. z. a § 10 ods. 6 tretia veta zákona č. 580/2004 Z. z. zo strany žalobcu za príliš formalistický až účelový, v každom prípade za výklad, s ktorým sa nedokázal stotožniť. Záver resp. interpretácia žalobcu, že „Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) v kontexte s § 1 zákona č. 581/2004 vymedzuje činnosť zdravotnej poisťovne, nestanovuje však zdravotnej poisťovni konkrétnu povinnosť, ktorú by bolo možné porušiť.

Z tohto dôvodu najvyšší správny súd vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP], za tvrdenie nedôvodné. 45. Pokiaľ teda, krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.

47. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP).

V Bratislave dňa 31. mája 2023